znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 190/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., V., zastúpenej advokátkou JUDr. H. K., Advokátska kancelária, K.,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2010   doručená   sťažnosť   sťažnosť   A.   H.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   konania v postavení navrhovateľky spolu s ďalšími navrhovateľmi vedeného okresným súdom, a to na základe návrhu podaného 23. marca 1992.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že vzhľadom na „evidentné prieťahy v konaní“ uplatnila na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosť na postup súdu   podľa   ustanovení   §   62   a   nasledujúcich   zákona   č.   757/2004   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorá   bola   predsedom okresného   súdu   posúdená   ako   nedôvodná,   pretože „nezistil   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali vyhodnotenie sťažnosti ako dôvodnej“.

Sťažovateľka odvolávajúc sa na chronologický prehľad procesných úkonov konania poukázala na to, že od podania návrhu uplynulo viac ako 18 rokov a vec nebola dosiaľ právoplatne skončená. Podľa vyjadrenia sťažovateľky „Dĺžka konania vysoko presahuje akékoľvek ponímanie štandardnej dĺžky konania“.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 23/2010, ktorým už bolo vyslovené porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   v namietanom   konaní   vo   vzťahu   k ostatným   účastníkom   vystupujúcim   spolu so sťažovateľkou na strane navrhovateľov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností formulovala sťažovateľka záver o porušení jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v namietanom konaní okresného súdu.Sťažovateľka na základe toho v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na   ďalšie   konanie   a vo   veci   rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   305/1992,   ktoré   podľa   jej vyjadrenia nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd zistil, že vo   veci sťažovateľky bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom okresného súdu ako súdu prvého stupňa 19. októbra 2010.

Uvedený   rozsudok   bol   napadnutý   odvolaním   vedľajšieho   účastníka   konania podaným   5.   novembra   2010.   Opravný   prostriedok   bol   14.   decembra   2010   spolu so spisovým materiálom predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“). V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   o podanom   opravnom   prostriedku nadriadeným súdom rozhodnuté.

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa   predišlo   zásahu do   základných práv,   a v prípade,   že už k zásahu došlo,   aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Nadväzne   na   to   ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn. 9   C/305/1992 z 19. októbra 2010 a na základe podaného opravného prostriedku predložil spisový materiál na rozhodnutie krajskému súdu.

Sťažnosť   sťažovateľky   obsahujúca   námietku   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená až 27. decembra 2010, teda po prijatí meritórneho rozhodnutia okresného súdu z 19. októbra 2010 v danej veci a tiež   až   po   predložení   spisového   materiálu   s   podaným   opravným   prostriedkom odvolaciemu súdu (14. decembra 2010).

V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože táto bola uplatnením opravného prostriedku prenesená krajskému súdu. Okresný súd teda v danej etape konania nemohol ovplyvniť priebeh konania a ani porušiť základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Prijatím meritórneho rozhodnutia, jeho doručením procesným stranám a následným predložením podaného opravného prostriedku spolu so spisovým materiálom nadriadenému súdu okresný súd vykonal všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky a svoju úlohu v tomto smere splnil.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu, a to vo vzťahu k postupu okresného súdu,   bola pre sťažovateľku   časovo   ohraničená   obdobím,   počas   ktorého   prebiehalo   v   jej   veci prvostupňové   konanie.   V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   náležité   pripomenúť známu zásadu rímskeho práva „bdelým patrí právo“, ak navyše je zrejmé, že na základe sťažnosti   ďalších   účastníkov   predmetného   konania   pred   okresným   súdom   na   strane navrhovateľov (v príbuzenskom pomere matky a brata sťažovateľky bývajúcim na tej istej adrese ako sťažovateľka a zastúpeným tou istou právnou zástupkyňou) podanej v aktuálnom čase prebiehajúceho konania ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 23/2010 z 3. júna 2010 rozhodol,   že   v tomto   konaní   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom.   Ústavnému   súdu   tiež neušlo,   že   aj   sťažnosť   na   prieťahy   predsedovi   okresného   súdu   sťažovateľka   podala (formálne) až 2. novembra 2010, teda po vyhlásení rozsudku okresným súdom 19. októbra 2010.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08). Celkom   na   záver   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   toto   rozhodnutie nebráni   sťažovateľke   v tom,   aby   sa   opätovne   domáhala   na   ústavnom   súde   nápravy v prípade, ak by po prípadnom vrátení veci zo strany odvolacieho súdu na ďalšie konanie okresnému súdu dochádzalo v konaní k prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011