znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 191/2011-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   akad.   sochára   Ľ.   F.,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C/299/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť akad. sochára Ľ. F. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2010 doručená sťažnosť akad. sochára Ľ. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C/299/2006.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu 28. septembra 2006 „Návrh na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy“, ktorým sa   domáhal,   aby   okresný   súd   rozsudkom   rozhodol,   že   sťažovateľ «je   neoprávnene evidovaný v materiáloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako osoba „Dôverník“», uložil Ústavu pamäti   národa   ako   odporcovi   v   1.   rade   povinnosť „odstrániť   všetky   údaje   týkajúce   sa údajnej spolupráce akad. sochára Ľ. F. s bývalou Štb zo svojej evidencie ako aj všetky zverejnené údaje o jeho osobe nachádzajúce sa na internetovej stránke www.upn.gov.sk“ a zároveň uložil odporcom v 1. rade a Slovenskej informačnej službe (ďalej len „odporca v 2. rade“)   povinnosť   poskytnúť   sťažovateľovi   primerané   zadosťučinenie   vo forme verejného ospravedlnenia, ako aj peňažnú satisfakciu.

Sťažovateľ sa v podanej sťažnosti vyjadril, že od podania návrhu uplynuli viac ako 4 roky, počas ktorých nielenže okresný súd nevydal meritórne rozhodnutie, ale nenariadil vo veci samej ani pojednávanie.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal   predovšetkým   na   to,   že   okresný súd nenariadil pojednávanie ani po jeho žiadosti „o informáciu, čo bráni súdu, aby vo veci konal“, ktorú mu adresoval 4. júla 2007. Až po uplynutí 12 mesiacov od podania návrhu pristúpil okresný súd k doručovaniu podaného návrhu odporcom.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa „prvým   procesným   úkonom“ okresného   súdu   bolo uznesenie z 13. marca 2008, ktorým bol vyzvaný, aby špecifikoval petit návrhu. Ďalšie uznesenie   okresného   súdu   z   9.   apríla   2008,   ktorým   došlo   k   zastaveniu   konania   proti odporcovi v 2. rade, malo byť sťažovateľovi doručované až po uplynutí 6 mesiacov od jeho písomného vyhotovenia a takisto až po uplynutí obdobia viac 2 rokov od podania návrhu bola uskutočnená výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

V roku 2009 sťažovateľ požiadal o určenie termínu pojednávania, okresný súd však podľa jeho vyjadrenia na túto žiadosť nereagoval. V období roka 2009 boli sťažovateľovi doručené   iba   dve   uznesenia,   ktorými   bol   vyzvaný   na   odstránenie   vád   podania,   pričom na druhú z výziev reagoval sťažovateľ 30. apríla 2010.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie formuloval v sťažnosti tento záver: „Konaním, resp. nekonaním Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 26C/299/2006,   mi   práve právo   vyplývajúce   z čl.   48   Ústavou   Slovenskej   republiky   bolo odňaté,   nakoľko   spôsob,   akým   je   konanie   vedené,   mi   uberá   nádej   na   právoplatné rozhodnutie vo veci a tým nádej na uspokojenie môjho oprávneného nároku na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Odo dňa podania návrhu vo veci samej uplynulo viac   ako   51   mesiacov,   čo   je   čas,   ktorý   objektívne   prispel   k   sťaženiu   mojej   pozície, nehovoriac o stále sa prehlbujúcej morálnej, spoločenskej ako aj citovej ujme vzhľadom na pozadie celého konania.“

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C/299/2006, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008) považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“) predsedovi príslušného súdu. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.

Účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   predsedovi príslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/2008). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou   je   namietané   porušenie   základného   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovateľ sa k otázke vyčerpania účinných právnych prostriedkov poskytovaných zákonom na ochranu jeho základných práv a slobôd v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v sťažnosti nevyjadril.   Ústavný súd zistil, že tieto sťažovateľ nerealizoval, a teda sťažnosť na postup súdu adresovanú predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch v namietanom konaní okresného súdu dosiaľ nepodal.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľa neboli preukázané ani také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k odpusteniu požiadavky   na   využitie   účinných   prostriedkov   nápravy   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na existenciu procesnej prekážky pre meritórne rozhodovanie o tom, či v sťažovateľom   označenom   konaní   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Rovnaký záver zaujal ústavný súd aj k časti sťažnosti namietajúcej porušenie práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ústavný súd v obsahu tohto práva a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nevidí zásadnú obsahovú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   toto rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom všeobecného   súdu   v   označenom   konaní   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011