znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 192/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   Vojtecha   Keszeliho,   Š.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   P.   B.,   Š.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní sp. zn. 6 Sž 3/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2004 doručená   sťažnosť   PhDr.   Vojtecha   Keszeliho   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   Š.,   zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Š., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 6 Sž 3/03.

Sťažovateľ uvádza, že žalobou z 8. januára 2003 doručenou najvyššiemu súdu sa domáhal rozhodnutia v súlade so štvrtou hlavou piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, aby označený správny orgán v určenej lehote rozhodol v päť rokov trvajúcom správnom konaní o rozklade.

Uznesením z 12. marca 2003 sp. zn. 6 Sž 3/03 najvyšší súd návrh zamietol. Na základe sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu ústavný súd nálezom z 29. januára 2004 č. k. IV. ÚS 156/03-21 uvedené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Napriek   skutočnosti,   že   uvedené   rozhodnutie   ústavného   súdu   nadobudlo právoplatnosť 4. marca 2004, sťažovateľovi nebolo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu uhradené primerané finančné zadosťučinenie, hoci najvyšší súd tak mal urobiť do 5. mája 2004, pričom zároveň nekoná ani v merite veci sp. zn. 6 Sž 3/03.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal najvyššiemu súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov a priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť   je zjavne neopodstatnená,   ak opísaným konaním   orgánu   štátu   nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody. „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu vôbec   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil navrhovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov“ - (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ považuje skutočnosť, že najvyšší súd nekoná vo veci, za zbytočný prieťah z dôvodu, že nesprávne rozhodnutie vo veci vydal najvyšší súd už po dvoch mesiacoch od prijatia   jeho   návrhu,   pričom   ešte   stále   nebolo   vydané   právne   relevantné   rozhodnutie v zmysle už dva mesiace právoplatného nálezu ústavného súdu. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že konanie na najvyššom súde trvá už šestnásť mesiacov, pričom práve toto konanie malo odstrániť prieťahy v správnom konaní trvajúcom vyše šiestich rokov.

Ústavný súd neposudzuje sťažovateľom opísaný skutkový a právny stav ako možné porušenie jeho práv v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože celková doba konania na najvyššom súde vrátane zrušeného rozhodnutia a úkonov, ktoré boli dosiaľ v predmetnej veci vykonané, vylučujú zatiaľ možnosť, aby v tejto veci došlo k zbytočným prieťahom,   ktoré   by   mali   za   následok   porušenie   práv   sťažovateľa   v zmysle   uvedených článkov ústavy a dohovoru.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z   dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   -   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 24/98. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004