znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 191/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Z.   K.,   B.,   a   Ing.   T.   K.,   B.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 312/1994 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. K. a Ing. T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 312/1994 p o r u š e n é   b o l i.

2. Z. K. a Ing. T. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré im j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne Z. K. a   Ing.   T.   K.   trovy   konania   v   sume   398,68   €   (slovom   tristodeväťdesiatosem   eur a šesťdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet ich právnej zástupkyne, advokátky JUDr. I. B., Advokátska kancelária, B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2009 doručená sťažnosť Z. K., B. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a Ing. T. K., B. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 312/1994.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia vystupovali od 1. júla 1994 v   pozícii   navrhovateľov   v   označenom   konaní,   ktorého   predmetom   bolo   vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba bola podaná proti Ing. E. K. a Ing. J. K., obaja bytom B. (ďalej len „odporcovia“). Sťažovatelia postavili spolu s odporcami rodinný dom, v ktorom „Z. K. spolu s manželom sa stali spoluvlastníkmi v 1/3, Ing. T. K. v 1/3 a Ing. E. K. spolu s manželom Ing. J. K. v 1/3. Problém nastal, keď Ing. E. K. spolu s manželom neumožnili Z. K.   s   manželom   a   Ing.   T.   K.,   aby   mohli   užívať   v   predmetnej   nehnuteľnosti   každý   svoj spoluvlastnícky   podiel,   tak,   ako   bolo   dohodnuté   pri   stavbe   nehnuteľnosti.“. Preto sťažovateľka v 1. rade s manželom a sťažovateľ v 2. rade „podali návrh na súd, kde žiadali, aby im Ing. E. K. s manželom zaplatili nájom za užívanie ich spoluvlastníckych podielov“.Podľa sťažovateľov sa v priebehu konania síce „vo veci konalo a aj sudca rozhodol trikrát rozsudkom, ale tento bol zakaždým zrušený odvolacím súdom s tým, že prvostupňový súd   nerešpektoval   pri   svojom   rozhodnutí   právny   názor   odvolacieho   súdu.  ...   Pritom poukazujeme na to, že v tomto prípade nejde o právne náročnú vec.“.

Sťažovatelia tiež uviedli, že v priebehu konania 13. januára 2008 zomrel manžel sťažovateľky v 1. rade, ktorý bol účastníkom konania, pričom „aj ďalšia navrhovateľka Z. K. je po mozgovej príhode, kedy sa síce z nej zotavila, ale nemôže plne používať ľavú polovicu tela a preto je upútaná na vozík“. Sťažovatelia sú toho názoru, že „prejednávaná vec   nie   je   právne   zložitá,   sťažovatelia   svojím   konaním   nedali   žiadny   dôvod   súdu k predĺženiu konania, lebo sa konaní zúčastňovali a mali záujem na konaní, ale prieťahy v konaní vznikli pomalou a neefektívnou činnosťou súdu“.

Každý zo sťažovateľov žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € „z   toho   dôvodu,   že   pretrvávajúcou   právnou   neistotou,   keď   máme   za   to,   že   nemožno od občanov v právnom štáte, akým je aj Slovenská republika dosť dobre spravodlivo žiadať, aby ako účastníci súdneho konania čakali na právoplatné rozhodnutie vo veci vyše 15 rokov a doteraz nie je rozhodnuté. Pri liknavosti konania prvostupňového súdu sa môže stať, že sa sťažovatelia vôbec nedožijú právoplatného rozhodnutia vo veci...“.

Sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 191/2010-9 z 12. mája 2010 sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 8. júna 2010 vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   listom   doručeným   ústavnému   súdu   1.   júla   2010 oznámila,   že   žiadaný   súdny   spis   sa   od   26.   mája   2010   nachádza   na   Krajskom   súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) „za   účelom   konania   a   rozhodnutia   o   podanom odvolaní“. Zároveň prisľúbila, že žiadosť ústavného súdu „bude vybavená bezodkladne po vrátení spisu...“.

Ústavný súd 1. októbra 2010 telefonicky na okresnom súde zistil, že požadovaný súdny spis sa stále nachádza na krajskom súde, preto 1. októbra 2010 požiadal predsedníčku krajského súdu o oznámenie, v akom štádiu sa odvolacie konanie nachádza a o určenie približného časového horizontu, v ktorom bude vo veci rozhodnuté.

Predsedníčka krajského súdu listom doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2010 oznámila, že v predmetnej veci je nariadené verejné vyhlásenie rozsudku na 25. november 2010, „a je predpoklad, že v tento deň bude o odvolaní rozhodnuté“.

Ústavný   súd   1.   februára   2011   opätovne   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu na vyjadrenie v zmysle výzvy z 8. júna 2010 a na zaslanie súdneho spisu.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 8. februára 2011. Podala v ňom takýto chronologický priebeh sporného konania:

„Dňa 1.7.1994 bol na súd doručený návrh na začatie konania. Dňa   14.9.1994   zákonný   sudca   vo   veci   určil   termín   pojednávania   na   deň 10.11.19949.

Dňa 10.11.1994 sa konalo pojednávanie. Uznesením zo dňa 11.11.1994 súd odporcom uložil poriadkovú pokutu 500,- Sk. Dňa 7.2.1995 sa konalo pojednávanie. Uznesením zo dňa 8.2.1995 súd odporcom uložil poriadkové pokuty 1.000,- Sk. Dňa 9.3.1995 sa konalo pojednávanie. Uznesením zo dňa 15.3.1995 súd odporcom uložil poriadkové pokuty 5.000,- Sk. Dňa 18.4.1995 podali odporcovia proti predmetnému uzneseniu zo dňa 15.3.1995 odvolanie.

Dňa 20.4.1995 sa konalo pojednávanie. Dňa 28.4.1995 bol súdu doručený protinávrh odporcov, ktorý bol dňa 11.5.1995 doručený na vyjadrenie advokátovi navrhovateľov.

Dňa 1.6.1995 bolo súdu doručené vyjadrenie navrhovateľov k protinávrhu odporcov. Dňa 1.6.1995 sa konalo pojednávanie. Dňa 14.6.1995 bola súdu doručená špecifikácia nárokov navrhovateľov. Dňa 4.10.1995 súd vyzval navrhovateľov na doplatenie súdneho poplatku.

Dňa 31.10.1995 navrhovatelia doplatili súdny poplatok. Dňa 6.11.1995 súd vo veci určil termín pojednávania na deň 7.12.1995. Dňa 7.12.1995 sa konalo pojednávanie. Dňa 25.1.1996 sa konalo pojednávanie. Rozsudkom zo dňa 30.1.1996 súd návrh aj vzájomný návrh zamietol. Dňa   18.3.1996   podali   odporcovia   proti   uvedenému   rozsudku   zo   dňa   30.1.1996 odvolanie.

Dňa 19.3.1996 podali navrhovatelia proti uvedenému rozsudku zo dňa 30.1.1996 odvolanie.

Dňa 13.6.1996 bol spis predložený na rozhodnutie na odvolací súd. Od 13.6.1996 do 14.11.1996 sa spis nachádzal na Mestskom súde v Bratislave. Mestský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   tunajšieho   súdu uznesením zo dňa 30.9.1996, č. k. 13Co 139/96-84 zrušil.

Dňa   22.11.1996   tunajší   súd   doručoval   uznesenie   odvolacieho   súdu   účastníkom konania.

Dňa 13.2.1997 sa konalo pojednávanie. Dňa 18.3.1997 sa konalo pojednávanie. Dňa 17.4.1997 sa konalo pojednávanie. Rozsudkom   zo   dňa   22.4.1997   súd   rozhodol   tak,   že   odporcov   zaviazal   zaplatiť navrhovateľom 2.778,80 Sk s príslušenstvom a vo zvyšku návrh zamietol. Vzájomný návrh zamietol.

Dňa   3.7.1997   podali   odporcovia   proti   uvedenému   rozsudku   zo   dňa   22.4.1997 odvolanie.

Dňa   9.7.1997   podali   navrhovatelia   proti   uvedenému   rozsudku   zo   dňa   22.4.1997 odvolanie.

Dňa 17.2.1998 bol spis predložený na rozhodnutie na odvolací súd. Od 17.2.1998 do 7.9.1998 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   tunajšieho   súdu uznesením zo dňa 30.6.2008, č. k. 19Co 44/98-122 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa   8.9.1998   tunajší   súd   doručoval   uznesenie   odvolacieho   súdu   účastníkom konania.

Dňa   21.1.1999   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   sa   nariadilo   znalecké dokazovanie.

Dňa 4.2.1999 bolo súdu doručené podanie odporcov s otázkami znalca. Uznesením zo dňa 21.6.1999 súd ustanovil v konaní znalca Ing. M. B., ktorý podaním doručeným   dňa   9.7.1999   oznámil,   že   je   pracovne   vyťažený   a   preto   navrhuje   ustanoviť v konaní iného znalca.

Uznesením zo dňa 27.9.1999 súd ustanovil v konaní znalca Ing. I. B., CSc., ktorý dňa 20.10.1999   doručil   stanovisko,   v   ktorom   oznámil,   že   nie   je   odborne   kompetentný na vypracovanie žiadaného posudku.

Uznesením zo dňa 13.4.2000 súd ustanovil v konaní znalca Ing. arch. V. F., ktorý dňa 18.9.2000 prevzal spis za účelom vypracovania posudku v lehote 1 mesiaca.

Dňa 13.11.2000 súd urgoval zaslanie znaleckého posudku od znalca. Opätovne dňa 19.12.2000 ako aj dňa 31.1.2001 súd urgoval zaslanie znaleckého posudku od znalca.

Uznesením zo dňa 28.3.2001 súd uložil znalcovi Ing. arch. V. F. poriadkovú pokutu 1.000,- Sk.

Dňa   27.4.2001   znalec   podal   proti   uvedenému   uzneseniu   odvolanie   so   žiadosťou o odpustenie pokuty a so stanoviskom, že nie je odborne kompetentný na vypracovanie žiadaného posudku.

Uznesením zo dňa 16.7.2001 súd ustanovil v konaní znalca Doc. Ing. P. M., CSc., ktorému   bol   dňa   23.11.2001   zaslaný   spis   za   účelom   vypracovania   posudku   v   lehote 1 mesiaca.

Dňa 14.1.2002 súd urgoval zaslanie znaleckého posudku od znalca. Dňa 29.1.2002 znalec zaslal súdu vypracovaný posudok. Dňa 25.2.2002 súd zaslal posudok na vyjadrenie účastníkom. Dňa 20.3.2002 bolo súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľov k posudku.

Dňa 21.3.2002 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcov k posudku. Uznesením zo dňa 24.4.2002 súd priznal znalcovi Doc. Ing. P. M., CSc. znaleckú odmenu.

Dňa 20.5.2002 podali odporcovia proti predmetnému uzneseniu zo dňa 24.4.2002 odvolanie.

Dňa 22.5.2002 podali navrhovatelia proti predmetnému uzneseniu zo dňa 24.4.2002 odvolanie.

Dňa 23.5.2002 sa konalo pojednávanie. Dňa 22.8.2002 bol spis predložený na rozhodnutie na odvolací súd. Od 22.8.2002 do 19.6.2003 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Krajský   súd   v Bratislave   ako   odvolací   súd   napadnuté uznesenie   tunajšieho   súdu uznesením zo dňa 30.4.2003, č. k. 13Co 390/02-198 potvrdil.

Dňa   20.6.2003   tunajší   súd   doručoval   uznesenie   odvolacieho   súdu   účastníkom konania.

Dňa 14.10.2003 sa konalo pojednávanie. Dňa 11.11.2003 sa konalo pojednávanie. Dňa   2.12.2003   bolo   súdu   doručené   podanie   právnej   zástupkyne   navrhovateľov, ktorým žiadala o predĺženie lehoty na predloženie dokladov od realitných kancelárií. Dňa 15.3.2004 súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby obratom predložila doklady od realitných kancelárií (potvrdenie o výške nájomného).

Dňa 27.4.2004 sa konalo pojednávanie. Dňa 9.9.2004 sa konalo pojednávanie. Rozsudkom zo dňa 16.9.2004 tunajší súd rozhodol tak, že odporcov zaviazal zaplatiť navrhovateľom   9.720   Sk   s   príslušenstvom   a   vo   zvyšku   návrh   navrhovateľov   zamietol. Vzájomný návrh odporcov tiež zamietol.

Dňa   24.11.2004   podali   odporcovia   proti   uvedenému   rozsudku   zo   dňa   16.9.2004 v časti,   ktorou boli zaviazaní na zaplatenie,   ako   aj   v časti   v ktorej bol   zamietnutý   ich vzájomný návrh, odvolanie.

Dňa 10.1.2005 bol spis predložený na rozhodnutie na odvolací súd. Od 10.1.2005 do 26.7.2005 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   rozsudok   tunajšieho   súdu   uznesením zo dňa   31.5.2005,   č.   k.   9Co 4/05-237 v odvolaním   napadnutej   časti   zrušil a   vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   16.8.2005   tunajší   súd   doručoval   uznesenie   odvolacieho   súdu   účastníkom konania.

Dňa 1.12.2005 sa konalo pojednávanie. Dňa 21.2.2006 sa konalo pojednávanie. Dňa 18.4.2006 sa konalo pojednávanie. Dňa 6.6.2006 sa konalo pojednávanie. Rozsudkom zo dňa 9.6.2006 tunajší súd rozhodol tak, že odporcov zaviazal zaplatiť navrhovateľom   5.984   Sk   s   príslušenstvom   a   vo   zvyšku   návrh   navrhovateľov   zamietol. Vzájomný návrh odporcov tiež zamietol.

Dňa 10.8.2006 podali odporcovia proti uvedenému rozsudku zo dňa 9.6.2006 v časti povinnosti zaplatiť navrhovateľom príslušenstvo, t. j. úroky z omeškania vo výške 22 % zo sumy   5.987   Sk od   1.6.1995 do   zaplatenia   a tiež v časti   v ktorej   bol zamietnutý ich vzájomný návrh odvolanie.

Dňa 16.8.2006 bol spis predložený na rozhodnutie na odvolací súd. Od 16.8.2006 do 17.4.2008 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   rozsudok   tunajšieho   súdu   uznesením zo dňa 20.3.2008, č. k. 9Co 393/06-291 v odvolaním napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   21.4.2008   tunajší   súd   doručoval   uznesenie   odvolacieho   súdu   účastníkom konania.

Dňa 10.6.2008 sa konalo pojednávanie, na ktorom súd uznesením pripustil rozšírenie vzájomného návrhu o úroky z omeškania a konanie prerušil až do skončenie dedičského konania po zomrelom navrhovateľovi v 1. rade L. K., ktorý zomrel dňa 13.1.2008.

Vydaním   osvedčenia   o   dedičstve   dňa   21.5.2009   sa   skončilo   dedičské   konanie po zomrelom navrhovateľovi v 1. rade L. K., preto tunajší súd pokračoval v konaní. Dňa 6.10.2009 sa konalo pojednávanie. Dňa 24.11.2009 sa konalo pojednávanie na ktorom súd uznesením pripustil zmenu návrhu ako aj vzájomného návrhu.

Rozsudkom zo dňa 4.2.2010 tunajší súd rozhodol tak, že odporcov zaviazal zaplatiť navrhovateľom   22%   úrok   z   omeškania   zo   sumy   198,63   €   od   1.6.1995   do   zaplatenia a navrhovateľov   zaviazal   zaplatiť   odporcom   179,64   €   s   úrokom   z   omeškania   22   % od 21.2.2006   do   zaplatenia.   Konanie   o   vzájomnom   návrhu   odporcov   v   časti   253,63   € zastavil a vo zvyšku vzájomný návrh zamietol.

Dňa   23.32010   podali   navrhovatelia   proti   uvedenému   rozsudku   zo   dňa   4.2.2010 v časti povinnosti zaplatiť odporcom 179,64 € s úrokom z omeškania odvolanie.

Dňa 28.5.2010 bol spis predložený na rozhodnutie na odvolací súd. Od 28.5.2010 do 15.12.2010 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   rozsudok   tunajšieho   súdu   rozsudkom zo dňa 25.11.2010, č. k. 9Co 207/10-360 v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

Dňa   16.12.2010   tunajší   súd   doručoval   rozsudok   odvolacieho   súdu   účastníkom konania.

Dňa   4.1.2011   nadobudol   rozsudok   tunajšieho   súdu   zo   dňa   4.2.2010,   č.   k.   6C 312/1994-341 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.11.2010, č. k. 9Co 207/2010-360 právoplatnosť.“

S   poukazom   na   citovaný   prehľad   procesných   úkonov   v   konaní   predsedníčka okresného súdu uviedla, že „v danom prípade sa nejedná o nenáročnú vec. Je tomu tak vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania navrhovatelia niekoľko krát upravovali návrh na začatie konania a tiež odporcovia podali vzájomný návrh, ktorý následne rozšírili a následne čiastočne zobrali späť. V konaní bolo tiež nariadené znalecké dokazovanie, ktoré bolo   značne   skomplikované,   pretože   znalci   súdu   postupne   oznamovali   že   nie   je   v   ich kompetencii vypracovať požadovaný posudok.“.

Podľa názoru predsedníčky okresného súdu „k celkovej dĺžke konania prispeli aj účastníci   konania   najmä   tým,   že   sa   riadne   nezúčastňovali   nariadených   pojednávaní“. Zároveň zdôraznila, že k predĺženiu konania prispela aj smrť L. K., v dôsledku ktorej bolo potrebné konanie prerušiť do skončenia dedičského konania, ako aj skutočnosť, že súdny spis   sa   v   dôsledku   podávaných   opravných   prostriedkov   šesťkrát   nachádzal   na krajskom súde.   V   závere   predsedníčka   okresného   súdu   zhrnula,   že „konanie   bolo   poznačené prieťahmi, boli to prieťahy subjektívneho ako aj objektívneho charakteru, ktoré však nemali preukázateľne   za   následok   spôsobenie   ujmy   sťažovateľom.   Sťažovatelia   nijako nepreukázali, že by im bola priamym následkom porušenia ich základných práv spôsobená akákoľvek ujma.

Pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov treba zohľadniť aj skutočnosť, že vec je toho času právoplatne skončená.

S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“.

Predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zaslal   8.   marca   2011   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   vyjadrenie predsedníčky okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   doručila   ústavnému   súdu   elektronickou   formou 14. marca   2011 stanovisko,   v ktorom neuviedla nové skutočnosti, na podanej sťažnosti trvá.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti je predmetné konanie právoplatne skončené. Rozsudok vo veci samej nadobudol po jeho potvrdení krajským súdom právoplatnosť 4. januára 2011.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade. Navyše, keďže ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 120/08 posudzoval žalované konanie okresného súdu na základe sťažnosti odporcov, využil ústavný súd pri terajšom rozhodovaní relevantné   skutkové   poznatky   získané   v   uvedenom   súvisiacom   prípade   [§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 121 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]

1.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   prvého   kritéria   nestotožňuje s argumentáciou predsedníčky okresného súdu, podľa ktorej náročnosť žalovanej veci vyplýva z prehľadu procesných úkonov okresného súdu v predmetnom konaní, ako aj z procesných návrhov sťažovateľov,   ktorí „v   priebehu   konania...   niekoľkokrát   upravovali   návrh   na   začatie konania   a   tiež   odporcovia   podali   vzájomný   návrh,   ktorý   následne   rozšírili   a   následne čiastočne zobrali späť.“.

Ústavný súd už judikoval, že základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je   skutkový   stav   veci   a   platná   právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o   veci (II. ÚS 26/95). Konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namietajú sťažovatelia zbytočné prieťahy, je konaním, ktorého predmetom je zaplatenie nájomného za užívanie nehnuteľnosti (rodinného domu) a vydanie bezdôvodného obohatenia (vzájomný návrh). Uvedené   žalované   nároky   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   tvoria   bežnú   súčasť sporovej agendy na všeobecných súdoch; podklad rozhodnutia tvorí súdnou praxou ustálená a   používaná právna úprava.   Výklad a   používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.

Ku skutkovej stránke prerokovávanej veci ústavný súd uvádza, že účastníci konania svojím   procesným   postojom   môžu   do   značnej   miery   determinovať   vývoj   objasňovania skutkového   stavu   prerokovávanej   veci.   Z   obsahu   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu vyplýva,   že   sťažovatelia   v   žalobe   požadovali   výlučne   uloženie   povinnosti   odporcom na zaplatenia nájomného za stanovené obdobie. Vo svojom podaní doručenom konajúcemu súdu 14. júna 1995 sťažovatelia navrhli priznať im nielen už uplatnenú istinu, ale aj jej príslušenstvo tvorené úrokmi z omeškania (z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu pritom   nevyplýva,   či   žalovaný   súd   túto   zmenu   návrhu   na   začatie   konania   uznesením pripustil). Napokon sťažovatelia svoj žalobný petit zmenili aj na pojednávaní 24. novembra 2009   (navrhli   priznať   im   úroky   z   omeškania   nie   od   1.   mája   1995   do   zaplatenia,   ale od 1. júna   1995   do   zaplatenia),   pričom   okresný   súd   hneď   na   pojednávaní   túto   zmenu pripustil.

V prvom prípade, ako už ústavný súd uviedol, z obsahu súdneho spisu nemožno zistiť, či o návrhu na zmenu žalobného petitu bolo rozhodované. Iba z rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 312/1994-100 z 22. apríla 1997 vyplýva, že k judikovanej istine boli priznané už aj úroky z omeškania. Z hľadiska predmetu konania pred ústavným súdom nie je však v tejto súvislosti rozhodujúce, či okresný súd zmenu návrhu na začatie konania zo 14. júna 1995   formálne   pripustil,   podstatné   je,   že   takýto   návrh   sťažovateľov   nespôsobil   žiadne predĺženie konania. V druhom prípade úpravy žalobného petitu bolo o nej rozhodnuté hneď na pojednávaní, na ktorom bola zo strany sťažovateľov navrhnutá, preto rovnako nemohla spôsobiť spomalenie priebehu konania.

Pokiaľ ide o vzájomný návrh odporcov a jeho zmeny v žalovanom konaní, ústavný súd   zistil,   že   po   doručení   vzájomného   návrhu   konajúcemu   súdu   (28.   apríla   1995)   ho odporcovia zmenili na pojednávaní 21. februára 2006 tak, že k žalovanej istine navrhli aj priznanie príslušenstva, pričom okresný súd o tomto návrhu rozhodol až na pojednávaní 10. júna   2008   na   základe   výčitky   krajského   súdu   vyjadrenej   v   odvolacom   rozsudku. V danom prípade tak nemožno spomalenie konania pripočítať na vrub postoju odporcov. Okrem   toho,   uplatnenie   príslušenstva   k   už   skôr   žalovanej   istine   nemalo   vzhľadom na akcesorickú   povahu   príslušenstva   pohľadávky   žiaden   vplyv   na   proces   objasňovania skutkového stavu žalovanej veci.

Odporcovia napokon korigovali sumu žalovanej istiny aj na pojednávaní krajského súdu   ako súdu   odvolacieho   20.   marca   2008   a   následne   uvedenú   korekciu   špecifikovali po skončení prerušenia konania okresného súdu na pojednávaní 6. októbra 2009. Okresný súd   túto   zmenu   na   pojednávaní   24.   novembra   2009   uznesením   pripustil.   Ani   v   tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nedošlo k spomaleniu konania následkom postoja účastníkov konania. Po vrátení spisu okresnému súdu bolo totiž konanie na pojednávaní 10. júna   2008   prerušené   z   dôvodu   prebiehajúceho   dedičského   konania   po   jednom z účastníkov konania a po skončení prerušenia konania 24. novembra 2009 okresný súd zmenu   vzájomného   návrhu   pripustil   a   o   takto   zmenenom   návrhu   4.   februára   2010   aj meritórne rozhodol. K spomaleniu konania v tomto štádiu tak neprispela navrhnutá zmena vzájomnej   žaloby,   ale   prerušenie   konania   vyvolané   objektívnou   právnou   skutočnosťou (smrťou účastníka) spojenou so súvisiacim dedičským konaním.

Čiastočné   späťvzatie   vzájomného   návrhu   na   pojednávaní   4.   februára   2010   bolo reakciou odporcov na skutočnosť, že v späťvzatej časti je nimi uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný. Navyše, okresný súd hneď na tom istom pojednávaní meritórne rozhodol, preto ani v tomto prípade o spomalení konania pre procesné návrhy odporcov nemožno uvažovať.

Vzhľadom   na   uvedené   tak   ústavný   súd   považoval   argumentáciu   predsedníčky okresného   súdu   o   náročnosti   žalovaného   konania   danej   zmenami   žalobných   návrhov zo strany   účastníkov   konania   za   nedôvodnú   a   zotrval   na   názore   o   právnej   a   skutkovej nenáročnosti posudzovaného konania.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov prispelo   k   celkovej   dĺžke   konania,   avšak   iba   v   zanedbateľnej   miere.   So   skutočnosťou realizácie   niektorých   procesných   práv   sťažovateľov   v   posudzovanom   konaní   a   s   jej vplyvom na dĺžku konania sa už ústavný súd vysporiadal v bode 1 tejto časti odôvodnenia.

Pokiaľ ide o účasť sťažovateľov na nariadených pojednávaniach, ústavný súd zistil, že na pojednávaní 23. mája 2002 sa nezúčastnila sťažovateľka v 1. rade ani právny zástupca sťažovateľov, iba sťažovateľ v 2. rade.

K spomaleniu priebehu konania došlo po pojednávaní 11. novembra 2003, pretože právna   zástupkyňa   sťažovateľov   mala   do   jedného   mesiaca   predložiť   okresnému   súdu listinné dôkazy (potvrdenia realitných kancelárií). Už 2. decembra 2003 však požiadala okresný súd o predĺženie určenej lehoty o jeden mesiac a po nedodržaní uvedenej lehoty na základe   výzvy   okresného   súdu   z   15.   marca   2004   mu   26.   marca   2004   oznámila,   že požadované dôkazy z objektívnych dôvodov nemôže predložiť. Zároveň navrhla okresnému súdu vyžiadať si tieto dôkazy. Okresný súd však na pojednávaní 9. septembra 2004 ukončil dokazovanie a rozhodol sa teda navrhnuté dôkazy neobstarávať.

Sťažovatelia ani ich právna zástupkyňa sa nezúčastnili pojednávania 27. apríla 2004. Právna zástupkyňa ospravedlnila svoju neúčasť tvrdením, že sa musí zúčastniť pojednávania na   inom   súde.   Následne   bolo   pojednávanie   nariadené   na   1.   júl   2004   a   v   dôsledku neprítomnosti odporcov v júli a auguste bol termín pojednávania presunutý na 9. september 2004.

Sťažovatelia   ani   ich   právna   zástupkyňa   sa   bez   ospravedlnenia   nezúčastnili pojednávania 1. decembra 2005. Na tomto pojednávaní sa však nezúčastnili ani odporcovia, preto   bolo   odročené   na   21.   február   2006.   Rovnako   sa   sťažovatelia   bez   ospravedlnenia nezúčastnili ani pojednávania 9. júna 2006. Účelom tohto pojednávania však bolo výlučne vyhlásenie rozsudku vo veci samej.

Sťažovateľka v 1. rade (bez ospravedlnenia) ani právna zástupkyňa sťažovateľov (s ospravedlnením) sa nezúčastnili pojednávania 6. októbra 2009. Nasledovalo pojednávanie 24. novembra 2009.

Ústavný súd zistené procesné úkony sťažovateľov nehodnotí ako spôsobilé prispieť k predĺženiu konania. Vyplýva to z ich charakteru a reakcie okresného súdu na tieto návrhy.

Ústavný súd tak konštatuje, že procesný postoj sťažovateľov spôsobil len minimálne spomalenie konania, z hľadiska dĺžky celého konania (16 a pol roka) možno „príspevok“ sťažovateľov   k   spomaleniu   jeho   priebehu   hodnotiť   ako   zanedbateľný   a   pre   posúdenie porušenia označených základných práv za takmer irelevantný.

3.   Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   posúdenia   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Pri hodnotení obdobia od začatia preskúmavaného konania až do 17. marca 2009 ústavný   súd   hodnotil   postup   okresného   súdu   v   zmysle   záverov   prijatých   v   rámci   už spomínaného konania vedeného   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   120/08   (nález zo   17.   marca   2009). Z obsahu vyžiadaného súdneho spisu pritom ústavný súd ustálil, že postup okresného súdu po   uvedenom   dátume   už nemožno považovať za   vykazujúci   prieťahy.   V   tomto   období okresný   súd   po skončení prerušenia   konania plynulo vo   veci   konal a   4.   februára 2010 vyhlásil meritórny rozsudok, ktorý bol následne krajským súdom potvrdený.

V   postupe   okresného   súdu   sa   vyskytli   obdobia   nečinnosti   od   21.   januára   1999 do 21. júna 1999 (päť mesiacov), od 20. októbra 1999 do 13. apríla 2000 (šesť mesiacov). Za   nesústredený   treba   považovať postup   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní   znaleckého dokazovania   (21.   januára   1999   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu znaleckého dokazovania, ktoré bolo realizované až 29. januára 2002). Aj postupy svedčiace o   nesústredenosti   a   neefektívnosti   sú   pritom   stabilne   považované   za   dôvod   založenia právomoci ústavného súdu na konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99, II. ÚS 64/99).

Z hľadiska namietaného porušenia označených práv sťažovateľov má podľa názoru ústavného   súdu   relevanciu   aj   prístup   okresného   súdu   k   rešpektovaniu   právneho   názoru krajského súdu ako súdu odvolacieho tak, ako to vyžaduje § 226 OSP.

Konajúci súd vo veci prvýkrát meritórne rozhodol 30. januára 1996 rozsudkom č. k. 6   C 312/94-74.   Na   základe   odvolania   oboch   strán   sporu   odvolací súd uznesením   č.   k. 13 Co 193/96-84 z 30. septembra 1996 napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd zdôraznil, že v ďalšom konaní bude vzhľadom na tvrdenia účastníkov konania o dohode o užívaní veci odporcami za náhradu okrem iného potrebné zistiť, „či k takejto dohode skutočne došlo a zistiť spôsob užívania nehnuteľnosti, dokedy navrhovatelia nehnuteľnosť užívali, čo konkrétne, t. j. aké miestnosti, zistiť,   aké   náklady   v   súvislosti   s   užívaním   nehnuteľnosti   im   vznikli,   či   tieto   vo výške zodpovedajúcej užívanej časti aj zaplatili“. Ďalej odvolací súd uviedol, že pri prípadnom „posudzovaní   nároku   odporcov   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia...,   nárok   bude potrebné posúdiť podľa rozsahu užívania nehnuteľnosti navrhovateľmi“.

V poradí druhý rozsudok vo veci samej (č. k. 6 C 312/94-100 z 22. apríla 1997) krajský súd na základe odvolania oboch sporových strán uznesením č. k. 19 Co 44/98-122 z 30. júna 1998 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s právnym názorom, že „bude potrebné zistiť k akej dohode o užívaní medzi spoluvlastníkmi došlo, kto, v akej miere a   v   akom   časovom   rozsahu   nehnuteľnosť   užíval   a   užíva...“.   Krajský   súd   zdôraznil,   že okresný súd „sa neriadil závermi odvolacieho súdu a nevykonal dokazovanie v naznačenom smere.   Svoje   závery   nezdôvodnil   a   nevyporiadal   sa   ani   s   námietkami   účastníkov...“. Povinnosťou   okresného   súdu   podľa   krajského   súdu   malo   byť   opätovné   posúdenie vzájomného návrhu odporcov i z pohľadu sťažovateľmi vznesenej námietky premlčania.

Tretíkrát   rozhodol   okresný   súd   vo   veci   samej   rozsudkom   č.   k.   6   C   312/94-227 zo 16. septembra   2004.   V   dôsledku   odvolania   odporcov   krajský   súd   uznesením   č.   k. 9 Co 4/05-237 z 31. mája 2005 prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval nedostatočnosť odôvodnenia napadnutej časti prvostupňového rozsudku, čo sa týka prisúdených úrokov z omeškania, a upozornil na povinnosť okresného súdu prihliadnuť na sťažovateľmi vznesenú námietku premlčania.

Okresný súd rozhodol vo veci opätovne rozsudkom č. k. 6 C 312/94-273 z 9. júna 2006. Rozsudok čiastočne napadli sťažovatelia odvolaním, na základe ktorého ho krajský súd   uznesením   č.   k.   9   Co   393/06-291   z   20.   marca   2008   čiastočne   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení krajský súd konštatoval, že hoci „tento prvostupňový rozsudok bol už v poradí štvrtý, ale súd prvého stupňa opätovne sa neriadil pokynmi   odvolacieho   súdu,   nerešpektoval   ani   jeho   právny   názor   (porov.   uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. mája 2005 č. k. 9Co 4/05-237). V tomto uznesení odvolací súd výslovne upozornil súd prvého stupňa na nepreskúmateľnosť výroku ohľadne priznaných úrokov z omeškania pre nedostatok odôvodnenia, ktorého pochybenia sa opäť súd prvého stupňa dopustil v napadnutom rozsudku zo dňa 9.6.2006.

Súd prvého stupňa nerešpektoval ani názor odvolacieho súdu ohľadne vzájomného návrhu, i keď jasným a zrozumiteľným spôsobom mu bolo vysvetlené akým smerom má pri ďalšom dokazovaní postupovať...“.

V naznačených súvislostiach krajský súd konštatoval, že časť výroku napadnutého rozsudku okresného súdu týkajúca sa priznaných úrokov z omeškania je nepreskúmateľná, „nie pre nedostatok dôvodov, ale pre ich úplnú absenciu“.

Až v poradí piaty rozsudok okresného súdu vo veci samej č. k. 6 C 312/94-341 zo 4. februára 2010 bol krajským súdom v rámci odvolacej fázy konania potvrdený.Popísané   a   zjavné   viacnásobné   nedostatky   okresného   súdu   pri   meritórnom rozhodovaní v posudzovanom konaní majú podľa názoru ústavného súdu priamy dopad na kvalitu   dodržiavania   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote. Argument predsedníčky   okresného   súdu   (vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu   8.   februára   2011), podľa   ktorého obdobia, keď sa   súdny   spis z dôvodu   podaných   opravných   prostriedkov nachádzal na odvolacom súde, „nemožno brať do úvahy pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených   tunajším   súdom“,   je   tak   v   základoch   spochybnený.   Aj   keď   v   dôsledku podávaných opravných prostriedkov sa súdny spis nachádzal na odvolacom súde v súhrne viac ako štyri a pol roka, za dôvodný možno považovať predpoklad, že ak by okresný súd bol dôsledne rešpektoval vyjadrené právne názory odvolacieho súdu, predmetné konanie by sa výrazne skrátilo.

4. Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa vyznačovalo procesnými nedostatkami, ktoré spočívali predovšetkým v neefektívnosti a nesústredenosti postupu   okresného   súdu   a   prispeli   rozhodujúcou   mierou   k   tomu,   že   právna   istota sťažovateľov bola nastolená až po viac ako šestnástich rokoch   od uplatnenia ich práva na súde. Uvedené nedostatky vo svojom súhrne majú za následok porušenia základného práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   aj   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd z obsahu vyžiadaného spisu i z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu zistil, že   predmetné   konanie   bolo   právoplatne   skončené   4.   januára   2011,   preto   neprikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie každému po 1 500 €.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd považuje za primerané priznať sťažovateľom navrhovanú sumu 1 500 € (bod 2 výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. I. B. Advokátka si uplatnila trovy právneho zastúpenia bez ich špecifikácie.Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby   vykonané   pre   každého   z   nich,   a   to   prevzatie   a   prípravu   zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Tieto úkony boli vykonané v roku 2009.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa podľa § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 695,41 € pre úkony v roku 2009), čo predstavuje po prepočte na euro za jeden úkon v roku 2009 odmenu v sume 115,90 €. K tejto sume je potrebné pripočítať režijný paušál 6,95 € za každý úkon právnej pomoci.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nárok na náhradu trov konania za štyri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (dvakrát   prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   dvakrát   písomné   podanie   –   sťažnosť),   preto základná sadzba tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v tomto prípade je 370,88 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 27,80 € (štyrikrát   6,95   €).   Spolu   tak   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov predstavuje sumu 398,68 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 398,68 € (bod 3 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011