znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 19/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. Á. a E. Á., zastúpených advokátkou JUDr. Angelikou Bužek, Björnsonova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 261/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Á. a E. Á. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2013 doručená sťažnosť J. Á. a E. Á. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 6 Co 261/2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo 29. mája 2001 podaním návrhu sťažovateľov na Okresnom   súde   Bratislava II,   ktorý   vo veci rozhodol   rozsudkom   č.   k. 17 C/4/2002-226 z 24. mája 2007. Na základe odvolania odporkyne krajský súd rozsudok prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrh   sťažovateľov   rozsudkom   č.   k.   4   Co   385/07-250 z 26. novembra 2008 zamietol. Na základe dovolania sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu podanému 18. februára 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   163/2011   z 22.   marca   2012   (ďalej   len   „uznesenie najvyššieho súdu“) rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 385/07-250 z 26. novembra 2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   v sťažnosti   podrobne   opisujú   všetky   úkony,   ktoré   mal   vo   veci v prvostupňovom konaní okresný súd vykonať a ktoré mal v odvolacom konaní vykonať krajský súd, a na viacerých miestach poukazujú na svoje žiadosti (výzvy) konajúcim súdom, aby   realizovali   svoj   ďalší   postup   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   na   svoje   sťažnosti adresované predsedom konajúcich súdov na vykonanie opatrení proti vzniku zbytočných prieťahov v konaní. Osobitne vo vzťahu ku konaniu krajského súdu v ich veci sťažovatelia poukazujú aj na list podpredsedníčky krajského súdu z 11. septembra 2013, v ktorom mala byť   uznaná   dôvodnosť   ich   sťažnosti   práve   v časti,   v ktorej   sa   sťažovali   na   prieťahy v konaní.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovatelia uvádzajú, že „neexistuje žiadna taká okolnosť, na základe ktorej by mohlo byť napadnuté konanie posúdené ako zložité. Sťažovateľ má za to, že ide o vec, ktorá po právnej a skutkovej stránke patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Sťažovateľ návrh na konanie viackrát dopĺňal a bližšie špecifikoval, v konaní bez zbytočného odkladu využíval prípustné prostriedky procesnoprávnej ochrany. Jeho reakcie na podnety súdu a ostatných účastníkov konania boli vždy promtné, takže tieto okolnosti nemožno   pripísať   na   ťarchu sťažovateľa   a ani nemali   rozhodujúci   vplyv na predĺženie priebehu konania.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, súd uznal opodstatnenosť sťažností ako aj prieťahy v konaní.

Vzhľadom   na   uvedenú   nečinnosť   Krajského   súdu   v Bratislave   máme   za   to,   že   v konaní došlo k zbytočným prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom predmetných súdov. Vec nebola vybavená v primeranej lehote.“.

Žiadanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   (3   300   €)   sťažovatelia   odôvodňujú dlhodobou stresovou situáciou a právnou neistotou, ktorá zhoršuje ich zdravotný stav.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

1. Základné právo J. Á. a p. E. Á. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 261/2012 bolo porušené.

2. J. Á. a p. E. Á. priznáva finančné zadosťučinenie 3.300,- Eur (slovom Tritisíc tristo euro) ktoré im je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3.   Krajský súd   v Bratislave   sú povinní   uhradiť   J.   Á.   a   p.   E.   Á.   trovy právneho zastúpenia 257,96 Eur... na účet ich právneho zástupcu JUDr. Angeliky Bužek...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola... v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).

Ústavný   súd   z obsahu   odpovede   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   2259/2013 z 11. septembra 2013 na sťažnosť sťažovateľov podanú predsedovi krajského súdu v zmysle § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   zistil, že krajský súd vo veci vedenej po vydaní uznesenia najvyššieho súdu pod sp. zn. 6 Co 261/2012 meritórne rozhodol už 13. mája 2013 uznesením,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Uvedené   bolo   ústavnému   súdu   potvrdené   aj   dopytom   na   krajskom   súde   učinenom v súvislosti s prípravou prerokovania sťažnosti a súčasne bolo zistené, že spis bol spolu s vydaným rozhodnutím vrátený okresnému súdu 18. júna 2013.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Vzhľadom   na   skončenie   odvolacieho   konania   pred   krajským   súdom   vydaním rozhodnutia a vrátením spisu okresnému súdu ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (teda   pred   19.   novembrom   2013)   už   v   čase   podania   sťažnosti   zo   strany   označeného porušovateľa   (krajského   súdu)   nemohlo   dochádzať   k porušovaniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. svojím obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 261/2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014