znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 191/2012-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 2. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Národnej   banky   Slovenska,   Ulica   Imricha   Karvaša   1, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 52 ods. 6 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 2/2011 z 25. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Národnej banky Slovenska   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2012 doručená sťažnosť Národnej banky Slovenska, Ulica Imricha Karvaša 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 52 ods. 6 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž 2/2011 z 25. januára 2012.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   najvyšší   súd   v rámci   správneho   súdnictva v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sž   2/2011   na   základe   žaloby   dohliadanej   banky preskúmaval zákonnosť jej rozhodnutí, a teda rozhodnutie prvostupňového orgánu – Útvaru dohľadu   nad   finančným   trhom   Národnej   banky   Slovenska   (ďalej   len   „útvar   dohľadu“) č. OPK-10879/2009 z 25. januára 2010 a rozhodnutie druhostupňového orgánu – Bankovej rady   Národnej   banky   Slovenska   (ďalej   len   „banková   rada“)   č.   GUV-1785/2010 zo 14. decembra 2010. Sťažovateľka uviedla, že tieto rozhodnutia boli prijaté v súvislosti s tým, že pri vykonávaní dohľadu na mieste podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) jej zamestnanci zistili u dohliadanej banky nedostatky spojené s poskytovaním investičných služieb a obchodovania s klientom, za čo bola dohliadanej banke uložená pokuta v sume 330 000 €. Proti prvostupňovému rozhodnutiu   útvaru   dohľadu   podala   dohliadaná   banka   rozklad,   o ktorom   rozhodol druhostupňový orgán sťažovateľky, a teda banková rada, ktorá prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Vzhľadom na nespokojnosť s rozhodnutiami sťažovateľky sa dohliadaná banka v rámci správneho súdnictva domáhala ich preskúmania a zrušenia. Najvyšší súd následne svojím   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sž   2/2011   z 25.   januára   2012   napadnuté   rozhodnutia sťažovateľky zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu nepreskúmateľný a arbitrárny, pretože nereflektuje na jej podstatné argumenty a zamlčiava dôležité   skutočnosti   o svojej   relevantnej   judikatúre.   Sťažovateľka   videla   problém predovšetkým   v tom,   že   podľa   jej   názoru   najvyšší   súd   nekriticky   prebral   argumenty dohliadanej   banky   týkajúce   sa   tvrdení   o začiatku   a konci   plynutia   lehoty   na   uloženie sankcie, ako aj argumenty o „údajných podstatných rozdieloch v skutkových okolnostiach medzi   kauzou   dohliadanej   banky   a porovnávanou   kauzou   pri   judikáte   (rozsudku) Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 151/95 z 31. októbra 1995“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila: „Najvyšší   súd   SR   v   konečnom   dôsledku   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sž   151/95 z 31. 10.   1995   judikoval,   že   v   porovnávanej   súdnej   kauze   sp.   zn.   5   Sž   151/95   bol rozhodujúcim dňom pre začiatok plynutia prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie až deň skončenia kontroly dňa 20. 3. 1995 (teda nie už deň 22. 2. 1995, kedy došlo k oboznámeniu zástupcu kontrolovaného subjektu s obsahom protokolu o kontrole vrátane oboznámenia s kontrolnými zisteniami).

Rovnocenným ekvivalentom tohto dňa vo veci sťažovateľky (NBS), ktorú Najvyšší súd SR   ukončil   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sž   2/2011   zo   dňa   25.   1.   2012,   teda   bol   deň 31. marca 2009, kedy   sa   uskutočnilo   prerokovanie   protokolu   o   vykonanom   dohľade   na mieste   č. ODO-15849/2008   (o   čom   bola   vyhotovená   zápisnica   prevzatá   zástupcami dohliadanej banky - neskoršieho žalobcu), teda v tomto prípade až dňom 31. marca 2009 začala plynúť prekluzívna lehota na uloženie sankcie (pokuty) dohliadanej banke, ktorú zakotvuje § 50 ods. 10 zákona o bankách a § 144 ods. 15 zákona o cenných papieroch.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka uviedla, že rozhodnutie najvyššieho súdu je ústavne neakceptovateľné, pretože najvyšší súd podľa nej jednostranne vyhodnotil skutkový a právny   stav   v jej   neprospech.   Zároveň   dodala,   že   napadnutý   rozsudok   neobsahuje odôvodnenie,   ktoré   by   zodpovedalo   princípom   a požiadavkám   na   riadne,   dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2 Sž 2/2011 zo dňa 25. 1. 2012, ktorým zrušil druhostupňové rozhodnutie Národnej banky Slovenska, Bankovej rady NBS č. GUV-1785/2010 zo dňa 14. 12. 2010 a tiež prvostupňové rozhodnutia Národnej banky Slovenska, útvaru dohľadu nad finančným trhom č. OKP-10879/2009 zo dňa 25. 1. 2010 o uložení pokuty v sume 330 000 eur, porušil základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň porušil sťažovateľkine základné právo na spravodlivé konanie (spravodlivý proces) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach...   a   podľa   čl.   47   druhého odseku v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 52 ods. 6 Charty základných práv Európskej únie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   2   Sž   2/2011   zo   dňa   25.   1.   2012...;   zároveň   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   celú   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie, pri ktorom je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov konania (právneho zastúpenia), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet sťažovateľkinho   právneho   zástupcu,   a   to   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu...“

Ku skutočnosti, že v zmysle § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) nebolo k sťažnosti pripojené splnomocnenie pre advokáta pre účely zastupovania pred ústavným súdom, sťažovateľka uviedla:

„Na základe ustanovení § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 zákona o Národnej banke Slovenska..., čl. 9 ods. 1 a 7 Organizačného poriadku Národnej banky Slovenska č. 87/2006 z 20. 12. 2006 v znení neskorších dodatkov a čl. III ods. 1, čl. IV ods. 1   a   čl.   II   ods.   1   písm.   a)   pracovného   predpisu   NBS   č.   18/1996   o   postupe   v   súdnom, správnom a inom obdobnom konaní v právnych veciach Národnej banky Slovenska v znení neskorších predpisov... je za Národnú banku Slovenska (sťažovateľku) oprávnený vo veci tejto   sťažnosti   konať   generálny   riaditeľ   odboru   právnych   služieb   Národnej   banky Slovenska,   a   to   vrátane   podania   tejto   sťažnosti   na   Ústavný   súd   SR   a   tiež   vrátane zastupovania   Národnej   banky   Slovenska   pred   Ústavným   súdom   SR   v   konaní   o   tejto sťažnosti.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Keďže sťažovateľka   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ústavy   namietala, že najvyšší súd porušil   jej právo na spravodlivý   proces,   ústavný súd sa   zaoberal   otázkou   jej   procesnej legitimácie   v tomto   type   konania.   Ústavný   súd   teda   skúmal,   či   sťažnosť   bola   podaná oprávnenou   osobou,   t. j. fyzickou   osobou   alebo   právnickou   osobou,   ktorá   je   nositeľom základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 56 ods. 1 ústavy Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska môže v rámci svojej pôsobnosti vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak je na to splnomocnená zákonom.

V zmysle   §   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   566/1992   Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o NBS“) sa zriaďuje Národná banka Slovenska ako nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky, ktorá   je   právnickou   osobou   so   sídlom   v Bratislave,   ale   nezapisuje   sa   do   obchodného registra. V rozsahu svojej pôsobnosti vydáva všeobecne záväzné právne predpisy, ak to ustanovuje   tento   zákon   alebo   osobitný   zákon,   pričom   tieto   všeobecne   záväzné   právne predpisy sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska taktiež vedie konania a vydáva rozhodnutia, ak to ustanovuje tento zákon alebo osobitný zákon.

Podľa § 36 zákona o NBS a § 1 ods. 2 zákona o dohľade nad finančným trhom Národná   banka   Slovenska   vykonáva   dohľad   nad   finančným   trhom   podľa   tohto   zákona a osobitných predpisov.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom na konanie vo veciach zverených Národnej banke Slovenska týmto zákonom a osobitnými zákonmi, v ktorom sa rozhoduje   o   právach   alebo   povinnostiach   dohliadaných   subjektov   alebo   iných   osôb,   sa vzťahuje tento zákon, ak osobitný zákon neustanovuje inak; na konanie pred Národnou bankou   Slovenska   podľa   tohto   zákona   a   osobitných   zákonov   sa   nevzťahujú   všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom účastníkom konania je dohliadaný subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach podľa tohto zákona a osobitných zákonov sa má konať...; v konaní o uložení pokuty, inej sankcie alebo opatrenia na nápravu podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov je účastníkom konania dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má uložiť pokuta, iná sankcia alebo opatrenie na nápravu.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom zákonnosť právoplatných rozhodnutí   Národnej   banky   Slovenska   vydaných   podľa   tohto   zákona   je   preskúmateľná súdom   podľa   osobitného   zákona   [§   244,   §   246   ods.   2   písm.   b)   a   §   247   až   §   250k Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]; na preskúmavanie jej rozhodnutí alebo postupu je príslušný najvyšší súd.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z ustanovenia   §   244   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   v rámci   správneho   súdnictva   súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov aj právnických osôb, ktorým zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach   fyzických   a právnických   osôb   v oblasti verejnej správy.   Do   tejto   skupiny   správnych   orgánov,   ktorých   rozhodnutia   a postupy   podliehajú prieskumnej právomoci v rámci správneho súdnictva, je potrebné zaradiť aj sťažovateľku, ktorá zastáva postavenie orgánu verejnej správy pri uplatňovaní svojej právomoci podľa príslušných   právnych   predpisov   [napr.   zákon   o dohľade   nad   finančným   trhom,   zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov].

Pridržiavajúc   sa   relevantnej   právnej   úpravy   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   pri uplatňovaní právomoci v rámci dohľadu nad finančným trhom sťažovateľka plní funkciu orgánu verejnej správy sui generis, ktorý vedie osobitné konania, medzi inými aj konanie o uložení pokuty. V súlade s právnymi predpismi regulujúcimi finančný trh sťažovateľka v rámci konania o uložení pokuty rozhoduje o uložení sankcie dohliadanému subjektu. Jej rozhodnutie je v súlade s § 33 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom s použitím § 244 a násl. OSP preskúmateľné najvyšším súdom.

Sťažovateľka   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Sž   2/2011 vystupovala síce ako účastník   konania, ale v postavení orgánu   verejnej správy,   ktorého zákonnosť rozhodnutí bola predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v rámci   konania   patriaceho   do   oblasti   správneho súdnictva môže uplatniť a realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník konania   pred   príslušným   správnym   orgánom   podaním   žaloby   proti   jeho   právoplatnému rozhodnutiu (obdobne II. ÚS 19/04, IV. ÚS 149/04, I. ÚS 239/07). V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán   verejnej   správy,   ktorým   je   v tomto   prípade   sťažovateľka   rozhodujúca   o uložení sankcie podľa všeobecne záväzných právnych predpisov regulujúcich finančný trh, mohol uplatňovať a realizovať právo na spravodlivý súdny proces. Na podporu tohto záveru možno uviesť, že sťažovateľka nie je v žiadnom prípade oprávnená na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jej procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jej rozhodnutí, ktoré boli prijaté v procesnom postupe, kde mala nadradené mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomuto postupu môže v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).

V rámci   konania,   v ktorom   sa   preskúmavala   zákonnosť   rozhodnutí   sťažovateľky (útvaru dohľadu a bankovej rady), sa ona samotná nedomáhala ochrany „svojho“ práva, ale práve naopak, výsledky jej rozhodovacej činnosti boli predmetom skúmania najvyššieho súdu. Pritom išlo o rozhodnutia, ktoré sťažovateľka prijala v konaní sledujúcom všeobecný účel   (v rámci   dohľadu   nad   finančným   trhom),   keď   za   zistené   nedostatky   uložila dohliadanému subjektu (banke) sankciu.

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

V zásade   nie   je   vylúčené,   aby   aj   orgány   verejnej   moci   (štátne   orgány)   podali sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti   boli   nositeľmi   ústavou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.Na tomto názore ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že podľa zákona o NBS je   sťažovateľka   považovaná   za   právnickú   osobu.   Priznanie   právnej   subjektivity   podľa názoru ústavného súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu nositeľa základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, prípadne v rozsahu zaručenom dohovorom (porovnaj čl. 34).

Z toho vyplýva, že sťažovateľka je v danom prípade osobou zjavne neoprávnenou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd jej sťažnosť z tohto dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 329/07, I. ÚS 136/09, I. ÚS 240/09).

Okrem toho ústavný súd pripomína, že špecifiká konania pred ústavným súdom sú upravené v zákone o ústavnom súde, ktorý vo svojom ustanovení § 20 ods. 2 explicitne ustanovuje, že k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   V   splnomocnení   sa   musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Z tohto pohľadu nie je   možné   akceptovať   právny   názor   sťažovateľky   odvolávajúci   sa   na   ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o NBS a svoje interné predpisy o tom, že v konaní pred ústavným súdom ju zastupuje generálny riaditeľ odboru právnych služieb. Ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy platí bez výhrad pre fyzické osoby a právnické osoby hoc aj vystupujúce v postavení orgánu verejnej moci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012