znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 19/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. J. F., S., zastúpeného JUDr. D. S., H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/33/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2009   doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora   JUDr.   J.   F.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   JUDr.   D.   S.,   H.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/33/2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   súdneho konania o náhradu škody proti odporcovi – Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   organizačná   zložka   Okresný   súd   Humenné,   ktoré začalo jeho návrhom doručeným Okresnému súdu Humenné 10. marca 2008. Vec bola prikázaná okresnému súdu, pretože sudcovia   Okresného súdu Humenné boli uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 NcC 10/2009 z 2. apríla 2009 vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Okresný súd vyzval 30. júla 2009 navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, proti čomu navrhovateľ zaslal námietky zo 17. augusta 2009. Sťažovateľ ďalej uvádza: „Navrhovateľ sa dožaduje svojich práv na všeobecných súdoch SR od 10. 3. 2008. Odvtedy uplynulo viac ako 20 mesiacov a odporca sa zmohol akurát na jednu výzvu, obsah ktorej je dokonca v rozpore so zákonom. Práva navrhovateľa garantované Ústavou SR sú preto porušené.“

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd; postupom odporcu v právnej veci vedenej pod sp. zn. 3 C/33/2009 navrhovateľa: JUDr. J. F., S., SR, proti odporcovi: Slovenská republika, Okresný súd Svidník, Sovietskych hrdinov 200/35, 089 01 Svidník, o náhradu škody vo výške 5.048,63 EUR s príslušenstvom, porušené bolo.

2. Prikazuje sa odporcovi Okresný súd Svidník, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3. Navrhovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR, ktoré mu je odporca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 245,70 EUR do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   navrhovateľovho   právneho zástupcu (advokáta).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitostí   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ktorého   sa   mal dopustiť   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/33/2009.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno aj vzhľadom   na   skutočnosť,   že   argumenty   v   sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v   čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03), resp. že na základe skutočností uvedených   v   sťažnosti   nemožno postup   súdu   považovať za   taký,   ktorý   by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 131/03).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru doterajší priebeh konania pred označeným súdom nesignalizuje reálnu možnosť porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   takom   rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Okresnému súdu bola vec prikázaná uznesením z 2. apríla 2009, súd ďalej konal tak, že zaslal navrhovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku z 30. júla 2009. Sťažovateľ namietal proti výzve podaním   zo   17.   augusta   2009.   Od   tohto   podania   sťažovateľa   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu 4. decembra 2009 uplynuli 3 mesiace a 16 dní, čo ani vzhľadom na celkovú dĺžku konania nie je možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy. Dĺžka konania a všetky uvedené skutočnosti, t. j. doba, počas ktorej bol spis na Okresnom súde Humenné, ako aj doba, ktorá uplynula od podania námietok sťažovateľa na   výzvu   súdu,   vylučujú,   aby v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 C/33/2009   došlo ku zbytočným prieťahom znamenajúcim porušenie sťažovateľovho označeného ústavného práva.

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   tejto   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   25 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   ďalej   skúmal,   či   v   danom   prípade   nejde   aj   o   jej neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej   moci.   Ústavný   súd   preto   v   prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv v dôsledku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma, či sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v ustanoveniach § 62 a nasl. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nenamietal postup okresného súdu tak,   ako   mu   to   umožňuje   zákon   o   súdoch,   pretože   jeho   predsedovi   nepodal   sťažnosť na prieťahy v konaní.

Nekonanie týmto spôsobom má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv alebo slobôd. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa posúdená ústavným súdom aj ako neprípustná.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal otázkou, či sťažnosť nebola podaná niekým zjavne neoprávneným.

Sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   individuálnym   právnym   prostriedkom na ochranu   ústavne   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb.

Definičným   znakom   pojmu   sťažnosť   je   zásah   orgánu   verejnej   moci   do   týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické   osoby   pred   zásahmi   do   ich   základných   práv   alebo   slobôd   predovšetkým zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).

Predpokladom   aktívnej   procesnej   legitimácie   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1 ústavy je to, že fyzická osoba a právnická   osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd.

Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97).

Podľa   § 2 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995 Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. V zmysle § 5 ods. 1 citovaného zákona má exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   postavenie   verejného   činiteľa.   Podľa   ods.   2   tohto   ustanovenia je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci.

V zásade pritom nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú   v   súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť,   len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomoci štátu.

Iný prístup k tejto otázke by znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd aj zmyslu samotného konania o sťažnosti.

Sťažovateľa   v   konaní   o   náhradu   škody   proti   odporcovi   –   Slovenská   republika, v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   organizačná   zložka Okresný   súd   Humenné,   nemožno   považovať   za   osobu,   ktorá   je   oprávnená   namietať porušenie   svojich   základných   práv   sťažnosťou   domáhajúcou   sa   začatia   konania   pred ústavným súdom.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   usúdil,   že   sťažnosť   bola   podaná   zjavne neoprávnenou osobou.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností,   ale   najmä   berúc   do   úvahy   celkovú doterajšiu dobu konania, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010