znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 190/09-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. V., t. č. bytom, Holandsko, zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., pre namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 101 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   v súvislosti   s   voľbou   prezidenta   Slovenskej   republiky 21. marca 2009   a 4.   apríla   2009, a to nečinnosťou   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pri zosúladení § 1 ods. 2 zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení   neskorších   predpisov   s pozitívnym   záväzkom   Slovenskej   republiky   zabezpečiť dostupnosť uplatnenia základného práva občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   V.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   písomným   podaním z 31. mája   2009   doručeným   ústavnému   súdu   5.   júna   2009,   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   zaručeného   v   čl.   30   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v spojení s čl. 101 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy v súvislosti s voľbou prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) 21. marca 2009 a 4. apríla 2009   nečinnosťou   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“ pri zosúladení § 1 ods. 2 zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1999 Z. z.“ alebo „zákon o voľbe prezidenta“)   s pozitívnym   záväzkom   Slovenskej   republiky   zabezpečiť   dostupnosť uplatnenia základného práva občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Sťažovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalým bydliskom v K. Do 15. marca 2009   však   pôsobil   v I.   v Holandsku.   Následne,   16.   marca   2009   mal   opäť   nastúpiť do zamestnania v Ú. v K., čo mu však bolo znemožnené pôrodom jeho manželky 18. marca 2009.   Sťažovateľ   nemá   novonarodené   dieťa   zapísané   v   cestovnom   pase   vydanom Slovenskou   republikou   a v dôsledku   zdĺhavo   prebiehajúceho   administratívneho   postupu v súvislosti s vydaním rodného listu dieťaťa a jeho následným zápisom do cestovného pasu je nútený bez svojho zavinenia zotrvávať aj s rodinou v Holandsku.

V dôsledku   uvedených   skutočností   nemohol   hlasovať   vo   voľbách   prezidenta konaných 21. marca 2009 a následne 4. apríla 2009, a to kvôli zákonnej úprave podmienok účasti v týchto voľbách.

Sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietol   porušenie základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 101 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, ako aj čl. 13 ods. 4 ústavy legislatívnou nečinnosťou národnej rady spočívajúcou v tom, že nevykonala takú   zmenu § 1 ods.   2 zákona   č.   46/1999   Z.   z.,   ktorou   by zabezpečila odstránenie   diskriminácie   časti   voličov   podmienkou „...   a zdržiavajú   sa   v deň   voľby na území Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ tvrdí, že ústava nevylúčila žiaden orgán verejnej moci spod oprávnenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby domáhať sa ochrany svojho základného práva alebo slobody prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Rovnako neobmedzila konanie o sťažnosti iba na ochranu ústavnosti vo fáze aplikácie práva. Aj národná rada sa môže dopustiť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   priznaných   fyzickej   osobe   alebo právnickej   osobe.   Národná   rada   je   jediným   zákonodarným   a   ústavodarným   orgánom Slovenskej   republiky.   Za   neuvedenie   §   1   ods.   2   zákona   o voľbe   prezidenta   do   súladu s označenými ustanoveniami ústavy preto nemôže prevziať zodpovednosť iný štátny orgán.

K vlastnostiam materiálneho právneho štátu patrí povinnosť orgánov štátu nielen základné práva a slobody formálne priznať, ale ich aj reálne zaručiť prijatím právnych úprav umožňujúcich   oprávneným   osobám   domáhať   sa   základných   práv   a   slobôd   v   ústavou priznanom rozsahu. Európsky súd pre ľudské práva na margo tejto povinnosti v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou uviedol, že účelom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zaručiť práva, ktoré „sú praktické a efektívne“. Nesplnenie tejto povinnosti   v   dôsledku   legislatívnej   nečinnosti   príslušného orgánu štátu   má za následok konanie proti danému štátu pred orgánmi Rady Európy (napr. Gaskin case. Series A, č. 160, s. 20, § 49; A. v. The United Kingdom. Reports 1998-VI, s. 2699, § 22 a mnoho ďalších) aj Európskej únie (napr. Andrea Francovich and others v. Italian Republic. Joined Cases C-6/90 and C-9/90. ECR, 1-5364). Slovenská republika pri budovaní materiálneho právneho štátu   akceptovala povinnosť legislatívnej   aktivity, keď v praxi uplatňovania základných práv   a slobôd,   napr.   v súvislosti   s rozhodovacou   činnosťou   ústavného súdu,   akceptovala doktrínu   o   pozitívnom   záväzku   štátu   zabezpečiť   dostupnosť   základných   práv   a   slobôd (napr. II.   ÚS   8/96, II.   ÚS   47/97,   PL.   ÚS   5/97,   I.   ÚS   4/02,   PL. ÚS   2/04).   Na   základe doktríny   o   pozitívnom   záväzku   štátu   vyslovil   ústavný   súd   napr.   porušenie   práva na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky v dôsledku nečinnosti ústredného orgánu štátnej správy (II. ÚS 8/96) alebo porušenie práva na súkromný a rodinný život nečinnosťou okresného úradu (II. ÚS 47/97). Doktrína o pozitívnom záväzku štátu nemá povahu kritéria slúžiaceho   iba   na   preukázanie   ústavnosti   aplikácie   práva   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   prípadoch   alebo   na   preukázanie   ústavnosti   právnej   normy,   resp. zákonodarného procesu. Je taktiež hodnotiacim kritériom v prípade, ak národná rada svojou legislatívnou   nečinnosťou   alebo   svojou   čiastočnou,   a   preto   nedostatočnou   legislatívnou činnosťou nezabezpečí dostupnosť základného práva alebo slobody pre oprávnenú osobu. Taký stav nastal v okolnostiach prípadu, keď národná rada síce schválila 18. marca 1999 zákon o voľbe prezidenta, ale v zákone schválila podmienku výkonu volebného práva – zdržiavať sa v deň voľby na území Slovenskej republiky, a túto podmienku nikdy zo zákona neodstránila.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

«1. Právo sťažovateľa zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov priznané čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 101 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vo voľbe prezidenta Slovenskej republiky 21. marca 2009 a 4. apríla 2009 porušené bolo.

2.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   povinná   ustanovenie   §   1   ods.   2   zák. č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní   a   o   doplnení   niektorých ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov v rozsahu formulácie „a zdržiavajú sa v deň voľby na území Slovenskej republiky“ uviesť do súladu s čl. 101 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho   základného   práva   primerané   finančné zadosťučinenie 3.000 (slovom: tritisíc) euro. Národná rada Slovenskej republiky je povinná vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 301 (slovom: tristo jeden) euro, ktorú je Národná rada Slovenskej republiky povinná vyplatiť advokátovi JUDr.   J.   D.,   do   dvoch   mesiacov   od   vyhlásenia   tohto   nálezu   v   sídle   Ústavného   súdu Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej JUDr. J. D. uvedie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je osobitným právnym prostriedkom nápravy, na   základe   ktorého   ústavný   súd   poskytuje   ústavnú   ochranu   fyzickým   osobám   alebo právnickým   osobám   pred   neoprávnenými   zásahmi   majúcimi   podobu   právoplatného rozhodnutia,   opatrenia   či   charakter   iného   zásahu   do   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľov (napr. postupu alebo nečinnosti orgánu verejnej moci v konaní), ak o ochrane týchto   práv   nerozhoduje   všeobecný   súd   a   sťažovateľ   ju   nedosiahol   ani   po   vyčerpaní účinných   a   dostupných   právnych   prostriedkov   nápravy,   na   uplatnenie   ktorých   ho oprávňoval zákon.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú, ústavný súd sťažnosť odmietne v súlade s ustanovením § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 212/03, III. ÚS 211/04).

Podľa sťažovateľa má postup národnej rady vo vzťahu k ustanoveniu § 1 ods. 2 zákona č. 46/1999 Z. z. povahu legislatívnej nečinnosti, pretože s pozitívnym záväzkom štátu   vyplývajúcim   z čl.   30   ods.   1   ústavy   je   konformná   iba   taká   právotvorná   aktivita zákonodarcu, ktorou sa príjme právna úprava ustanovujúca podmienky faktickej dostupnosti volebného práva bez neopodstatnených obmedzení.

Vylúčenie   voličov   z účasti   na   voľbe   prezidenta,   ak   sa   v deň   voľby   nezdržiavajú na území Slovenskej republiky, predstavuje však podľa sťažovateľa obmedzenie aktívneho volebného práva, ktoré nezachováva podstatu a zmysel tohto základného práva (čl. 13 ods. 4 ústavy).

Povinnosťou demokratického štátu je podľa sťažovateľa ochrana volebného práva. Moderná   spoločnosť   má   k dispozícii   niekoľko   možností   na   zabezpečenie   dostupnosti aktívneho volebného práva aj pre voličov, ktorí sa v deň volieb zdržiavajú mimo územia štátu.   Vylúčením   tejto   skupiny   voličov   z možnosti   hlasovať   národná   rada   absolútne uprednostnila   ekonomický   záujem   štátu   (znížiť   ekonomickú   náročnosť   volieb) pred ochranou základného práva občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí voľbou svojich zástupcov, čím porušila princíp spravodlivej rovnováhy oboch chránených hodnôt a obmedzila označené základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom diskriminujúc časť voličov (čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy).

Sťažovateľ   navyše   poukázal   na   znenie   čl.   101   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého prezidenta   volia   občania   Slovenskej   republiky   v   priamych   voľbách   tajným   hlasovaním na päť rokov. Právo voliť prezidenta majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Pokiaľ z ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 46/1999 Z. z. vyplýva, že právo voliť prezidenta majú občania Slovenskej republiky, ktorí v deň voľby dovŕšili 18 rokov veku a zdržiavajú sa v deň voľby na území Slovenskej republiky, z ustanovení § 2 ods. 1, § 10 ods. 1 a § 27 ods. 1, 2, 3 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vyplýva, že právo voliť do národnej rady má každý občan Slovenskej republiky, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕšil 18 rokov veku. Osobitný zoznam voličov, ktorí nemajú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, vedie Mestská časť Bratislava-Petržalka. Volič môže voliť na území Slovenskej republiky vo volebnom okrsku, v ktorého zozname voličov je zapísaný, alebo v ktoromkoľvek inom volebnom okrsku na základe voličského preukazu okrem volebného okrsku utvoreného podľa § 12 ods.   5.   Mimo   územia   Slovenskej   republiky   môže   volič   voliť   prostredníctvom   pošty. Prostredníctvom   pošty   môže   voliť volič,   ktorý   nemá trvalý   pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý bol na základe žiadosti zapísaný do osobitného zoznamu voličov podľa § 10, ako aj volič, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, no v čase volieb sa zdržiava mimo jej územia a o voľbu prostredníctvom pošty požiada obec, v ktorej má trvalý pobyt.

Argumentácia obsiahnutá v sťažnosti by bola relevantným dôvodom na posúdenie súladu   ustanovenia   §   1   ods.   2   zákona   č.   46/1999   Z.   z.   so   sťažovateľom   označenými ustanoveniami ústavy v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy v spojení s ustanoveniami   §   37   až   §   41b   zákona   o ústavnom   súde,   na   iniciovanie   ktorého   však sťažovateľ, ako fyzická osoba, nie je procesne aktívne legitimovaný (čl. 130 ústavy ako aj § 18 a § 37 zákona o ústavnom súde).

Z hľadiska podmienok konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy neuviedol sťažovateľ dostatočné dôvody na   záver,   že   postup   národnej   rady   vo   vzťahu   k   ustanoveniu   §   1   ods.   2   zákona č. 46/1999 Z. z. mohol predstavovať zásah do jeho základných práv vo forme nečinnosti (čl. 127   ods.   2   ústavy).   Národná   rada   by   ako   zákonodarný   orgán   mohla   v súvislosti s výkonom   svojej   zákonodarnej   právomoci   zasiahnuť   do   základných   práv   a slobôd spôsobom preskúmateľným ústavným súdom v rámci konania podľa čl. 127 ústavy, iba ak by   neupravila   určité   právne   vzťahy,   na   úpravu   ktorých   bola   splnomocnená   ústavou, ústavným   zákonom   prípadne   zákonom,   predovšetkým   v dôsledku   opomenutia   prijať príslušný právny predpis s právnou silou zákona, pričom dôsledkom takéhoto legislatívneho opomenutia by bolo znemožnenie uplatnenia základných práv oprávnenými subjektami (ich nositeľmi).

Pokiaľ národná rada v rámci svojej zákonodarnej právomoci určitý okruh právnych vzťahov   výslovne   upravila,   ako   sa   stalo   aj   v prípade   ustanovenia   §   1   ods.   2   zákona č. 46/1999 Z. z., nemôže ísť o legislatívne opomenutie, resp. nečinnosť zákonodarcu, ktorá by mohla byť premetom skúmania v zmysle čl. 127 ústavy.

Súlad   obsahu   ustanovenia   zákona   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo s kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou,   a   tým   aj   ústavnú   konformnosť   uplatnenia zákonodarnej   právomoci   národnou   radou   môže   ústavný   súd   preskúmavať   iba   v rámci konania o súlade podľa čl. 125 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009