znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 19/08-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní   o   sťažnosti   J.   H.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. D.   H.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1072/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Humenné   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 1072/01   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Humenné p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1072/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Humenné p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia J. H. v sume 10 316 Sk (slovom desaťtisíctristošestnásť slovenských korún)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr. D.   H.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Humenné j e   p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 10 316 Sk (slovom desaťtisíctristošestnásť slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. H.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 19/08 z 10. apríla 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1072/01.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 4002/08 z 26. februára   2008 doručeným ústavnému súdu 3. marca 2008, v ktorom   okrem   iného   uviedol   túto   chronológiu   priebehu   konania   a procesných   úkonov okresného súdu:

„Na tunajšom súde sa vedie konanie žalobcu J. H., bytom K. proti žalovanému Slovenská   republika   -   Ministerstvo   vnútra   SR   o   náhradu   škody   nesprávnym   úradným postupom pod sp. zn. 9 C/1072/2001

Pôvodným zákonným   sudcom v   tejto   veci   bol Mgr.   P.   T.,   ktorý   1.   10.   2006 bol preložený na Krajský súd v Košiciach. Z tohto dôvodu sa nemôžem vyjadriť k postupu Mgr. P. T. od pridelenia vyššie uvedenej veci až do 3. 10. 2006, kedy bola vec pridelená JUDr. J. K.

Od pridelenia veci JUDr. J. K. boli vykonané nasledovné úkony:

- 10. 10. 2006 - určené pojednávanie na deň 16. 11. 2006 ( odročené na neurčito s tým, že právny zástupca žalobcu navrhne vykonanie dôkazov)

- 7. 12. 2006 - určené pojednávanie na deň 18. 1. 2007 (nikto z účastníkov ani právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie nedostavili)

- 18. 1. 2007- odročené pojednávanie na deň 8. 2. 2007 (odročené na neurčito s tým, že právny zástupca   sa   vyjadrí,   či   navrhuje   rozšíriť   okruh   účastníkov   a   tiež   k   právnej kvalifikácii podanej žaloby)

- 6. 3. 2007 - urgovaný právny zástupca žalobcu o vyjadrenie, vyjadrenie došlo 20. 4. 2007

- 16.   8.   2007   -   pribratý   do   konania   znalec,   ktorý   bol   poverený   vypracovať   dodatok k danému znaleckému posudku

- 11. 9. 2007 - vec zaslaná znalcovi MUDr. N. L.

- 6. 11. 2007 - vec vrátená znalcom spolu s posudkom

- 15. 11. 2007 - vypracované uznesenie o priznaní znalečného

- 23.   1.   2008 -   určený   termín   pojednávania   na   deň   12.   2.   2008   (žalobca   vypočutý k zdravotným následkom udalosti z 28. 4. 2000)

- 12. 2. 2008 - určený termín pojednávania na deň 26. 2. 2008, kedy možno očakávať rozhodnutie vo veci.

- 26. 2. 2008 - pojednávanie odročené na neurčito (zástupca žalovaného doložil doklad o práceneschopnosti, žalovaný nesúhlasil, aby sa pojednávalo bez jeho prítomnosti)

Od 3. 10. 2006, kedy bola vec pridelená JUDr. J. K. som nezistil žiadne prieťahy vo veci, úkony boli vykonávané priebežne a také, ktoré smerovali k rozhodnutiu.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní uvedený v písomnom   vyjadrení   okresného   súdu   sa   zhoduje   so   zisteniami   ústavného   súdu vyplývajúcimi zo súvisiaceho súdneho spisu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplynuli.

Navyše z obsahu spisu od podania žaloby (9. august 2001) do októbra 2006 ústavný zistil tieto skutočnosti:

Dňa   16.   augusta   2001   okresný   súd   zaslal   účastníkom   žalobu   na   vyjadrenie a 24. septembra 2001 určil termín pojednávania na 14. november 2001 (ktorý neskôr zmenil na 21. november 2001) a súčasne požiadal Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky v P. (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) o zapožičanie vyšetrovacieho spisu   sp.   zn.   KÚV   57/0VVK-2000.   Sťažovateľ   na   prvom   pojednávaní   konanom 21. novembra   2001   navrhol   okresnému   súdu,   aby   vypočul   navrhovaných   svedkov,   pre neúčasť žalovaného okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.

Na   pojednávaní   20.   februára   2002   okresný   súd   vypočul   účastníkov   konania a pripustil, aby do konania na strane žalovaného pristúpil žalovaný v druhom rade (krajské riaditeľstvo).

Ďalšie pojednávanie 25. septembra 2002 bolo odročené na neurčito s tým, že do konania bude pribratý znalec. Dňa 1. októbra 2002 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na úpravu žalobného návrhu (petitu) a správne označenie žalovaného v prvom rade v lehote 10 dní, inak konanie zastaví.

Dňa   14.   januára   2003   okresný   súd   konanie   zastavil   a   21.   januára   2003   právny zástupca na pojednávaní doplnil označenie žalovaného v prvom rade (Slovenská republika) a žalobu   proti   žalovanému   v druhom   rade   (krajskému   riaditeľstvu)   vzal   späť   a žiadal konanie   zastaviť.   Dňa   4.   februára   2003   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   o zastavení konania odvolanie. Spis bol 14. februára 2003 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorý 5. novembra 2003 zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania zo 14. januára 2003 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie 21.   novembra   2003.   Dňa   24.   novembra   2003   okresný   súd   určil   termín   pojednávania na 20. január 2004, na ktorom sa nezúčastnili zástupcovia žalovaných. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že do konania bude ustanovený súdny znalec z odboru...

Dňa 27. apríla 2004 okresný súd pojednávanie odročil pre neprítomnosť žalovaného na 8. jún 2004, na ktorom vypočul sťažovateľa a právnych zástupcov (opätovne navrhol vypočuť svedka J. D., S., pričom prvýkrát tak urobil už na pojednávaní 21. novembra 2001) a ďalších dvoch svedkov a vyžiadal si podanie správ o prípadnom vyšetrení sťažovateľa od N. v H. a S.

Dňa   28.   februára   2005,   resp.   15.   marca   2005   dvaja   sudcovia,   ktorým   bola   vec pridelená, požiadali o vylúčenie z prerokúvania veci pre zaujatosť. Dňa 2. augusta 2005 okresný súd určil termín pojednávania na 13. september 2005, na ktorom vypočul svedkov a odročil ho na 11. október 2005 s tým, že budú predvolaní ďalší traja svedkovia (právny zástupca   sťažovateľa   opätovne   navrhol,   aby   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie). Následne okresný súd zisťoval adresu svedka prostredníctvom Mestského úradu V. Ďalší svedok Mgr. M. L. sa dostavil na pojednávanie 15. novembra 2005, ale pre neprítomnosť účastníkov ho okresný súd k veci nevypočul. Pojednávanie bolo opätovne odročené na neurčito za účelom pribratia znalca do konania. Dňa 22. novembra 2005 bol pribratý do konania znalec MUDr. N. L., CSc., K.

Dňa   3.   februára   2006   bol   spis   zaslaný   znalcovi,   ktorý   doručil   okresnému   súdu znalecký posudok 13. apríla 2006, 18. apríla 2006 okresný súd priznal znalcovi odmenu a určil termín pojednávania na 30. máj 2006. Na tomto pojednávaní okresný súd vypočul účastníkov a pojednávanie odročil na neurčito za účelom predvolania dvoch svedkov - L. a B., ktorého adresu zisťoval prostredníctvom Registra obyvateľov v B. Dňa 30. júna 2006 okresný súd zastavil konanie proti žalovanému v 2. rade (krajské riaditeľstvo). Dňa 27. júna 2006 okresný súd určil termín pojednávania na 10. október 2006 a 3. októbra 2006 vec pridelil JUDr. J. K.

Podaním z 2. mája 2008 svoje vyjadrenie k sťažnosti okresný súd doplnil. V tomto doplnení sa okrem iného uvádza:

„1. Skutková a právna zložitosť sporu.

Podanou žalobou sa žalobca domáha náhrady škody z ublíženia na zdraví, ktoré mu bolo spôsobené dňa 28. 4. 2000 pri zásahu polície v objekte reštaurácie D. v S. Vec je skutkovo náročná na dokazovanie predmetu sporu, lebo trestné stíhanie, ktoré ohľadne daného skutku bolo začaté sa skončilo prerušením, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Preto celé dokazovanie ohľadne zistenia,   či   ku   skutku   došlo   a   kto   zaňho   zodpovedá   je   nutné   robiť   v   rámci občianskoprávneho   konania   a   navyše   ublíženie   na   zdraví   malo   byť   spôsobené príslušníkmi polície - tzv. kukláčmi. Dokazovanie sťažuje skutočnosť, že išlo o osoby, ktoré pri zákroku nemali odhalené tváre.

Pokiaľ   ide   o   právne   posúdenie   veci,   samotný   žalobca   v   priebehu   sporu   nevedel dostatočne jednoznačne preukázať, podľa ktorého zákona a na základe ktorých ustanovení uplatňuje náhradu škody.

2. Uvedenie procesných úkonov vo veci od vrátenia spisu Ústavným súdom SR t. j. od 18. 3. 2008.

Pojednávanie dňa 26. 2. 2008 bolo odročené na neurčito z toho dôvodu, že spis bolo potrebné predložiť Ústavnému súdu SR. V deň vrátenia spisu t. j. 18. 3. 2008 bol určený termín pojednávania a to na deň 29. 4. 2008.

3. Prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p.

Vo veci neboli zistené prekážky postupu súdu podľa ustanovenia § 107 a nasl. O. s. p.

4. Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ.

Sťažovateľ   pri   podaní   žaloby   nemal   ujasnené,   kto   bude   v   konaní   vystupovať   na strane žalovaného   a   preto   žiadal   do   konania   pribrať   aj   účastníka   v   2.   rade   a   to Krajské riaditeľstvo PZ v P., pričom neskôr voči tomuto účastníkovi zobral žalobu späť. Žalobca v priebehu sporu nemal ujasnenú ani právnu kvalifikáciu podanej žaloby a dostatočne nezdôvodnil, či ide o nárok, ktorý by sa mal posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhradu škody alebo či ide o nárok posudzovaný podľa   zákona   o   náhrade   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom.   Z   tohto dôvodu nemal ujasnené, kto má vo veci pasívnu legitimáciu, kto má vystupovať na strane žalovaného a tomu zodpovedajúci rozsah dokazovania.

5. Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom.

Je potrebné pripustiť, že v čase, keď bola vec pridelená Mgr. P. T. t. j. od podania žaloby do 1. 10. 2006, došlo zo strany konajúceho sudcu k takému procesnému postupu, ktorý   možno   hodnotiť   aj   ako   čiastočné   prieťahy   v   konaní   avšak,   keďže   Mgr. P.   T. nepracuje od 1. 10. 2006 na Okresnom súde Humenné bez jeho vyjadrenia sa k týmto jeho procesným postupom vyjadriť neviem. Je potrebné aj uviesť, že žalobca žiadnym spôsobom ma ako predsedu Okresného súdu Humenné na takýto zrejme nesprávny postup Mgr. P. T. neupozornil vo forme sťažnosti v zmysle § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. v znení noviel a ani iným spôsobom. JUDr. J. K. ako konajúcej sudkyni bol spis pridelený dňa 3. 10. 2006 a odvtedy nedošlo k žiadnym prieťahom, ktoré by boli spôsobené súdom. Dve pojednávania boli odročené   z   toho   dôvodu,   že   právny   zástupca   nemal   ujasnenú   právnu   kvalifikáciu podanej žaloby a na pojednávaní z toho dôvodu nevedel navrhnúť dôkazy a nevedel, či nedôjde k   zmene   okruhu   žalovaných.   Dve   pojednávania   boli   odročené   pre   neúčasť samotných účastníkov na týchto pojednávaniach. Súd ďalej pribral do konania znalca, ktorý vypracoval doplnok k znaleckému posudku a vypočul žalobcu k zdravotným následkom ublíženia na zdraví, ktoré je predmetom sporu, lebo na tieto okolnosti žalobca dovtedy vypočutý nebol. Vec bola pripravená na rozhodnutie už na pojednávaní dňa 12. 2. 2008, ktoré bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia žalovaného a doloženia dokladu o PN jeho zástupcu.

6. Záver, či zistené prieťahy považujete za zbytočné prieťahy.

Postup   súdu   v   danom   konaní   bol   sťažený   neujasnením   právnej   kvalifikácie podanej žaloby a odročovaním pojednávaní pre neúčasť účastníkov alebo ich právnych zástupcov.

7. Iné okolnosti, ktoré majú podľa Vášho názoru vplyv na prieťahy v konaní, okrem otázok zaťaženosti sudcov a organizácie práce.

JUDr.   J.   K.   ako   konajúcej   sudkyni   bolo   po   odchode   Mgr.   P.   T.   pridelených niekoľko desiatok vecí z jeho senátu, ktorých naštudovanie a príprava na pojednávanie si vyžadovali   určitý   čas,   preto   nebolo   možné   v   každej   jednotlivej   veci   urobiť   úkon bezprostredne po tom, čo bola pridelená do jej senátu.

V   závere   chcem   ešte   uviesť,   že   vo   veci   bolo   dňa   29.   4.   2008   rozhodnuté rozsudkom a v prílohe Vám zasielam zápisnicu z tohto pojednávania.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   20.   mája   2008   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku okresného súdu takto:

«K predmetnému vyjadreniu porušovateľa k ústavnej sťažnosti uvádzame, že ide o neopodstatnené vyjadrenie nakoľko porušovateľ v podobe prehľadu procesných úkonov súdu a účastníkov konania len stroho konštatuje stav, ktorý bol už popísaný a   vysvetlený   v sťažnosti ako aj v doplnení sťažnosti proti porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky. Bezpredmetnosť   a   laxnosť   tohto   vyjadrenia   podporuje   aj   fakt, že   porušovateľ   sa nevyjadril k celému priebehu konania, ale uvádza prehľad procesných úkonov len od 3. októbra 2006, kedy nastala zmena zákonného sudcu v predmetnom konaní.

Porušovateľ   vo   svojom   vyjadrení   uvádza,   že   „Postup   súdu   v   danom   konaní   bol sťažený neujasnením právnej kvalifikácie podanej žaloby a odročovaním pojednávaní pre neúčasť účastníkov alebo ich právnych zástupcov".

Sťažovateľ si nie je vedomý svojej nedostatočnej súčinnosti či dokonca pasivity v danej súdnej veci, práve naopak poskytol všetku potrebnú súčinnosť.

Porušovateľ   ďalej   poukazuje   na   nejednoznačnosť   a   neurčitosť   návrhov sťažovateľa.   Nejednoznačné   a   neurčité   podania   sťažovateľa,   tak   ako   ich   vyhodnotil porušovateľ, predstavujú odstrániteľný nedostatok konania. Bolo teda   povinnosťou porušovateľa za daných okolností v súčinnosti s účastníkmi konania tieto v čo najkratšom čase odstrániť a vo veci ďalej plynulo konať a rozhodnúť. Konanie porušovateľa, tak ako je popísané v samotnej sťažnosti a v jej doplnení, v žiadnom prípade nezodpovedalo postupu v zmysle tejto ako aj ďalších zákonných povinností.

To   napokon   potvrdzuje   aj   samotné   vyjadrenie   porušovateľa,   ktorý   v   konečnom dôsledku pripustil, že „od podania žaloby (dňa 9. augusta 2001) do 1. októbra 2006 došlo zo strany konajúceho súdu k takému procesnému postupu, ktorý možno hodnotiť aj ako čiastočné prieťahy v konaní... "

Na základe uvedeného máme jednoznačne za to, že porušovateľ si svoje základné povinnosti uložené zákonom, tým že vo veci bolo rozhodnuté až po takmer ôsmich rokoch nesplnil.

Neobstojí ani obrana navrhovateľa, že JUDr. J. K. ako konajúcej sudkyni bolo po odchode Mgr. P. T. pridelených niekoľko desiatok vecí z jeho senátu, ktorých naštudovanie a   príprava   na   pojednávanie   si   vyžadovali   určitý   čas,   preto   nebolo   možné   v   každej jednotlivej veci urobiť úkon bezprostredne po tom, čo bola pridelená do jej senátu". Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako ho každému priznáva jednak Ústava SR,   ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   zakladá povinnosť konajúceho   súdu   organizovať   prácu   tak,   aby   sa   uvedené   základné   právo   aj   objektívne realizovalo.   Je   teda   základnou úlohou   samotného   súdu   zabezpečiť,   aby   stav   právnej neistoty účastníkov konania bol odstránený v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne   navrhuje,   aby   senát   Ústavného   súdu   SR   vyslovil   v   zmysle   ustanovenia § 56 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde Slovenskej republiky tento nález

Konaním   Okresného   súdu   Humenné   vedeným   pod   sp.   zn.   9   C/1072/01   bolo porušené základné právo sťažovateľa J. H., bytom K. zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

J. H., bytom K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Humenné povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu Humenné ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia ustanovenej právnej zástupkyne JUDr. D. H. za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 10.316,- Sk na účet vedený v... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „Účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie o náhrade   škody   spôsobenej   na   zdraví   tvorí   súčasť   štandardnej   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   a nie   je   obvykle   právne   zložité (obdobne   napr.   II.   ÚS   53/06, III. ÚS 97/07, IV. ÚS 86/08). Ústavný súd uznáva čiastočnú faktickú zložitosť veci, ktorá spočíva vo vykonaní rozsiahlejšieho dokazovania (doteraz bol vypracovaný jeden znalecký posudok   a doplnok   k nemu   a boli   vypočutí   viacerí   svedkovia),   tieto   skutočnosti   mohli spôsobiť predĺženie konania, ale na druhej strane konštatuje, že žiadna faktická zložitosť sporu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku (sedem a pol roka) konania v uvedenej veci aj so zreteľom na jej povahu, ktorá si   vyžaduje osobitnú starostlivosť súdu o naplnenie účelu súdneho konania.

2.   Správanie   sťažovateľa   v priebehu   doterajšieho   konania   možno   hodnotiť   ako aktívne   a súčinnostné.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   konania ústavný súd vychádzal z predloženého spisu okresného súdu, z ktorého zistil, že sťažovateľ, aj keď bol právne zastúpený advokátom, mu poskytol potrebnú súčinnosť, jeho zdĺhavý postup opakovane urgoval žiadosťami o urýchlenie konania. Hoci okresný súd uviedol, že právny zástupca   sťažovateľa   „nemal ujasnenú právnu kvalifikáciu podanej žaloby   a   na pojednávaní   z   toho   dôvodu   nevedel   navrhnúť   dôkazy   (...), ako   aj   to, „že žiadal   do konania pribrať aj účastníka v 2. rade a to Krajské riaditeľstvo PZ v P., pričom neskôr voči tomuto účastníkovi zobral žalobu späť (...), tieto úkony podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na postup okresného súdu v tejto veci podstatne neovplyvnili doterajšiu dĺžku konania.

3.   Pokiaľ   ide   o hodnotenie   postupu   okresného   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že neprehliadol jeho aktivitu v tomto konaní, pretože určil až 20 termínov pojednávaní (a na niektorých vykonal aj dokazovanie - napr. 20. februára 2002, 8. júna 2004, 13. septembra a 11.   októbra   2005,   30.   mája 2006   a 8.   februára   2007,   23.   januára   a   29.   apríla   2008 vypočutím svedkov a účastníkov konania), ale na druhej strane prevažnú časť nariadených pojednávaní odročil najmä pre neprítomnosť žalovaného na neurčito (napr. 21. novembra 2001, 10. júla 2002, 27. apríla 2004) a niektoré tiež z dôvodu čerpania dovolenky sudcu (23. a 30. marec 2004), práceneschopnosti sudkyne (18. január 2007) alebo preročil bez uvedenia dôvodu (15. máj 2002).

Väčšiu nečinnosť v konaní zistil ústavný súd iba v období od 8. júna 2004, keď sa konalo   pojednávanie,   až   do   2.   augusta   2005,   keď   určil   termín   pojednávania   na 13. september   2005 (nečinnosť   takmer 14   mesiacov),   ale v tejto súvislosti   treba uviesť, že jeho   činnosť   bola   okrem   toho   najmä   neefektívna   a nesústredená   pri   nariaďovaní znaleckého dokazovania. Svedčí o tom skutočnosť, že hoci už 25. septembra 2002 okresný súd odročil pojednávanie za účelom pribratia znalca do konania a za tým účelom odročil aj pojednávanie   20.   januára 2004,   uznesenie   o nariadení   znaleckého   dokazovania   napokon vypracoval až 22. novembra 2005 (aj to až po ďalšej opätovnej žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa na pojednávaní 13. septembra 2005), teda po takmer 38-ich mesiacoch. Toto obdobie (viac ako tri roky) je teda obdobím nečinnosti okresného súdu, pretože v uvedenom období   neurobil   nič   pre   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa   (obdobne   napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 69/05, IV. ÚS 175/05) a okrem pojednávania (8. júna 2004), ktoré bolo odročené na neurčito, vo veci nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k vydaniu rozhodnutia vo veci samej a k právoplatnému skončeniu veci. Aj okresný súd uviedol, že v čase prerokúvania sporu do októbra 2006 čiastočne vznikli zbytočné prieťahy v konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto nemohol považovať postup okresného súdu   za efektívny   a   súladný   so   základným   právom   sťažovateľa   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právom   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z   povahy   prerokovávanej   veci,   ako   aj   z   neprijateľnej   argumentácie okresného súdu, ktorý doterajšiu dobu konania zdôvodňuje množstvom nevybavených vecí (čo však nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa), ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1072/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS   145/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1072/01, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (aj keď už vo veci rozhodol 29. apríla 2008, ale konanie nie je ešte právoplatne skončené), a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci,   aj   keď   jeho   právna   zástupkyňa   vo   vyjadrení   k stanovisku   okresného   súdu   to   už nežiadala tak, ako v pôvodnej sťažnosti

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, ktoré zdôvodnil okrem iného tým, „že bol a naďalej je povinný trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia súdu. Stav právnej neistoty v ktorom sa sťažovateľ nachádza takmer osem rokov mu   spôsobuje nadmerné stresy   a nepriaznivo   vplýva   na   jeho   psychické   rozpoloženie,   a   tým aj   ne   jeho   celkový zdravotný stav.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   v napadnutom   konaní,   nečinnosť,   neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu i doterajšiu dĺžku konania ústavný súd berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľa, považuje sumu 50 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom súde. Vo zvyšnej časti žiadosti sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. H., ktoré   si   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   uplatnila   v sume   10   316   Sk   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), ktoré bližšie aj špecifikovala v podaní z 15. mája 2008.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže   išlo   o úkony   urobené   v roku   2008.   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 15. mája 2008) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 v sume 3-krát 3 176 Sk za jeden úkon právnej služby. K tomu jej bola priznaný 3-krát 190 Sk režijný paušál. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou DPH, úhrada trov právneho zastúpenia bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 10 316 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   § 148   ods. 1   OSP   štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Keďže ústavný súd sťažovateľovi na základe jeho žiadosti a po splnení podmienok ustanovil   právnu   zástupkyňu   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenej   právnej   zástupkyni   trovy   právneho zastúpenia v sume 10 316 Sk.

Ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu   do   dvoch   mesiacov   od doručenia   tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008