znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 192/03-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   januára   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Ing. J. H., bytom B., a Ing. J. K., bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namietajú porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Krajským súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 101/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. J. H. a Ing. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Krajským súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 101/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. J. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. J. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. E. K., B. vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. H. a Ing. J. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   bytom   B.,   a Ing.   J.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   E.   K.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 101/00. Obaja sťažovatelia boli spoločníkmi obchodnej   spoločnosti   VÚTCH-CHEMITEX,   s.   r.   o.,   so   sídlom   v Žiline,   J.   Milca   8. V predmetnom konaní majú postavenie žalobcov.

Ústavný   súd   3.   septembra   2003   prijal   sťažnosť   sťažovateľov   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 192/03.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom, doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2003. Vo vyjadrení, ktoré spracovala predsedníčka   senátu   vybavujúceho   vec   sp.   zn.   19   Cb   101/00,   sa   uvádza,   že   v zmysle ustanovenia   §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   má   sudca   povinnosť   oznámiť predsedovi súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, preto si senát len plnil povinnosť, keď bol toho názoru, že sú tu skutočnosti, pre ktoré by nemohol vec prejednať a rozhodnúť. Okrem toho sa v stanovisku uvádza, že agendu Cb predsedníčka senátu a členovia senátu doposiaľ   počas   pôsobenia   na   krajskom   súde   nevykonávali.   Vykonávali   len   odvolaciu agendu v občianskoprávnych   veciach. Preto na oboznámenie sa s agendou i pridelenými vecami senát potreboval dlhší časový priestor.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, vyjadrenia predsedu krajského súdu a hlavne spisu krajského súdu sp. zn. 19 Cb 101/00 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba sťažovateľov proti spoločnosti VÚTCH-CHEMITEX, s. r. o., so sídlom J. Milca 8, Žilina (ďalej len „žalovaný“) o náhradu škody vzniknutej neoprávneným   vyplatením   neodôvodnene   vysokých   odmien   konateľmi   žalovaného,   čo spôsobilo nezákonné zníženie hospodárskeho výsledku spoločnosti za rok 1995. Žaloba bola doručená Okresnému súdu v Žiline 8. decembra 1999 a bola zaregistrovaná pod sp. zn. 10 Cb 1561/99.

Okresný súd listom zo 17. januára 2000 účastníkom konania oznámil, že predmetnú vec postupuje krajskému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému. Na tomto súde bola vec zaregistrovaná pod sp. zn. 19 Cb 101/00.

Podľa sťažovateľov krajský súd ich nevyzval ani na zaplatenie súdneho poplatku, ani v konaní sp. zn. 19 Cb 101/00 nevytýčil pojednávanie vo veci samej, ale príslušný senát tohto súdu namietol voči sťažovateľovi v prvom rade svoju zaujatosť (pre permanentné sťažovanie   sa   vo   veciach   prejednávaných   v senáte   19   Cb,   napádanie   postupu   súdu a menovite predsedu senátu) a listom z 24. marca 2000 predložil vec podľa § 16 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“). Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 520/2000 zo 16. augusta 2000 vylúčil uvedených sudcov z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesenie bolo krajskému súdu doručené 19. októbra 2000.

Následne však krajský súd 27. novembra 2000 opäť predložil spis najvyššiemu súdu za   účelom   rozhodnutia   o prikázaní   veci   z dôvodu   vhodnosti   inému   krajskému   súdu. Najvyšší súd prípisom zo 6. decembra požiadal krajský súd o vyjadrenie účastníkov k jeho navrhovanému   postupu.   Nesúhlasné   stanovisko   žalovaného   v danej   veci   bolo   doručené krajskému súdu 22. januára 2001, sťažovatelia listami zo 17. januára a 25. januára 2001 navrhli   vec   delegovať   Krajskému   súdu   v Bratislave.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. Ndob 90/2001   z 28.   mája   2001   rozhodol   tak,   že   vec   sp.   zn.   19   Cb   101/00   vedená   na krajskom súde   sa   neprikazuje inému krajskému súdu. Najvyšší   súd nezistil   dôvody pre delegáciu z dôvodu vhodnosti, pretože prikázanie veci inému krajskému súdu by nebolo hospodárnejšie,   ani   pre   nutnú   delegáciu   v zmysle   §   12   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku.   Toto   uznesenie   bolo   doručené   krajskému   súdu   5.   júna   2001   a následne   aj sťažovateľom.

Uznesením sp. zn. 19 Cb 101/00 z 19. júna 2001 krajský súd uložil sťažovateľom, aby do   10   dní   od   doručenia   uznesenia   upravili   žalobný petit   tak,   že   konkrétne   číselne vyjadria finančnú čiastku, ktorú od žalovaného požadujú uhradiť. Sťažovatelia upravený a doplnený žalobný návrh doručili krajskému súdu 13. júla 2001. Krajský súd 2. augusta 2001 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ v prvom rade uhradil súdny poplatok 11. septembra 2001, sťažovateľ v druhom rade podľa zisťovania krajského súdu súdny poplatok neuhradil ani do 16. mája 2003.

Dňa 26. septembra 2002 predsedníčka senátu a obidvaja členovia senátu konajúci vo veci sp. zn. 19 Cb 101/00 predložili predsedovi krajského súdu návrh na pridelenie tejto veci   iným   sudcom,   resp.   inému   senátu   tohto   súdu.   Vychádzajúc   z tej   skutočnosti,   že sťažovateľ v prvom rade podal proti trom sudcom tohto súdu žalobu o ochranu osobnosti, predložil vec 22. októbra 2002 nadriadenému súdu – najvyššiemu súdu na vylúčenie senátu 8 Co krajského súdu z prejednávania a rozhodovania veci, a to v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   Ndob   626/02   z 20.   novembra   2002 rozhodol,   že dotknutí   sudcovia   krajského   súdu   nie   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 19 Cb 101/00 pre nekvalifikovanosť dôvodov na vylúčenie   z prejednávania   a rozhodovania   v predmetnej   veci   v zmysle   §   14   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Citované   ustanovenie   neobsahuje   ako   dôvod   zaujatosti skutočnosť, že sudca má alebo nemá priateľský vzťah k iným sudcom toho istého súdu. Predmetné uznesenie bolo doručené krajskému súdu 18. decembra 2002.

Dňa   13.   mája   2003   sťažovateľ   v prvom   rade   podal   krajskému   súdu   námietku zaujatosti   voči   všetkým   sudcom   krajského   súdu   pojednávajúcim   obchodnoprávne   veci a návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému krajskému súdu. Následne krajský súd predložil   vec   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu   11.   júla 2003.   Najvyšší   súd   uznesením sp. zn. Ndob 352/03 z 30. júla 2003 konanie o návrhu na vylúčenie sudcov krajského súdu vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 19 Cb 101/00 a prikázanie veci inému súdu zastavil. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že o uplatnenej námietke zaujatosti uvedených   sudcov   už   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   Ndob   626/02   z 20.   decembra   2002 a uvedených sudcov nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Taktiež uznesením sp. zn. Ndob 90/2001 z 28. mája 2001 predmetnú vec neprikázal inému krajskému súdu. Keďže   v danom   prípade   už   bolo   o uplatnenom   nároku   právoplatným   rozhodnutím rozhodnuté, neboli splnené podmienky konania o vylúčenie sudcov a prikázaní veci inému krajskému súdu. Predmetné uznesenie bolo krajskému súdu doručené 8. októbra 2003.Krajský   súd   odvtedy   vo   veci   nekonal.   Podľa   názoru   sťažovateľov   pre   rôzne obštrukcie zo strany príslušných sudcov krajského súdu sa v predmetnej veci nekoná vyše 2 rokov a 2 mesiacov.

Podľa sťažovateľov včasným prerokovaním predmetnej veci na krajskom súde by sa mohli účinne vyjadriť k rozhodnutiu ostatných spoločníkov žalovanej spoločnosti, čím by neprišlo k zásahu do majetku spoločnosti, a tým ani do majetku sťažovateľov. Nečinnosťou krajského súdu   im mali byť upreté ich   základné práva ako spoločníkov a ohrozené ich vlastnícke a majetkové práva v tejto spoločnosti, pričom museli strpieť konanie konateľov spoločnosti,   s ktorým   nesúhlasili,   čo   nakoniec   viedlo   až   k vylúčeniu   sťažovateľov   zo spoločnosti bez finančného vyrovnania.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd deklaroval porušenie ich základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl.   48 ods.   2 ústavy   krajským súdom   v konaní sp.   zn.   19   Cb   101/00   a   priznal im   primerané finančné   zadosťučinenie každému vo výške 180 000 Sk.

Listom z 5. mája 2003 sťažovateľ v prvom rade podal krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom súdnom konaní. Sťažnosť bola postúpená na riešenie predsedovi krajského súdu, ktorý ich v liste z 13. júna 2003 posúdil ako opodstatnené. Tým podľa názoru ústavného súdu boli vyčerpané právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv a slobôd poskytuje.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania na krajskom súde je rozhodovanie o náhradu škody, ktorú sťažovatelia mali utrpieť v dôsledku neoprávnene vyplatených   neodôvodnene   vysokých   odmien   žalovaným.   Ústavný   súd   zo   skutočností uvádzaných krajským súdom a ani z obsahu súdneho spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej a prípadne aj skutkovej (faktickej) zložitosti veci, ktorej   dôsledkom   by   malo   byť   ospravedlniteľné   zdĺhavé   konanie   v danej   veci. V namietanom   období   sa   napadnutý   súd   totiž   nezaoberal   otázkami   nevyhnutnými   pre rozhodnutie v merite veci,   ale výlučne procesnou   problematikou   – inštitúciou   procesnej delegácie – prikázania veci inému ako podľa zákona miestne príslušnému súdu a otázkou vylúčenia sudcov z prejednania a rozhodovania veci (ktorú v konečnom dôsledku nemožno kvalifikovať ako právne a v danom prípade ani ako fakticky zložitú).

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov   v preskúmavanej   veci   na   krajskom   súde, ústavný   súd   konštatoval,   že   v okolnostiach   prípadu   nestrannosť   sudcov   je   základným predpokladom na ústavné, zákonné prejednávanie a rozhodovanie veci, ktoré zákon zveril do   právomoci   súdom.   Pomer   k veci   sa   v podstate   chápe   ako   vzťah   sudcu   k predmetu konania, pomer k účastníkom, ktorý môže kladne alebo záporne ovplyvniť prejednávanie a rozhodovanie veci (priateľský alebo nepriateľský pomer). Nepochybne táto skutočnosť, v ktorej však podstatnú úlohu zohrala prvotná aktivita súdu a neskôr aj sťažovateľa v prvom rade ohľadne skutočností, pre ktoré mal byť sudca, resp. celý senát v okolnostiach prípadu vylúčený z prejednávania ich veci, bola rozhodujúca pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd však pripúšťa, že na ďalší   priebeh   a dĺžku   konania   môže   mať   vplyv   aj   nezaplatenie   súdneho   poplatku sťažovateľom v druhom rade, bez zaplatenia ktorého súd nemôže voči nemu vo veci konať.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k porušeniu   označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to tak v dôsledku jeho nekonania, ako aj   v dôsledku   jeho   konania,   ktoré   však   nesmerovalo   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľov vo veci, s ktorou sa obrátili na súd.

Pokiaľ   ide   o zbytočné   prieťahy   v dôsledku   konania   krajského   súdu,   ktoré   však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov vo veci, ústavný súd zistil, že k nim došlo od 27. novembra 2000, keď krajský súd predložil vec najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti inému krajskému súdu podľa § 12 ods.   2   a   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   do   5.   júna 2001,   keď   najvyšší   súd   doručil krajskému   súdu   uznesenie   o neprikázaní   veci   inému   krajskému   súdu   (t.   j.   v   trvaní   6 mesiacov),   ďalej   v období   od   26.   septembra   2002,   keď   krajský   súd   predložil   vec najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o návrhu   na   vylúčenie   sudcov   senátu   8   Co z prejednávania   a rozhodovania   veci,   do   18.   decembra   2002   (3   mesiace),   keď   bolo uznesenie doručené krajskému súdu.

Ústavný súd posúdil   uvedené obdobia   ako zbytočný prieťah   v konaní, pretože aj napriek tomu, že v okolnostiach prípadu neboli dôvody pre delegáciu z dôvodu vhodnosti (hospodárnosti)   a ani   žalovaný   nesúhlasil   s   delegáciou   konania, nebola   splnená   ani podmienka pre nutnú delegáciu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a neboli ani kvalifikované dôvody pre vylúčenie sudcov, krajský súd predložil vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu a najvyšší súd práve z vymenovaných dôvodov neprikázal vec sp. zn. 19 Cb 101/00 inému krajskému súdu a nevylúčil sudcov z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z tohto pohľadu právna neistota sťažovateľov ohľadne priznania ich nárokov počas celého tohto obdobia (9 mesiacov) nebola odstránená.

V súvislosti   s vyššie   uvedeným   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť   porušenie   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).

Krajský súd vo veci vôbec nekonal od 11. septembra 2001, keď sťažovateľ v prvom rade   uhradil   súdny   poplatok,   až   do   26.   septembra   2002   (12   mesiacov).   Od   doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu 18. decembra 2002 až do 13. mája 2003, keď bola doručená námietka zaujatosti sudcov sťažovateľom v prvom rade (6 mesiacov), taktiež neboli vo veci krajským súdom vykázané žiadne úkony, ktoré by plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov (rozhodnutiu vo veci).

Ústavný súd nemôže akceptovať, aby celé doterajšie obdobie v trvaní 4 rokov riešilo len otázku, kto má vo veci konať a rozhodnúť. Z tejto doby treba obdobie od 13. mája 2003 do 8. októbra 2003 (5 mesiacov) pričítať na vrub účastníka. Prieťahy v trvaní 27 mesiacov idú na ťarchu krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že v rámci tejto doby bol krajský súd úplne nečinný 18 mesiacov a počas 9 mesiacov vykonával úkony nevedúce k odstráneniu stavu   právnej   neistoty   účastníkov   konania.   Zvlášť   nemožno   akceptovať   snahu   sudcov o vhodnú   delegáciu   veci   inému   súdu   z dôvodu   ich   údajnej   nekompetentnosti   pre rozhodovanie obchodných vecí.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovatelia   žiadajú   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   každý   vo   výške 180 000 Sk. Poukazujú na to, že odsúvaním reálnej súdnej ochrany a pretrvávajúcim stavom neistoty boli ohrozené ich vlastnícke a majetkové práva v spoločnosti žalovaného.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadi úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľom vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu konania krajského súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, možno sumu 25 000 pre sťažovateľa v prvom rade a 20 000 Sk pre sťažovateľa v druhom rade považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Priznanie   nižšej   sumy   primeraného   finančného zadosťučinenia   pre   účastníka   v druhom   rade   ústavný   súd   odôvodnil   nesplnením   jeho povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   za   žalobný   návrh,   čo   je   predpokladom   riadneho uplatnenia jeho práva na súde.

V.

Právna zástupkyňa sťažovateľov listom zo 16. decembra 2003 doručila ústavnému súdu vyčíslenie trov konania vo výške 8 796 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania krajským súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004