znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 190/05-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti Ing. M. M., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 27/2004 (predtým pod sp. zn. 11 C 13/98 v časti týkajúcej sa náhrady mzdy v období od 2. decembra 2002) na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 27/2004 (predtým pod sp.   zn.   11   C 13/98   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   mzdy   v období   od   2.   decembra   2002) p o r u š i l   základné právo Ing.   M. M. na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   27/2004 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov

3. Ing. M. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania Ing. M. M. vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na adresu jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. S., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. Michala Maguru vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 190/05-20 z 29. júna 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. M. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“) z 26. apríla 2005 doplnenú na základe výzvy ústavného súdu prostredníctvom jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. S., K., podaním doručeným ústavnému súdu 30. mája 2005. Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 12 C 27/2004 (predtým pod sp. zn. 11 C 13/98 v časti týkajúcej sa náhrady mzdy v období od 2. decembra 2002).

Sťažovateľ uviedol, že v konaní vedenom na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. 11 C 13/98 sa žalobou proti svojmu bývalému zamestnávateľovi – S., K., domáhal určenia neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru okamžitým zrušením listom z 22. októbra 1997.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   2. decembra   2002   rozšíril   žalobu   uplatniac nárok na náhradu mzdy s príslušným úrokom z omeškania.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   13/98-106   zo   6.   marca   2003   rozhodol,   že okamžité zrušenie pracovného pomeru vykonané listom žalovanej z 22. októbra 1997 je neplatné. Sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie. Uvedený výrok o vylúčení uplatneného nároku na samostatné konanie nadobudol podľa sťažovateľa   právoplatnosť   12.   mája   2003.   Výrok   rozsudku   o neplatnosti   skončenia pracovného   pomeru   nadobudol   právoplatnosť   18.   decembra   2003   po   jeho   potvrdení rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 148/03-127 z 22.   októbra   2003   v odvolacom   konaní   (na   základe   odvolania   podaného   žalovanou 12. mája 2003).

Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   nepokračoval   v konaní „(...)   hneď   po právoplatnosti   rozsudku,   ani   po   doručení   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 15 Co 148/03-127 z 22. 10. 2003 (...)“ a až listom z 13. marca 2005 (správne malo byť zo 17. marca 2005) sťažovateľovi oznámil, že termín pojednávania v jeho veci sa predpokladá v prvej štvrtine roka 2006. Sťažovateľ reagoval sťažnosťou na prieťahy v konaní (podaním z 24. marca 2005) doručenou predsedovi okresného súdu 30. marca 2005, ktorý sťažnosť označil za „nedôvodnú“ s tým, že v danej veci bol určený termín pojednávania na 2. jún 2005.

Sťažovateľ   namieta,   že   tak „v   základnom   konaní“ o neplatnosť   skončenia pracovného   pomeru   (ako   o tom   svedčí   aj   nález   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   30/02-31 z 15. októbra   2002),   ako   aj   v konaní „o   náhradu   mzdy“ boli   porušené   jeho   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej právnej zástupkyne žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Okresný súd Košice II porušil základné právo sťažovateľa Ing. M. M. v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/98 a 12   C   27/94   o náhradu   mzdy   s prísl.   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   mu   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a aby   sa   jeho   vec prejednala v primeranej lehote, zaručené mu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice II sa prikazuje konať v konaní 12 C 27/2004 bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi Ing.   M.   M.   sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000.- Sk (...), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Košice II je povinný vyplatiť Ing. M. M. trovy právneho zastúpenia v sume 5 302.- Sk, na účet jeho právnej zástupkyne (...).“

Listami   z 20.   mája   2005   vyzval   ústavný   súd   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   na preukázanie,   aké   prostriedky   nápravy   (okrem   sťažnosti   z   24.   marca   2005)   na   ochranu svojich   práv   sťažovateľ   vyčerpal   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a predsedu okresného súdu na písomné vyjadrenie k sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril   podaním   sp.   zn. Spr. 550/05   z 26.   mája   2005,   v ktorom   uviedol: „Konanie   bolo   pôvodne   vedené   na tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   11   C   13/98   a týkalo   sa   neplatného   rozviazania   pracovného pomeru okamžitým zrušením. V tejto časti konania bolo právoplatne rozhodnuté v decembri 2003   a až   po   tomto   termíne   mohlo   byť   konané   o vylúčenej   časti   nároku,   týkajúcej   sa náhrady mzdy.

Podaním zo dňa 17. 3. 2005 bol účastníkom konania v zmysle § 372k ods. 1 O. s. p. oznámený predpokladaný termín pojednávania – 1. kvartál 2006.

Po doručení tohto oznámenia – dňa 30. 3. 2005, doručil sťažovateľ súdu sťažnosť, v ktorej reagoval výlučne na oznámený termín predpokladaného pojednávania, s takýmto termínom vyslovil nesúhlas a žiadal nápravu a zmenu na 2. kvartál 2005.

S predmetnou sťažnosťou bola oboznámená konajúca sudkyňa, ktorá, reagujúc na túto sťažnosť, dňa 6. 4. 2005 určila termín pojednávania na deň 2. 6. 2005, teda dátum, aký požadoval vo svojej sťažnosti sám sťažovateľ.

Túto skutočnosť som sťažovateľovi oznámil listom pod sp. zn. Spr. 2349/05 zo dňa 11. 4.   2005,   v ktorom   som   mu   oznámil   termín   vytýčeného   pojednávania   na 2.   6.   2005. Keďže obsahom jeho sťažnosti bol len nesúhlas s predpokladaným termínom pojednávania, k iným   skutočnostiam   som   vo   svojom   liste   stanovisko   nezaujal.   Moju   odpoveď   prevzal sťažovateľ dňa 21. 4. 2005.

Je preto zarážajúce, že dňa 28. 4. 2005 podal sťažnosť Ústavnému súdu SR, v ktorej konštatuje,   že   vyššie   uvedenou   odpoveďou   sa   cíti   urazený   a toto   je   dôvodom   podania predmetnej ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vyslovil   len   nesúhlas   s predpokladaným   termínom pojednávania, ktorý bol stanovený na 1. kvartál 2006 a žiadal o jeho zmenu na 2. kvartál 2005.   Bezprostredne   po   doručení   jeho   sťažnosti   mu   bolo   vyhovené,   keď   bol   termín pojednávania určený na deň 2. 6. 2005. Uvedenú skutočnosť som mu oznámil listom, ktorý mal uňho vyvolať potrebu podania ústavnej sťažnosti. Takéto správanie sťažovateľa sa javí ako nelogické a zarážajúce, keďže jeho žiadosti bolo v celom rozsahu vyhovené a nápravu teda dosiahol už podaním sťažnosti tunajšiemu súdu.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   reagovala   na   výzvu   ústavného   súdu   podaním doručeným 30. mája 2005, v prílohe ktorého predložila ústavnému súdu kópie sťažností z 15.   decembra   2002   a z 20.   decembra   2002   adresovaných   predsedovi   okresného   súdu, v ktorých   sťažovateľ   poukazujúc   na   nález   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   30/02-31 z 15. októbra   2002   namieta „neprimerané   časové   obdobia   medzi   jednotlivými pojednávaniami“ v konaní (v tom čase vedenom ešte pod sp. zn. 11 C 13/98). Ústavnému súdu predložila právna zástupkyňa sťažovateľa aj odpoveď predsedu okresného súdu sp. zn. Spr.   2459/02   z 31.   decembra   2002,   v ktorej   kvalifikoval   sťažnosť   sťažovateľa z 20. decembra 2002 (doručenú 30. decembra 2002) ako nedôvodnú.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 550/05 zo 6. júla 2005 ústavnému súdu oznámil, že vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 27/2004 bolo 27. júna 2005 rozhodnuté tak, že návrh sťažovateľa bol zamietnutý. Podaním z 8. augusta 2005 (doručeným 11. augusta 2005) okresný súd ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci v období od 2. decembra 2002.

Sťažovateľ   2.   decembra   2002   doručil   okresnému   súdu   svoj   návrh   na   rozšírenie žaloby o jeho nárok na náhradu mzdy za čas od 13. novembra 1998 do 30. januára 2003.

M. (ďalej len „M.“) odpovedalo na výzvu okresného súdu podaním z 12. decembra 2002 (doručeným 17. decembra 2002), v ktorom mu odporučilo obrátiť sa s jeho žiadosťou priamo na odštepný závod. Na telefonický dopyt vo veci konajúcej sudkyne reagovalo M. podaním doručeným 20. decembra 2002. S. reagovala na výzvu okresného súdu podaním zo 14. januára 2003 (doručeným 15. januára 2003).

Pojednávanie konané 30. januára 2003 v predmetnej veci bolo po vypočutí svedka a sťažovateľa uznesením okresného súdu odročené na 6. marec 2003 za účelom opätovného vypočutia svedka Š. O.

Pokynom   z 12.   februára   2003   vo   veci   konajúci   sudca   nariadil   pojednávanie   na 13. február 2003 a nechal naň predvolať dvoch svedkov (Š. O. a S. K.).

Okresný súd na pojednávaní 6. marca 2003 po vypočutí svedkyne (S. K.), svedka (Š. O.), zástupcu žalovanej a sťažovateľa vyhlásil rozsudok č. k. 11 C 13/98-106, ktorým určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru vykonané listom žalovanej z 22. októbra 1997 je neplatné, a nárok sťažovateľa na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté o trovách uvedeného konania.

Podaním zo 17. apríla 2003 (doručeným 30. apríla 2003) sťažovateľ svoj žalobný návrh uvedený v podaní z 2. decembra 2002 upresnil.

Žalovaná doručila 12. mája 2003 okresnému súdu odvolanie proti rozsudku č. k. 11 C 13/98-106 zo 6. marca 2003. Zákonný sudca pokynom z 27. mája 2003 nechal vyzvať žalovanú na zaplatenie súdneho   poplatku   za podané odvolanie   a súčasne zaslať podané odvolanie sťažovateľovi spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril. Sťažovateľ sa   k podanému   odvolaniu   vyjadril   listom   zo 16.   júna 2003   (doručeným   v ten   istý   deň) a žalovaná súdny poplatok zaplatila 30. júna 2003 v kolkoch na zaslanej výzve okresného súdu.

Pokynom z 24. júla 2003 nechal zákonný sudca vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd a následne mu spis predložiť na rozhodnutie o podanom odvolaní. Krajskému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 1. augusta 2003.

Vo veci konajúci sudca krajského súdu nariadil pojednávanie na 22. október 2003 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Krajský súd na tomto pojednávaní vypočul účastníkov konania a následne rozsudkom č. k. 15 Co 148/03-127 potvrdil rozsudok č. k. 11 C 13/98-106 zo 6. marca 2003 okrem výroku o vylúčení nároku na náhradu mzdy na samostatné   konanie.   Okresnému   súdu   bol   tento   rozsudok   doručený   spolu   so   spisovým materiálom   25.   novembra   2003   a vo   veci   konajúci   sudca   ho   nechal   pokynom z 26. novembra 2003 doručiť účastníkom konania.

Listom zo 17. marca 2005 vo veci konajúci sudca účastníkom konania oznámil, že predpokladaný termín pojednávania v predmetnej veci je 1. kvartál 2006.

V spisovom   materiáli   bola   ďalej   pripojená   sťažovateľova   sťažnosť   na   prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 27/2004 z 24. marca 2005 (doručená 30. marca 2005).

Dňa 3. mája 2005 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej z 2. mája 2005   k podanému   návrhu,   v ktorom   mu   oznámila,   že   uspokojila   nároky   sťažovateľa z neplatného rozviazania pracovného pomeru dobrovoľne, a zároveň okresný súd požiadala, aby po vykonaní potrebného dokazovania sťažovateľovi náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov vôbec nepriznal a žalobu zamietol.

Podaním z 25. apríla 2005 (doručeným 27. apríla 2005) sa k predmetnej veci vyjadril sťažovateľ.

Žalovaná   v prílohe   svojho   listu   z 27.   apríla   2005   (doručeného   3.   mája   2005) okresnému súdu doručila kópiu mzdového listu sťažovateľa.

Okresný   súd   pojednávanie konané 2.   júna 2005   po vypočutí   sťažovateľa, ako   aj zástupcu žalovanej uznesením odročil na 27. jún 2005, pričom účastníkov konania zaviazal predložiť súdu do spisu viaceré listinné dôkazy.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na určenie neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru,   ktorý   bol   v priebehu   konania rozšírený   o návrh   na   náhradu   mzdy.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci.   Po   skutkovej   stránke   možno konštatovať, že zmena návrhu počas konania, resp. podanie návrhu na rozšírenie predmetu konania môže spôsobiť predĺženie konania najmä v prípade, ak si uplatnenie uvedeného procesného   práva   vyžiada   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania.   Spomínaná   skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu v konaní o podanom návrhu sťažovateľa.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania v posudzovanom konaní v období od 2. decembra 2002 ústavný súd hodnotí ako súčinnostné. Sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu, zúčastňoval sa jednotlivých pojednávaní a za účelom ochrany svojich práv v predmetnom konaní využil opravné prostriedky. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   v období   od   2.   decembra   2002   postupoval v predmetnej veci plynule pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu v merite veci až do 24. júla 2003. V tomto období rozsudkom č. k. 11 C 13/98-106 zo 6. marca   2003   určil,   že   okamžité   rozviazanie   pracovného   pomeru   so   sťažovateľom   je neplatné, a súčasne druhým výrokom tohto rozsudku návrh na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie. Dňa 24. júla 2003 bol spisový materiál v predmetnej veci v dôsledku odvolania podaného žalovanou proti rozsudku zo 6. marca 2003 odstúpený krajskému súdu. Okresnému   súdu   bol   spis   v uvedenej   veci   doručený   späť   až 25.   novembra   2003   spolu s rozhodnutím krajského súdu z 22. októbra 2003.

V období po 25. novembri 2003 však ústavný súd v predmetnom konaní zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu trvajúce viac ako šestnásť mesiacov, t. j. až do 6. apríla 2005, keď vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania v predmetnej veci. Uvedené   obdobie   malo   výrazný   vplyv   na   dĺžku   konania   v predmetnej   veci,   a preto nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie,   ktoré   je   predmetom   posúdenia   v období   od 2. decembra   2002,   trvalo   viac   ako   dva   roky   a šesť   mesiacov.   Z uvedenej   doby   takmer šestnásť   mesiacov   (t.   j.   jeden   rok   a štyri   mesiace)   tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde v období od 2. decembra 2002 považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Okresný súd v podaní zo 6. júla 2005 ústavnému súdu oznámil, že vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 27/2004 bolo 27. júna 2005 rozhodnuté tak, že návrh sťažovateľa bol okresným súdom zamietnutý. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti rozhodnutiu z 27. júna 2005 podal odvolanie a spisový materiál v uvedenej veci bol okresným súdom 19. septembra 2005 odstúpený krajskému súdu.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretože predmetná vec dosiaľ nebola právoplatne skončená, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   sťažovateľ domáhajúci sa   rozhodnutia   súdu   vo   svojej   veci   (predovšetkým   pri vykonávaní ďalších úkonov, ktoré preň z ďalšieho postupu vo veci vyplynú).

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk, pričom uviedol, že dôvodom jeho uplatnenia je „charakter jednoduchého konania   o náhradu   mzdy,   a teda   jeho   povaha   a najmä   dlhodobý,   viac   ako   jeden   rokov trvajúci a naďalej pretrvávajúci pocit právnej neistoty sťažovateľa v skoré ukončenie jeho veci konečným rozhodnutím súdu, ktorého základná časť konania začala ešte v r. 1998 a ktoré predmetné konanie je efektom základného konania, oddialeného základným konaním na   viac   ako   7   rokov   od   jeho   začatia,   v dôsledku   nečinnosti   súdu   od   začatia   konania o náhradu mzdy s prísl.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie označených práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní v období po 2. decembri 2002 (šestnásť mesiacov) a s tým spojenú ujmu sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že v predmetnom konaní už ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 30/02 z 15. októbra 2002 vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, avšak k náprave postupu okresného súdu v uvedenom konaní nedošlo.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 302 Sk, ktorú bližšie nešpecifikoval.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1, § 11 ods.   2,   §   14,   §   15   a   §   20   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy konania sťažovateľa vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 = 5 302 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 5 302 Sk. Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   5 302 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005