znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 191/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Pavla Suráka, L., ktorou   namieta porušenie Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   10   bodu   1   druhej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec a Okresnej prokuratúry Lučenec v konaní sp.   zn.   2 T   3/03,   postupom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Lučenec v spojení s Okresnou prokuratúrou Lučenec vo veci sp. zn. ČVS: OUV 645/2002, postupom Okresného súdu Lučenec v konaniach sp. zn. 14 Cb 410/01 a 14 Cb 53/02, rozhodnutím Okresnej prokuratúry Lučenec v konaní č. k. Pn 2524/03-10 z 18. februára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Pavla Suráka o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2004 doručená sťažnosť Ing. Pavla Suráka, L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 bodu 1 druhej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) viacerými postupmi štátnych orgánov Slovenskej republiky.

Sťažovateľ uvádza, že v konaní pred Okresným súdom v Lučenci (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 3/03 bol konšpiratívne odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke trvania štyroch mesiacov s podmienečným odkladom na jeden rok. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25. novembra 2003 bol tento trest zrušený, pretože   okresný   súd   porušil   zákon   v   neprospech   sťažovateľa.   Sťažovateľ   tvrdí,   že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu sa potvrdila protiprávnosť jeho odsúdenia, a preto podáva ústavnému súdu v tejto súvislosti žalobu na Slovenskú republiku za konšpiratívne odsúdenie.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v rokoch 2001 až 2003 bol telefonicky predvolávaný na výsluchy   vykonávané   na   pokyn   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v Lučenci   (ďalej   len „okresná   prokuratúra“)   JUDr.   G.   v   konaní   vedenom   pravdepodobne   pod   sp.   zn. ČVS: OUV 645/2002. Sťažovateľ tvrdí, že bol na jeho osobu opakovane vyvíjaný nátlak, aby prezradil informačné zdroje ako vydavateľ regionálnej tlače ku miestnej kauze v L., pretože   existovalo   podozrenie   o priamej   zaangažovanosti   prokuratúry   na   tejto   kauze. Po tomto   neúspešnom   nátlaku   bol   sťažovateľ   odsúdený   v zmysle   uvedeného   trestného konania. Sťažovateľ podáva preto sťažnosť na Slovenskú republiku za porušenie čl. 10 bodu 1 druhej vety dohovoru.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd roku 2002 v konaní sp. zn. 14 Cb 410/01 prerokovával   vec   o   vysťahovaní   redakcie   Novohradského   reflexu   bez   vedomosti vydavateľstva   o tejto   skutočnosti,   pričom   vydavateľstvo   sa   dozvedelo   o právoplatnom rozhodnutí   v tejto   veci   tri   mesiace   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudku.   V ďalšej právnej veci okresného súdu sp. zn. 14 Cb 53/02 namieta sťažovateľ porušenie viacerých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že bol nominovaný na miesto hlavného kontrolóra mesta L. a v dôsledku ohovárania poslanca za mesto L. nepostúpil do druhého kola volieb, a tak došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na   rovnaký   prístup   k verejnej   funkcii.   Sťažovateľ   podal okresnej prokuratúre trestné oznámenie vo veci ohovárania jeho osoby. Okresná prokuratúra rozhodnutím   z   18.   februára   2004   č.   k.   Pn   2524/03-10   návrh   sťažovateľa   zamietla nedôvodným   vylúčením   dôkazu.   Zároveň   v dôsledku   tohto   ohovárania   bol   sťažovateľ nútený   prerušiť   14.   januára   2004   vydavateľskú   činnosť,   pretože   spoločenská   ujma v dôsledku ohovárania mala katastrofálny dopad na jeho podnikanie.

Sťažovateľ preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný   súd   vyslovil,   že   Slovenská   republika   je   povinná   odškodniť   sťažovateľa a vydavateľstvo PEGSAS, s. r. o. za majetkovú a nemajetkovú ujmu spôsobenú štátnymi orgánmi súdu a prokuratúry sumou 6 000 000 Sk a nahradiť trovy konania.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

Ústavný súd v súvislosti s časťou sťažnosti, ktorá sa týka porušenia práv sťažovateľa v konaní sp. zn. 2 T 3/03 uvádza, že náprava stavu bola vykonaná príslušnými štátnymi orgánmi v zmysle ústavy, preto je v tejto súvislosti vylúčená právomoc ústavného súdu.V konaní,   kde   sťažovateľ   tvrdí,   že   došlo   k   porušeniu   jeho   ústavných   práv opakovanými výsluchmi z dôvodu nátlaku v konaní sp. zn. ČVS: OUV 645/2002, aby boli vyzradené   informačné   zdroje,   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   z   nasledovného dôvodu:   „Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám presadzovanie ich   práv, zaväzuje sa poskytnúť im   účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany   aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k uplatňovaniu   základných   práv   a slobôd,“   – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho ústavou zaručených práv došlo vo viacerých súdnych   konaniach   vedených   okresným   súdom,   z   ktorých   menovite   uviedol   konania sp. zn. 14 Cb 410/01 a 14 Cb 53/02. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   poskytujú   dostatočne   účinný   nástroj,   ktorý   je   potrebné uplatniť, ak sťažovateľ tvrdí, že jeho práva nie sú v súdnom konaní dodržiavané. „Úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana   pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,“ – rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 17/01.

Ústavný súd v nadväznosti na návrh výroku rozhodnutia (petit) sťažnosti sťažovateľa poznamenáva, že „Ústavný súd SR nemá právomoc na rozhodovanie o nárokoch na náhradu škody spôsobenej nezákonnými postupmi alebo rozhodovaním iných štátnych orgánov“ – rozhodnutie I. ÚS 6/94. Problematika uplatňovania náhrady škody z dôvodu prípadného protizákonného rozhodnutia je po právnej stránke občianskoprávnou vecou v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy a na jej prerokovanie je preto príslušný všeobecný súd (napr. rozhodnutie I. ÚS 5/98).

Zároveň   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   upozorňuje,   že   ak   má sťažovateľ   možnosť   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom,   podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Ústavný súd z dôvodu nedostatku právomoci nevyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov   svojej   sťažnosti   a   nezaoberal   sa   jeho   žiadosťou   o ustanovenie   právneho zástupcu, pretože odmietnutím sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania sa doplnenie sťažnosti v zmysle ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde stáva bezpredmetným.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004