znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 190/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr.   P.   V.,   B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo 445/2012 z 23. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013 doručená   sťažnosť   J.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 445/2012 z 23. januára 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   24.   marca   2011   podal sťažovateľ okresnému súdu návrh, ktorým sa proti odporcovi domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode bytu spísanej formou notárskej zápisnice 17. apríla 2003. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/50/2011-50 zo 14. februára 2012 návrh sťažovateľa zamietol, čo na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   č. k. 17 Co/105/2012-66 z 30. mája 2012 potvrdil.

Dovolanie   sťažovateľa   odôvodnené   tým,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože odvolací súd prerokoval vec v jeho neprítomnosti bez nariadenia pojednávania, v ktorom zároveň   spochybnil   úplnosť   zistenia   skutkového   stavu   veci   aj právne   posúdenie   veci odvolacím súdom, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je subjektívne presvedčený, že odmietnutím jeho dovolania v dovolacom konaní bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože „sa fakticky nedomohol žiadneho spravodlivého rozhodnutia v jeho prospech“. Najvyšší súd v podstate potvrdil „nezákonnosť toho, že ním namietanou kúpnou zmluvou... prišiel o svoj vlastný byt a prakticky sa stal bezdomovcom“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil „porušenie namietaného základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým uznesením odporcu zo dňa 23. 01. 2013 sp. zn. 6 Cdo 445/2012, a aby vec odporcovi vrátil na ďalšie konanie, pretože sťažovateľ   chce   vo   veci   dosiahnuť,   aby   mu   v konečnom   dôsledku   bolo   obnovené   jeho pôvodné vlastníctvo k predmetnému bytu, ktorý opísal v tejto sťažnosti“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v   konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Cdo 445/2012   z 23. januára   2013,   ktorým   odmietol   jeho   dovolanie   proti   rozsudku odvolacieho súdu (potvrdzujúcemu rozsudok prvostupňového súdu), čo odôvodnil tým, že „sa fakticky nedomohol žiadneho spravodlivého rozhodnutia v jeho prospech“ a že najvyšší súd v podstate potvrdil „nezákonnosť toho, že ním namietanou kúpnou zmluvou... prišiel o svoj vlastný byt a prakticky sa stal bezdomovcom“.

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Zároveň je potrebné uviesť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na   súdnu   ochranu   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08, III. ÚS 164/2011). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon   (napr.   IV.   ÚS   77/02).   Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zistil,   že   predmetná   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   osobitne   posudzujúc podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP aj existenciu vád konania podľa § 237 OSP, pričom dospel k záveru, že „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania...“, a preto „tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   žalobcu   odmietol   podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP...“, uvedeným postupom neporušil označené právo sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí na strane 3 až strane 4 zdôvodnený dostatočne   a   presvedčivo   a   nemožno   ho   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Preto bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   po   preskúmaní   jeho obsahu   ho z ústavnoprávneho   hľadiska   hodnotí   ako   jasné,   dostatočne   odôvodnené a zrozumiteľné,   a teda   zodpovedajúce   obsahu   základného   práva   na súdnu   ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením práva sťažovateľa na súdnu ochranu, porušenie ktorého namietal, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013