znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 192/06-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a   Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Ing.   J.   G.,   B., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave   sp. zn.   13 Co 441/02   z 10. júna   2004,   na   neverejnom   zasadnutí 3. novembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. G. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd b o l i   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   13   Co   441/02   z 10.   júna   2004 p o r u š e n é.

2. Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Co 441/02 z 10. júna 2004 a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. J. G. v celkovej sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiat- jeden slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. J. G. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 192/06-34 z 21. júna 2006 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. J. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 441/02 z 10. júna 2004.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   proti   sťažovateľovi   rozsudkom   sp.   zn.   17   C   172/99 z 15. apríla 2002 vyhovel žalobe Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej „žalobca“ alebo „FNM SR“) a určil, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 21. júna 1996, ako   aj   zmluva   o prevode   garážového   státia   z 23.   júna   1998   sú   neplatné   a zároveň,   že výlučným   vlastníkom   uvedených   nehnuteľností   je   žalobca.   Sťažovateľ   bol   týmto rozsudkom súčasne zaviazaný k úhrade trov konania v sume 71 250 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prevod uvedených nehnuteľností je v rozpore s § 12 ods. 1 a § 28 ods. 3 písm. d) zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“). Neplatnosť predmetných zmlúv je podľa názoru okresného súdu možné odvodzovať aj z § 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 15.   apríla   2002   podal   odvolanie, v ktorom namietal, že tento súd sa s jeho námietkami nevysporiadal a nezistil skutkový stav veci, ďalej že zákon č. 92/1991 Zb. nie je podľa neho možné na túto právnu vec aplikovať, pretože   je   určený   len   na   použitie   pri   prevodoch   majetku   v tzv.   veľkej   privatizácii. V odvolaní zároveň uviedol právne argumenty, ktorými preukazoval nesplnenie podmienok pre posúdenie tejto právnej veci podľa § 39 Občianskeho zákonníka a požiadal súd, aby vykonal   dokazovanie   v tejto   veci   a žalobu   žalobcu   zamietol   v celom   rozsahu   ako neodôvodnenú.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   13   Co   441/02   z 10.   júna   2004   potvrdil rozhodnutie   okresného   súdu   z 15.   apríla   2002   a zaviazal   sťažovateľa   k úhrade   trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ podal voči rozsudku krajského súdu z 10. júna 2004 dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa však podľa neho jeho dovolaním vo veci samej nebude zaoberať, pretože dovolanie v tomto prípade tak podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj podľa § 237 OSP nie je prípustné, t. j. nemožno ho považovať za účinný prostriedok nápravy sťažovateľa.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   podal   v predmetnej   veci   ústavnú sťažnosť, pretože sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu z 10. júna 2004 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 13 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako   aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení   s čl.   1   Dodatkového   protokolu k dohovoru.

Porušenie   označených   práv   sťažovateľ   videl   hlavne   v tom,   že krajský   súd   sa v napadnutom rozhodnutí podľa neho „uchýlil“ k svojvoľnému výkladu hmotno–právnych i procesných noriem a v predmetnej veci rozhodol inak ako v skutkovo obdobných veciach (konania   vo   veciach   vedených   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   Co   13/04   a sp.   zn. 6 Co 14/04),   ďalej   v tom,   že   v tomto   rozhodnutí   krajský   súd   neodpovedal   podľa   neho na dve   zásadné   právne   otázky   [či   z hľadiska   ustanovenia   §   80   písm.   c)   OSP   obstojí uplatnenie dvoch nárokov v jednej žalobe a či v tomto prípade zákon č. 92/1991 Zb. je na uvedený vzťah použiteľný], účinne sa podľa neho nezaoberal jeho námietkami, argumentmi a návrhmi   na   vykonanie   dôkazov,   ktoré   mali   pre   toto   rozhodnutie   zásadný   význam a napokon aj v tom, že krajský súd podľa neho svojvoľne aplikoval § 206 a nasl. OSP ohľadne rozsahu podaného odvolania.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z 10. júna 2004 a následne vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„1) Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 10. 06. 2004, č. k. 13 Co 441/02 porušil práva Ing. J. G. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (čl. 6 ods. 1 Dohovoru).

2) napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

3) Ing. J. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 250.000,- Sk, ktorú je mu Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4) Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť úhradu trov konania v lehote 1 mesiac od právoplatnosti nálezu, k rukám JUDr. M. M., B..“

Krajský   súd   sa   k podanej   sťažnosti   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril podaním č. Spr. 4003/2004 z 24. novembra 2004. Vo svojom vyjadrení odvolajúc sa na ustanovenia § 49 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde uviedol: „(...) predmetná sťažnosť nie je prípustná, resp. prinajmenšom predčasne podaná, nakoľko najvyšší súd v súčasnosti rozhoduje o dovolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu o zákonnosti rozsudku odvolacieho súdu a správnosti konania, ktoré mu predchádzalo rozhoduje najvyšší súd na základe podaného dovolania   sťažovateľom   a v medziach   ustanovení   o dovolaní   uvedených   v Občianskom súdnom   poriadku.“ Sťažovateľ   teda   podľa   neho   nesplnil   podmienku   uvedenú   v čl.   127 ods. 1 ústavy, resp. § 49 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorej môže ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodovať len v prípade, ak o ochrane jeho základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd a až po vyčerpaní opravných a iných prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na základe výzvy ústavného súdu právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu predložila   rozhodnutia   krajského   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   6   Co   323/03 a sp. zn. 6 Co 13/04, 6 Co 14/04.

Podaním   z 5.   apríla   2005   právny   zástupca   sťažovateľa   advokát   JUDr.   P.   K. ústavnému súdu oznámil, že ho sťažovateľ poveril, aby ho v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom zastupoval a v prílohe podania ústavnému súdu zaslal rozsudok krajského súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   Co   323/03   týkajúci   sa   obdobnej   veci   ako   je   vec sťažovateľa.

V prílohe podania z 10. apríla 2006 právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu predložil ďalšie rozhodnutie v obdobnej veci, v ktorom príslušný súd dospel k odlišným záverom než krajský súd vo veci sťažovateľa (rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 80/02) a taktiež ústavnému súdu zaslal rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci   dovolania podaného sťažovateľom sp.   zn. 1 Cdo 53/2005 zo 17. januára 2006, ktorým tento dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože v danej veci ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie nepripúšťa.

Právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu podaním z 12. mája 2006 na základe jeho   výzvy   oznámil,   že   právnymi   následkami   vykonateľného   rozsudku   okresného   súdu z 21. júna 1998 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 441/02 z 10. júna 2004 je výzva žalobcu doručená 15. marca 2005 sťažovateľovi na vypratanie predmetného bytu, podľa jeho vedomosti žalobcom uzavretá nová kúpna zmluva na uvedený byt, ku ktorej však právny zástupca sťažovateľa ani on sám, keďže nie sú jej účastníkmi, nemajú prístup; ako aj zaplatenie súdnych poplatkov sťažovateľom v sume 110 002 Sk.

Podaním   zo   7.   septembra   2006   právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   na základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Krajský súd podaním doručeným 11. septembra 2006 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a ich   príloh,   ústavný   súd   zistil   nasledovné   skutkové   okolnosti,   z ktorých   pri   svojom rozhodnutí v tejto veci vychádzal.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17   C   172/99   z 15.   apríla   2002   vyhovel   žalobe žalobcu a určil, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 21. júna 1996 je neplatná, rovnako ako   aj   zmluva   o prevode   vlastníctva   garážového   státia   z 23.   júna   1998   a   súčasne   za výlučného   vlastníka   predmetných   nehnuteľností   určil   žalobcu, vo zvyšnej   časti   konanie zastavil a zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi trovy konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že podľa zákona č. 92/1991 Zb.   je   nakladanie   s majetkom   žalobcu   obmedzené   zákonom,   nevzťahuje   sa   naň   bežný vlastnícky   režim.   Žalobca   bol   oprávnený   podľa   schváleného   rozpočtu   na   rok   1995   iba k tomu, aby do svojho vlastníctva nadobudol byty v hodnote 65 miliónov Sk, ale nebol oprávnený   k tomu,   aby   nadobudnuté   byty   odpredal.   Ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že uzavretá   zmluva neobsahuje jednu   z podstatných   náležitostí   podľa   §   5   ods.   1   písm.   d) zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), a to   úpravu   práv   k pozemku   zastavanému   domom   a priľahlému   pozemku.   Okresný   súd následne dospel k záveru, že obe zmluvy boli uzavreté v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb. a podľa § 39 Občianskeho zákonníka sú absolútne neplatné.

Sťažovateľ sa proti rozsudku z 15. apríla 2002 odvolal podaním z 19. júna 2002. Podané odvolanie sťažovateľ doplnil podaním doručeným krajskému súdu 9. júna 2004. V posledne   uvedenom   podaní   z 8.   júna   2004   sťažovateľ   v rámci   svojej   argumentácie predovšetkým   poukázal   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   80/2002 z 25. septembra   2003,   v ktorom   najvyšší   súd   dospel   k odlišným   právnym   záverom   než okresný súd pri posúdení obdobnej veci a súčasne v tomto podaní odvolací súd požiadal, aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 13 Co 441/02 z 10. júna 2004 rozhodnutie okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa k náhrade trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že okresný súd podľa neho zistil vo veci skutkový stav riadne a z neho vyvodil aj správny právny záver. V rámci odôvodnenia vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam v odvolaní krajský súd uviedol, že: „Odvolací súd zohľadnil obranu žalovaného (sťažovateľ) pokiaľ ide o aplikáciu zákona č. 92/1991 Zb.   Zmluvy o predaji bytov a garážového stánia boli uzavreté podľa   zákona č. 182/1993 Z. z. Súd prvého stupňa preto správne ustálil, že v zmluvách chýba podstatná náležitosť a to úprava práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku. Ani jedna zo zmlúv túto podstatnú náležitosť neobsahuje.

Z vyššie uvedených dôvodov nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckych práv. (...)“

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 441/02 z 10. júna 2004 dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Cdo 53/2005 zo 17. januára 2006.   Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   ako   žalovaného   odmietol   ako   dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný, pričom   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z hľadiska   jeho   vecnej   správnosti, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal.

Ústavnému súdu bol predložený aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 80/02 z 25.   septembra   2003,   v ktorom   najvyšší   súd   vychádzajúc   z obdobných   skutkových okolností dospel k odlišnému právnemu záveru než krajský súd v napadnutom rozhodnutí.

Najvyšší súd týmto rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co 263/01-151   zo   14.   novembra   2001,   ako   aj rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   20   C   172/99-134 z 1. marca 2001 a predmetnú vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu s tým, že právny názor najvyššieho súdu vyslovený v tomto rozsudku je preň záväzný.

Podľa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   vysloveného   v tomto   rozhodnutí v uvedenom   prípade   došlo   k   prevodu   nehnuteľnosti   (bytu)   na   základe   kúpnej   zmluvy uzavretej   podľa   Občianskeho   zákonníka,   pretože   účastníkmi   konania   ako   účastníci predmetnej zmluvy navonok nevystupovali ako účastníci tzv. veľkej privatizácie, ale ako účastníci kúpnej zmluvy podľa § 488 a nasl. Občianskeho zákonníka. FNM SR ako žalobca mal teda pri disponovaní s majetkom mimo privatizácie rovnakú voľnosť ako ktorýkoľvek iný subjekt súkromného práva, lebo neexistuje právny predpis, ktorý by ju obmedzoval, či už vo vzťahu k sťažovateľovi, či inej osobe.

Na podporu argumentácie sťažovateľa boli ústavnému súdu doručené aj rozsudky krajského súdu č. k. 6 Co 13/04-104, 6 Co 14/04 z 8. apríla 2004 a č. k. 6 Co 323/03-159 zo 6. mája 2004, ktorými krajský súd rozsudky súdu prvého stupňa zmenil a žaloby žalobcu v uvedených veciach zamietol.

V rámci odôvodnenia týchto rozhodnutí sa krajský súd odvolal na vyššie uvedený právny názor vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 80/02 z 25. septembra 2003   v obdobnej   veci   a vo   vzťahu   k námietke   absencie   podstatnej   náležitosti   zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 182/1993 Z. z. (úpravy práv k pozemku)   krajský   súd   uviedol,   že   toto   ustanovenie   je   potrebné   vykladať   v spojitosti s ustanovením § 23 tohto zákona a keďže vlastník domu v tomto prípade nebol vlastníkom pozemku   je   absencia   úpravy   práv   k pozemku   v uvedenej   zmluve   o prevode   vlastníctva k bytu logická, a nemôže mať za následok jej neplatnosť.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy) a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu uvedených práv malo podľa neho dôjsť tým, že v porovnaní s rozsudkami všeobecných súdov (najvyššieho a krajského súdu) v obdobných veciach bola v rozsudku krajského súdu z 10. júna 2004 odlišne právne posúdená otázka platnosti uzavretých kúpnych zmlúv.

Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako.

Z predložených listinných dôkazov v uvedenej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ už v rámci odôvodnenia odvolania z 9. júna 2004 proti rozsudku okresného súdu z 15. apríla 2002   poukazoval   na   odlišnú   judikatúru   všeobecných   súdov   v skutkovo   obdobných prípadoch, konkrétne na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 80/02 z 25. septembra 2003,   ktorým   bolo   zrušené   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   263/01-151 zo 14. novembra 2001, ktorým určil, že kúpne zmluvy tvoriace predmet uvedeného konania sú absolútne neplatné a vec vrátil tomto súdu na nové konanie.

Existenciu   rozdielnej   protichodnej   judikatúry   všeobecných   súdov   v skutkovo obdobných   prípadoch,   ako   je   vec   sťažovateľa   napokon   preukazujú   aj   sťažovateľom predložené listinné dôkazy (rozsudok najvyššieho súdu 3 Cdo 80/02 z 25. septembra 2002, rozsudok   krajského súdu   č.   k. 6 Co 13/04-104,   6 Co 14/04 z 8.   apríla 2004, rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 323/03-159 zo 6. mája 2004).

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí otázku platnosti kúpnych zmlúv, ktoré boli predmetom   konania   vyriešil   odlišným   spôsobom   avšak bez   toho,   aby   sa   argumentačne v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   vyrovnal   s inými,   resp.   odlišnými   právnymi   závermi vyslovenými v iných rozhodnutiach.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   pokiaľ   súd   rieši   právnu   otázku   (tú   istú   alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so   skoršími   súdnymi   rozhodnutiami,   nekoná   v súlade s princípom   právnej   istoty   v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a môže   tým   porušiť   aj   právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže   to   bolo   tak   aj   v tomto   prípade,   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, ústavný súd vyslovil, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež aj právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sa vzťahujú obdobné právne úvahy).

3.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   „Ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (pozn. čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), obnovil stav pred porušením“.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu z 10. júna 2004 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Povinnosťou   krajského súdu   v ďalšom   konaní bude   zaoberať sa   aj právoplatným riešením   nastolenej   otázky   v rozhodnutiach   vydaných   ako   pred,   tak   i po   napadnutom rozhodnutí   (rozsudok   najvyššieho   súdu   3   Cdo   80/02   z 25.   septembra   2002,   rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 13/04-104, 6 Co 14/04 z 8. apríla 2004, rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 323/03-159 zo 6. mája 2004).

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   250   000   Sk,   ktoré   považuje   za   opodstatnené,   lebo   bol   zasiahnutý   vo svojich právach,   niekoľko   rokov   diskreditovaný   a traumatizovaný   súdnym   procesom,   hoci   pri uzavretí kúpnej zmluvy neporušil žiadny právny predpis a všetky povinnosti si riadne a včas plnil v dobrej viere.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   podstatu   nápravy   porušenia   sťažovateľom namietaných   práv   predstavuje   už   samotné   konanie   ústavného   súdu   a ním   autoritatívne deklarovanie porušenia práva, ktoré znamená aj obnovenie stavu pred porušením, pretože rozhodnutím ústavného súdu sa vec sťažovateľa vracia na nové konanie, a tým sa otvára cesta,   aby   boli   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   náležite rešpektované.

Vzhľadom na už vyššie uvedené vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru možno teda podľa ústavného súdu považovať za dostatočný prostriedok nápravy v danej veci, a preto ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktoré však bližšie nešpecifikoval.

Sťažnosť sťažovateľa zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., bola ústavnému súdu doručená 11. októbra 2004. Podaním z 5. apríla 2005 (doručeným 7. apríla 2005) sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že 4. apríla 2005 splnomocnil svojím zastupovaním v tejto veci advokáta JUDr. P. K..

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa v prípade úkonov právnych služieb vykonaných v roku 2004 poskytnutých mu advokátkou JUDr. M. M. ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3 a § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v súlade   s   §   20   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v prípade   právnych   služieb vykonaných v roku 2005 ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody porušenie, ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk (v období od 1. januára 2005 - 2 501 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk (v období od 1. januára 2005 - 150 Sk).

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   celkom   v   sume 11 991 Sk, a to za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, podanie sťažnosti) poskytnuté jeho pôvodnou právnou zástupkyňou advokátkou JUDr. M. M. v roku 2004, každý v hodnote 4 534 Sk a dvakrát náhradu režijného paušálu po 136 Sk, t. j. spolu sumu 9 340 Sk a za jeden úkon právnej služby v roku 2005 poskytnutý jeho právnym zástupcom advokátom JUDr. P. K. (prípravu a prevzatie veci) v hodnote 2 501 Sk a jedenkrát náhradu režijného paušálu v sume 150 Sk, t. j. spolu sumu 2 651 Sk. Za právne úkony vykonané právnym zástupcom sťažovateľa v priebehu rokov 2005 a 2006 spočívajúce iba v doplnení sťažnosti   listinnými dôkazmi   preukazujúcimi   tvrdenia   sťažovateľa,   úhradu   trov   konania sťažovateľovi so zreteľom na ich obsah nepriznal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006