znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 191/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Nitre sp. zn. 15 S 2/2007 z 19. decembra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 56/2008 z 12. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2009 doručená   sťažnosť   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 S 2/2007 z 19. decembra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 56/2008 z 12. februára 2009.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že 17.   júla   2006   podala „návrh   na   odstránenie   chýb   v   katastrálnom   operáte   Správe   katastra   L.,   nakoľko   bola skonštatovaná chyba, týkajúca sa označenia vlastníka na liste vlastníctva č. 828, v dôsledku čoho bolo zahájené v zmysle § 59 zák. č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov konanie o oprave chyby v katastri...“. V návrhu žiadala, aby bola označená za vlastníka predmetnej parcely registra č. 1507 o výmere 198 142 m².

Správa katastra v L. (ďalej len „správa katastra“) 11. augusta 2006 nevyhovela jej žiadosti a vo svojom rozhodnutí sp. zn. X 231/2006 konštatovala, že zápis správy katastra bol chybne vykonaný „nakoľko v pozemnoknižnej vložke č. 421 bol na základe čd. 35/1964 zo dňa 8. 1. 1964 ako vlastník zapísaný Československý štát v správe Západoslovenské žriedla n. p. S. v podiele vo veľkosti 1/1 a to na základe zriaďovacej listiny Ministerstva zdravotníctva č. LZ - k nehnuteľnostiam vedeným v tejto pozemnoknižnej vložke“.

Sťažovateľka   podala   28.   augusta   2006   na   Katastrálnom   úrade   v N.   (ďalej   len „katastrálny   úrad“)   odvolanie   proti   rozhodnutiu   správy   katastra   z   11.   augusta   2006. Katastrálny   úrad   toto   rozhodnutie   zrušil   a vec   jej   vrátil   na   ďalšie   prerokovanie a rozhodnutie.

Dňa 23. novembra 2006 vydala správa katastra   rozhodnutie sp.   zn. X 231/2006, ktorým   jej žiadosti   o   opravu   chyby v   katastrálnom   operáte opätovne nevyhovela.   Proti rozhodnutiu správy katastra z 23. novembra 2006 podala sťažovateľka odvolanie, ktorému katastrálny úrad rozhodnutím sp. zn. Xo 21 /2006-8/Kr z 5. februára 2007 však nevyhovel a jej odvolanie zamietol.

Sťažovateľka   následne   podala   12.   apríla   2007   na   krajskom   súde   žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd jej žalobu zamietol.

Počas súdneho konania však správa katastra rozhodnutím sp. zn. X 58/2007 z 11. júla 2007 vykonala opravu údajov v katastrálnom operáte tak, že za vlastníka parcely č. 1507 v katastrálnom území S. označila „Československý štát v správe Západoslovenských žriediel n. p., S. a vymazala vlastnícky zápis Obce S.“.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje s názorom správneho orgánu, že „opravu chybne vpísaných údajov treba v praxi ponímať ako opravu chýb v písaní a počítaní“, pričom sťažovateľka textovú správnosť zápisu nespochybnila a ani nevyvrátila a žiaden z jej argumentov „nezakladá právny dôvod na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia a súd nezistil ani nezákonnosť postupu správnych orgánov“.

Proti rozsudku krajského súdu   sp. zn. 15 S 2/2007 z 19. decembra 2007 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 56/2008 z 12.   februára   2009   tak,   že   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu.   V   odôvodnení   rozsudku sa stotožnil so závermi krajského súdu, že sťažovateľka v konaní nepredložila „inú verejnú listinu, ktorá by v rámci opravy chyby v katastrálnom operáte odôvodňovala zmenu v osobe vlastníka“.

Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   tvrdí,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd   porušili jej základné   právo   vlastniť   majetok,   ktoré   zaručuje   čl.   20   ods.   1   ústavy   a tiež   čl.   1 dodatkového protokolu, tým, že nepostupovali podľa zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“). Sťažovateľka sa domnieva, že podľa citovaného zákona preukázala svoje vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam na základe verejnej listiny, a preto „správa katastra bola v zmysle § 59 v spojitosti s § 70 a § 78 ods. 1 katastrálneho zákona povinná vykonať opravu chýb v katastri“.

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   k tomu   uvádza,   že „krajský   súd   aj   najvyšší   súd vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že v danom prípade jedinou rozhodujúcou verejnou listinou je PKV č. 421, pričom tam zaznamenaný zápis vlastníka k parcele č. 1507 vykonaný dňa 31. 1. 1950 bol v súlade s platnými právnymi predpismi.

Oba   súdy   bez   akéhokoľvek   bližšieho   vysvetlenia   nevzali   do   úvahy   skutočnosť, že sťažovateľ v konaní predložil verejnú listinu - PKV č. 5., ako aj iné listiny: vyhláška ministra   zdravotníctva   zo   dňa   17. 12. 1948,   potvrdenie   Ministerstva   zdravotníctva   SR zo dňa   25. 10. 2006   zn.   25988-2/2006-OL,   žiadosť   KNV   č.   870-28/12-49-XI/1   zo   dňa 31. 1. 1950,   administratívna   dohoda   o   prevzatí   správy   národného   majetku   zo   dňa 13. 10. 1954, zriaďovacia listina Ministerstva zdravotníctva zo dňa 27. 12. 1955.“.

Sťažovateľka v tejto veci tiež poukazuje na to, že „parcela číslo 1507 v katastrálnom území S. bola pôvodne vedená v PKV č. 5. Ako vlastník nehnuteľností bola označená A. v T.

- právny predchodca sťažovateľa, pričom z ostatných listín... bolo jednoznačne preukázané, že zápis vlastníckeho práva v prospech Československého štátu v PKV č. 421 a následne na liste vlastníctva č. 828 bol vykonaný chybne a vlastníkom predmetného pozemku je stále R. Na základe uvedeného, napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu mali   zrušiť   rozhodnutie   katastrálneho   úradu,   ktorý   nevyhovel   návrhu   na   opravu   chyby v katastri   nehnuteľností,   nakoľko   kataster   nehnuteľností   ako   štátny   informačný   systém, ktorý   je verejný,   musí poskytovať   pravdivé informácie   o nehnuteľnostiach   a o   právach k nehnuteľnostiam. V zmysle vyššie citovaných ustanovení katastrálneho zákona je správa katastra povinná opraviť chybné údaje v katastrálnom operáte aj ex offo. Správa katastra je pritom povinná opraviť nielen chyby vyplývajúce z vlastnej činnosti, ale aj z činnosti jej predchodcov...

Súdy   však,   stotožňujúc   sa   s   rozhodnutím   katastrálneho   úradu,   v   napadnutých rozhodnutiach nesprávne aplikovali zákon, keď podľa výkladu krajského súdu, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd, opravu chybne vpísaných údajov treba v praxi ponímať ako opravu   chýb   v   písaní   a   počítaní.   Takýto   reštriktívny   výklad   právnej   normy   je   však v absolútnom rozpore s účelom a zmyslom ustanovenia § 59 katastrálneho zákona a v praxi vylučuje akúkoľvek možnosť postupu podľa § 78 ods. 1 katastrálneho zákona, podľa ktorého zápisy práv k nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností vykonané do 31. decembra 1992 preukazujú   pravdivosť   skutočností   v   nich   uvedených,   ak   sa   nepreukáže   opak.   Ak   sa preukáže opak, správa katastra opraví zápis. Takýto výklad obchádza zákonnú úpravu, bez možnosti sťažovateľa domôcť sa svojich práv zákonným postupom podľa § 59 katastrálneho zákona,   ktorý   nepochybne   takúto   možnosť   poskytuje,   a   nie   je   preto   v   danom   prípade nevyhnutné   domáhať   sa   svojich   práv   určovacou   žalobou   v   občianskoprávnom   súdnom konaní.

Súdy   neprihliadajúc   na   vyššie   uvádzané   skutočnosti   rozhodovali   na   základe reštriktívneho výkladu právnej normy, nerešpektujúc jej podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam katastrálneho zákona...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby takto rozhodol:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   určuje,   že   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky rozsudok sp. zn. 8 Sžo 56/2008 zo dňa 12. 02. 2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre rozsudok č. k.: 15 S 2/2007-68 zo dňa 19. 12. 2007 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 56/2008 zo dňa 12. 02. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.: 15 S 2/2007-68 zo dňa 19. 12. 2007 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre nové konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   jej   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 15   S   2/2007   z 19.   decembra   2007,   ktorým   zamietol jej žalobu o preskúmanie rozhodnutia katastrálneho úradu a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 56/2008 z 12. februára 2009, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok...

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov uvedených v tomto zákone.

Vychádzajúc   z   uvedeného   princípu   subsidiarity   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či má právomoc konať o sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy, nie ústavný súd.

Podľa   čl. 142   ods. 1   prvej   vety   ústavy   súdy   rozhodujú   o   občianskoprávnych a trestných veciach.

V súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 116/05,   III.   ÚS 218/07, III. ÚS 70/08) ústavný súd poznamenáva, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho   charakteru   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (čl.   1 dodatkového protokolu). Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného   charakteru,   ak toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. m. m. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (II. ÚS 71/07).

Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (aj čl. 1 dodatkového protokolu) všeobecným súdom a nevyhovenie žalobe v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov podľa ustanovení § 244 ods. 1 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku nemožno chápať ako poškodenie označených základných práv sťažovateľky podľa ústavy a dodatkového protokolu.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd teda konštatuje, že nie je oprávnený konať a rozhodovať v tejto veci, pretože o nej konali a rozhodli všeobecné súdy. Navyše z odôvodnenia   sťažnosti,   ale najmä   petitu   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom rozhodovaní   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný,   nevyplýva   námietka sťažovateľky, že všeobecný súd súčasne porušil aj niektoré z jej ďalších základných práv vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 50 ústavy.

O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením, čo však nie je prípad sťažovateľky. Aj keď všeobecné súdy nevyhoveli jej žalobe o preskúmanie rozhodnutia katastrálneho úradu, na druhej strane najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 56/2008 z 12. februára 2009 uviedol, že rozhodnutím správnych orgánov nie sú dotknuté práva sťažovateľky „domáhať sa ochrany vlastníckeho práva v občianskoprávnom konaní na príslušnom okresnom súde“.

Preto bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) (obdobne napr. III. ÚS 109/09).

Sťažnosť bola písomne podaná právnym zástupcom JUDr. J. Č., B., ale k sťažnosti právny zástupca plnú moc nepredložil, preto ústavný súd na jeho podanie neprihliadol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ostatnými   nárokmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009