znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 191/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   G.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   J.,   Advokátska kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť účastníkov   konania   zaručeného   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 296/2012-96 zo 17. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2012 doručená sťažnosť G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods.   3   ústavy   i práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 296/2012-96 zo 17. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca v konaní o určenie vlastníckeho práva vedenom pred Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 52/2012 proti Ing. Ľ. K., M. (ďalej len „žalovaný“), navrhol nariadenie predbežného   opatrenia,   ktorým   by   okresný   súd   zakázal   žalovanému   nakladať so žalovanými nehnuteľnosťami   a vykonávať   na   nich   stavebné   zmeny   a úpravy,   a to   až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 52/2012-41 z 20. júna 2012 návrhu sťažovateľa vyhovel a zakázal žalovanému do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s predmetnými nehnuteľnosťami   nakladať,   predať   ich,   zameniť,   darovať,   prenajať,   založiť   záložným právom, ako aj vykonávať na nich stavebné zmeny a úpravy. Okresný súd bol toho názoru, že zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia sú splnené.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   žalovaný   odvolanie,   v ktorom   namietal nepreukázanie zákonných   podmienok na nariadenie   predbežného opatrenia, nesprávnosť výroku   uznesenia   okresného   súdu   (údajne   sú   v ňom   uvedené   aj   parcelné   čísla, ktoré neexistujú).   Uviedol,   že   na   predmetných   nehnuteľnostiach   už   prebiehajú   riadne povolené   stavebné   práce,   poukázal   na   skutočnosť,   že   nehnuteľnosti   nadobudol   kúpnou zmluvou v dobrej viere od Pravoslávnej cirkevnej obce, Farnosť R., v roku 2010, ako aj na skutočnosť,   že   v roku   1999   prebiehal   v danom   území   register   obnovenej   evidencie pozemkov, „kde tieto záležitosti si mohla cirkev uplatniť“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   296/2012-96   zo   17.   októbra   2012   uznesenie okresného súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Najprv poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia odôvodnil „obavou,   že žalovaný môže predať   nehnuteľnosti   tretej osobe,   čím   mu   sťaží uplatnenie   jeho   práva,   lebo   nový   nadobúdateľ   sa   môže   v prípadnom   spore   brániť dobromyseľnosťou   nadobudnutia   vlastníctva   a že   vykonával   žalovaný   stavebné   práce na niektorých   parcelách“.   V nadväznosti   na   to   potom   krajský   súd   konštatoval, že „predmetom   konania   je...   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam, preto navrhované   PO   nemá   plniť   funkciu   zabezpečenia   prípadného   budúceho   výkonu rozhodnutia,   ale   má   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   do   času,   kým   sa   právoplatne rozhodne   o tom,   že   žalobca   a nie   žalovaný   je   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností. So zreteľom na uvedenú skutočnosť odvolací súd urobil záver, že právo žalobcu nemôže byť ohrozené ani v prípade, ak by žalovaný počas konania predal nehnuteľnosti, ku ktorým žiada   určiť   svoje   vlastnícke   právo,   lebo   má   právne   prostriedky   (ust.   §   92   O. s. p.), umožňujúce mu v konaní pokračovať s novým vlastníkom, ktorý ako sukcesor by vstúpil do práv   a povinností   doterajšieho   vlastníka.   Preto   ani   prípadná   zmena   vlastníka nehnuteľnosti   počas   prebiehajúceho   konania   by   nič   nezmenila   na   právnom   postavení žalobcu,   lebo určenie,   či je vlastníkom nehnuteľnosti nezávisí od toho,   kto je žalovaný (voči komu žaloba smeruje), keďže pre úspešnosť žaloby sú rozhodujúce právne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje nadobudnutie svojich práv vlastníka k predmetným nehnuteľnostiam.“.

V závere   odôvodnenia   svojho   uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že „ani   tvrdenia žalobcu   uvedené   v žalobe,   že   právna   predchodkyňa,   Pravoslávna   cirkev   mala   previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na žalovaného neplatne, zatiaľ nie sú presvedčivé. Na strane 2   žaloby   sa   uvádza,   že   Pravoslávna   cirkev   nebola   nositeľom   vlastníckeho   práva... a nemohla previesť na iného viac práv ako mala sama. K tomuto je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu poukázať na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej vydržať vlastnícke právo podľa § 134 OZ možno, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že   mu   vec   alebo   právo   patrí   a že   je   držiteľom   oprávneným,   pri   pochybnostiach   sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ďalej po celú vydržaciu dobu musí byť držba pokojná bez toho, aby si niekto uplatňoval vlastnícke právo na túto vec a nepretržitosť vydržacej doby,   ktorou   je   neprerušovaný   stav   užívania   predmetu   vydržania,   ktorá   je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby sa muselo   o tom   rozhodnúť   (ide o všeobecný   originálny spôsob nadobudnutia   vlastníckeho práva).   Nie   je   podstatné   pri   vydržaní   rozhodnutie   –   zákonné   opatrenie   č.   211/1990 predsedníctva SNR.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „došlo k závažnému prekročeniu právomoci odvolacieho súdu, keď mal rozhodnúť o odvolaní voči uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, no odvolací súd konal nad rámec svojej právomoci a takýto   postup   je   hrubým   porušením   práva   účastníka   na   súdnu   ochranu,   rovnosť účastníkov konania a spravodlivý súdny proces“. Ďalej dôvodí, že „svoj nárok v návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   riadne   osvedčil   a preukázal   doloženými   dôkazmi a to pozemnoknižnou   vložkou   č.   53,   kde   je   zapísaný   ako   výlučný   vlastník   sporných nehnuteľností, zákonným opatrením č. 211/1990 a ďalšími dôkazmi. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že navrhovateľ svoj nárok osvedčil v súlade s § 75 ods. 2 O. s. p. Skutočnosť, či navrhovateľovi svedčí právo, ktorého určenia sa domáha v konaní o veci samej má byť predmetom dokazovania vo veci samej, kde bude dôkazné bremeno zaťažovať žalobcu.   Nie   je   akceptovateľné,   aby   odvolací   súd   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia   zamietol   z toho   titulu,   že   nepovažuje   právo   žalobcu   za   preukázané vyčerpávajúcim spôsobom.“.

Sťažovateľ uvádza, že „žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností a žalobca má preto naliehavý právny záujem na určení svojho   výlučného   vlastníckeho   práva,   nakoľko   rozhodnutie   súdu   môže   byť   podkladom na vykonanie   zmeny   zápisu   v katastri   nehnuteľností.   V danom   prípade   je   teda   dôvodný a primeraný dočasný zásah do práv dotknutého vlastníka tým, že predbežným opatrením bude   žalovanému   uložená   povinnosť   nenakladať   s nehnuteľnosťou   do   právoplatného skončenia konania o určovacej žalobe. Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného o tom, že žalovaný po nariadení   predbežného   opatrenia   uzavrel   darovaciu   zmluvu   s   3.   osobou, ktorou previedol   parcelu   uvedenú   vo   výroku   predbežného   opatrenia   a tak   nielen   konal protiprávne, ale zároveň naplnil obavu žalobcu, že správaním žalovaného by mohlo dôjsť k scudzeniu sporných nehnuteľností a tak k ohrozeniu práva žalobcu, ktorého určenia sa domáha. Túto našu námietku odvolací súd prehliadol.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že na predmetných   nehnuteľnostiach   prebiehajú stavebné práce, „ktoré trvalo   a výrazne menia   ich   charakter,   čo   sám   žalovaný   potvrdil   predloženou   zmluvou   o   dielo“. V nadväznosti   na to   sťažovateľ   poukazuje na ustálenú judikatúru   týkajúcu   sa   potrebnej kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil, hoci v danom prípade boli splnené podmienky na jeho potvrdenie podľa § 219 O. s. p. Súd sa   v napadnutom   uznesení   vôbec   nezaoberal   splnením   podmienok   na   jeho   potvrdenie podľa § 219 O.   s.   p.   respektíve na jeho zrušenie podľa § 221 O.   s.   p.   a v odôvodnení rozhodnutia   vôbec   neuviedol,   o akú   právnu   normu   oprel   zmenu   prvostupňového rozhodnutia   súdu.   Odvolací   súd   zmenil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   bez   toho, aby uviedol dôvody, prečo prvostupňový súd rozhodol nesprávne, hoci tento súd náležite zistil   splnenie   zákonných   podmienok   na   vydanie   PO   a svoje   rozhodnutie   aj   odôvodnil. Odvolací   súd   bez   toho   aby   posúdil   správnosť   zistení   a záverov   prvostupňového   súdu, t. j. či skutkový základ bol zistený riadne a úplne zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu... bez riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Odvolací súd nehodnotil dôkazy v súlade s § 132   O. s. p.,   t.   j.   mal   ich   hodnotiť   podľa   svojej   úvahy   a to   každý   dôkaz   jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne takto rozhodol:„Základné práva sťažovateľa, G., K., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach,   sp.   zn.   5Co/ 296/2012-96 zo dňa 17.10.2012 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/ 296/2012-96 zo dňa 17.10.2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 161,75 Eur, na účet právneho zástupcu, JUDr. I.   J., advokáta, K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľovom prípade potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   zdôvodňuje   tvrdené   porušenie   svojich   označených   práv   nesúhlasom s právnym   záverom   krajského   súdu   o nesplnení   podmienok   na   nariadenie   predbežného opatrenia,   kritikou   krajským   súdom   naznačeného   názoru   v merite   sporu, ako aj nedostatočnosťou odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   judikatúre   konštatoval,   že   rozhodovanie   a rozhodnutie o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   možno   považovať   za   súčasť   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) taktiež postupne dospela k právnemu názoru o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežnom opatrení   (rozsudok   veľkého   senátu   z 15.   októbra   2009   o sťažnosti   č.   17056/06   vo   veci Micallef v. Malta). I v tejto rozhodovacej sfére je tak namieste ustálený názor ústavného súdu, podľa ktorého v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   v sťažovateľovom   prípade   potrebné   posudzovať spoločne.

V   kontexte   argumentácie   sťažovateľa   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov,   a   okrem   toho   ide o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným spôsobom   (IV. ÚS 82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (III. ÚS 169/2010).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Na   základe   okolností   prípadu   dospel   ústavný   súd   z hľadiska   požiadavky systematickosti a zrozumiteľnosti odôvodnenia tohto uznesenia k záveru o potrebe spoločne sa   zaoberať   sťažovateľom   vysloveným   nesúhlasom   s právnym   záverom   krajského   súdu o nesplnení   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a kritizovanými   náznakmi o (ne)dôvodnosti sťažovateľovej určovacej žaloby.

Sťažovateľ namieta, že „svoj nárok v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia riadne osvedčil a preukázal doloženými dôkazmi“, no napriek tomu podľa krajského súdu „základné skutočnosti, umožňujúce záver o pravdepodobnosti nároku navrhovateľa nie sú pravdepodobné a teda nebola osvedčená skutočnosť, ktorú tvrdia navrhovatelia v návrhu na nariadenie   PO   a aj   v samotnom   návrhu   vo   veci   samej“.   Práve   vyhodnotenie rozhodujúcich   okolností   pre   rozhodnutie   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia predstavuje tie skutkové a právne závery všeobecného súdu, ktoré môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd v odôvodnení svojho zamietavého uznesenia uviedol, že „predpoklady nariadenia PO... vyvodila zo zákonnej úpravy právna teória a súdna prax a jeho nariadenie prichádza tak do úvahy vtedy... ak sú osvedčené aspoň základné skutočnosti umožňujúce záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, aby bolo zrejmé, že v konaní vo veci nie je nárok očividne vylúčený...“. V nadväznosti na to potom krajský súd v poslednom odseku odôvodnenia svojho uznesenia naznačil nepresvedčivosť sťažovateľovho   tvrdenia,   že „Pravoslávna   cirkev   mala   previesť   vlastníctvo k nehnuteľnostiam   na   žalovaného   neplatne“,   a tento   svoj   názor   krajský   súd   aj   stručne zdôvodnil poukazom na inštitút vydržania a jeho zákonné podmienky.

Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľom v závere, že krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia vyjadril istý názor aj na meritum určovacieho sporu. Na druhej strane však ústavný   súd   za   najpodstatnejší   faktor   považuje   väzbu   tohto   vyjadrenia   krajského   súdu na rozhodovanie o odvolaní žalovaného proti nariadenému predbežnému opatreniu. Ak totiž jednou   z podmienok   na   posúdenie   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je aj osvedčenie   aspoň   základných   skutočností   smerujúcich   k záveru   o pravdepodobnosti vo veci   uplatneného   nároku,   potom   sa   všeobecný   súd   konajúci   o návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia musí vysporiadať s tým, či formulovaná podmienka je alebo nie je v konkrétnych okolnostiach splnená. Učiniť zadosť tejto požiadavke zjavne nie je možné bez   istej   miery   posúdenia   dôvodnosti   meritórneho   (žalobného)   návrhu,   hoci   už pri rozhodovaní o predbežnom opatrení.

Bolo teda povinnosťou krajského súdu stručne zhodnotiť dôvodnosť sťažovateľovej určovacej   žaloby a svoje   hodnotenie   primerane   odôvodniť.   To   všetko   však   iba na účel ústavne konformného rozhodnutia o odvolaní žalovaného. Napokon z formálno-procesného hľadiska nemožno dôvody krajského súdu ani inak chápať. Právny názor odvolacieho súdu je pre prvostupňový súd záväzný len v prípade regulovanom v § 226 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   teda   len pri zrušení prvostupňového rozhodnutia spojenom s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvého   stupňa, a len   vo   vzťahu   k predmetu   zrušeného   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa. O takýto   prípad   však   v posudzovanej   veci   nejde.   Krajský   súd   o odvolaní   žalovaného nerozhodol zrušením uznesenia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (napokon podľa   §   221   ods.   3   OSP   by   to   ani   nebolo   prípustné)   a predmet   jeho   rozhodovania   sa sústredil   na   posúdenie   splnenia   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Konštatovanie o nesplnení týchto podmienok nemôže okresný   súd   ipso facto zaväzovať k určitému konkrétnemu právnemu názoru na meritum.

Ústavný   súd   vyhodnotil   prvé   dve   námietky   sťažovateľa   ako   nedôvodné.   Právne posúdenie veci krajským súdom nevykazuje známky ústavnej neakceptovateľnosti a na prvý pohľad   možno   konštatovať,   že   krajský   súd   odôvodnením   svojho   uznesenia   nezaviazal okresný súd ku konkrétnemu posúdeniu určovacieho sporu v jeho merite.

Posledná sťažnostná námietka sa dotýka nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Sťažovateľ   v podstate   namieta,   že   krajský   súd   sa   nijako nevysporiadal   so   zmenou   uznesenia   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   tento   zakázal žalovanému vykonávať stavebné zmeny a úpravy na sporných nehnuteľnostiach.

Ústavný súd v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že povinnosť súdu   odôvodniť   svoje   rozhodnutie   však   automaticky   neznamená   povinnosť   poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van de Hurk   c.   Holandsko   z 19.   apríla   1994).   Garancie   poskytované   čl.   46   ods.   1   ústavy, ako aj čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzujú   konajúci   súd   poskytnúť   špecifickú   odpoveď na argumenty   majúce   rozhodujúci   význam   pre   výsledok   rozhodnutia   (napr. rozhodnutia ESĽP   vo   veci   Georgiadis   c.   Grécko   z 29.   mája   1997   a vo   veci   Higgins   c. Francúzsko z 19. februára 1998). Všeobecný súd teda nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Z podkladov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   nepochybne   vyplýva,   že na sporných pozemkoch prebiehajú stavebné práce, o ktorých povolenie žalovaný požiadal ešte pred začatím konania o sťažovateľovej určovacej žalobe (23. decembra 2011). Z tohto hľadiska sa nariadené predbežné opatrenie môže javiť ako dôvodné, čo naznačuje potrebu dôsledného odôvodnenia opačného názoru, ktorý preferoval a napokon aj uplatnil krajský súd.

Krajský súd však v odôvodnení svojho zmeňujúceho uznesenia podrobil nariadené predbežné   opatrenie   kritike   na   podklade   už   spomínaných   pochybností   o dôvodnosti meritórne uplatneného nároku sťažovateľa. Tento dôvod mal svojím vecným zameraním záber   nielen   na   prvostupňový   výrok   zakazujúci   žalovanému   nakladať   so   spornými nehnuteľnosťami,   ale   bezpochyby   aj   na   výrok   o zákaze   realizovať   na   dotknutých nehnuteľnostiach   stavebné   zmeny   a úpravy.   Formuláciou   uvedeného   dôvodu   a jeho objasnením krajský súd naplnil požiadavku odôvodnenia argumentu majúceho rozhodujúci význam pre výsledok rozhodnutia o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia. Tým zároveň čiastková otázka prípadných ďalších podmienok pre zmenu uznesenia okresného súdu vo výroku o zákaze stavebných zmien a úprav prestala mať pre rozhodnutie o odvolaní žalovaného rozhodujúci význam. Ak sa s ňou potom krajský súd osobitne nevysporiadal, nejde z ústavnoprávneho hľadiska o vadný postup.

Aj   poslednú   sťažnostnú   námietku   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodnú. Keďže pri predbežnom prerokovaní nezistil   žiadne signály, ktoré by po prijatí sťažnosti mohli viesť ku konštatovaniu porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   porušenia práva zaručeného čl. 6 ods.   1 dohovoru, odmietol   sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj v časti sťažnosti namietajúcej porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže sťažovateľ svoj petit v tejto časti nijako osobitne neodôvodnil,   rovnosť   účastníkov   konania   predstavuje   komponent   základného   práva na súdnu   ochranu   a aj   judikatúra   ústavného   súdu   i ESĽP   naznačuje   spätosť   tohto základného práva so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy, a to predovšetkým vo   fáze   dokazovania,   ale   aj   v rovine   odôvodňovania   súdnych   rozhodnutí (napr. I. ÚS 372/06,   III. ÚS   117/2012,   rozhodnutie   o sťažnosti č. 37801/97   vo   veci Suominen v. Fínsko).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013