znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 191/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Vierou   Strakovou,Kpt. Nálepku 5, Prešov, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 115/2013 z 10. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovatelia“,v citáciách aj „žalobcovia v 1. a 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoruo ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a právapodľa čl. 8 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.2 Co 115/2013 z 10. septembra 2014.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:«Okresný súd Bardejov rozsudkom zo dňa 12.02.2013, sp. zn. 4 C/200/2011 žalobu zo dňa 07.12.2011 doplnenú ústne na pojednávaní dňa 04.07.2012 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zamietol a žalobcov v 1. a v 2. rade zaviazal nahradiť spoločne a nerozdielne žalovaným v 1. a v 2. rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 560,92,- EUR na účet právneho zástupcu žalovaných v 1. a v 2. rade. Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   zo   dňa   10.09.2014,   sp.   zn.   2   Co/115/2013 rozsudok Okresného súdu Bardejov potvrdil a žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania (trovy právneho zastúpenia ) vo výške 67,88 EUR, ktoré sú žalobcovia povinní zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   na   účet   právneho   zástupcu   žalovaných   do   troch   dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 2 Co/115/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého   stupňa,   ktorý   zamietol   návrh   žalobcov   o   určenie   vlastníckeho   práva   do   BSM žalobcov v 1. a v 2. rade k nehnuteľnosti a to bytu číslo 3 na 1. poschodí bytového domu číslo súpisné ⬛⬛⬛⬛, postaveného na pozemku parcela registra ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, kat. územie ⬛⬛⬛⬛ obec ⬛⬛⬛⬛ spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu vo veľkosti 7766/44432 k celku. Krajský súd v Prešove sa plne stotožnil so skutkovým aj právnym odôvodnením súdu prvého stupňa. Okresný súd predmetnú žalobu zamietol s tým, že predmetom tohto konania bolo určenie vlastníckeho práva žalobcov a tí mali v tomto konaní preukázať, že na nich platne prešlo vlastnícke právo k predmetu sporu. Žalobcovia svoje vlastnícke právo odvodzujú od kúpnej zmluvy s predávajúcim ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 24.05.2000. Súd však dospel k záveru, že predmetná zmluva je absolútne neplatná, pretože v čase uzavretia zmluvy predávajúci ⬛⬛⬛⬛ už nemohol nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou z dôvodu konania exekúcie Er 1078/97, v rámci   ktorého   exekútor   zakázal   povinnému

nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou alebo ju zaťažiť právami k cudzím veciam. Rovnaký právny názor zaujal aj Krajský súd v Prešove a plne sa stotožnil so skutkovými   a   právnymi   závermi,   tak   ako   ich   zistil   súd   prvého   stupňa   (Okresný   súd Bardejov).»

Ďalej sťažovatelia uviedli: „Dňa 27.11.1998 sa konala dražba ohľadne predmetu sporu a vydražiteľmi sa stali žalovaní v 1. a v 2. rade. Príklep súdneho exekútora bol schválený Uznesením Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 4Co 115/00 stým, že žalovaní v 1. a v 2. rade sa stali vlastníkmi predmetného   bytu   schválením   príklepu   súdom   ku   dňu   udelenia   príklepu   na   dražbe (ust. § 14a zákona č. 328/1991 Zb.).

Uznesením Krajského súdu v Košiciach 3K 75/2001 - 5 z 10.05.2001 bol na ⬛⬛⬛⬛ vyhlásený konkurz a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.05.2001 a príklep bol Uznesením Krajského súdu v Prešove schválený pred vyhlásením konkurzu na majetok ⬛⬛⬛⬛...

Žalobcovia v 1. a v 2. rade od roku 1984 pokojne a dobromyseľne užívajú predmetný byt. Na uvedený byt bola podpísaná nájomná zmluva s

a   žalobcom   v   1.   rade.   V   predmetnom   byte   žalobcovia   vychovali   tri   v súčasnosti už dospelé deti. Žalobcovia nemajú žiadnu inú možnosť bývania. Na majetok predmetného bola Uznesením Okresného súdu Bardejov Er   1078/97   zapísaná exekúcia. Dňa 12.08.1999 žalobcovia požiadali o kúpu predmetného bytu v zmysle ust § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Dňa 24.05.2000 bola podpísaná Zmluva o prevode vlastníctva bytu medzi žalobcami a

. Návrh na vklad bol na správu katastra doručený dňa 12.11.2001.   Táto   zmluva   však   nebola   zavkladovaná,   pretože   súdny   exekútor   JUDr. Bezaniuk   (EX   480,   481,   579/97)   vypracoval   dražobnú   vyhlášku   a   v   dražbe   predal predmetný byt žalovaným za cenu 122.000,- Sk.

Právny úkon - Zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.05.2000 medzi ⬛⬛⬛⬛ a   žalobcami   bola   uzavretá   tiež   pred   vyhlásením   konkurzu   Uznesením Krajského   súdu   v   Košiciach   z   10.05.2001,   právoplatné   31.05.2001.   Návrh   na   vklad predmetnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.05.2000 bol podaný resp. doručený príslušnému katastrálnemu odboru, Okresného úradu v Bardejove 14.11.2001.

Žalobcovia teda mali titul spočívajúci vtom, že v byte dlhodobo bývali a užívali ho titulom nájmu a tiež tým, že uzavreli zmluvu !o prevode vlastníctva bytu s do ich vlastníctva. Žalobcovia teda boli dobromyseľný, že vec nadobudli odkúpením ako nájomcovia v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z.

Súd prvého stupňa aj súd odvolací vyhodnotili zmluvu o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.05.2000 ako absolútne neplatnú z dôvodu, že povinný ⬛⬛⬛⬛ už nemohol s predmetnou   nehnuteľnosťou   nakladať   z   dôvodu   exekučného   konania.   Ani   súd   prvého stupňa ani súd odvolací sa vôbec nezaoberali námietkou vydržania zo strany žalobcov. V prípade vydržania môže byť právnym titulom resp. dôvodom / iustus titulus, ex iusta causa usucapionis   /   aj   právny   úkon   absolútne   neplatný   pokiaľ   je   poctivý   a   svedčí o dobromyseľnosti   nadobúdateľa.   V   prípade   vydržania   vlastne   oprávnená   osoba   koná v omyle, pričom tento omyl je ospravedlniteľný. Žalobcovia ako dlhodobí nájomcovia boli celý čas dobromyseľný vtom, že predmetný byt odkúpili a tým sa stali jeho vlastníkmi na základe zmluvy o prevode vlastníckeho bytu z. 24.05.2000. Od tohto dátumu je potom potrebné počítať aj vydržaciu dobu / tempus / a v neposlednom rade treba prihliadať aj na dobré mravy / bonos mores / a na právo na bývanie, ktoré patrí medzi základné ľudské práva, ktoré ma prednosť aj pred niektorými ostatnými majetkovým právami, čo viackrát judikoval aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.“

Sťažovatelia poukázali na to, že podľa ich názoru:

«Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   došlo   k   porušeniu   základného   ľudského práva žalobcu, a to práva vlastniť majetok a práva na bývanie. Aj napriek tomu, že žalobca mal právny titul - zmluva o prevode vlastníctva bytu podľa z. č. 182/1993 Z. z..

Na   druhej   strane   spôsob   nadobudnutia   vlastníctva   odporcami   považujem za nepoctivý nakoľko v predmetnom byte nikdy nebývali! neboli nájomcami ani   členmi. Predmetný by nadobudli na dražbe aj keď mali vedomosť, že v byte sú nájomcovi (žalobcovia).

Súd   prvého   stupňa   aj   súd   odvolací   praktický   riešili   stret   (kolíziu)   dvoch subjektívnych   práv   resp.   kolíziu   právnych   titulov   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k spornej nehnuteľnosti. Súdy doslova za „silnejší“ titul uznali príklep licitátora na dražbe než postup podľa zákona č. 182/1993 Z. z. podľa ktorého mali byt nadobudnúť žalobcovia ako dlhoroční nájomcovia apo dni 24.05.2000 aj dobromyseľný užívatelia predmetného bytu. Postupom súdu teda boli porušené ústavné práva - základné ľudské práva žalobcov.»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení   a odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 115/2013 z 10. septembra 2014 a aby nálezom takto rozhodol:

,,1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/115/2013 zo dňa 10.09.2014 došlo k porušeniu základného práva na súkromie podľa čl. 19 ods., ods. 2 Ústavy SR, základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1.   Ústavy   SR,   základného   práva nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 Ústavy SR, základného práva na ochranu rodiny podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, porušeniu práva na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/115/2013 zo dňa 10.09.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“

Okrem   uvedeného   sťažovatelia   žiadajú,   aby   im   ústavný   súd   priznal   úhradu   trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupomorgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označenýmpostupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sanamietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámcipredbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva aleboslobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie ich základných práv podľačl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu a práva podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.2 Co 115/2013 z 10. septembra 2014.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonomdovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažnéhoohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanieinej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je tonevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo   a   rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Zaručuje   sa   osobitná   ochrana   detía mladistvých.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujúza nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmoma zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia namietajú porušenie označených základnýchpráv podľa ústavy, práva podľa dodatkového protokolu a práv podľa dohovoru bez toho, abynamietali aj porušenie ústavnoprocesných princípov upravených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,a bez toho, aby namietali niektoré z práv upravených v dohovore tak, ako to predpokladá čl.13 dohovoru.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhomna začatie konania, a preto môže rozhodovať len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aképrávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnostiúlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občanapred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jehopráv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv ústavy a právdohovoru   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorýmpatria aj označené základné práva ústavy a označené práva dohovoru, ak toto porušenienevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúcez čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení označenýchzákladných práv ústavy a označených práv dohovoru by teda bolo možné uvažovať zásadnelen   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektoréhozo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48ústavy, resp. v spojení s ich porušením (II. ÚS 78/05).

Sťažovatelia napriek tomu, že sú kvalifikovane právne zastúpení, v danom prípadevo svojej   sťažnosti   ani   nenamietali,   že   krajský   súd   k napadnutému   rozsudku   nedospelpo riadnom   a spravodlivom   procese   (sťažovatelia   netvrdili,   že   došlo   aj   k porušeniu   ichzákladného práva, napr. podľa čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6ods. 1 dohovoru).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberaťsa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   vrátane   návrhu   na   prijatie   dočasného   opatreniavyjadrenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015