znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 19/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením sp. zn. 1 Tost 29/2010 z 28. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2010 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na   obhajobu   podľa čl.   50   ods.   3   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl. 5 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava   (ďalej len „prezídium Policajného zboru“), Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) a uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 zo 17. júna 2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením sp. zn. 1 Tost 29/2010   z 28. júla 2010. Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu na odstránenie jej nedostatkov podaním sťažovateľa doručeným 11. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že uznesením prezídia Policajného zboru zo 16. februára 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie a následne obmedzená osobná sloboda   jeho zadržaním   a 17.   februára 2010 bol úradom   špeciálnej   prokuratúry   podaný návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.

Uznesením úradu špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010 prokurátor zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Dňa   20.   februára   2010   špecializovaný   trestný   súd   rozhodol   o   vzatí   sťažovateľa do väzby. Sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c), zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)

Dňa   8.   marca   2010   najvyšší   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu o jeho vzatí do väzby.

Dňa   17.   mája   2010   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu žiadosť o prepustenie z väzby na úrad špeciálnej prokuratúry. Žiadosť bola prokurátorom zamietnutá.

Dňa 15. júna 2010 zaslal sťažovateľ špecializovanému trestnému súdu   vyjadrenie k rozhodovaniu o žiadosti o prepustenie z väzby a 17. júna 2010 špecializovaný trestný súd vydal uznesenie sp. zn. Tp 17/2010 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a o neprijatí sľubu a peňažnej záruky.

Dňa 21. júna 2010 sťažovateľ podal na najvyššom súde sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu a 21. júla 2010 túto sťažnosť doplnil.

Najvyšší   súd o sťažnosti   sťažovateľa rozhodoval   28.   júla 2010.   Právny   zástupca sťažovateľa   27.   júla   2010   hneď   ako   sa   dozvedel   o   termíne   rozhodovania   o   sťažnosti, požiadal   najvyšší   súd   o   umožnenie   svojej   účasti.   Najvyšší   súd   však   žiadosti   právneho zástupcu   sťažovateľa   nevyhovel   a   následne   sťažnosť   proti   uzneseniu   špecializovaného trestného súdu zamietol.

Podľa   sťažovateľa   v   trestnom   konaní   sa   orgány   činné   v trestnom   konaní   ani všeobecné súdy „relevantne nevysporiadali s otázkou existencie dôvodov väzby“ a takisto... založili   svoje   rozhodnutia   o   väzbe   na   nekonkrétnom   vyjadrení   hrozby   predpokladanej Trestným poriadkom...

Pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nielen zistené skutočnosti   podporené   dôkazmi,   ale   najmä   obava   založená   na   konkrétnych   dôvodoch. Samotná ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí najvyššieho súdu, preto nenapĺňa zákonné podmienky nariadenia väzby...

Sťažovateľ je obvinený zo skutkov, ktoré mali byť spáchané prevažne v rokoch 2006 - 2008, len výnimočne začiatkom roku 2009. V prípade, ak by sťažovateľ skutočne zamýšľal pôsobiť na svedkov a zmariť ich svedecké výpovede, mal na to dostatočný časový priestor. Taktiež, ak by v týchto časových obdobiach skutočne boli spáchané trestné činy uvádzané prokuratúrou,   mali   aj   potenciálni   svedkovia,   ak   existujú,   dostatočný   priestor,   ako   aj možnosti podať na sťažovateľa trestné oznámenie a podieľať sa na trestnom konaní ešte v dobe, kedy malo dôjsť k údajnému spáchaniu týchto skutkov...

V sťažnosti sa tiež uvádza, že „Od začiatku konania v trestnej veci sťažovateľa až do súčasnosti je evidentná skutočnosť, že vznesenie obvinenia, návrh na vzatie do väzby a aj ďalšie rozhodovania o väzbe boli realizované predovšetkým na základe výpovede pôvodne utajeného svedka – R. G., a to bez uvedenia ďalších relevantných dôkazov v dostatočnej kvalite a množstve…

Založiť rozhodovanie o väzbe sťažovateľa na skutočnostiach vyplývajúcich z jednej svedeckej výpovede, nepodložených dostatočne ďalšími dôkazmi, je neprípustné! V prípade svedka R. G. pritom ide o osobu, ktorá bola v minulosti trestaná za závažné trestné činy a je dlhodobo závislá na psychotropných látkach. Taktiež sa v doterajšom priebehu konania vynorili viaceré pochybnosti o duševnom stave tohto svedka. Je vysoko pravdepodobné že pod tlakom hroziacich obvinení môže dôjsť k ľahkej manipulácii tejto osoby...

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne opisuje dôvody, v čom vidí porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže jeho osobná sloboda bola obmedzená napriek   tomu,   že „nebola   dostatočne   preukázaná   ani   len   existencia   dôvodného podozrenia“, že spáchal trestné činy,   a takisto citujúc judikatúru   Európského súdu pre ľudské práva k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. vo veci Schiesser v. Švajčiarsko, Stogmuller v. Rakúsko) sa domnieva, že rozhodnutiami špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súd pri rozhodovaní o väzbe, ktorými nepreukázali existenciu dôvodov, ktoré by pripúšťali ďalšie trvanie väzby, došlo k porušeniu jeho označených práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré vidí najmä   v   tom,   že   najvyšší   súd   o   zamietnutí   jeho   sťažnosti   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí   bez   jeho   prítomnosti   a bez   prítomnosti   jeho   obhajcu   napriek   ich   výslovnej žiadosti   o   účasť   na   neverejnom   zasadnutí.   Takýto   postup   je   podľa   neho   v   rozpore s požiadavkou kontradiktórnosti konania a požiadavkou rovnosti zbraní (Toth v. Rakúsko).

Sťažovateľ sa v tejto súvislosti zmieňuje o tom, že bolo porušené tiež jeho základné právo   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy, „keď   v   dôsledku   absencie   obhajcu   pri rozhodovaní o väzbe nie je adekvátne prezentovaný a hájený záujem obvineného. Procesné postavenie obvineného je v dôsledku tejto skutočnosti výrazne oslabené a jeho právo na obhajobu sa stáva reálne nevykonateľným...

Neumožnenie účasti obhajcu sťažovateľa na rozhodovaní o väzbe nie je v súlade s požiadavkou nestranného pôsobenia súdov...“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutí najvyššieho súdu z 8. marca 2010 a 28. júla 2010 vyplýva, „že najvyšší súd sa nezaoberal individuálne sťažnosťou   sťažovateľa,   ktorá   bola   podaná zároveň   so sťažnosťami iných   sťažovateľov. Súd nebral ohľad na rozsah a dôvody obvinení vznesených proti sťažovateľovi v porovnaní s rozsahom   a   dôvodmi   obvinení   vznesených   proti   ostatným   sťažovateľom.   Najvyšší   súd poukazuje   len   všeobecne   na   násilnú   povahu   trestných   činov   sťažovateľa,   pritom sťažovateľovi bolo obvinenie vznesené pre trestné činy nenásilnej povahy (skutok 1 a skutok 6 vznesenia obvinenia)...

Z uvedených dôvodov mám za to, že rozhodovanie Najvyššieho súdu nezodpovedá európskym štandardom...

Taktiež v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, princíp rovnosti zbraní je jednou z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu a vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči protistrane (rozsudok Dombo Beheer B.V. v. Holandsko z 27. októbra 1993, Ankerl v. Švajčiarsko z 23. októbra 1996)

Koncepcia   spravodlivého   súdneho   konania   zahŕňa   aj   právo   na   kontradiktórne konanie,   v   ktorom   strany   musia   mať   možnosť   nielen   predložiť   dôkazy   nevyhnutné   na podporu   úspešnosti   svojej   žaloby,   ale   zároveň   sa   oboznámiť   so   všetkými   predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (rozsudok Nideröst - Huber v. Švajčiarsko, Mantovanelli v. Francúzsko)…“.

Napokon   sťažovateľ   uvádza   v   sťažnosti   dôvody,   v čom   vidí   porušenie   svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva   na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto práv vidí v tom, že „Sťažovateľovi   nebolo   umožnené   prezentovať   skutočnosti   na   svoju   obhajobu   pred súdom,   pretože   jeho   obhajcovi   nebolo   umožnené   zúčastniť   sa   na   rozhodovaní   o   väzbe sťažovateľa. V dôsledku tohto faktu došlo k nerovnovážnemu postaveniu sťažovateľa oproti ostatným   subjektom   konania.   Potreba   rovnosti   pritom   vystupuje   do   popredia   najmä   v trestnom   konaní,   kde   sa   rozhoduje   o   otázkach   zásadného   charakteru   pre   budúci   život stíhanej osoby...“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

«Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor   Bratislava   I...,   Úradu   špeciálnej   prokuratúry...,   Najvyššieho   súdu...,   v   konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a 6Tost 7/2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 5 s názvom „Právo na slobodu a bezpečnosť" Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku…, sp. zn. Tp 17/2010 zo dňa 17. 06. 2010 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.   1Tost 29/2010, zo dňa 28. 07. 2010 sa zrušujú.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa na ústavnom súde v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) domáha ochrany svojich základných   práv   podľa   čl.   47   ods.   3,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   50   ods.   3   ústavy,   práva vyplývajúceho   z   čl.   5   dohovoru   s   názvom „Právo   na   slobodu   a   bezpečnosť" a   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   k porušeniu ktorých malo dôjsť postupmi   prezídia   Policajného   zboru,   úradu   špeciálnej   prokuratúry,   špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. Tp 17/2010 a sp. zn. 6 Tost   7/2010   a ich   uzneseniami   sp.   zn.   Tp   17/2010   zo   17.   júna   2010   a   sp.   zn. 1 Tost 29/2010 z 28. júla 2010, ktoré žiada zrušiť.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   17/2010 zo 17. júna 2010

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   (po   vyžiadaní   podkladov zo špecializovaného trestného súdu, ktoré mu neboli riadne sťažovateľom podľa zákona o ústavnom   súde   predložené)   vychádzal   z princípu   subsidiarity   svojej   právomoci   pri ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

V danom   prípade   bola proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   prípustná sťažnosť, o ktorej v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku rozhodoval najvyšší súd,   čo   v danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o ústavnosti uznesenia špecializovaného trestného súdu   sp.   zn. Tp   17/2010   zo   17.   júna 2010,   ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti žiada zrušiť, a preto v tejto časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému   porušeniu   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Tost 29/2010 z 28. júla 2010

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   prihliadol   na   konanie pred všeobecnými   súdmi   ako   na   celok,   teda   aj   na obsah   uznesenia   špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 17/2010 zo 17. júna 2010 a jeho procesný postup predchádzajúci vydaniu   označeného   rozhodnutia,   pretože   tieto   boli   predmetom   preskúmania   zo   strany najvyššieho   súdu.   Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   v petite   neupresnil,   podľa   ktorého ustanovenia čl. 5 dohovoru malo   dôjsť k porušeniu jeho práv najvyšším súdom, ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti vychádzal najmä z jej odôvodnenia.

A. Pokiaľ ide základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej   judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr.   I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04), že ide o všeobecné   ustanovenie,   ktoré   upravuje   základné   právo   na   súdnu   ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbe   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17 ods. 2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode   (ktoré   sťažovateľ   nenamieta),   a nie   všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v konaní   o väzbe   zjavne   neopodstatnená   (obdobne   napr. IV. ÚS 392/08).

B. Ústavný súd tiež v ďalšej časti sťažnosti konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože právo   na   periodickú   kontrolu   zákonnosti   väzby   a jednotlivé   hmotnoprávne   a procesné záruky tohto konania sú obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosť   aj   v časti   namietaného   porušenia   práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

C.   Ústavný   súd   sa   napokon   zameral   na   posúdenie   namietaného   porušenia   práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktoré spočívalo v tom, že

a) najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby, a to aj v súvislosti s ponúknutým sľubom a peňažnou zárukou,

b) najvyšší súd v konaní o sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu porušil zásadu kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní   tým,   že o jeho   sťažnosti   rozhodol   bez   jeho vypočutia   na   neverejnom   zasadnutí,   aj keď   o vypočutie   jeho   právny   zástupca   výslovne žiadal.

K prvej   námietke,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   nedostatočné   vysporiadanie sa najvyššieho   súdu   s jeho   argumentmi   proti   trvaniu   dôvodov   väzby   a   nedostatočné preskúmanie   rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu,   v časti   neprijatia   písomného sľubu   a   nenahradenia   väzby   ponúknutou   peňažnou   zárukou   ústavný   súd   konštatuje,   že z judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti   má   záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby.   Uplatňuje   sa   nielen v prípade   takzvanej   útekovej   väzby,   ako   by   tomu   nasvedčovala   formulácia   účelu   tejto záruky   (zabezpečenie   prítomnosti   na   pojednávaní),   ale   možno   ňou   nahradiť   aj   väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Článok   5   ods.   3   dohovoru   však   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do   vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05).

V tejto súvislosti je ústavný súd oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval právo sťažovateľa na podanie žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom, či o ponuke písomného sľubu rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré napokon viedli k neprijatiu písomného sľubu, a takisto, či riadne odôvodnil svoje rozhodnutie o nenahradení väzby peňažnou zárukou. Najvyšší súd (aj špecializovaný trestný   súd)   tieto   princípy   podľa   názoru   ústavného   súdu   dodržali,   a preto   ústavný   súd nemôže vstupovať do ich právomoci preskúmaním úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich neprijatie písomného sľubu, nenahradení väzby peňažnou zárukou a ponechaním obvineného vo väzbe.

Najvyšší súd sa pri rozhodovaní z hľadiska posúdenia vecných aspektov možnosti nahradenia väzby peňažnou zárukou alebo sľubom obvinených plne stotožnil s názorom sudcu prvostupňového súdu pre prípravné konanie a konštatoval, že „v danom prípade, s prihliadnutím   na   rozsah   a   povahu   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   sú   trestne   stíhaní,   ani najvyšší súd písomný sľub a ani ponúknutú   peňažnú záruku nepovažuje   za dostatočné, pretože   tieto   substitučné   inštitúty   neodstraňujú   obavu,   že   obvinení   sa   v   prípade   ich prepustenia na slobodu nedopustia   konania predpokladaného   ustanovením   §   71   ods.   1 písm. c/ Tr. por...“.

Ústavný súd tiež po preskúmaní namietaného uznesenia špecializovaného trestného súdu zo 17. júna 2010 a ďalších podkladov (žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 17. mája 2010, písomného sľubu sťažovateľa z 22. mája 2010, návrhu na poskytnutie peňažnej záruky z 9. júna 2010 podaného D. C., doplnenia písomného sľubu a vyjadrenia jeho obhajcu k peňažnej záruke z 15. júna 2010 a tiež zápisnice o výsluchu sťažovateľa zo 17.   júna   2010),   ktoré   mu   boli   doručené   18.   novembra   2010, nezistil   žiadnu   príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho   právom podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, a preto sťažnosť v časti proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu odmietol v celom rozsahu pre zjavnú neopodstatnenosť. Špecializovaný trestný súd podľa   názoru   ústavného   súdu   uviedol   jasné   vecné   dôvody (na   5   až   6),   prečo   neprijal písomný sľub sťažovateľa a ani peňažnú záruku inej osoby.

Ústavný   súd   taktiež   po   preskúmaní   uvedeného   uznesenia   najvyššieho   súdu (aj špecializovaného   trestného   súdu)   dospel   k záveru,   že   existenciu   zákonných   dôvodov väzby   podľa   §   71   ods.   1 písm.   a),   b) a   c)   Trestného   poriadku   všeobecné   súdy   riadne odôvodnili   opierajúc   sa   i   o   výpovede   svedka,   pričom   ich   závery   neodporujú   zásadám právnej   a formálnej   logiky   a nevykazujú   znaky   zjavnej   jednostrannosti,   arbitrárnosti a svojvôle.   Sťažovateľ   je   podľa   nich   dôvodne   podozrivý   z   úmyselného   a cieleného používania   násilia   alebo   hrozby   násilím   na   zastrašenie   a vydieranie   poškodených a v prípade   prepustenia   na slobodu   by sa   (vzhľadom   na hrozbu   vyplývajúcu   z trestného stíhania) mohol   pokúšal pôsobiť na svedkov,   spoluobvinených, prípadne ďalších   dosiaľ nestotožnených spolupáchateľov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, preto rozhodnutie považuje za preskúmateľné a v súlade s jeho právami podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, aj keď sťažovateľ tvrdí opak. Dôležitým faktom existencie dôvodov väzby je tiež skutočnosť, že údajný vedúci predstaviteľ zločineckej skupiny tzv. „s. " je stále na úteku, pričom sťažovateľ sa mal tiež dopustiť aj závažnej trestnej činnosti, keď   mal   konať   podľa   pokynov   iného   obvineného, o   čom   svedčia   podrobné   výpovede chráneného svedka.

Ústavný súd nemohol tieto skutočnosti prehliadnuť, je toho názoru, že najvyšší súd posúdil dôvody   väzby správne, a preto v súčasnosti nemá žiadny   dôvod zasahovať do rozhodnutia najvyššieho súdu.

a) Pokiaľ ide druhú námietku sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že najvyšší súd rozhodol o jeho žiadosti bez toho, aby ho vypočul, a to napriek tomu, že v sťažnosti výslovne žiadal o vypočutie, aj v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných   podmienok,   ktoré sú predpokladom   na   jej   „zákonnosť“,   pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných podmienok   väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre a proti   väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Z judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské práva vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody   dotknutej   osoby v konkrétnom   prípade   (napr.   rozsudok   vo   veci   Assenov   a iní   c.   Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený v §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   vziať do   väzby možno   len   obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom   trvaní väzby, zmene dôvodov   väzby, návrhu   na predĺženie   lehoty väzby   alebo   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby   však   možno   rozhodnúť   aj   na neverejnom   zasadnutí,   ak   zo   žiadosti   nevyplývajú   také   skutočnosti,   na   ktoré   treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné pre rozhodnutie.

Neexistenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku sťažovateľ   namietal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   v žiadosti   o   prepustenie   z väzby zo 17. mája 2010, ktorú adresoval úradu špeciálnej prokuratúry. Následne špecializovaný trestný   súd   na   verejnom   zasadnutí   za   účasti   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu 17. júna 2010 osobne vypočul   sťažovateľa, jeho obhajcu   a prokurátora   úradu   špeciálnej prokuratúry a všetci sa mali možnosť, resp. mohli rovnakým spôsobom vyjadriť k jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Z citovaného   vyplýva,   že   podľa Trestného   poriadku   musí   byť   obvinený   pred rozhodnutím   o   vzatí   alebo   nevzatí   do   väzby   vypočutý   vždy.   Oproti   tomu   o   žiadosti obvineného   o prepustenie   z   väzby   možno   rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí,   ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí.   Z toho   možno   urobiť   záver,   že   Trestný   poriadok   v   prípade   rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby ponecháva priestor na úvahu všeobecného súdu,   či obvineného   osobne   vypočuje,   t. j.   bude   konať   na   verejnom   zasadnutí,   alebo ho nevypočuje, t. j. bude konať na neverejnom zasadnutí. Táto úvaha všeobecného súdu je ale   obmedzená   znením   poslednej   vety   citovaného   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku (IV. ÚS 290/07).

Ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,   alebo   ak   vzhľadom   na   procesnú   situáciu   a povahu   prejednávaných   skutočností je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností   konkrétneho   prípadu.   Čisto   písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08).

Trestný   poriadok   výslovne   ukladá   konať   na   verejnom   zasadnutí   len   v konaní o sťažnosti   proti   uzneseniu   o   nevzatí   obvineného   do   väzby   (§   192   ods.   3   Trestného poriadku). V iných prípadoch môže požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o väzbe vyplývať z konkrétnych   okolností   prípadu,   najmä ak sťažovateľ   uvádza   nové   skutočnosti   významné   pre   posúdenie   dôvodov   väzby   alebo ak došlo   k zmene   dôkaznej   situácie.   Zo   sťažnosti   sťažovateľa   žiadne   také   skutočnosti nevyplývali. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou najvyššieho súdu konať o sťažnosti   na   verejnom   zasadnutí,   aj   keď   o to   právny   zástupca   (obhajca)   sťažovateľa výslovne žiadal.

Sťažovateľ   ako   osoba   vo   väzbe   mal   v danom   prípade   možnosť   predložiť   súdu argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a vyjadriť   sa   ku všetkým okolnostiam   týkajúcim   sa   jej   dôvodnosti   a zákonnosti   a mal   možnosť   vyjadriť   sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) týkajúcim sa odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich   aspoň   na   jednom   stupni   (na   špecializovanom   trestnom   súde),   preto   nemohlo   dôjsť k porušeniu   princípov   kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní,   ako   to   namietal sťažovateľ, a tým ani k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 50 ods. 3 ústavy, ak navyše prokurátor nebol takisto ako obhajca sťažovateľa prítomný v konaní na najvyššom súde.

Z okolností posudzovaného prípadu tiež vyplýva, že sťažovateľ o osobné vypočutie a o účasť na zasadnutí najvyššieho súdu síce žiadal, ale pokiaľ namietal, že bolo v konaní porušené jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, mal to namietať prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania. Svoje námietky v tomto smere však uplatnil až v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade preto   neposudzuje   správnosť   procesného   postupu   či   skutkových   a   právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127 ústavy patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných právnych   predpisov   orgánmi   verejnej   moci   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05). Z uvedeného okrem iných dôsledkov vyplýva, že v prípade konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho   označenými právami podľa ústavy a dohovoru, a preto sťažnosť v časti proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom prezídia Policajného zboru a uznesením úradu špeciálnej prokuratúry,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Tost 7/2010

Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť v tejto časti napriek tomu, že je sťažovateľ riadne zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Hoci z návrhu na začatie konania je zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, sťažnosť neobsahuje v tejto časti návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   vymedzený presne, určito   a zrozumiteľne, teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom   pre rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci.   Formulácia   návrhu   na rozhodnutie vo veci samej v tejto časti je neúplná a nezrozumiteľná, keďže neumožňuje identifikovať,   ktorým   porušovateľom   a v akom   konaní   boli   porušené,   prípadne   akých konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (m. m. III. ÚS 282/04).

Sťažovateľ porušenie svojich práv v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 riadne neodôvodnil a   v petite tiež neoznačil, v ktorom konaní a pod akou spisovou značkou malo dôjsť k porušeniu jeho práv postupmi prezídia Policajného zboru a úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podaní   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa advokátom konštatuje, že sťažnosť v petite aj po výzve ústavného súdu vykazuje nedostatky náležitostí predpísané ústavou a zákonom o ústavnom súde, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol aj také   skutkové okolnosti a domáhal sa v jej odôvodnení vyslovenia porušenia tých   istých   základných   práv   podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru   postupmi   prezídia Policajného   zboru   a úradu   špeciálnej   prokuratúry,   ako   aj   uznesením   špecializovaného trestného   súdu   z 20.   februára   2010   o jeho   vzatí   do   väzby   a   najvyššieho   súdu z 8. marca 2010,   ktoré   sú   predmetom   posudzovania   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným súdom   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   5715/2010   doručenej   ústavnému   súdu 14. apríla 2010 (teda prekážka prebiehajúceho súdneho konania – litispendencia bráni tomu, aby vo veci prebiehalo konanie pod sp. zn. Rvp 6804/2010 na základe sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. septembra 2010), preto bolo možné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 167/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011