SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 19/2015-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a zo sudcu ĽubomíraDobríka v konaní o sťažnosti Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava,zastúpeného advokátskou kanceláriou Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava, v mene ktorejkoná advokát a konateľ Mgr. Róbert Bardač, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesenímzo 6. mája 2014 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Centra ekologických informácií na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesenímzo 6. mája 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 27/2013zo 6. mája 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Centru ekologickýchinformácií trovy konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesťcentov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie Bardač s. r. o., Búdková 4,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta2014 doručená sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesením zo 6. mája 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«... sa v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S/132/2013 domáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia starostu obce so sídlom (ďalej len „obec“), ktoré vydala obec v správnom konaní o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“). Súčasne sa sťažovateľ domáhal aj zrušenia prvostupňového fiktívneho rozhodnutia obce vydaného v tomto správnom konaní.
Krajský súd rozsudkom zo dňa 11. septembra 2013, č. k. 7 S/132/2013-72 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobou napadnuté odvolacie fiktívne rozhodnutie, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie zrušil a vrátil vec obci na ďalšie konanie. Súčasne rozhodol samostatným výrokom o trovách konania (ďalej len „výrok o trovách konania“), pričom sťažovateľovi nepriznal právo ich náhradu v zmysle § 250k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Vzhľadom na to podal sťažovateľ proti výroku o trovách konania odvolanie, v ktorom navrhol zmeniť výrok o trovách konania. O odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie podané proti rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podané. Rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd tým, že sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu oneskorene, pretože ho podal 6. novembra 2013, kým posledným dňom na podanie odvolania bol 5. november 2013.
Sťažovateľ však podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu včas ešte dňa 5. novembra 2013 podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom cez portál eŽaloby. Vyplýva to z potvrdzujúceho e-mailu zaslaného z portálu eŽaloby právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 5. novembra 2013 o 23,43 h (číslo podania 0903330113). Sťažovateľ má teda za to, že odvolanie podal včas a nebol dôvod pre jeho odmietnutie.»
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že:«Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa podané proti rozsudku krajského súdu z jediného dôvodu a to z dôvodu, že sťažovateľ podal odvolanie oneskorene dňa 6. novembra 2013 namiesto toho, aby odvolanie podal najneskôr 5. novembra 2013, t. j. v posledný deň lehoty.
Z prílohy č. 2 však jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu včas dňa 5. novembra 2013. V potvrdení doručenom sťažovateľovi dňa 5. novembra 2013 o 23,43 h (príloha č. 2) sa explicitne uvádza, že „Vyššie uvedený dátum je určujúci pre posúdenie dodržania lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom alebo určená súdom“. Sťažovateľ nemôže zodpovedať za to, že súdna kancelária, resp. podateľňa vyznačila na došlo odvolaní sťažovateľa nesprávne ako dátum doručenia odvolania dátum 6. november 2013 namiesto správneho dátumu doručenia, ktorým bol 5. november 2013.
Najvyšší súd teda vyhodnotil splnenie podmienky prípustnosti odvolania proti rozsudku krajského súdu nesprávne, pretože sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu včas. Za týchto okolností nemal najvyšší súd podané odvolanie odmietnuť, ale mal odvolanie riadne prejednať a učiniť tým zadosť základnému právu sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým, že najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa podané včas, je postup najvyššieho súdu a napadnuté rozhodnutie v priamom rozpore s požiadavkami, ktoré zakotvuje čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Centra ekologických informácií na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. mája 2014, sp. zn. 3 Sži/27/2013, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. mája 2014, sp. zn. 3 Sži/27/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
Okrem uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal aj náhradu trovkonania.
Uznesením sp. zn. III. ÚS 19/2015 z 20. januára 2015 ústavný súd sťažnosťsťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesením zo 6. mája 2014, prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššiehosúdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
Predsedníčka najvyššieho súdu k svojmu vyjadreniu k sťažnosti doručenémuústavnému súdu 12. decembra 2014 pripojila písomné stanovisko predsedníčky odvolaciehosenátu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sži/27/2013 odmietol odvolanie sťažovateľa voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/132/2013-72 zo dňa 11. 09. 2013, ktorým bolo zrušené fiktívne rozhodnutie starostu Obce Kalša zo dňa 06. 05. 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie Obecného úradu Kalša zo dňa 02. 04. 2013 a vec bola vrátená starostovi Obce Kalša na ďalšie konanie. Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa z dôvodu, že bolo podané oneskorene.
Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že odvolanie proti rozsudku krajského súdu podal včas ešte dňa 05. 11. 2013 podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom cez portál eŽaloby. Uvedená skutočnosť vyplýva z potvrdzujúceho e-mailu zaslaného z portálu eŽaloby právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 05. 11. 2013 o 23:43 hod. (číslo podania 0903330113). Sťažovateľ má teda za to, že odvolanie podal včas a nebol dôvod pre jeho odmietnutie.
K uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že po kontrole obsahu predmetného súdneho spisu vo veci sp. zn. 3 Sži/27/2013, ako aj spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/132/2013, najvyšší súd pri posudzovaní včasnosti podaného odvolania vychádzal z obsahu spisu krajského súdu a zo skutočnosti, že napadnutý rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený dňa 21. 10. 2013, lehota na podanie odvolania začala sťažovateľovi plynúť dňa 22. 10. 2013 a posledný deň tejto lehoty pripadol na deň 05. 11. 2013 (utorok). Najvyšší súd pri rozhodovaní vychádzal z obsahu súdneho spisu, konkrétne l. č. 94, kde sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o prijatí podania číslo 0903330113 – 06. 11. 2013 o 12:00:21 AM, ako aj l. č. 95, kde sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o overení zaručeného elektronického podpisu – 06. 11. 2013 o 12:57:23 PM. Na prvej strane podaného odvolania sťažovateľa l. č. 82 je spísaný úradný záznam o tom, že predmetné odvolanie bolo zaslané cez portál eŽaloby podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Nenachádza sa tam však žiadny údaj o presnom dátume a čase podania predmetného odvolania. Rovnako aj z pokynu pre kanceláriu na vyhotovenie predkladacej správy l. č. 98, kde je uvedená poznámka, že predmetné odvolanie bolo podané oneskorene a na predkladacej správe Najvyššiemu súdu SR je uvedený dátum podania odvolania sťažovateľa 06. 11. 2013.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti, že odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/132/2013-72 zo dňa 11. 09. 2013 podal včas, a teda dňa 05. 11. 2013, o čom priložil aj potvrdenie doručené sťažovateľovi dňa 05. 11. 2013 o 23:43 hod., kde je uvedené: „Vyššie uvedený dátum je určujúci pre posúdenie dodržania lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom alebo určená súdom“ najvyšší súd uvádza, že predmetné podanie, kde bol uvedený dátum podania odvolania dňa 05. 11. 2013 o 23:43 hod. nie je a nebolo obsahom súdneho spisu a najvyšší súd o ňom v čase rozhodovania nemal vedomosť. Z viacerých listín obsahu súdneho spisu vyplývala skutočnosť, že predmetné odvolanie bolo podané oneskorene, a preto najvyšší súd rozhodol, tak ako je uvedené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži/27/2013 zo dňa 06. 05. 2014.»
K uvedenému vyjadreniu k sťažnosti zaujal sťažovateľ stanovisko doručenéústavnému súdu 18. februára 2015, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„... že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odmietnutí odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. septembra 2013, č. k. 7S/132/2013- 72 vychádzal z obsahu súdneho spisu, konkrétne č. l. 94, na ktorom sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o prijatí podania č. 0903330113 a to 6. 11. 2013 o 12:00:21 AM, t. j. 21 sekúnd po uplynutí lehoty na podanie odvolania a z č. l. 95, kde sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o overení zaručeného elektronického podpisu 6. 11. 2013 o 12:57:12 PM, t. j. 12 hodín a 57 minút po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Zo stanoviska porušovateľa tiež vyplýva, že na prvej strane podaného odvolania bol urobený úradný záznam o tom, že odvolanie napadlo cez portál eŽaloby bez údaja o presnom dátume a čase podania odvolania.
Sťažovateľ sa domnieva, že uvedené skutkové okolnosti nemôžu byť z hľadiska účinkov a posudzovania včasnosti odvolania na ťarchu sťažovateľa, ktorý využil pri podávaní odvolania portál eŽaloby, prostredníctvom ktorého svoje odvolanie podal. Sťažovateľ nenamieta pravdivosť údajov o vyhotovení potvrdenia o prijatí podania na č. l. 94, nakoľko tento časový údaj len vyjadruje skutočnosť, kedy bolo potvrdenie o prijatí podania vyhotovené, t. j. nevyjadruje skutočnosť, kedy bolo podanie (odvolanie) podané.
S prípustným použitím analógie teda ide o rovnakú situáciu ako v prípade podania poštovej zásielky, kedy je relevantné len to, či zásielka bola podaná na poštovú prepravu včas najneskôr v posledný deň lehoty, nie skutočnosť, kedy adresát (napr. súd) otlačí na doručenku zásielku prezenčnú pečiatku s dátumom prevzatia zásielky, resp. inak povedané, kedy vyhotoví potvrdenie o prijatí podania.
Sťažovateľ preto zastáva názor, že pri posudzovaní tejto otázky je potrebné vychádzať z e-mailového potvrdenia, ktoré bolo po podaní odvolania doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 5. 11. 2013 o 23:43 h v súlade s technickými nastaveniami portálu eŽaloby (tieto technické nastavenia spočívajú vtom, že každému odosielateľovi podania cez portál eŽaloby je hneď po odoslaní podania doručený e-mail s časom odoslania podania). Sťažovateľovi nie je známe, že adresát (v tomto prípade Krajský súd v Košiciach), ktorému je doručované podanie z portálu eŽaloby neobdrží informáciou o skutočnom čase odoslania podania podávaného cez tejto portál. Každopádne však sťažovateľ zastáva názor, že táto skutočnosť by nemala byť na jeho ujmu účastníka konania a to o to viac, ak v samotnom potvrdení sa uvádza, že dátum v tomto potvrdení uvedený (5. 11. 2013) je rozhodujúce z hľadiska plynutia zákonných lehôt. S poukazom na to aj po predložení stanoviska porušovateľa sťažovateľ považuje svoju sťažnosť za dôvodnú v celom rozsahu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospelk názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolojeho odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)odmietnuté ako podané oneskorene.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanievšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenomprocesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdnehorozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré súvyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by malv argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovúpresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorýmna základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosťprijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súdmusí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konanímateriálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práva oprávnených záujmov účastníkov [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“);napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté uznesenienajvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného hľadiskaakceptovateľné a udržateľné.
Sťažovateľ svoj názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením a postupom, ktorýpredchádzal jeho vydaniu, porušil ním označené práva podľa ústavy a dohovoru, zakladána tom, že najvyšší súd pri preskúmavaní splnenia zákonnej požiadavky včasnosti nímpodaného odvolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 S 132/2013 z 11. septembra2013 neprihliadal na ním (v posledný deň lehoty) urobené elektronické podanie. Sťažovateľtvrdí, že podal a doručil svoje odvolanie v súlade s platnými procesnoprávnymi pravidlami5. novembra 2013 o 23.43 h prostredníctvom portálu eŽaloby, pričom podanie bolopodpísané zaručeným elektronickým podpisom. Uvedené tvrdenie sťažovateľ preukazujepotvrdzujúcim mailom z portálu e-Žaloby.
Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končiauplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnostiurčujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak konieclehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližšínasledujúci pracovný deň.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon nasúde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samejalebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickýmiprostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutiana súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či odvolaniesťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2012 bolo podané včas,a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanieústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovaniena zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkovýchtvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľarozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. UnitedKingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnymprocesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdnehokonania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktickéokolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnostipodaného opravného prostriedku.
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považuje za vhodnépoukázať na právne názory samotného najvyššieho súdu vyjadrené v jeho doterajšejjudikatúre k problematike doručovania elektronických podaní. Najvyšší súd v uznesenísp. zn. 3 Obdo 7/2012 z 29. februára 2012 v súvislosti s posudzovaním doručeniaelektronických podaní okrem iného uviedol, že „za urobené sa považujú momentom ako dôjdu na elektronickú adresu určenú pre súd, bez ohľadu nato, kedy bude došlý elektronický dokument spracovaný (vytlačením zhmotnený, zaevidovaný, ďalej odoslaný atď.)... Keďže elektronické adresy sú aktívne bez prerušenia 24 hodín denne, nie je možnosť robiť podania takouto formou obmedzená úradnými hodinami súdov.“.
Ústavný súd po analýze predloženého spisu krajského súdu a príloh pripojenýchk sťažnosti konštatuje, že vzhľadom na to, že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajskéhosúdu z 11. septembra 2013 bolo nepochybne podané elektronicky so zaručenýmelektronickým podpisom, bolo povinnosťou najvyššieho súdu v súlade s už citovanýmiustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s už citovanou vlastnou judikatúrouprihliadať na takéto podanie a náležitým spôsobom sa vysporiadať v prvom rade s otázkou,či uvedené elektronické podanie bolo urobené včas. Preto, pokiaľ najvyšší súd priposudzovaní včasnosti odvolania túto skutočnosť riadne neoveril a vychádzal iba z obsahupredloženého súdneho spisu krajského súdu, ktorý podľa vyjadrenia najvyššieho súdu „údaj o presnom dátume a čase podania predmetného odvolania neobsahoval“, dopustil sa takéhoprocesného pochybenia, ktoré zbavilo sťažovateľa prístupu k súdu, teda možnosti, abynajvyšší súd ako odvolací súd preskúmal ním podaný opravný prostriedok (odvolanie),pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie,ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol,že najvyšší súd napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jehoprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohtonálezu).
Na uvedený právny záver, ako už bolo uvedené, nemá vplyv skutočnosť, že najvyššísúd pri rozhodovaní o odvolaní nemal k dispozícii elektronické podanie odvolaniasťažovateľa, pretože sa nenachádzalo v predloženom spise krajského súdu. Táto skutočnosťnemôže byť pričítaná na ťarchu účastníka konania (sťažovateľa), ktorý sa ochrany svojichpráv a oprávnených záujmov domáha spôsobom ustanoveným zákonom.
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konanívedenom pod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesením zo 6. mája 2014 bolo porušenézákladné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa ajvrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súduna ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konaniebude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku krajského súdu,pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátskou kanceláriouBardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. RóbertBardač. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvochúkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, a pri treťom úkone právnej služby vychádzalz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, ktorá bola 839,83 €.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podaniesťažnosti a stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnejslužby vykonané v roku 2014 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 € a 1 x 8,39 €) sumu 432,26 €. Keďžeadvokátska kancelária Bardač s. r. o., Bratislava, je platkyňou dane z pridanej hodnoty[ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)],uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľazákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovyprávneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovejsume 518,76 €.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015