znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 190/08-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 65/2005 z 31. marca 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti N., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2007 doručená sťažnosť spoločnosti N., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkami   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1 S 65/2005 z 31. marca 2006 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«Colný   úrad   P.   rozhodnutím   č.   1101/2004   zo   dňa   25.   06.   2004   dovymeral sťažovateľovi colný dlh vo výške 2.531.263,- Sk.

Colný úrad v colnom konaní vymeral dlžníkovi vzniknutý colný dlh s poukazom na §   352   ods.   4   zák.   č.   238/2001   Z.   z.:   „Ak   vznikne   colný   dlh   pri   dovážanom   tovare prepustenom do   režimu   dočasné   použitie,   suma   dovozných   platieb   sa   určuje   podľa podmienok pre dovážaný tovar v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie do režimu dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný dlh sa určí podľa § 403."

Výška colného dlhu je určená podľa § 352 ods.   5 zák.   č.   238/2001 Z.   z.   podľa ktorého:   „Ak   vznikne   colný   dlh   pri   tovare   prepustenom   do   režimu   dočasné   použitie   s čiastočným oslobodením od dovozného cla z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do tohto režimu, suma dovozných platieb sa vypočíta ako rozdiel medzi sumou dovozných platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných platieb podľa odseku 1 až 3 t. j. rozdielom sumy dovozných platieb podľa § 352 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z. z. a sumou dovozných platieb podľa § 352 ods. 1 až 3 zák. č. 238/2001 Z. z."

Proti   hore   cit.   rozhodnutiu   Colného   úradu   P.   o   do   vymeraní   colného   dlhu sťažovateľ podal v lehote odvolanie...

Podstatou celého sporu je tá skutočnosť, že colný dlh pri režime dočasné použitie vzniká dvakrát, raz prijatím colného vyhlásenia, keď sa tovar navrhuje prepustiť do režimu dočasné   použitie,   a   druhý   krát   prijatím   colného   vyhlásenia,   keď   sa   tovar   navrhuje prepustiť do režimu voľný obeh.

V colnom práve platia pre colné režimy základné zásady. Napríklad tovar nemôže byť súčasne v dvoch režimoch. Stále sa musí príslušný colný režim ukončiť a potom je na deklarantovi, do akého colného režimu navrhne tovar prepustiť, alebo tiež do iného colne schváleného určenia, napr. voľný obeh (§ 379 a násl. cit. Colného zákona).

Podľa § 403 ods. 1 cit. Colného zákona, suma dovozných platieb alebo vývozných platieb sa určuje podľa pravidiel na ich vymeranie, vzťahujúcich sa na tovar v okamihu keď colný dlh vznikol. Z uvedeného vyplýva, že colný dlh sa vymeria podľa pravidiel platných v okamihu kedy bol tovar prepustený do režimu voľný obeh.

Deklarant ako sťažovateľ podal colné vyhlásenia (15 x JCD) na prepustenie tovaru (stroje na navíjanie osnov) do režimu voľný obeh dňa 18. 12. 2002 a 20. 12. 2002, kde v ods. 47 JCD úmyselne kód DPR (dovozná prirážka) neuviedol. Tento kód DPR neuviedol z toho dôvodu, že vyhláška MF SR č. 118/1999 Z. z. o dovoznej prirážke bola v tom čase už zrušená. Uvedená   vyhláška   bola   zrušená   vyhláškou   MF   SR   č.   451/2000   Z.   z.,   s účinnosťou od 1. januára 2001...

Colný dlh, ktorý pozostával z dovoznej prirážky tu nemohol vzniknúť podľa § 397 ods. 1, písm. a) Colného zákona č. 238/2001 Z. z., lebo v tom čase vyhláška o dovoznej prirážke   už   dávno   neplatila   (vyhláška   č.   118/1999   Z.   z.,   bola   zrušená   od   01.   januára 2001).Som   toho   právneho   názoru,   že   colný   dlh   -   dovozná   prirážka   bola   dodatočne dovymeraná v rozpore so zákonom...

Colný   úrad   pochybil,   keď   nerešpektuje   ustanovenie   §   458   ods.   1   neskoršieho Colného zákona č. 238/2001 Z. z., kde sa hovorí, že na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa použijú   doterajšie   predpisy,   t.   j.   pôvodný   Colný   zákon   č.   180/1996   Z.   z.   No   a konanie o   prepustení   tovaru   do   režimu   dočasné   použitie   začalo   za   účinnosti   tohto Colného zákona. Tiež sa nerešpektuje § 458 ods. 2 Colného zákona č. 238/2001 Z. z., kde sa hovorí, že na účely oslobodenia od dovozného cla, alebo vývozného cla sa na colné konanie začaté pred 01. júlom 2001 použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy platné od 01. júla 2001 sa použijú iba vtedy, ak je to pre deklaranta výhodnejšie.

No, účelový výklad ustanovenia § 352 ods. 4, 5 neskoršieho Colného zákona č. 238/2001 Z. z., rozhodne nie je výhodnejší pre deklaranta...

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky orgány štátnej správy môžu robiť len to, čo im zákon dovoľuje a spôsobom akým im to dovoľuje. Ustanovenie § 458 ods. 1 Colného zákona č. 238/2001 Z. z. jasne hovorí, že na konanie začaté pred 1. júlom 2001, sa použijú doterajšie predpisy. Konanie o prepustení tovaru do režimu dočasné použitie bolo začaté ešte za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Tento zákon nepoznal také ustanovenia,   aké   sú   uvedené   v   neskoršom   Colnom   zákone   č.   238/2001   Z.   z.,   t.   j. ustanovenia § 352 ods. 4, 5.

Ďalej ustanovenie § 458 ods. 2 zákona č. 238/2001 Z. z., tiež jasne hovorí, že na účely oslobodenia od dovozného cla sa na colné konanie začaté pred 01. júlom 2001 použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy platné od 01. júla 2001 sa použijú iba vtedy, ak je to pre deklaranta výhodnejšie. Colné konanie v našej veci bolo začaté ešte za účinnosti pôvodného Colného zákona č. 180/1996 Z. z. a táto právna úprava je výhodnejšia pre deklaranta, lebo nepoznala také ustanovenie, ktoré obsahuje neskorší Colný zákon   č. 238/2001 Z. z., ustanovenie § 352 ods. 4, 5.

Som toho právneho názoru, že rozhodnutie, ktorým bola deklarantovi dovymeraná dovozná prirážka vo výške 2 531 263,- Sk, je vydané v rozpore so zákonom, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky.

Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   zo   dňa   23.03.2005,   sp.   zn. 39766/2004, zamietlo odvolanie sťažovateľa a potvrdilo rozhodnutie Colného úradu P., zo dňa 25.06.2004, sp. zn. 1101/2004...

Colné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán svoje rozhodnutie zdôvodnilo tým, že ak bol tovar prepustený do režimu dočasné použitie za účinnosti vyhlášky MF SR č. 118/1999 Z. z. o dovoznej prirážke a neskôr deklarant navrhol prepustiť tovar do režimu voľný obeh, tak rozhodujúci   je   okamih   prepustenia   tovaru   do   režimu   dočasné   použitie,   teda   aj   s dovoznou prirážkou (DPR). Ďalej sa odvoláva na aplikáciu ustanovení § 352 ods. 4, ods. 5 Colného zákona č. 238/2001 Z. z...

Rozhodnutie správneho orgánu na druhom stupni t. j. Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 23. 03. 2005 napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného...

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 31. marca 2006, sp. zn. 1 S/65/2005-43, zamietol žalobu sťažovateľa...

Krajský súd Prešov sa v rozsudku zo dňa 31. marca 2006 stotožnil s právnym názorom správneho orgánu t. j. Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Krajský súd tu tiež vyslovil právny názor, že rozhodujúci je okamih prijatia colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu dočasné použitie a v predmetnej veci ide len o dovymeranie colného dlhu, ktorým je aj dovozná prirážka. Ďalej, citujem: „Colný dlh ako keby spočíval a ďalší postup závisel od toho, pre aký ďalší režim sa rozhodne žalobca, či tovar prepustený do režimu dočasné použitie vyvezie späť alebo požiada o prepustenie tovaru do užívania voľný obeh" (viď str. 9 ods. 3 zhora rozsudku Krajského súdu Prešov).

Tento právny názor Krajského súdu odporuje ustanoveniu § 150 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Podľa tohto ustanovenia colný orgán ustanoví lehotu, v ktorej sa musí dovezený tovar vyviezť späť, alebo mu bude pridelené iné colne schválené určenie. Z uvedenej dikcie zákona vyplýva, že deklarant nebol povinný po skončení režimu dočasné použitie vyviezť tovar späť, ale mohol sa slobodne rozhodnúť navrhnúť prepustiť tovar do iného colne schváleného určenia. Voľný obeh bez ďalšieho patrí medzi iné colne schválené určenia (§ 2 písm. j), bod 1 v spojení s písm. k), bod 1).

Colný úrad v žiadnom rozhodnutí neurčil deklarantovi lehotu, v ktorej musí tovar po skončení režimu dočasné použitie vyviezť späť do zahraničia. Deklarant neporušil žiadnu povinnosť, keď po skončení tohto režimu navrhol prepustiť tovar do režimu voľný obeh (18. 12.   2002   až   20.   12.   2002).   Colný   dlh   tu   vznikol   prijatím   colného   vyhlásenia   na prepustenie tovaru do režimu voľný obeh t. j. ku dňu 18. 12. 2002 až 20. 12. 2002. Vtedy   už   vyhláška   o dovoznej   prirážke   neplatila   a   z   uvedeného   dôvodu   je   nemožné postupovať podľa § 403 ods. Colného zákona č. 238/2001 Z. z. v spojení s § 352 ods. 1, ods. 4, ods. 5 cit. zákona.

Tovar nemôže byť súčasne prepustený v dvoch režimoch a je nemožné prenášať podmienky jedného režimu na druhý režim. Ide o dve samostatné konania (dočasné použitie, voľný obeh).

Hore uvedené skutočnosti sťažovať uviedol v odvolaní proti hore rozsudku Krajského súdu v Prešove...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom,   zo   dňa   09.   mája   2007,   sp.   zn. 6 Sž-o-KS 74/2006 potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove...

Najvyšší súd SR sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Prešove a obmedzil sa len na vyslovenie právneho záveru, že colné konanie o prepustení tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla, ktoré v danom prípade   predchádzalo   colnému   konaniu   o   prepustenie   tovaru   do   režimu   voľný   obeh, nemožno úplne oddeliť a že tieto konania spolu bezpodmienečne súvisia pokiaľ ide o druh a výšku dovoznej platby. Z uvedeného dôvodu pre druh platieb a určenie výšky ich sadzieb je rozhodujúci okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu dočasné použitie a nie okamih prepustenia tovaru do režimu voľný obeh.

Ako som vyššie uviedol,   tovar nemôže byť súčasne prepustený v dvoch colných režimoch. Je nemožné prenášať podmienky jedného colného režimu na druhý. Ide o dve samostatne konania. Prijatím colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu voľný obeh ide o nové samostatné konanie a je potrebné tu aplikovať platné právo v čase vzniku colného dlhu t. j. prijatím colného vyhlásenia. Colný dlh pri režime voľný obeh vznikol dňa 18. 12. 2002 až 20. 12. 2002, kedy vyhláška o dovoznej prirážke už bola zrušená.

Krajský súd v Prešove, tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodli v rozpore s § 458 ods. 1, ods. 2 Colného zákona č. 238/2001 Z. z. Na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy (pôvodný Colný zákon č. 180/1996 Z. z.). Colné konanie o   prepustení   tovaru   do   režimu   dočasné   použitie   začalo   ešte   za   účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Tento zákon nepoznal ustanovenia § 352 ods. 1 až ods. 5 Colného zákona č. 238/2001 Z. z.

Ustanovenie § 458 ods. 2 Colného zákona č. 238/2001 Z. z. jasne hovorí, citujem: „Na účely oslobodenia od dovozného cla alebo vývozného cla sa na colné konanie začaté pred 01. júlom 2001 použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy platné od 01. júla 2001 sa použijú iba vtedy ak je pre deklaranta výhodnejšie. Colné konanie po prepustení tovaru do režimu dočasné použitie v našom prípade začalo ešte za účinnosti pôvodného Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Pre deklaranta rozhodne nie je výhodnejšie, aby sa použili predpisy platné od 01. júla 2001, t. j. ustanovenie § 352 ods. 1 až ods. 5 zák. č. 238/2001 Z. z.“ Som toho názoru, že Krajský súd v Prešove mal vyhovieť žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, a mal zrušiť rozhodnutie žalovaného, tiež rozhodnutie   správneho   orgánu   na   prvom   stupni,   ktorým   bola   dovymeraná   dovozná prirážka vo výške 2.531.263,- Sk a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal potvrdiť napadnutý rozsudok Krajského súdu, ale mal ho zmeniť tak, že ruší napadnuté rozhodnutia správneho orgánu a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie...

Sťažovateľ zastáva názor,   že obsahovou súčasťou uvedených základných práv je povinnosť   súdu,   ako   orgánu   štátnej   moci,   konať   a   rozhodovať   o   právach   a   právom chránených záujmoch   účastníkov   konania   zákonným   spôsobom.   V   danom   prípade   je zákonom, upravujúcim postup súdu, príslušné ustanovenia colného zákona, na ktoré sa   sťažovateľ odvoláva.   Pokiaľ   súd   koná   v   rozpore   so   zákonom   do   takej   miery,   že nerešpektuje jeho kogentnú normu (§ 458 ods. 1, ods. 2 zák. č. 238/2001 Z. z. a iné) a vydá rozhodnutie, ktoré zjavne odporuje jej interpretácii, porušuje tým flagrantne princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 ÚSR a princíp právnej istoty účastníka konania. Sťažovateľ má, aj vzhľadom na ust. čl. 1 ods. 1 ÚSR definujúce Slovenskú republiku ako právny štát a čl. 144 ods.   1   ÚSR   právo,   aby   všeobecné   súdy   konali   predvídateľné   a   v   súlade   so   všeobecne záväznými   právnymi   predpismi (princíp   predvídateľnosti   konania   štátnych   orgánov). Ak Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove vydali v správnom súdnictve rozhodnutia, ktoré sú evidentne v rozpore s colným zákonom, nie je možné dospieť k záveru, že bolo ich postupom   a   rozhodnutím   zachované právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   a   jeho základné právo na súdnu ochranu...

Správne súdnictvo má predstavovať jednu zo záruk zákonnosti v rámci právneho štátu a   má   slúžiť   na   jej   upevňovanie   a   rozvíjanie.   Tieto   hodnotiace   kritériá   napadnuté rozhodnutia Najvyššieho   súdu   SR   a   Krajského   súdu   v   Prešove   nespĺňajú,   keďže   sú dôsledkom svojvoľného   a   nesprávneho   výkladu   kogentného   ustanovenia   normatívneho právneho aktu právneho   poriadku Slovenskej republiky,   upravujúceho postup   súdu   pri zabezpečovaní spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania...»

Sťažovateľka na základe uvedeného skutkového stavu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 09. mája 2007, sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 31. marca 2006, sp. zn. 1 S/65/2005- 43, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. mája 2007, sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove,   zo   dňa   31.   marca   2006,   sp.   zn. 1 S/65/2005-43, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Krajský   súd   v   Prešove   sú   spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania vo výške 35.700,- Sk.“

II.

1. Ochranu základných práv a slobôd zaručených v ústavnom poriadku Slovenskej republiky,   vrátane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   garantovaných   kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, poskytuje ústavný súd a všeobecné   súdy   zriadené   v   Slovenskej   republike.   Systém   tejto   ochrany   je   založený   na princípe   subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy),   ktorý   taktiež   určuje   rozsah   právomoci ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   vo   vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ďalej aj „sťažovatelia“) vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný procesný predpis).

V danom   prípade   sa   sťažovateľka   mohla   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 65/2005 z 31. marca 2006 domáhať využitím   opravného   prostriedku   –   odvolania   (§   246c,   §   250j   ods.   1   a   §   250ja   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“). Sťažovateľka túto možnosť využila a o jej odvolaní rozhodoval najvyšší súd. V jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky právne   otázky,   ktoré   boli   v predmetnej   veci   sporné.   Najvyšší   súd   taktiež disponoval právomocou zrušiť napádaný rozsudok krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo rozsudok súdu   prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie [§ 250ja ods. 3 OSP v znení platnom a účinnom v čase konania pred najvyšším súdom, v súčasnosti ide o § 250ja ods. 4 OSP].

Sťažovateľka   teda   vo   vzťahu   k napádanému   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 1 S 65/2005   z 31.   marca 2006   disponovala   dostupným   a účinným prostriedkom   nápravy v záujme   účinnej   ochrany   svojich   základných   práv   priamo   v konaní   pred   všeobecnými súdmi podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Z tohto   dôvodu   odmietol   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa napádaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 65/2005 z 31.   marca   2006   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   [§ 25   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

2. Vzhľadom   na právomoc   najvyššieho súdu   poskytnúť ochranu sťažovateľkiným právam v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 65/2005 z 31. marca 2006 podľa ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   právomoc   ústavného   súdu   sa   vzťahuje   iba na preskúmanie   sťažnosťou   napádaného   druhostupňového   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v jednotlivých konkrétnych veciach viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   OSP) preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie,   ktoré mu   predchádzalo,   na   odvolacom   pojednávaní   (§   246c   veta   prvá   a §   214 ods.   1 OSP) v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu (§ 250g ods. 2 OSP a § 211 ods. 3 OSP v spojení   s §   246c   veta   prvá   OSP)   a   zistil,   že   odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Clo je peňažnou platbou vyberanou štátom pri vývoze a dovoze tovaru cez štátnu

-colnú hranicu. Napriek svojej fiskálnej funkcii clo nemá povahu sankcie.

Podľa § 196 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. (účinného v čase podania colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu dočasného použitia) colný dlh pri dovoze vznikne a) prepustením tovaru, ktorý podlieha clu, do voľného obehu, b) prepustením tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, do režimu dočasného použitia s čiastočným oslobodením od dovozného cla.

Colný dlh vznikne prijatím colného vyhlásenia (§ 196 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z.). Dlžníkom je deklarant (§ 196 ods. 3, veta prvá zákona č. 180/1996 Z. z.). Podľa   §   397   ods.   1   zákona   č.   238/2001   Z.   z.   colný   dlh   pri   dovoze   vznikne prepustením tovaru, ktorý podlieha dovozným platbám do režimu a) voľný obeh alebo b) dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozných platieb.

Colný dlh podľa odseku 1 vznikne prijatím colného vyhlásenia a dlžníkom je deklarant. V prípade nepriameho zastúpenia je dlžníkom aj osoba, v prospech ktorej sa colné vyhlásenie podalo (§ 397 ods. 2 zákona č. 238/2001 Z. z.).

Podľa § 352 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. suma dovozných platieb pri tovare prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla je 3 % zo sumy dovozných platieb, ktoré by sa mali zaplatiť za uvedený tovar, ak by bol v okamihu prepustenia do režimu dočasné použitie prepustený do režimu voľný obeh, a to   za každý   aj   začatý   mesiac,   počas   ktorého   bol   tovar   v   režime   dočasné   použitie   s čiastočným oslobodením od dovozného cla.

Podľa § 352 ods. 4 zákona č. 238/2001 Z. z. ak vznikne colný dlh pri dovážanom tovare prepustenom do režimu dočasné použitie, suma dovozných platieb sa určuje podľa podmienok   pre   dovážaný   tovar   v   čase   prijatia   colného   vyhlásenia   na   prepustenie   do režimu dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný díh sa určí podľa §403.

Podľa § 352 ods. 5 zákona č. 238/2001 Z. z. ak vznikne colný dlh pri tovare prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do tohto režimu, suma dovozných platieb sa vypočíta ako rozdiel medzi sumou dovozných platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných platieb podľa odsekov 1 až 3.

Podľa § 403 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, suma   dovozných   platieb   alebo   vývozných   platieb   sa   určuje   podľa   pravidiel   na   ich vymeriavanie vzťahujúcich sa na tovar v okamihu, keď colný dlh vznikol.

Ak nemožno určiť, kedy colný dlh vznikol, určí colný úrad okamih rozhodujúci na použitie pravidiel na určenie colného dlhu podľa toho, kedy nastala skutočnosť, s ktorou je spojený vznik colného dlhu (§ 403 ods. 2 zákona č. 238/2001 Z. z.).

Ak sa dodatočne preukáže, že colný dlh vznikol pred okamihom" vzniku colného dlhu podľa odseku 2, suma dovozných platieb alebo suma vývozných platieb sa určí podľa pravidiel   na   ich   vymeriavanie   vzťahujúcich   sa   na   tovar   v   okamihu,   keď   bol preukázaný skorší vznik colného dlhu (§ 403 ods. 3 zákona č. 238/2001 Z. z.).

Podľa § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.

Obsahom   spisu,   súčasťou   ktorého   je   i   administratívny   spis   žalovaného,   bolo nesporne preukázané, že žalobca resp. jeho právny predchodca C., a. s. H, doviezol na územie Slovenskej republiky stroje na navíjanie osnov a v dňoch 28. 1. 2000 až 23. 2. 2000,   t.   j.   za   platnosti   colného   zákona   č.   180/1996   Z.   z.,   podal   colné   vyhlásenia   na prepustenie tovaru v režime dočasné použitie s čiastočným oslobodením od cla. K spätnému vývozu strojov nedošlo, stroje zostali na colnom území a žalobca ich navrhol do režimu "voľný" obeh. Colné vyhlásenie na prepustenie tovaru do voľného obehu podal žalobca v dňoch 18. 12. 2002 až 20. 12. 2002, t. j. už za platnosti colného zákona č. 238/2001 Z. z. V   preskúmavanej   veci   bolo   medzi   účastníkmi   sporné,   podľa   ktorého   právneho predpisu treba postupovať pri vymeraní resp. dovymeraní colného dlhu.

Vychádzajúc z preukázaného skutkového stavu veci ako aj citovaných zákonných ustanovení odvolací súd, v súlade s názorom žalovaného dospel k záveru že colné konanie od prepustenia   tovaru   do   režimu   dočasné   použitie   s   čiastočným   oslobodením   od dovozného cla,   ktoré   v danom   prípade   predchádzalo   colnému   konaniu   o   prepustenie tovaru   do   režimu voľný   obeh   nemožno   úplne   oddeliť   a   že   tieto   konania   spolu bezpodmienečne súvisia pokiaľ ide o druh a výšku dovoznej platby. Preto v danom prípade pre   druh   platieb   a   pre   určenie   výšky   ich   sadzieb   je   rozhodujúci   okamih   prepustenia predmetného tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením   od dovozného cla a tiež okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu voľný obeh. Poukazujúc na zhora citované ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu, dátum podania, colných vyhlásení,   ktorými   žalobca   navrhol prepustenia   predmetného   tovaru   do   režimu   voľný obeh   je   v danej   veci   relevantný   výlučne   ohľadom   určenia   právneho   predpisu,   podľa ktorého sa bude v konaní postupovať, nie pre určenie výšky colného dlhu. Takto potom colné orgány postupovali správne, ak dovymerali colný dlh i s ohľadom na vyhlášku MF SR č. 118/1999 Z. z. o dovoznej prirážke v znení neskorších predpisov, zrušenú ku dňu 1. januára 2001 vyhláškou MF SR č. 451/2000 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu najmä, že dovoznú prirážku   nebol   povinný   platiť,   za   neopodstatnené,   ktoré   nemohli   ovplyvniť   posúdenie danej veci žalovaným i krajským súdom. Preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP ako vecne správny potvrdil.»Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu pri odôvodňovaní jeho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, či už z hľadiska jeho posúdenia ako celku, alebo osobitne vo vzťahu   k § 458 ods. 1 a 2 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 238/2001 Z. z.“), na ktorý sťažovateľka poukázala.

Najvyšší súd napádaným rozsudkom z 9. mája 2007 s konečnou platnosťou potvrdil rozhodnutia colných orgánov, ktorými bol sťažovateľke vymeraný colný dlh podľa § 352 ods.   5   zákona   č.   238/2001   Z.   z.   Nespornú   skutočnosť,   že   sťažovateľka   podala   colné vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu voľného obehu 18. decembra 2002 až 20. decembra 2002 (teda po 1. júli 2001, za účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z.), v konaní posúdili najvyšší súd, súd prvého stupňa, ako aj colné orgány, ktorých rozhodnutia boli predmetom preskúmania, v súlade s generálnym intertemporálnym ustanovením § 458 zákona   č.   238/2001   Z.   z.   Najvyšší   súd   aplikoval   ustanovenia   v tom   čase   platného a účinného právneho predpisu poukážuc však zároveň na skutočnosť, že pre tovar, ohľadne ktorého navrhovala sťažovateľka prepustenie do   režimu   voľného   obehu,   bolo   pôvodne colne schválené určenie prepustením do režimu dočasného použitia. Do tohto režimu bol uvedený tovar prepustený práve na základe colných vyhlásení sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu. Stalo sa tak počas platnosti zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   180/1996   Z.   z.“),   ako   aj   počas platnosti   vyhlášky   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   č.   118/1999   Z.   z. o dovoznej   prirážke   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   MF   SR č. 118/1999   Z.   z.“).   V   režime   dočasného   použitia   sa   predmetný   tovar   (dovezený   na územie   Slovenskej   republiky   právnym   predchodcom   sťažovateľky) nachádzal   aj   po nadobudnutí účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z.

Podľa § 147 zákona č. 180/1996 Z. z., ako aj podľa § 338 zákona č. 238/2001 Z. z. bolo účelom colného režimu „dočasné použitie“ umožniť, aby sa zahraničný tovar, ktorý má   byť   spätne   vyvezený   v   nezmenenom   stave   s   výnimkou   bežného   opotrebenia v dôsledku   jeho   používania,   použil   na   colnom   území   s   úplným   alebo   čiastočným oslobodením od dovozného cla bez uplatnenia obchodnopolitických opatrení.

Spätný   vývoz   bol   teda   podstatnou   zákonnou   podmienkou   nakladania s dovezeným tovarom prepusteným do režimu dočasného použitia. Naopak prepustením tovaru   do   colného   režimu   „voľný   obeh“   získava   zahraničný   tovar   colný   status slovenského tovaru, pričom tento režim zahŕňa uplatnenie obchodnopolitických opatrení a ďalších colných formalít ustanovených na dovoz tovaru a vybratie dlžných dovozných platieb. Pokiaľ mal colný režim voľného obehu (do ktorého sťažovateľka v decembri 2002 navrhla   prepustiť   zahraničný   tovar   dovezený   začiatkom   roka   2000)   bezprostredne nadväzovať   na   predchádzajúci   režim   dočasného   použitia   (do   ktorého   bol   pri   dovoze uvedený   tovar   prepustený),   a to   namiesto   spätného   vývozu   uvedeného   tovaru,   nemôže sťažovateľka dobromyseľne namietať, že dodržala všetky zákonné podmienky určené na prepustenie   tovaru   do   colného   režimu   dočasného   použitia   s čiastočným   alebo   úplným oslobodením od dovozných platieb (vrátane obchodnopolitických opatrení).

Ustanovenia § 397 ods. 8 a 9 zákona č. 238/2001 Z. z. stanovujú vznik colného dlhu aj v prípade dodatočného zistenia nesplnenia podstatných podmienok príslušného colného režimu.

Za uvedených okolností nemožno aplikáciu § 352 ods. 5 zákona č. 238/2001 Z. z., ktorú najvyšší súd napádaným rozsudkom z 9. mája 2007 odobril, považovať za arbitrárnu. Podľa   uvedeného   ustanovenia   ak   vznikne   colný   dlh   pri   tovare   prepustenom   do   režimu dočasné   použitie   s   čiastočným   oslobodením   od   dovozného   cla   z   iného   dôvodu,   ako   je prepustenie tovaru do tohto režimu, suma dovozných platieb sa vypočíta ako rozdiel medzi sumou dovozných platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných platieb podľa odsekov 1 až 3.

Podľa § 352 ods. 4 zákona č. 238/2001 Z. z. ak vznikne colný dlh pri dovážanom tovare prepustenom do režimu dočasné použitie, suma dovozných platieb sa určuje podľa podmienok pre dovážaný tovar v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie do režimu dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný dlh sa určí podľa § 403.

Podľa § 352 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. suma dovozných platieb pri tovare prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla je 3 % zo sumy dovozných platieb, ktoré by sa mali zaplatiť za uvedený tovar, ak by bol v okamihu prepustenia do režimu dočasné použitie prepustený do režimu voľný obeh, a to za každý aj začatý mesiac, počas ktorého bol tovar v režime dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla.

Podľa § 352 ods. 3 zákona č. 238/2001 Z. z. prevod práv a povinností vyplývajúcich z režimu dočasné použitie na inú osobu podľa § 288 môže mať za následok zmenu rozsahu oslobodenia.   Ak   sa   prevod   práv   a   povinností   z   režimu   dočasné   použitie   s   čiastočným oslobodením od dovozného cla vykoná v priebehu mesiaca, sumu dovozných platieb za celý tento mesiac je povinný zaplatiť doterajší držiteľ povolenia.

Sťažovateľka namieta právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „... v danom prípade   pre   druh   platieb   a   pre   určenie výšky   ich   sadzieb   je   rozhodujúci   okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla a nie okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu voľný obeh.... dátum   podania,   colných   vyhlásení,   ktorými   žalobca   navrhol prepustenia   predmetného tovaru   do   režimu   voľný   obeh   je   v   danej   veci   relevantný   výlučne   ohľadom   určenia právneho   predpisu,   podľa   ktorého   sa   bude   v   konaní   postupovať,  ... colné   orgány postupovali   správne,   ak   dovymerali colný   dlh   i   s   ohľadom   na   vyhlášku   MF   SR   č. 118/1999   Z.   z.   o   dovoznej   prirážke   v   znení neskorších   predpisov,   zrušenú   ku   dňu 1. januára   2001   vyhláškou MF   SR   č.   451/2000   Z.   z....“. Citovaný právny názor nie je výsledkom   svojvoľnej   intrepretácie   §   458   zákona   č.   238/2001   Z.   z.   (ako   to   namietala sťažovateľka), ale dôsledkom uplatnenia § 352 zákona č. 238/2001 Z. z. na daný prípad. Uvedené   ustanovenie   ako   lex   specialis   (vo   vzťahu   k všeobecnému   intertemporálnemu ustanoveniu § 458 zákona č. 238/2001 Z. z.) prikazuje použiť v rámci stanovenia výšky colného dlhu pri tovare prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla (vzniknutého z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do tohto režimu) právne predpisy platné v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie dovážaného tovaru do režimu dočasné použitie. Aplikácia § 352 zákona č. 238/2001 Z. z. na daný prípad taktiež   nebola   svojvoľná   ani   nebola   prejavom   nenáležitého   „prenášania“   podmienok colného režimu dočasného použitia na režim voľného obehu (ako naznačuje sťažovateľka). Ide o dôsledok skutočnosti, že uvedené colné režimy na seba v sťažovateľkinom prípade priamo nadväzujú, pričom právna skutočnosť relevantná na vyrubenie colného dlhu nastala v danom   prípade   až   v okamihu,   keď   sťažovateľka   namiesto   spätného   vývozu   navrhla prepustenie dovezeného tovaru v režime dočasného použitia do colného režimu voľný obeh.

Právny názor najvyššieho súdu   vyjadrený v napádanom rozsudku   z 9. mája 2007 rešpektuje   zmysel   a účel   použitých   ustanovení   jednotlivých   právnych   predpisov aplikovaných   v danej   veci.   Okrem   iného   znemožňuje   obchádzanie   povinnosti   úhrady dovozných   platieb   povinnými   subjektmi   pri   dovoze   tovaru   prepustenom   do   režimu dočasného použitia.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s konkrétnou   interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi, mohol by nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   posudzovaný   právny   výklad   obsiahnutý v napádanom rozsudku najvyššieho súdu z 9. mája 2007 takéto nedostatky nevykazuje.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí „právo“ účastníka konania (dotknutej osoby) na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý v priebehu konania prezentuje (obdobne napr. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred súdom (obdobne napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne   a   tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľkou   označenými   právami   zaručenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda, že by zo strany najvyššieho súdu nebola sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008