znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 191/02-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., Advokátska   kancelária   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaní   o povolenie   obnovy   konania vedenom pod sp. zn. 15 P 78/90, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2002 doručená   sťažnosť   P.   K.,   trvalo   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 P 78/90.

Sťažovateľ uviedol, že v apríli 2001 podal na spomínanom súde návrh na obnovu konania. Okresný súd je však nečinný a vo veci doposiaľ nevykonal žiadny procesný úkon. O obnovu konania žiada preto, lebo okresný súd porušil v pôvodnom konaní jeho základné právo,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   verejne,   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Okresný súd tak duplicitne porušuje jeho právo zaručené ústavou, resp. Listinou základných práv a slobôd.

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 1 a v § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Na základe výzvy ústavného súdu z 12. júla 2002, v ktorej upozornil sťažovateľa na náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom a vyzval ho, aby   v lehote   14   dní   od   doručenia   výzvy   nedostatky   svojej   sťažnosti   odstránil,   doplnil sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   V.   K.,   ktorú splnomocnil   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   svoju   sťažnosť   podaním z 23. augusta 2002.

V tomto podaní sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne upresnil, že návrh na obnovu konania bol na okresnom súde podaný 5. januára 2001. Týkal sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 P 78/90, skončeného rozsudkom z 27. októbra 1998,   ktorý   sa   stal   právoplatným,   pretože   sťažovateľ   sa   proti   nemu   odvolal   neskoro. Sťažovateľ taktiež poukázal na dôvody podania návrhu na obnovu konania a na okolnosti a následky   exekučného   konania,   ktoré   bolo   proti   nemu   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 19 P 78/90 z 27. októbra 1998 začaté. Uviedol,   že   prieťahmi   v konaní   o obnove   konania   „bola   spustená   lavína   právnych skutočností“, ktoré spôsobili a stále mu spôsobujú „straty finančné a morálne“.

Na   základe   uvedeného   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto   rozhodol:   „Nekonaním Okresného súdu v Michalovciach vo veci č. sp. 15 P 78/90 bolo porušené právo sťažovateľa zakotvené   v Ústave   SR,   čl.   48   ods.   2   a preto   sťažovateľovi   prináleží   od   Slovenskej republiky odškodné za morálnu a majetkovú ujmu vo výške 400.000.-Sk.“

II.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu, aby sa k podanej sťažnosti vyjadril, a vyžiadal si od neho spisový materiál týkajúci sa predmetnej veci vedenej pod sp. zn. 15 P 78/90.

Okresný súd vo vyjadrení podpredsedu v liste č. Spr 611/02 zo 16. októbra 2002 uviedol, že sťažovateľ podal 5. januára 2001 návrh na obnovu konania v právnej veci sp. zn. 19   P   78/90   (o návrhu   matky   G.   K.,   rod.   V.,   na   zvýšenie   výživného   na maloleté   deti sťažovateľa   –   R.,   T.   a P.   K.)   skončenej   rozsudkom   z   27.   októbra   1998,   ktorý   sa   stal právoplatným 3. septembra 1999.

Sťažovateľ však ešte 12. januára 2000 podal na okresnom súde návrh na zníženie výživného na maloleté deti, ktoré má so svojou bývalou manželkou G. K., rod. V. O tomto návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 15 P 78/90-182 z 13. apríla 2000 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ sa proti tomuto rozsudku odvolal, v dôsledku čoho bola vec (vrátane spisového materiálu sp. zn. P 78/90) od 12. októbra 2000 na odvolacom súde. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený až 11. apríla 2001 a napadnutý rozsudok okresného   súdu   bol   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   18   Co   386/00 z 31. januára 2001 potvrdený.

Sťažovateľ podal následne na sudcu, ktorý rozhodoval o návrhu na obnovu konania, trestné oznámenie, v dôsledku čoho tento predložil 5. júna 2002 spis predsedovi okresného súdu s vyjadrením, že sa vo veci cíti byť zaujatý. Predseda okresného súdu pridelil 10. júna 2002 vec do   iného senátu a 30. septembra 2002 bolo o návrhu sťažovateľa na obnovu konania rozhodnuté uznesením o zamietnutí tohto návrhu.

Spisový materiál, ktorý si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal a medzičasom vrátil, potvrdzoval skutočnosti uvedené vo vyjadrení zo 16. októbra 2002. Nevyplývalo však z neho,   že   by   uznesenie   okresného   súdu   z 30.   septembra   2002   o zamietnutí   návrhu   na obnovu konania nadobudlo právoplatnosť.  

III.

1. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu taktiež skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy – „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“ – v konaní okresného súdu o jeho návrhu z 5. januára 2001 na povolenie obnovy konania smerujúcom proti rozsudku okresného súdu č. k. 19 P 78/90-130 z 27. októbra 1998 (ďalej len „rozsudok z 27. októbra 1998“), ktorý nadobudol právoplatnosť 3. septembra 1999.

Týmto   rozsudkom   okresný   súd   na základe   návrhu   bývalej   manželky   sťažovateľa o zvýšenie výživného z 30. januára 1998 zmenil rozsudok Mestského súdu v Košiciach č. k. 18 C 669/90-29 z 23. apríla 1991 tak, že zvýšil výživné sťažovateľa na ich tri maloleté deti, pričom mu uložil aj povinnosť splácať nedoplatok dlžného výživného v splátkach.

Návrhom na obnovu konania sa sťažovateľ domáhal, aby okresný súd povolil obnovu konania vedeného pod sp. zn. 19 P 78/90 a aby po prejednaní veci vydal rozsudok, ktorým návrh matky zamietne.

3. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza zásadne až právoplatným súdnym rozhodnutím (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97 a II. ÚS 813/00).

Účel označeného základného práva v občianskom súdnom konaní možno definovať aj ako potrebu, aby u osoby, o ktorej občianskom práve alebo záväzku má rozhodnúť súd, bol stav jej právnej neistoty odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím v primeranej lehote.

4.   Právna   neistota   sťažovateľa   vyvolaná   návrhom   jeho   bývalej   manželky z 30. januára   1998   na   zvýšenie   výživného   bola   odstránená   rozsudkom   okresného   súdu z 28. októbra 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. septembra 1999. Týmto rozsudkom bola sťažovateľovi   uložená povinnosť   platiť zvýšené výživné a tiež   zaplatiť nedoplatok dlžného výživného, čiže okresný súd rozhodol právoplatne o jeho občianskom záväzku.

Právoplatný rozsudok okresného súdu z 28. októbra 1998 predstavoval prekážku veci rozhodnutej, pretože podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa   § 163 ods.   2 OSP síce   možno zmeniť aj bez návrhu rozsudky   o výchove a výžive maloletých detí, avšak len ak sa zmenia pomery.

5.   Sťažovateľ chcel   dosiahnuť   zmenu   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu z 28. októbra 1998 cestou mimoriadneho opravného prostriedku, obnovy konania, a preto podal 5. januára 2001 návrh na obnovu konania. Tvrdil, že je daný dôvod pre obnovu konania podľa § 228 ods. 1 OSP (ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré účastník   konania   bez   svojej   viny   nemohol   použiť   v pôvodnom   konaní,   pokiaľ   môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci).

Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí. V zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia povolením obnovy konania odkladá sa vykonateľnosť rozhodnutia o veci.

Podľa   §   235   ods.   1   OSP   len   čo   nadobudne   rozhodnutie   o povolení   obnovy právoplatnosť, súd bez ďalšieho návrhu vec znova prejedná. Pritom prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj pri prejednaní obnovy.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, zamietne uznesením návrh na jeho zmenu. Ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej zmení, nové rozhodnutie nahradí pôvodné rozhodnutie.

6.   V   konaní   o návrhu   na   obnovu   konania   –   v štádiu   do   rozhodnutia   o povolení obnovy   konania   alebo   rozhodnutia   o   zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania   –   nie   je aplikovateľný čl.   48 ods.   2 ústavy   v časti   týkajúcej   sa   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov, pretože nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím vo veci. Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní, v zmysle § 159 ods. 1 OSP predstavuje prekážku veci rozhodnutej a túto nemožno prejednávať znova.

Prekážka veci   rozhodnutej   odpadne   len   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 OSP, keď súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prejedná. V tomto štádiu už preto ide o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku, odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní, a teda aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

7. Pri obnove konania podľa OSP môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania.

Pretože   o návrhu   sťažovateľa   na   obnovu   konania   z 5.   januára   2001   okresný   súd nerozhodol právoplatne povolením obnovy konania, nemohlo uňho ani dôjsť k porušeniu označeného   základného   práva,   a preto   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

8.   Zo   základných   ustanovení   OSP   vyplývajú   pre   súd   okrem   iného   povinnosti postupovať   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   oprávnených   záujmov účastníkov (§ 1) a aby občianske súdne konanie bolo jednou zo záruk zákonnosti a slúžilo na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3).

Bolo by v rozpore aj s týmito povinnosťami, pokiaľ by napr. súd o návrhu účastníka na   obnovu   konania   rozhodol   povolením   obnovy   konania   alebo   zamietnutím   návrhu   so zbytočnými prieťahmi. Aj v takom prípade však do úvahy prichádza porušenie zákonnosti, ale nie ústavnosti, ktorá je pod ochranou ústavného súdu v zmysle čl. 124 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002