znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 19/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   S.,   H.,   zastúpeného   A.,   s.   r.   o.,   T.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžf/52/2010 z 21. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. decembra 2011 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf/52/2010 z 21. septembra 2011 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „predmetné rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný výmer číslo: 643/230/8665/10/Sko zo dňa 11. 03. 2010, ktorým bol vyrubený sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 7 081,22 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený orgán a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo:1/226/8480-72685/2010/994159-r zo dňa 17. 6.   2010,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu.   Proti   tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom súdnictve o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 11S/74/2010-33 zo dňa 13.10.2010, ktorým žalobu zamietol. Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie   o   ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   SR rozsudkom sp.zn.2 Sžf/52/2010 zo dňa 21. 9. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu...“.

Z odôvodnenia rozsudku NS SR sp.zn.2 Sžf/52/2010 zo dňa 21. 9. 2011 vyplýva, že tento sa stotožnil so závermi krajského súdu v tom, že „žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval skutočné prevzatie profilov montovaných u spoločností C. s. r. o. od spoločnosti J. s. r. o.

Naopak, podľa odvolacieho súdu boli tvrdenia sťažovateľa spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu daňového konania vyšli najavo (napr. fiktívna adresa sídla spol. J. s. r. o. kde sa mali uzatvárať obchody medzi synom sťažovateľa a konateľom J. s. r. o.,   absolútna   nevedomosť   sťažovateľa   o   predmetných   obchodoch,   neexistujúca   účtovná evidencia spol. J. s. r. o., nepodanie daňových priznaní k DPH) a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť...

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spol. J. s. r. o. dodal ďalšiemu   odberateľovi   spol.   C.   s.   r.   o.,   a   práve   táto   dodávka   potvrdzuje   uskutočnenie odberu tohto tovaru od spol. J. s. r. o., odvolací súd poukázal na to, že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť.“

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Sťažovateľ   považuje   vyššie   uvedené   požiadavky vznesené v priebehu daňovej kontroly za šikanózne a odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch stupňov   za   nedostatočné,   nepresvedčivé   a   pre   nedostatok   dôvodov   nepreskúmateľné. Sťažovateľ   vykonal   všetko   čo   reálne   mohol   a   čo   bolo   rozumné   od   neho   požadovať   na preukázanie svojich tvrdení a uskutočniteľných plnení s cieľom odstrániť vyššie uvedené pochybnosti.   Nie   je   pravdou,   že   sťažovateľ   nepredložil   žiadny   dôkaz   na   preukázanie skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s. r. o. od spoločnosti J. s. r. o. Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa a vtedajšieho konateľa spol. J. s. r. o. a túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné dodanie týchto profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré sťažovateľovi dodala spol. J. s. r. o. Sťažovateľ   namieta   závery   odvolacieho   súdu   v   tom   smere,   že   tomuto   tvrdeniu   chýba vnútorná   logika   a   skutková   súvislosť.   Práve   naopak,   profily,   ktoré   sťažovateľ   dodal odberateľovi   C.   s.   r.   o.,   pričom   ich   dodanie   je   nesporné,   tieto   reálne   existujú   (čo nerozporuje ani správca dane a ich existenciu sťažovateľ doložil správcovi dane rozsiahlou fotodokumentáciou) a logicky ich preto musel sťažovateľ aj fyzicky nadobudnúť, aby ich mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o. Listinnými účtovnými dokladmi a svedeckými výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že tieto profily dodala sťažovateľovi spol. J. s. r. o.

Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si osvojil od súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu byť dôvodom na neuznanie týchto dodávok a zvýšenie daňovej povinnosti na úkor sťažovateľa. Spol. J. s. r. o, nemala žiadne fiktívne sídlo ako to uviedol odvolací súd (virtuálne sídlo neznamená fiktívne a toto dnes ponúkajú mnohé spoločnosti, keďže to znižuje náklady na prevádzku kancelárie a stačí letmý pohľad na   ponuku   zriadenia   virtuálnych   sídiel   na   internete   a   zistíme,   že   je   to   čoraz   častejšie využívaným spôsobom zriadenia sídla a kancelárie pre mnohé spoločnosti), rovnako tak dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal priamu vedomosť sťažovateľ, keďže tento v minulosti a tak je tomu doposiaľ poveril svojho syna na zabezpečovanie celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný sťažovateľ sa venuje iba fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o. Skutočnosť, že sa správcovi nepodarilo zabezpečiť od spol. J. s. r. o. jej účtovnú evidenciu a že táto spoločnosť nepodal daňové priznanie za DPH nie je možné v žiadnom prípade pričítať na vrub sťažovateľa a z toho dôvodu mu nepriznať nárok na odpočet DPH z uskutočnených plnení. Sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za plnenie si zákonných povinností iného podnikateľského subjektu od ktorého len odobral tovar.   Takýto postup bezdôvodne poškodzuje sťažovateľa, porušuje jeho právo vlastniť majetok a je v rozpore s právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.

Podľa   ust.   §   46   zákona   o   správnom   konaní   rozhodnutie   musí   vychádzať   zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené rozhodne nebolo. Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1 a § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa ust. § 2 ods.3 zák. č.511/1992 Zb. má správca dane povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom, „v   ktorom   vysloví,   že   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2 Sžf/52/2010 zo dňa 21. 9. 2011 a aby toto rozhodnutie zrušil“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak by ním   vyvodené závery   boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05), čo principiálne platí aj v prípade základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy uplatňovaného v podstate ako lex specialis vo veciach, o ktorých rozhodol orgán verejnej správy (obdobne napr. III. ÚS 401/09).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/52/2010 z 21. septembra 2011. Jeho podstatná argumentácia sa   koncentrovala   k   námietke   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a   k   jeho nesúhlasu s vytýkanými pochybeniami a nedostatkami v skutkových a právnych zisteniach orgánov daňovej správy (Daňový úrad N.   a Daňové riaditeľstvo   Slovenskej republiky), ktoré   nereflektovali   ani   všeobecné   súdy   svojou   prieskumnou   činnosťou   v   správnom súdnictve, v ostatnom najvyšší súd svojím rozsudkom.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne signály, ktoré by ho mohli pri predbežnom prerokovaní sťažnosti viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.

Najvyšší súd vychádzal pri svojom rozhodovaní jednak z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 74/2010 z 13. októbra 2010, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňových orgánov (s.   1   až 3),   z   námietok   sťažovateľa   uvedených   v   odvolaní   proti   tomuto   rozhodnutiu   a vyjadrenia   žalovaného   k odvolaniu.   V   podstatnom   na   s.   4   až   6   uviedol,   že   preskúmal napadnutý   rozsudok   a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   citoval   príslušné   ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa danú vec („zákon o dani z pridanej hodnoty a zákon o správe daní“), a napokon sa sústredil najmä na podstatné námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali jeho nesúhlasu so závermi krajského súdu „o tom, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru,   nakoľko   podľa   jeho   názoru   následné   dodanie   toho   istého   tovaru   žalobcom odberateľovi - spol. C. spol. s r.o. potvrdzuje, že tento tovar žalobca odobral od spol. J., s. r. o... správca dane nevyužil dostatočne svoje oprávnenia podľa zákona o správe daní, keď si nepreveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach boli alebo nebolí zaúčtované u dodávateľa žalobcu, spol. J., s. r. o., neuložil mu pokutu podľa § 35 ods. 15 zákona o správe daní ani nezačal u neho výkon daňovej kontroly a nepodal naňho trestné oznámenie... o neaplikovateľnosti rozsudkov SD EU...“.

K týmto námietkam najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spol. J., s. r. o. dodal ďalšiemu odberateľovi spol. C. s r.o, a práve táto dodávka má potvrdiť uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti J., spol. s r.o., odvolací súd   poukazuje   na   to,   že   takémuto tvrdeniu chýba   vnútorná   logika   a   skutková súvislosť. Krajský súd, žalovaný a napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca uskutočnil dodávku a montáž profilov spol. C. s r.o.. Táto skutočnosť však sama o sebe nepreukazuje, že žalobcovi tieto profily dodala práve spol. J., s. r. o., že tejto spoločnosti ako platiteľovi zaplatil žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru a že mu na základe toho vzniklo právo odpočítať si DPH.

Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s. r. o.. Odvolací súd sa stotožnil so závermi krajského súdu, že žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval skutočné prevzatie profilov montovaných u spoločnosti C. s r.o. od spoločnosti J., s. r. o..

Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu daňového konania vyšli najavo (napr. fiktívna adresa sídla spol. J., s. r. o., kde sa mali uzatvárať obchody medzi P. S. ml. a konateľom spol. J., s. r. o., absolútna nevedomosť žalobcu   o   predmetných   obchodoch,   neexistujúca   účtovná   evidencia   spol.   J.,   s.   r.   o., nepodanie daňových priznaní k DPH), a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť. Pokiaľ žalobca namietal aplikáciu rozsudkov SD EU spis. zn. C-354/03 a C-484/03 z 12. januára 2006 a spis. zn. C439/04, C-440/04 zo 6. júla 2006, odvolací súd poukazuje na to, že skutkový stav v týchto rozsudkoch sa líšil od prejednávanej veci predovšetkým tým, že išlo o obchodné vzťahy medzi podnikateľmi so sídlom v rôznych členských štátoch EU. Avšak   aj   napriek   tejto   skutočnosti,   tvrdenie   žalobcu,   že   z   uvedených   rozsudkov vyplýva záver SD EU, že nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu, že si jeho obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) neplní svoje daňové povinnosti, alebo sa dopustí podvodu na DPH, nie je podložené, nakoľko takéto konštatovanie sa v predmetných rozsudkoch nenachádza.

Z   rozsudku   z   12.   januára   2006,   spojené   veci   C-354/03,   C-355/03   a   C-484/03, ktorého   kópiu   žalobca   priložil   k   odvolaniu   vyplýva,   že   právo   platiteľa   dane,   ktorý uskutočňuje   zdaniteľné plnenia,   na   odpočítanie   DPH   zaplatenej na   vstupe,   nemôže byť ovplyvnené tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ vedel, alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Avšak, tento prípad sa týka plnení, ktoré samé osebe nie sú poznačené podvodom.

V danom prípade jadrom problému je, že podvodom je poznačené priamo plnenie, ktoré   malo   byť   uskutočnené   pre   žalobcu,   t.   j.   nie   plnenie,   ktoré   tomuto   plneniu predchádzalo v reťazi dodávok. A preto okrem vyššie uvedeného aj z tohto dôvodu nie je možné použiť tieto rozsudky na daný prípad...

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov   oboch   stupňov   a   rozhodol,   že   preskúmavanými   rozhodnutiami   žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského   súdu,   neboli   zistené   v   odvolacom   konaní.   Tieto   boli   z   veľkej   časti   totožné   s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležité vysporiadal.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odvolaniu   žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím   na   všetky individuálne   okolnosti daného   prípadu   rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 52/2010 z 21. septembra 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07) a všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok, preto sťažnosť v časti namietaného porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Ústavný súd k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 177/08).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   niet   ani   žiadnej   spojitosti   medzi   posudzovaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2   ústavy,   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že v časti táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je riadne zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Aj keď sťažovateľ v zdôvodnení a petite svojej sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, tieto vecne a riadne bližšie neodôvodnil. Uvedené nedostatky v náležitostiach sťažnosti preto odôvodňujú odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012