znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 19/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a zo sudcu ĽubomíraDobríka v konaní o sťažnosti Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava,zastúpeného advokátskou kanceláriou Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava, v mene ktorejkoná   advokát   a konateľ Mgr. Róbert   Bardač,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sži   27/2013   a jeho   uznesenímzo 6. mája 2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Centra ekologických informácií na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sži   27/2013   a jeho   uznesenímzo 6. mája 2014   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sži   27/2013zo 6. mája 2014   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť Centru ekologickýchinformácií trovy konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesťcentov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie Bardač s. r. o., Búdková 4,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta2014 doručená sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupomNajvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenompod sp.   zn.   3   Sži   27/2013   a jeho   uznesením   zo 6.   mája   2014   (ďalej   aj   „napadnutéuznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«... sa v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S/132/2013 domáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia starostu obce so sídlom (ďalej len „obec“), ktoré vydala obec v správnom konaní o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“). Súčasne sa sťažovateľ domáhal   aj   zrušenia   prvostupňového   fiktívneho   rozhodnutia   obce   vydaného   v   tomto správnom konaní.

Krajský súd rozsudkom zo dňa 11. septembra 2013, č. k. 7 S/132/2013-72 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu“)   žalobou   napadnuté   odvolacie   fiktívne   rozhodnutie,   ako   aj prvostupňové   fiktívne   rozhodnutie   zrušil   a   vrátil   vec   obci   na   ďalšie   konanie.   Súčasne rozhodol samostatným výrokom o trovách konania (ďalej len „výrok o trovách konania“), pričom sťažovateľovi nepriznal právo ich náhradu v zmysle § 250k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Vzhľadom na to podal sťažovateľ proti výroku o trovách konania odvolanie, v ktorom navrhol zmeniť výrok o trovách konania. O odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie   podané   proti   rozsudku   krajského   súdu   odmietol   ako   oneskorene   podané. Rozhodnutie   odôvodnil   najvyšší   súd   tým,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku krajského súdu oneskorene, pretože ho podal 6. novembra 2013, kým posledným dňom na podanie odvolania bol 5. november 2013.

Sťažovateľ   však   podal   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   včas   ešte   dňa 5. novembra   2013   podaním   podpísaným   zaručeným   elektronickým   podpisom   cez   portál eŽaloby.   Vyplýva   to   z   potvrdzujúceho   e-mailu   zaslaného   z   portálu   eŽaloby   právnemu zástupcovi   sťažovateľa   dňa   5.   novembra   2013   o   23,43   h   (číslo   podania   0903330113). Sťažovateľ má teda za to, že odvolanie podal včas a nebol dôvod pre jeho odmietnutie.»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že:«Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa podané proti rozsudku krajského súdu z   jediného   dôvodu   a   to   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie   oneskorene   dňa 6. novembra 2013 namiesto toho, aby odvolanie podal najneskôr 5. novembra 2013, t. j. v posledný deň lehoty.

Z   prílohy   č.   2   však   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti rozsudku krajského súdu včas dňa 5. novembra 2013. V potvrdení doručenom sťažovateľovi dňa 5. novembra 2013 o 23,43 h (príloha č. 2) sa explicitne uvádza, že „Vyššie uvedený dátum je určujúci pre posúdenie dodržania lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom alebo určená súdom“. Sťažovateľ nemôže zodpovedať za to, že súdna kancelária, resp. podateľňa vyznačila na došlo odvolaní sťažovateľa nesprávne ako dátum doručenia   odvolania   dátum   6.   november   2013   namiesto   správneho   dátumu   doručenia, ktorým bol 5. november 2013.

Najvyšší   súd   teda   vyhodnotil   splnenie   podmienky   prípustnosti   odvolania   proti rozsudku krajského súdu nesprávne,   pretože sťažovateľ   podal   odvolanie   proti rozsudku krajského súdu včas. Za týchto okolností nemal najvyšší súd podané odvolanie odmietnuť, ale   mal odvolanie   riadne   prejednať a   učiniť   tým   zadosť   základnému právu sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým, že najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa podané včas,   je   postup   najvyššieho   súdu   a   napadnuté   rozhodnutie   v   priamom   rozpore s požiadavkami, ktoré zakotvuje čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Centra ekologických informácií na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zo   6.   mája   2014,   sp.   zn.   3 Sži/27/2013,   a   postupom,   ktorý   jeho   vydaniu predchádzal, porušené bolo.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   6.   mája   2014, sp. zn. 3 Sži/27/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Okrem uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal aj náhradu trovkonania.

Uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   19/2015   z 20.   januára   2015   ústavný   súd   sťažnosťsťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesením zo 6. mája 2014, prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššiehosúdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Predsedníčka   najvyššieho   súdu   k svojmu   vyjadreniu   k sťažnosti   doručenémuústavnému súdu 12. decembra 2014 pripojila písomné stanovisko predsedníčky odvolaciehosenátu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Najvyšší   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3   Sži/27/2013   odmietol   odvolanie sťažovateľa voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/132/2013-72 zo dňa 11. 09. 2013, ktorým bolo zrušené fiktívne rozhodnutie starostu Obce Kalša zo dňa 06. 05. 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie Obecného úradu Kalša zo dňa 02. 04. 2013 a vec bola vrátená starostovi   Obce   Kalša   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   odmietol   odvolanie   sťažovateľa z dôvodu, že bolo podané oneskorene.

Sťažovateľ   v   podanej   ústavnej   sťažnosti   uvádza,   že   odvolanie   proti   rozsudku krajského   súdu   podal   včas   ešte   dňa   05.   11.   2013   podaním   podpísaným   zaručeným elektronickým podpisom cez portál eŽaloby. Uvedená skutočnosť vyplýva z potvrdzujúceho e-mailu zaslaného z portálu eŽaloby právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 05. 11. 2013 o 23:43 hod. (číslo podania 0903330113). Sťažovateľ má teda za to, že odvolanie podal včas a nebol dôvod pre jeho odmietnutie.

K   uvedenému   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uvádza,   že   po   kontrole   obsahu predmetného súdneho spisu vo veci sp. zn. 3 Sži/27/2013, ako aj spisu Krajského súdu v Košiciach   sp.   zn.   7S/132/2013,   najvyšší   súd   pri   posudzovaní   včasnosti   podaného odvolania vychádzal z obsahu spisu krajského súdu a zo skutočnosti, že napadnutý rozsudok bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   dňa   21.   10.   2013,   lehota   na   podanie odvolania začala sťažovateľovi plynúť dňa 22. 10. 2013 a posledný deň tejto lehoty pripadol na deň 05. 11. 2013 (utorok). Najvyšší súd pri rozhodovaní vychádzal z obsahu súdneho spisu, konkrétne l. č. 94, kde sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o prijatí podania číslo 0903330113 – 06. 11. 2013 o 12:00:21 AM, ako aj l. č. 95, kde sa uvádza dátum a čas odoslania   potvrdenky   o   overení   zaručeného   elektronického   podpisu   –   06.   11.   2013 o 12:57:23 PM. Na prvej strane podaného odvolania sťažovateľa l. č. 82 je spísaný úradný záznam   o   tom,   že   predmetné   odvolanie   bolo   zaslané   cez   portál   eŽaloby   podpísané zaručeným   elektronickým   podpisom.   Nenachádza   sa   tam   však   žiadny   údaj   o   presnom dátume   a   čase   podania   predmetného   odvolania.   Rovnako   aj   z   pokynu   pre   kanceláriu na vyhotovenie   predkladacej   správy   l.   č.   98,   kde   je   uvedená   poznámka,   že   predmetné odvolanie   bolo   podané   oneskorene   a   na   predkladacej   správe   Najvyššiemu   súdu   SR   je uvedený dátum podania odvolania sťažovateľa 06. 11. 2013.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanej   skutočnosti,   že   odvolanie   proti   rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/132/2013-72 zo dňa 11. 09. 2013 podal včas, a teda dňa 05. 11. 2013, o čom priložil aj potvrdenie doručené sťažovateľovi dňa 05. 11. 2013 o 23:43 hod., kde je uvedené: „Vyššie uvedený dátum je určujúci pre posúdenie dodržania lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom alebo určená súdom“ najvyšší súd uvádza, že predmetné podanie, kde bol uvedený dátum podania odvolania dňa 05. 11. 2013 o 23:43 hod. nie je a nebolo obsahom súdneho spisu a najvyšší súd o ňom v čase rozhodovania nemal vedomosť. Z viacerých listín obsahu súdneho spisu vyplývala skutočnosť, že predmetné odvolanie bolo podané oneskorene, a preto najvyšší súd rozhodol, tak ako je uvedené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži/27/2013 zo dňa 06. 05. 2014.»

K uvedenému   vyjadreniu   k sťažnosti   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   doručenéústavnému súdu 18. februára 2015, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odmietnutí odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. septembra 2013, č. k. 7S/132/2013- 72 vychádzal z obsahu súdneho spisu, konkrétne č. l. 94, na ktorom sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o prijatí podania č. 0903330113 a to 6. 11. 2013 o 12:00:21 AM, t. j. 21 sekúnd po uplynutí lehoty na podanie odvolania a z č. l. 95, kde sa uvádza dátum a čas   odoslania   potvrdenky   o   overení   zaručeného   elektronického   podpisu   6.   11.   2013 o 12:57:12   PM,   t.   j.   12   hodín   a   57   minút   po   uplynutí   lehoty   na   podanie   odvolania. Zo stanoviska   porušovateľa   tiež   vyplýva,   že   na   prvej   strane   podaného   odvolania bol urobený úradný záznam o tom, že odvolanie napadlo cez portál eŽaloby bez údaja o presnom dátume a čase podania odvolania.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   uvedené   skutkové   okolnosti   nemôžu   byť   z   hľadiska účinkov   a   posudzovania   včasnosti   odvolania   na   ťarchu   sťažovateľa,   ktorý   využil   pri podávaní   odvolania   portál   eŽaloby,   prostredníctvom   ktorého   svoje   odvolanie   podal. Sťažovateľ   nenamieta   pravdivosť   údajov   o   vyhotovení   potvrdenia   o   prijatí   podania na č. l. 94,   nakoľko   tento   časový   údaj   len   vyjadruje   skutočnosť,   kedy   bolo   potvrdenie o prijatí podania vyhotovené, t. j. nevyjadruje skutočnosť, kedy bolo podanie (odvolanie) podané.

S prípustným použitím analógie teda ide o rovnakú situáciu ako v prípade podania poštovej zásielky, kedy je relevantné len to, či zásielka bola podaná na poštovú prepravu včas   najneskôr   v   posledný   deň   lehoty,   nie   skutočnosť,   kedy   adresát   (napr.   súd)   otlačí na doručenku   zásielku   prezenčnú   pečiatku   s   dátumom   prevzatia   zásielky,   resp.   inak povedané, kedy vyhotoví potvrdenie o prijatí podania.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že pri posudzovaní tejto otázky je potrebné vychádzať z e-mailového potvrdenia, ktoré bolo po podaní odvolania doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 5. 11. 2013 o 23:43 h v súlade s technickými nastaveniami portálu eŽaloby (tieto technické nastavenia spočívajú vtom, že každému odosielateľovi podania cez portál eŽaloby   je   hneď   po   odoslaní   podania   doručený   e-mail   s   časom   odoslania   podania). Sťažovateľovi nie je známe, že adresát (v tomto prípade Krajský súd v Košiciach), ktorému je doručované podanie z portálu eŽaloby neobdrží informáciou o skutočnom čase odoslania podania podávaného cez tejto portál. Každopádne však sťažovateľ zastáva názor, že táto skutočnosť by nemala byť na jeho ujmu účastníka konania a to o to viac, ak v samotnom potvrdení sa uvádza, že dátum v tomto potvrdení uvedený (5. 11. 2013) je rozhodujúce z hľadiska   plynutia   zákonných   lehôt.   S   poukazom   na   to   aj   po predložení   stanoviska porušovateľa sťažovateľ považuje svoju sťažnosť za dôvodnú v celom rozsahu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospelk názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolojeho   odvolanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)odmietnuté ako podané oneskorene.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanievšeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v ústavou   a   zákonom   ustanovenomprocesnoprávnom,   ako   aj   hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   súdnehorozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré súvyvoditeľné   z   čl.   46   a   nasl.   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Všeobecný   súd   by   malv argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dbať   na   jeho   celkovúpresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorýmna   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosťprijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súdmusí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konanímateriálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práva oprávnených záujmov účastníkov [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“);napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].

Uvedené   zásady   vzťahov   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté uznesenienajvyššieho   súdu   a postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   sú   z ústavného   hľadiskaakceptovateľné a udržateľné.

Sťažovateľ svoj názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením a postupom, ktorýpredchádzal jeho vydaniu, porušil ním označené práva podľa ústavy a dohovoru, zakladána tom, že najvyšší súd pri preskúmavaní splnenia zákonnej   požiadavky včasnosti nímpodaného odvolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 S 132/2013 z 11. septembra2013 neprihliadal na ním (v posledný deň lehoty) urobené elektronické podanie. Sťažovateľtvrdí, že podal a doručil svoje odvolanie v súlade s platnými procesnoprávnymi pravidlami5.   novembra   2013   o 23.43   h   prostredníctvom   portálu   eŽaloby,   pričom   podanie   bolopodpísané zaručeným elektronickým podpisom. Uvedené tvrdenie sťažovateľ preukazujepotvrdzujúcim mailom z portálu e-Žaloby.

Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končiauplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnostiurčujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak konieclehoty   pripadne   na   sobotu,   nedeľu   alebo   sviatok,   je   posledným   dňom   lehoty   najbližšínasledujúci pracovný deň.

Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon nasúde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samejalebo   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   urobené   elektronickýmiprostriedkami,   treba   doplniť   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   najneskôr   do   troch   dní;podanie,   ktoré   bolo   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom,   doplniť   netreba.Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutiana súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či odvolaniesťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2012 bolo podané včas,a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanieústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovaniena zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkovýchtvrdení   (I.   ÚS   200/2011).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   tiež   uvádza,   že   aj   podľarozhodovacej   činnosti   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť   č.   6172/73,   X. v. UnitedKingdom,   sťažnosť   č.   10000/83,   H.   v.   United   Kingdom) sa pod   spravodlivým   súdnymprocesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdnehokonania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktickéokolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnostipodaného opravného prostriedku.

V okolnostiach   posudzovanej   veci   ústavný   súd   považuje   za   vhodnépoukázať na právne   názory   samotného   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v jeho   doterajšejjudikatúre k problematike   doručovania   elektronických   podaní.   Najvyšší   súd   v uznesenísp. zn.   3   Obdo   7/2012   z   29.   februára   2012   v súvislosti   s posudzovaním   doručeniaelektronických podaní okrem iného uviedol, že „za urobené sa považujú momentom ako dôjdu na elektronickú adresu určenú pre súd, bez ohľadu nato, kedy bude došlý elektronický dokument spracovaný (vytlačením zhmotnený, zaevidovaný, ďalej odoslaný atď.)... Keďže elektronické adresy sú aktívne bez prerušenia 24 hodín denne, nie je možnosť robiť podania takouto formou obmedzená úradnými hodinami súdov.“.

Ústavný   súd   po analýze   predloženého   spisu   krajského   súdu   a príloh   pripojenýchk sťažnosti konštatuje, že vzhľadom na to, že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajskéhosúdu   z 11.   septembra   2013   bolo   nepochybne   podané   elektronicky   so   zaručenýmelektronickým podpisom, bolo povinnosťou najvyššieho súdu v súlade s už citovanýmiustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s už citovanou vlastnou judikatúrouprihliadať na takéto podanie a náležitým spôsobom sa vysporiadať v prvom rade s otázkou,či   uvedené   elektronické   podanie   bolo   urobené   včas.   Preto,   pokiaľ   najvyšší   súd   priposudzovaní včasnosti odvolania túto skutočnosť riadne neoveril a vychádzal iba z obsahupredloženého súdneho spisu krajského súdu, ktorý podľa vyjadrenia najvyššieho súdu „údaj o presnom dátume a čase podania predmetného odvolania neobsahoval“, dopustil sa takéhoprocesného   pochybenia,   ktoré   zbavilo   sťažovateľa   prístupu   k súdu,   teda   možnosti,   abynajvyšší súd ako odvolací súd preskúmal ním podaný opravný prostriedok (odvolanie),pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie,ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol,že najvyšší súd napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jehoprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohtonálezu).

Na uvedený právny záver, ako už bolo uvedené, nemá vplyv skutočnosť, že najvyššísúd   pri   rozhodovaní   o odvolaní   nemal   k   dispozícii   elektronické   podanie   odvolaniasťažovateľa, pretože sa nenachádzalo v predloženom spise krajského súdu. Táto skutočnosťnemôže byť pričítaná na ťarchu účastníka konania (sťažovateľa), ktorý sa ochrany svojichpráv a oprávnených záujmov domáha spôsobom ustanoveným zákonom.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konanívedenom   pod   sp.   zn.   3   Sži   27/2013   a jeho   uznesením   zo 6. mája   2014   bolo   porušenézákladné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa ajvrátiť   vec   v   zmysle   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   najvyššiemu   súduna ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konaniebude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku krajského súdu,pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátskou kanceláriouBardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. RóbertBardač. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvochúkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, a pri treťom úkone právnej služby vychádzalz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, ktorá bola 839,83 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podaniesťažnosti a stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11ods. 3   a   § 13a   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnejslužby   vykonané   v roku   2014   a za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2015predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 € a 1 x 8,39 €) sumu 432,26 €. Keďžeadvokátska kancelária Bardač s. r. o., Bratislava, je platkyňou dane z pridanej hodnoty[ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)],uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľazákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovyprávneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovejsume 518,76 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015