znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 190/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P., s. r. o., so sídlom K., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojho práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 205/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., s. r. o., o d m i e t a   pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. februára 2007 doručená sťažnosť P., s. r. o.,   so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namieta   porušenie   svojho práva   zaručeného   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 205/2005.

Zo sťažnosti a jej príloh okrem iného vyplýva, že sťažovateľka podala 21. novembra 2005   okresnému   súdu   žalobu   o vypratanie   bytu.   V predmetnom   konaní   nedošlo   až   do podania sťažnosti ústavnému súdu k nariadeniu pojednávania.

Sťažovateľka využila právo podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Táto sťažnosť bola doručená okresnému súdu 17. januára 2007.

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   teda   spočíva   okrem   iného   aj v tom,   že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci, predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   takom   konaní,   v   ktorom   sa   sťažovateľka   domáha vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 2. februára 2007, teda 16. deň po podaní sťažnosti na postup okresného súdu, možno túto sťažnosť vyhodnotiť ako formálnu, pretože nevytvára dostatočný priestor na to, aby predseda okresného súdu mohol prijať účinné opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že v súlade s § 65 ods. 1 a 2 zákona o súdoch má predseda okresného súdu na vybavenie sťažnosti 30-dňovú lehotu, ktorá v závažných prípadoch môže byť aj predĺžená. Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bez toho, aby vyčkala na uplynutie uvedenej zákonnej lehoty na vybavenie sťažnosti orgánom štátnej správy okresného súdu.

Formálne uplatnenie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   orgánu   štátnej   správy   súdov ústavný súd štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007