znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 19/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť G., s. r. o., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky rozsudkom   Okresného súdu   Banská Bystrica č. k. 15C/157/2007-62   z 20.   novembra   2007   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 17Co/55/08-98 zo 7. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G., s. r. o.,   o d m i e t a.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2008 doručená sťažnosť G., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k.   15C/157/2007-62   z 20.   novembra   2007 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17Co/55/08-98 zo 7. mája 2008.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   žalobcom   v konaní   o zaplatenie 3 149 Sk s príslušenstvom,   ktoré začalo jeho žalobou a návrhom   na vydanie platobného rozkazu   podanými   na   okresnom   súde   6.   augusta   2007.   Žalovaná   suma   predstavovala nedoplatok   dodávok   a služieb   spojených   s užívaním   bytu,   ktoré   si   žalobca   nárokoval ako správca   bytového   domu   v období,   keď   uvedený   nedoplatok   vznikol.   Okresný   súd na základe   návrhu   vydal   10.   augusta   2007   platobný   rozkaz   č.   1RO/788/2007,   ktorý odporcovia včas napadli odporom. Podstatou námietok odporcov bolo tvrdenie, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby,   pretože ním vykonávaná správa skončila 31. marca 2007 výpoveďou zmluvy o výkone správy. Žalobca tvrdil, že táto výpoveď mu nebola doručená a navrhol vykonanie dôkazov na preukázanie tohto tvrdenia. Okresný súd rozhodol   vo   veci   tak,   že   návrh   žalobcu   zamietol   v celom   rozsahu.   Podľa   sťažovateľa okresný   súd   nevykonal   ani   jeden   z ním   navrhnutých dôkazov.   Na   základe   odvolania sťažovateľa vo veci rozhodoval v opravnom konaní krajský súd, ktorý potom, ako doplnil dokazovanie, potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že „v   podobnej   veci,   ktorá   je   po   právnej stránke úplne rovnaká a po skutkovej stránke takmer rovnaká, Krajský súd Banská Bystrica v odvolacom konaní... zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica..., ktorým Okresný súd Banská Bystrica zamietol obdobnú žalobu podanú sťažovateľom“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   a aj   krajský   súd   svoje   rozsudky „vydali   bez vykonania   podstatných   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľom   za   účelom   zistenia rozhodujúcich otázok pre vydanie meritórneho rozhodnutia v predmetnom súdnom konaní (ide najmä o otázku platnosti výpovede zo zmluvy o výkone správy a o otázku doručenia výpovede zo zmluvy o výkone správy sťažovateľovi ako nevyhnutné predpoklady skončenia sťažovateľom vykonávanej správy bytového domu), obidva tieto rozhodnutia sú založené na neúplne zistenom skutkovom stave veci, čím bola súčasne sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 07. 05. 2008 č. k. 17Co/55/08-98 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20. 11. 2007 č. k. 15C/157/2007-62 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   Banská   Bystrica zo dňa   07.   05.   2008   č.   k.   17Co/55/08-98   a rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica zo dňa 20. 11. 2007 č. k. 15C/157/2007-62 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd ďalej uvádza, že ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti mu prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe a rozhodnutiach orgánov verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu). Ústavný súd nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré spĺňajú atribúty zákonnosti a ústavnosti. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly ústavného   súdu   len   za   predpokladu,   že   sú   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody. V prípade, ak ústavný súd zistí, že skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   obstoja   v konfrontácii   s ústavou,   medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   či   právnymi   predpismi   nižšej právnej   sily,   nemá   dôvod   do   jeho   rozhodnutia   zasahovať   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 77/05).

Ústavný   súd   preskúmal   sťažovateľom   namietané   rozsudky   všeobecných   súdov. Z priloženej   kópie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   17Co/55/08   ústavný   súd   zistil, že odvolací   súd   prerokoval   vec   v rozsahu   danom   odvolaním   podľa   §   212   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   a skôr   ako   vo   veci   rozhodol,   doplnil   dokazovanie vyžiadaním   si   ďalších   listinných   dôkazov   a   svedeckými   výpoveďami dvoch   svedkov   – konateľa sťažovateľa   a predsedu spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Súd   zisťoval,   či   sa   k 31.   marcu   2007   skončila   správa   sťažovateľa   v bytovom   dome, v ktorom sú žalovaní vlastníkmi bytu, teda, či bola zmena odsúhlasená vlastníkmi v súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a skúmal tiež otázku, či a kedy bola doručená výpoveď sťažovateľovi. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu je okrem iného uvedené: „Žalobca argumentoval tým, že zmena výkonu správy nebola vlastníkmi bytov   a nebytových   priestorov   odsúhlasená,   ďalej   že mu neboli   doručené   výpovede vlastníkov bytov a nebytových priestorov a teda, že ani výpovedná lehota nezačala plynúť. V tejto súvislosti odvolací súd doplnil dokazovanie vyžiadaním si listinných dôkazov, ktoré boli   pripojené   k žiadosti   o zaregistrovanie   spoločenstva   vlastníkov   bytov   a nebytových priestorov...“. Na základe dôkazov vykonaných pred prvostupňovým aj odvolacím súdom dospel   krajský   súd   k záveru,   že „rozsudok   okresného   súdu   je   vecne   správny   a žalobca nie je aktívne   legitimovaný   na   vymáhanie   nedoplatkov   od   žalovaných,   pretože   ním vykonaná   správa   bytového   domu...   sa   skončila   k 31.   3.   2007.   Pri   tomto   konštatovaní odvolací súd vychádzal zo znenia zák. č. 182/1993 Zb. v znení účinnom do 30. 06. 2007, z ktorého paragrafového znenia vyplýva, že zmena výkonu správy musí byť odsúhlasená vlastníkmi, konkrétne 2/3 väčšinou vlastníkov bytov   a nebytových priestorov“. Odvolací súd pritom konštatoval, že k úspešnému hlasovaniu o zmene výkonu správy došlo až na schôdzi konanej 20. septembra 2006, keď za zmenu hlasovalo 93 vlastníkov bytov, pričom 2/3 väčšina vlastníkov bytov podľa zákona potrebná na odsúhlasenie zmeny predstavovala 92   hlasov.   Odvolací   súd   zároveň   mal   preukázané,   že   vlastníci   bytov   a nebytových priestorov chceli 27. septembra 2006 doručiť žalobcovi uznesenie zo schôdze vlastníkov nebytových   priestorov,   a tým   vlastne   aj   výpoveď   zo   zmluvy   o výkone   správy   potom, ako konateľ žalobcu dve predchádzajúce zásielky obsahujúce uvedené listiny podľa názoru odvolacieho súdu bezdôvodne odmietol prevziať. Traja členovia spoločenstva 27. septembra 2006 „navštívili žalobcu   v sídle   jeho   spoločenstva   s tým,   že   mu   doručia   uznesenie zo schôdze   konanej   dňa   20.   09.   2006   spolu   s pripojenými   výpoveďami   jednotlivých vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov   a doručenie   týchto   listín   chcel   zmariť   konateľ žalobcu V. G. tým, že listiny odmietol prevziať... Odvolací sú má za to, že žalobca (jeho konateľ) bezdôvodne odmietol uvedené písomnosti (uznesenie zo schôdze vlastníkov bytov z 20. 9. 2006 a výpovede zmlúv o výkone správy) prevziať, preto ich treba považovať za doručené týmto dňom 27. 9. 2006 (analogicky podľa § 50 O. s. p.). V opačnom prípade by spoločenstvo   nikdy   nedokázalo   výpoveď   zo   zmluvy   o výkone   správy   žalobcovi,   ktorý sa doručeniu   vyhýba,   účinne   doručiť.   V konaní   bola   jednoznačne   preukázaná   vôľa vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov   ukončiť   správu   bytového   domu,   v ktorom sú vlastníkmi   bytov   žalobcom,   výpovedná   lehota   zo   zmluvy   začala   plynúť   01.   10.   2006 a uplynula 31. 03. 2007... “

Z odôvodnenia   uvedených   rozhodnutí   je   zrejmé,   že   tak   okresný   súd (v prvostupňovom   konaní),   ako   aj   krajský   súd   (v   rámci   preskúmania   prvostupňového rozsudku okresného súdu) sa námietkami sťažovateľa vecne zaoberali.   Závery krajského súdu   (ktorý   sa   v podstate   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého   stupňa)   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné.

Pokiaľ   ide   o námietku   neústavnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ústavný   súd vychádza z princípu subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Proti rozhodnutiu okresného súdu je prípustný opravný prostriedok na krajský súd, ktorý sťažovateľ nevyužil.

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmieta z dôvodu nepríslušnosti.

Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   vyhodnotil   vykonané   dokazovanie   a na   sporné otázky   namietané   sťažovateľom   dal   kvalifikované   odpovede.   Nemožno   preto   tvrdiť, že by rozsudok krajského súdu vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu a bol tak   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Otázka   posúdenia   bezdôvodnosti   odopretia prijatia písomnosti a fiktívneho doručenia bola výlučne vecou všeobecného súdu a z obsahu odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že ju krajský súd posúdil so zreteľom na všetky relevantné okolnosti   prípadu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   odlišný   názor,   nezakladá   porušenie označeného   základného   práva   podľa   ústavy.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   zasahovať do záverov krajského súdu, ktoré nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené. Preto bolo potrebné podanú sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Na   námietku   sťažovateľa,   že   krajský   súd   v minulosti   rozhodol   v   podobnej   veci, ktorá je   po   právnej   stránke   úplne   rovnaká   a po   skutkovej   stránke   takmer   rovnaká, odlišným spôsobom,   keď   zrušil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   ktorým   ten   zamietol obdobnú   žalobu   podanú   sťažovateľom,   ústavný   súd   uvádza,   že   v rozsudku   sp.   zn. 17Co/15/2008 krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie najmä z dôvodov, že prvostupňový súd   nezisťoval,   či   došlo   platne   k ukončeniu   zmluvy   o výkone   správy   s navrhovateľom, či zmluva   skončila alebo   trvá   a   či   bola   navrhovateľovi   doručená   výpoveď   zo   zmluvy o výkone správy, čo nie je zhodné s posudzovaným prípadom, pretože v tomto odvolací súd doplnil   dokazovanie   a prijal   rozhodnutie   až po   zistení   skutkového   stavu   a   zodpovedaní uvedených otázok bez ďalších pochybností.

Ústavný súd poznamenáva, že nie je úlohou   ústavného   súdu,   ktorého právomoci sú odvodené   z čl.   124   ústavy,   vykonávať   zjednocovanie   právnych   názorov   okresných súdov.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v tomto   prípade   rozhodol   krajský   súd   ústavne konformným spôsobom a sťažnosť sťažovateľa preto posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009