znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 191/05-64

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   októbra   2005 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť JUDr. R. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Cob 95/02 z 29. apríla 2004 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. R. S. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Cob 95/02   z   29.   apríla   2004   v časti,   v ktorej   mu   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť MUDr. Ľ.   R.   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   9   510   Sk   na   účet   právneho   zástupcu, a konaním, ktoré mu predchádzalo, p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Cob 95/02 z 29. apríla 2004 vo výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Krajský   súd   v Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia JUDr. R.   S.   advokátovi   JUDr.   M.   M.,   B.,   vo   výške   11   115   Sk   (slovom jedenásťtisícstopätnásť   slovenských   korún)   na   účet   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2004 doručená sťažnosť JUDr. R. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Cob 95/02 z 29. apríla 2004 a konaním, ktoré mu predchádzalo. Sťažovateľ doplnil predmetnú sťažnosť podaniami z 13. apríla 2005 a z 9. mája   2005,   v ktorých   bližšie   podáva   argumenty   o   dôvodnosti   pôvodného   podania z 10. decembra 2004.

Okrem   deklarovania   porušenia   svojich   uvedených   práv   sa   sťažovateľ   domáha   aj zrušenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Cob 95/02 z 29. apríla 2004 a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Ústavný súd 29. júna 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 191/05.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v nasledovnom,   ním   podrobne   opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ ako advokát na základe plnomocenstva na celé konanie zastupoval klienta E., spol. s r. o., so sídlom K. (v právnej pozícii žalobcu, ďalej len „žalobca“), v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) pod sp.   zn.   3   Cb   121/99   proti   žalovanému   MUDr.   Ľ.   R.   o zaplatenie   273   694   Sk s príslušenstvom.

Keďže okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 Cb 121/99 zo 14. novembra 2001 žalobcovi nevyhovel v plnom rozsahu (priznal mu len sumu 4 499 Sk s príslušenstvom), sťažovateľ ako právny zástupca podal odvolanie, ale už v mene spoločnosti E., a. s., so sídlom K., ako procesného   nástupcu   žalobcu.   Právnym   dôvodom   zmeny   v pozícii   účastníka   na   strane žalobcu   bola   zmena   právnej   formy   spoločnosti   žalobcu   zo   spoločnosti   s ručením obmedzeným na akciovú spoločnosť v súlade s § 69 ods. 2, 5 a 6 Obchodného zákonníka účinného do 31. decembra 2001, pričom pôvodný žalobca – E., spol. s r. o., bol 27. júla 2000 vymazaný z obchodného registra.

Ako uviedol sťažovateľ v sťažnosti, následne po podaní odvolania mu spoločnosť E., a.   s.,   vypovedala   plnomocenstvo   na   zastupovanie   v tomto   konaní.   Taktiež   uviedol,   že nereagoval   na   výzvu   krajského   súdu   z 13.   apríla   2004,   aby   predložil   plnomocenstvo oprávňujúce ho na podanie odvolania v spornej veci.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 8   Cob   95/02   z 29.   apríla 2004   podané odvolanie odmietol, pričom sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 9 510 Sk na účet jeho právneho zástupcu.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   bol   zásah   do   jeho   označených   základných   práv spôsobený vydaním predmetného uznesenia krajským súdom, ako aj konaním tohto súdu, ktoré mu predchádzalo. Sťažovateľ je toho názoru, že postup súdu bol zjavne arbitrárny a nedôvodný, pričom túto arbitrárnosť odôvodňoval údajne nesprávnym názorom krajského súdu, že v spornej veci bolo odvolanie podané neoprávnenou osobou (sťažovateľom).

Sťažovateľ je toho názoru, že v okolnostiach prípadu splnil podmienku vyčerpania opravných   prostriedkov,   pretože   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   nie   je prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok a na podanie dovolania nie je aktívne legitimovaný,   pretože   nie   je v procesnej   pozícii   účastníka   konania.   V doplnení   ústavnej sťažnosti uvádza, že nebol svojím bývalým klientom (spoločnosťou E., a. s.) splnomocnený na   podanie   dovolania   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   a podanie   dovolania nebolo ani vôľou samotného žalobcu ako účastníka konania.

V zaviazaní na náhradu trov odvolacieho konania vidí sťažovateľ porušenie práva vlastniť   majetok   v zmysle   čl.   20   ústavy   a čl.   1   protokolu.   Vzhľadom   na   to,   že   nemal možnosť vyjadriť sa k trovám konania uplatneným protistranou, ich výške, ako ani účelnosti ich vynaloženia, namieta aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ nepovažuje za dostatočné ani odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   krajského   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v liste   doručenom ústavnému   súdu   15.   augusta   2005   oznámil,   že   k sťažnosti   sťažovateľa   sa   meritórne nevyjadruje. Uviedol však, že v danej veci krajský súd neporušil zákon v práve sťažovateľa na spravodlivé konanie. Argumentoval dôvodmi, že náležitosti plnej moci, na základe ktorej sťažovateľ ako advokát zastupoval žalobcu – spoločnosť E., spol. s r. o., súd posudzoval výlučne podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 24 a nasl.). Z titulu zrušenia osoby   žalobcu   bez   likvidácie   podľa   §   69   Obchodného   zákonníka   a jej   výmazom z obchodného   registra   sa   jej   právnym   nástupcom   stala   spoločnosť   E.,   a.   s.,   ktorá nesplnomocnila sťažovateľa   na zastupovanie.   Pretože   sťažovateľ   ako   advokát na výzvu súdu nedoložil plnú moc od spoločnosti E., a. s., ktorá po 27. júli 2000, t. j. dni, keď spoločnosť E., spol. s r. o., bola vymazaná z obchodného registra, z dôvodu univerzálnej sukcesie vystupovala na strane žalobcu, súd odvolanie podané sťažovateľom považoval za dôvod na odmietnutie odvolania v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.   Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa,   že súd   nemal odmietnuť odvolanie, ale postupom   podľa   §   211 a § 104 ods.   2 Občianskeho súdneho   poriadku   vadu   odstrániť, pretože súd sa ju snažil odstrániť tým, že vyzval sťažovateľa na predloženie plnej moci, ktorý výzvu dostal, ale nereagoval na ňu. V danom prípade súd potom postupoval tak, ako by odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...).

Podľa čl. 1 protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva (...).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03).

Za   situácie,   keď   krajský   súd   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   odmietol s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, teda pre nepredloženie plnomocenstva, ktoré navyše sankcionoval zaviazaním sťažovateľa na úhradu trov konania, je potrebné preskúmať, či ide o odmietnutie súdnej ochrany majúce charakter denegationis   iustitiae   (I.   ÚS   139/02)   alebo o svojvoľný   postup   súdu,   a tým   o porušenie základných ústavných princípov garantovaných v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj v čl. 20 ústavy a čl. 1 protokolu.

III.

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a protokolu   uznesením krajského   súdu   č.   k.   8   Cob   95/02-146   z   29.   apríla   2004,   ktorým   tento   súd   odmietol odvolanie   podané   sťažovateľom   v mene   procesného   nástupcu   pôvodného   žalobcu   proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 Cb 121/99 zo 14. novembra 2001 s odôvodnením, že bolo   podané   neoprávnenou   osobou.   Krajský   súd   dospel   k tomu   záveru   na   základe skutočnosti, že sťažovateľ ako advokát nedoložil plnomocenstvo, ktorým by ho spoločnosť E., a. s., splnomocnila na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa krajského súdu uvedenou pasivitou sťažovateľ zavinil odmietnutie odvolania vo veci, za čo mu uložil povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania právnemu zástupcovi žalovaného. Proti tomuto uzneseniu odvolací súd nepripustil dovolanie.

Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledovné právne úvahy a právne posúdenie predmetu konania:

Predpokladom zastúpenia na základe plnomocenstva je, že plná moc bola udelená platne. V prípadoch predpokladaných ustanovením § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka je plnomocenstvo   platné   iba   vtedy,   ak   bolo   udelené   písomne.   Zo   žiadneho   ustanovenia Občianskeho   zákonníka   nemožno   vyvodiť   ako   podmienku   platnosti   plnej   moci   jej preukázanie tretej osobe. Rozhodujúca je jej objektívna existencia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 166/96).

V okolnostiach prípadu sťažovateľ, ktorý zastupoval pôvodného žalobcu ako advokát na základe ním udeleného plnomocenstva v spornej veci, v sťažnosti argumentuje, že toto jeho   plnomocenstvo   (založené   v spise   na   všetky   právne   úkony)   nezaniklo   výmazom pôvodného   žalobcu   z obchodného   registra,   pretože   podľa   §   33b   ods.   2   druhej   vety Občianskeho   zákonníka   zánikom   právnickej   osoby,   ktorá   je   splnomocnencom   alebo splnomocniteľom, zaniká plnomocenstvo len vtedy, ak jej práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu. V danom prípade dokladujúc aj výpisom z obchodného registra sťažovateľ preukazoval,   že   všetky   práva   a povinnosti   pôvodného   žalobcu   prešli   v dôsledku   zmeny právnej   formy   na   právneho   nástupcu   spoločnosť   E.,   a.   s.,   a preto   už   v mene   tohto procesného   nástupcu   podal   sťažovateľ   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu (neskoršie   odvolanie   plnomocenstva   spoločnosťou   E.,   a.   s.,   po   podaní   opravného prostriedku je už podľa neho bez právneho významu).

Krajský súd ako odvolací súd dospejúc však k záveru, že odvolanie nepodal žalobca ako účastník konania, ale advokát (pretože nepredložil plnú moc zastúpeného žalobcu), považoval   odvolanie   za   podané   neoprávnenou   osobou   v zmysle   §   218   ods.   1   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 28 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zástupcovi, ktorého si účastník zvolil, udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď na celé konanie, alebo len pre určité úkony. Z citácie uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že plnomocenstvo je povinný   súdu   predložiť   účastník   konania.   Nepredloženie   plnej   moci   je   nedostatkom procesnej   podmienky   konania   (§   103,   §   104   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktorej dôsledkom je povinnosť súdu vyzvať účastníka na jej predloženie. Iba vtedy, ak by účastník oznámil súdu, že advokátovi neudelil plnú moc na zastupovanie v konaní, by bolo možné odvolanie odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

V okolnostiach   prípadu   krajský   súd   však   na   preukázanie   plnomocenstva   na zastupovanie nevyzval účastníka konania (spoločnosť E., a. s., ako žalobcu), ale sťažovateľa ako   jeho   právneho   zástupcu.   Stalo   sa   tak   až   potom,   ako   krajský   súd   vytýčil   termín odvolacieho pojednávania na 25. február 2004 a predvolal naň sťažovateľa. Ten vzápätí oznámil krajskému súdu, že žalobcu už nezastupuje (od podania odvolania medzitým ubehli dva roky), a preto predvolanie odstúpil tomuto účastníkovi konania. Uvedené sťažovateľom tvrdené skutočnosti   boli tiež obsahom zápisnice   z pojednávania o odvolaní na krajskom súde 25. februára 2004 spolu so záznamom, že súd sa oboznámil s výpisom z obchodného registra o výmaze pôvodného žalobcu a jeho premene na akciovú spoločnosť, ktorá prebrala všetky práva i záväzky svojho právneho predchodcu.

Na   ďalšie   pojednávanie   nariadené   na   28.   apríl   2004   krajský   súd   už predvolával spoločnosť E., a. s., avšak predvolanie nebolo vykázané, pretože poštovou doručovateľkou bolo súdu oznámené, že adresát je odsťahovaný.

Napriek   tomu,   že   krajský   súd   z   už   uvedeného   dôvodu   odročil   pojednávanie o odvolaní nariadené na 28. apríl 2004 na neurčito, už 29. apríla 2004 prejednal vec podľa § 212   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   bez nariadenia   pojednávania podľa   §   214 ods. 2   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   a dospel   k záveru,   že   odvolanie   podané sťažovateľom je potrebné podľa   § 218 ods.   1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.

Hoci krajský súd v predmetnom uznesení uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania vo výške 9 510 Sk právnemu zástupcovi žalovaného, doručené mu toto rozhodnutie bolo až 13. októbra 2004 na jeho výslovnú výzvu z 11. októbra 2004, potom,   ako právny   zástupca   žalovaného si   už u neho nárokoval súdom   priznané trovy. Keďže   krajskému   súdu   sa   nepodarilo   doručiť   uznesenie   žalobcovi   (po   neúspešných zisťovaniach sídla žalobcu v obchodnom registri), deň doručenia uznesenia sťažovateľovi 13. októbra 2004 považoval krajský súd za deň právoplatnosti tohto uznesenia.

Ústavný   súd   nespochybňuje   povinnosť   všeobecných   súdov   skúmať   otázku procesného zastúpenia účastníkov občianskeho súdneho konania. V okolnostiach prípadu bolo teda v právomoci krajského súdu skúmať otázku procesnej legitimácie sťažovateľa na podanie odvolania na strane žalobcu z 28. februára 2002.

Zo   zistení   ústavného   súdu   z dokumentácie   predloženej   sťažovateľom   a krajským súdom však vyplýva, že krajský súd v danej veci postupoval v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho   súdneho   poriadku   a následne   po   výzve   sťažovateľa   na   predloženie plnomocenstva   na   podanie   odvolania   (doručená   mu   bola   13.   apríla   2004)   napadnutým uznesením   odvolanie   odmietol   ako   podané   neoprávnenou   osobou,   pričom   sťažovateľa zaviazal na úhradu trov odvolacieho konania. Tento súd aplikoval tak procesný postup, ktorý vylučuje možnosť sťažovateľa, ktorý nie je v procesnej pozícii účastníka konania, napadnúť   jeho   uznesenie   riadnymi   alebo   mimoriadnymi   opravnými   prostriedkami. Neprihliadol pritom bez relevantného dôvodu na uvedené sťažovateľove tvrdenia (o jeho plnomocenstve na všetky právne úkony za pôvodného žalobcu založenom v spise, ktoré nezaniká v prípade, ak dôjde k zániku právnickej osoby s právnym nástupcom a trvalo aj v čase podania odvolania, o oznámení z 11. februára 2004 v súvislosti s predvolaním na pojednávanie,   že   právneho   nástupcu   žalobcu   už   nezastupuje)   a týmto   súdom   overené skutočnosti   (deklarovanie   prechodu   práv   a všetkých   záväzkov   pôvodného   žalobcu v dôsledku   zmeny   jeho   právnej   formy   na   nový   právny   subjekt   v obchodnom   registri). S poukazom na uvedené odvolací krajský súd nemal vyzývať sťažovateľa na predloženie plnomocenstva na zastupovanie v konaní, pretože v čase rozhodovania súdu o odvolaní už sťažovateľ   nebol   právnym   zástupcom   žalobcu   (a   krajský   súd   mal   o tomto   vedomosť). Ak súd mal pochybnosti o procesnom zastúpení žalobcu (v čase podania odvolania), mal vyzvať na odstránenie prekážky konania priamo spoločnosť E., a. s., postupom podľa § 211 a § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Napokon   o tom,   že   krajský   súd   už   so   sťažovateľom   nekonal   ako   s právnym zástupcom účastníka konania na strane žalobcu, svedčí to, že na pojednávanie nariadené na 28.   apríl   2004 už predvolával len spoločnosť   E.,   a. s.,   ako aj to,   že   uznesenie   sp.   zn. 8 Cob 95/02   z   29.   apríla   2004   doručoval   len   tomuto   účastníkovi   (sťažovateľovi   bolo uznesenie doručené až na jeho žiadosť 13. októbra 2004).

Napriek tomu, že uznesením o odmietnutí odvolania bol zaviazaný sťažovateľ na zaplatenie trov odvolacieho konania, bolo slobodným rozhodnutím spoločnosti E., a. s., ako účastníka konania nepodať dovolanie proti spornému uzneseniu a nepokračovať v konaní aj s vedomím,   že   sa   jej   vydaním   sporného   uznesenia   odňala   možnosť   konať   pred   súdom (sťažovateľ tak stratil zákonnú možnosť zvrátiť nepriaznivé dôsledky uznesenia voči jeho osobe).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin v. Francúzsko, 1998).

V týchto intenciách sťažovateľ namieta, že v tomto súdnom konaní nemal postavenie účastníka   konania,   a   hoci   sporné   uznesenie   krajského   súdu   ho   zaviazalo   na   splnenie peňažnej povinnosti, k jej výške a účelnosti nemal možnosť sa vyjadriť, a tým v podstate uplatniť svoje argumenty a námietky voči postupu súdu, ktorý svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Preto   ustanovenie   §   157   ods.   2   v spojení   s   §   167   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   treba   z hľadiska   už   uvedených   článkov   ústavy   a dohovoru   aj   s ohľadom   na príslušnú judikatúru ESĽP (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26, týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že uznesenie   krajského   súdu   čo   sa   týka   výroku   o trovách   konania   malo   obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen toho, z akých úvah krajský   súd   vychádzal,   keď   uzavrel,   že   splnomocnenie   sťažovateľa   zaniklo   výmazom pôvodného žalobcu z obchodného registra, ale aj opodstatnenej miery zavinenia sťažovateľa a tomu   zodpovedajúcej   povinnosti   nahradiť   príslušné   trovy   odvolacieho   konania s odôvodnením ich výšky a i účelnosti ich vynaloženia. Keďže sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania, krajský súd mal svoj procesný postup organizovať tak, aby v konaní predchádzajúcom uloženiu tejto povinnosti umožnil sťažovateľovi primerané vyjadrenie ku prípadnému uloženiu povinnosti.

Ústavný súd zistil, že uvedenými ustanoveniami sa krajský súd vo veci dostatočne neriadil. Z dôvodov uvedených v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením   vo   výroku   o náhrade   trov   právneho   zastúpenia   krajský   súd   porušil   základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie procesných práv sťažovateľa v okolnostiach prípadu vyústilo do porušenia jeho vlastníckeho práva, ktorého sa týkalo konanie, v ktorom došlo k porušeniu jeho procesných práv.

IV.

V dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a záverov   ústavného   súdu   je   potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo označené základné práva sťažovateľa,   ktorých   reálne   uplatnenie,   zabezpečenie   a realizácia   vylučuje   taký   postup a rozhodnutie,   ktoré   krajský   súd   vyniesol   29.   apríla   2004   pod   sp.   zn.   8   Cob   95/02. Vzhľadom   na to, že ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu   v časti výroku   o náhrade   trov   právneho   zastúpenia   za   rozporné   s ústavnými   princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o porušení základných práv sťažovateľa, tak ako to je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným   v tomto   náleze   [§   56   ods.   3   písm.   b)   a   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde]. Viazanosť krajského súdu   sa   vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   v predmetnej   veci   (rozhodnutí   o odvolaní)   tak,   ako   je uvedený   v   III.   bode   tohto   nálezu,   s ktorým   je   nezlučiteľný   taký   postup   a rozhodnutie krajského súdu, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť trovy   konania jeho právnemu   zástupcovi,   a to   za   dva   úkony   právnej pomoci   (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti)   á 4 534 Sk zvýšené o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %, ako aj 2 x režijný paušál á 136 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Právny zástupca vykonal úkony právneho zastúpenia v prospech sťažovateľa v roku 2004. Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za úkony   právnych   služieb   vykonané pred   dňom   účinnosti   tejto   vyhlášky   patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov.   Preto pri výške náhrady trov právneho zastúpenia v okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vychádzal   z ustanovenia   §   13   ods. 8   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   tretina   výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 534 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %, ako aj o priznaní výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk, celkom na 11 115 Sk.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005