znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 190/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Krajského súdu v Žiline, zastúpeného predsedom JUDr. R. U., ktorou namietal porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi,   ako   i práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 68/02 a Okresným súdom Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 50/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Krajského súdu v Žiline   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 17.   októbra   2002   doručené   podanie,   ktorým   Krajský   súd   v Žiline,   zastúpený predsedom JUDr. R. U. (ďalej len „sťažovateľ“), namietal porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako i práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedeným pod sp. zn. Nc 68/02 a konaním   Okresného   súdu   Bratislava   III   vedeným   pod   sp.   zn.   15   Cb   50/02. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol,   že „postupom   Najvyššieho súdu   SR a Okresného súdu Bratislava III bolo porušené základné právo navrhovateľa Krajského súdu   Žilina,   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi,   ako   i právo   na   spravodlivý   súdny proces“.   Sťažovateľ   žiadal   zrušiť   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Nc   68/02 z 30. apríla 2002 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Podanie   sťažovateľa   nespĺňalo   náležitosti   ustanovené   §   20   a   §   50   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   listom   z 13.   novembra   2002   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie podania   v lehote   10   dní   odo   dňa   doručenia   tejto   výzvy.   Zároveň   ho upozornil   na možnosť odmietnutia podania podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade jeho nedoplnenia o požadované zákonné náležitosti. Výzvu ústavného súdu sťažovateľ prevzal 18. novembra 2002, ale v stanovenom termíne na ňu nereagoval.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   (sťažnosti) vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   (sťažovateľa)   na   takéto   nedostatky   návrhu upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Keďže sťažovateľ svoje podanie na výzvu ústavného súdu v stanovenej lehote nedoplnil, ústavný súd jeho podanie odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Súčasťou uznesenia je odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2002

III. ÚS 190/02

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 190/02 zo 4. decembra 2002, ktorým bola sťažnosť Krajského súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   odmietnutá   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí, toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím ani s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu rozhodla a odôvodnila výrok uznesenia v podstate tým, že sťažnosť   krajského   súdu,   zastúpeného   jeho   predsedom   JUDr.   R.   U.   (ďalej   len „predseda“),   doručená   ústavnému   súdu   17.   októbra   2002,   nespĺňala   náležitosti ustanovené   §   20   a   §   50   zákona   o ústavnom   súde   a že   predseda   krajského   súdu nereagoval v určenej lehote 10 dní na výzvu ústavného súdu z 13. novembra 2002 na odstránenie   nedostatkov   podania,   ktorú   prevzal   18.   novembra   2002,   a   to   napriek upozorneniu o možnosti odmietnutia podania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Zo   sťažnosti   krajského   súdu   zo   14.   októbra   2002   napriek   jej   niektorým nedostatkom   podľa   môjho   názoru   pomerne   jasne   vyplýva   námietka   porušenia základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. Nc 68/02 z 30. apríla 2002 (ďalej aj „najvyšší súd“ a „uznesenie z 30. apríla 2002“), ktoré bolo doručené krajskému súdu 6. septembra 2002, ako aj návrh, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením   z 30.   apríla   2002   mal   najvyšší   súd   odňať   občianskoprávnu   vec o ochranu osobnosti (JUDr. T. P. v. krajský súd) Okresnému súdu v Žiline a prikázať ju Okresnému súdu Bratislava III. Krajský súd vyčíta postupu a uzneseniu najvyššieho súdu   okrem   iného   najmä   absolútnu   netransparentnosť   procesu   ustálenia   miestne príslušného súdu, pričom sa domnieva, že jeho postup vykazuje znaky tajného výkonu spravodlivosti   vymykajúceho   sa   kontrole   verejnosti,   ktorá   je   prostriedkom zachovávania dôvery súdnictva.

Predseda   krajského   súdu   na   záver   sťažnosti   zo   14.   októbra   2002   doslova uviedol:   „Uznesenie   NS   SR   nepripájame,   keďže   nedopatrením   došlo   k jeho znehodnoteniu   do   takej   miery,   že   nie   je   možné   predložiť   ho   ako   dôkaz.   Súčasne s podaním tejto sťažnosti adresujeme Okresnému súdu Bratislava III žiadosť o zaslanie jedného   vyhotovenia   dotknutého   uznesenia,   ktorého   fotokópiu   obratom   postúpime ústavnému súdu.“

4. Sťažnosť krajského súdu v časti smerujúcej proti najvyššiemu súdu spĺňa príslušné všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania až na povinnosť pripojiť kópiu právoplatného rozhodnutia podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   nedisponuje   dôkazom,   že   by   si   krajský   súd   nesplnil   označenú povinnosť z iného dôvodu, než ako tvrdí (znehodnotenie uznesenia najvyššieho súdu nedopatrením). Predseda krajského súdu prejavil snahu zaslať predmetné uznesenie ústavnému   súdu,   čo   však   záviselo   od   jeho predloženia   zo   strany   Okresného   súdu Bratislava III. Splnenie povinnosti účastníka v konaní pred ústavným súdom podľa § 50 ods. 2 zákona ústavnom súde preto závisí v tomto prípade od súčinnosti iného subjektu a, naviac, odporcu, proti ktorému sťažnosť tiež smeruje.

5.   S   poukazom   na   uvedené   konkrétne   okolnosti   tejto   veci   sú   podľa   môjho názoru postup a rozhodnutie väčšiny senátu - zamietnutie sťažnosti krajského súdu pri predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí po mesiaci a pol   od   jej   doručenia   ústavnému   súdu   (17.   októbra   2002)   -   predčasné a nezodpovedajúce závažnosti ústavného problému, ktorý ústavnému súdu na riešenie nastolil krajský súd.

V Košiciach 4. decembra 2002