znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 19/06-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   spol.   s   r.   o.   v konkurze,   P.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   V.   F.,   P.,   voči   uzneseniu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. III. ÚS 130/05-50 z 29. apríla 2005, ktorým bola odmietnutá ako oneskorene podaná sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o. v konkurze, zo 6. apríla 2005 doplnená 27. apríla 2005, ktorou namietala porušenie jej bližšie neoznačených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 K 56/02-45 zo 4. marca 2003 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 127/03 zo 17. júla 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obd V 4/2004 z 29. septembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R., spol. s r. o. v konkurze,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2005 doručená sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o. v konkurze, P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. F., P., voči uzneseniu ústavného súdu č. k. III. ÚS 130/05-50 z 29. apríla 2005, ktorým bola odmietnutá ako oneskorene podaná sťažnosť sťažovateľky zo   6.   apríla   2005   doplnená   27.   apríla   2005,   ktorou   namietala   porušenie   jej   bližšie neoznačených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 K 56/02-45 zo 4. marca 2003 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 127/03 zo 17. júla 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obd V 4/2004 z 29. septembra 2004.

Sťažovateľka v sťažnosti konkrétne namieta, že 23. mája 2005 jej bolo doručené uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 130/05-50 z 29. apríla 2005, ktorým ústavný súd po predbežnom prerokovaní jej prvotnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 562/2005 túto ako oneskorene podanú odmietol.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   ustanoveniu   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   bolo   z jej   strany   v plnom   rozsahu   vyhovené.   Sťažovateľka argumentovala tým, že 21. marca 2005 jej bola doručená kópia uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   2   Obo 283/04   z 29.   novembra   2004,   ktorého   následkom   bolo   podanie   prvotnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 6. apríla 2005.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   dáva   do   pozornosti   ústavnému   súdu   obsah   tohto uznesenia, ktorým najvyšší súd ako odvolací súd vo veci konkurzu na majetok úpadcu O.,   a.   s.   v   konkurze,   potvrdil   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 51-24 K 42/00-96 z 11. októbra 2004, ktorým tento súd nepripustil zmenu konkurzného veriteľa S., a. s., B. (ako postupcu) na nového konkurzného veriteľa V. (ako postupníka).

Sťažovateľka   poukazuje   na   obdobnosť   tejto   veci   s jej   vecou,   pretože   v rámci postúpenia   13-miliardového   balíka   pohľadávok   S.,   a.   s.,   na spoločnosť   V.   na   základe notárskej   zápisnice   zo 17. augusta   2001   č.   N   659/01,   NZ   626/01   a zmluvy   o postúpení pohľadávok zo 17. augusta 2001 bola zahrnutá aj pohľadávka voči sťažovateľke.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľka pokladá predmetnú notársku zápisnicu a zmluvu o postúpení pohľadávok zo 17. augusta 2001 za neplatné a z tohto svojho záveru vyvodzuje ďalšie svoje tvrdenie, že spoločnosť V. nikdy nenadobudla pohľadávky od S., a. s., a nemohla sa stať veriteľom okrem iných ani voči sťažovateľke.

V konečnom dôsledku podľa tvrdenia sťažovateľky spoločnosť V. nemohla podať ani návrh na vyhlásenie konkurzu na jej majetok a súdy nesmeli pripustiť pokračovanie konkurzného konania, ak nechceli porušiť a porušovať základné práva a slobody, ako aj zákony   Slovenskej   republiky,   a tým   vytvárať   pole   pôsobnosti   pre   nekalú   činnosť v podnikaní, stratu dôvery občanov v zákonnosť súdov a vo vymožiteľnosť práva.

Podľa sťažovateľky krajský súd a aj najvyšší súd v jej konkurznej veci neakceptovali im   známe a väčšinou   v zmysle zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov neopraviteľné skutočnosti a neoprávnené a nespravodlivé konkurzné konanie   voči   sťažovateľke   vedené   pod   sp.   zn.   5   K   56/02   nezrušili,   a tak   nezabránili porušovaniu základných práv a slobôd, ako aj zákonov Slovenskej republiky.

Sťažovateľka   uvádza,   že   v snahe   zabrániť   nezákonne   začatému   konkurznému konaniu na jej majetok vyčerpala všetky opravné prostriedky vrátane podnetu na podanie mimoriadneho   dovolania.   Lehotu   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   pokladá   za   dodržanú, pretože   ide   o porušenie   základných   práv   a slobôd,   ktoré   následne   v doplnení   svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 18. júla 2005 preukazovala aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 190/05 z 28. júna 2005 v konkurznej veci sťažovateľky ako úpadcu, ktorým tento súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 5 K 56/02-453 z 22. apríla 2005 o zániku funkcie správcu konkurznej podstaty JUDr. D. H. a ustanovení do funkcie správcu konkurznej podstaty JUDr. S. G.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť zo 6. apríla 2005 pre porušenie základných práv a slobôd a pre porušenie zákonov Slovenskej republiky krajským súdom ako súdom prvého stupňa a najvyšším súdom ako odvolacím a dovolacím súdom I.a) prijal na ďalšie konanie,

b)   zrušil   v celom   rozsahu   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   130/05-50 z 29. apríla   2005   vo   výroku,   ktorým   rozhodol,   že „sťažnosť   R.,   spol.   s r.o. v konkurze, odmieta ako oneskorene podanú“;

II.   vyslovil nález, že:1) Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach.   Základné   práva   a slobody   sú neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné   a nezrušiteľné.   Nikoho   nemožno poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať – podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy;2) Nesprávnym   pokračovaním   konkurzného   konania   u sťažovateľky   boli   porušené   a sú naďalej porušované základné práva a slobody zaručené na území Slovenskej republiky:

a) právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy,

b) právo vlastniť a používať svoj majetok a právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,

c) právo na slobodnú voľbu povolania a na prípravu naň, ako aj právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,

d) právo na ochranu zdravia – bez znevýhodňovania obyvateľov spádovej oblasti určenej sťažovateľke – podľa čl. 40 a čl. 12 ods. 2 ústavy; III.a) zrušil v celom rozsahu uznesenie krajského súdu č. k. 5 K 56/02-45 zo 4. marca 2003 o vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľky ako dlžníka,

b)   zrušil   v celom   rozsahu   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   127/03 zo 17. júla 2003, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 K 56/02,

c) zrušil v celom rozsahu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obd V 4/2004 z 29. septembra 2004, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obo 127/03,

d)   zrušil   v celom   rozsahu   notársku   zápisnicu   zo   17.   augusta   2001   č.   N   659/01, NZ 626/01   a zmluvu   o postúpení   pohľadávok   zo   17.   augusta   2001   medzi spoločnosťou S., a. s., B. a spoločnosťou V., Cyprus;

IV.rozhodol   o dočasnom   odložení   vykonateľnosti   speňažovania   podstaty   spoločnosti sťažovateľky do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať   opravný prostriedok.

Vzhľadom   na   túto   ústavnú   normu   zákon   vyriešil   otázku   podávania   opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už   podmienky   konania   boli   splnené.   Návrh   nie   je   prípustný   ani   v prípade,   ak   sa   ním navrhovateľ   domáha   preskúmania   rozhodnutia   ústavného   súdu   [§   24   ods.   1   písm.   c) citovaného zákona].

Ústavný súd zo spisu sp. zn. III. ÚS 130/05 zistil, že o sťažnosti sťažovateľky v tej istej   veci   ústavný   súd   už   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   oneskoreného podania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd túto sťažnosť sťažovateľky odmieta pre jej neprípustnosť,   pretože   nedostatok   podmienky   konania   nie   je   možné   v tomto   konaní odstrániť.

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho oneskorené podanie je rozhodnutím   „o   podmienkach   konania“,   ktoré   má   na   mysli   citované   ustanovenie   §   24 zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda rovnaké právoplatné rozhodnutie, aké bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný. Lehotu dvoch mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti,   t.   j.   v danej   veci   od   konečného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obd V 4/2004 z 29. septembra 2004, právoplatný 23. novembra 2004), ktorú pre podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ustanovuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemožno odpustiť ani predĺžiť.

V tejto súvislosti   už ústavný súd judikoval, že „Oneskorené podanie sťažnosti   je neodstrániteľným   nedostatkom   procesnej   podmienky   v konaní   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky“ (IV. ÚS 36/03).

Z dôvodov, že sťažnosť sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, bolo potrebné túto ako neprípustnú odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde.

Navyše, k sťažovateľkiným tvrdeniam (uvádzaným v novej sťažnosti a doloženým príslušnými uzneseniami najvyššieho súdu) o nerešpektovaní už existujúcich rozhodnutí, právnych názorov najvyššieho súdu krajským súdom, ktorý doteraz podľa nej vedie voči nej nezákonné   a nespravodlivé   konkurzné   konanie,   ako   aj   príslušnými   senátmi   odvolacieho a dovolacieho najvyššieho súdu ústavný súd uvádza (na základe zistení z obsahu sťažnosti sťažovateľky, ako aj z pripojených písomností), že sťažovateľka v snahe spochybniť aktívnu legitimáciu   konkurzného   veriteľa   V.   argumentuje   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu v konaniach, v ktorých nevystupuje ako účastník, a ktoré každé rozhodnutie vychádza zo špecifických okolností daného prípadu (napr. uznesením sp. zn. 6 Obo 190/05 najvyšší súd rozhodoval o odvolaní správcu konkurznej podstaty, kde účastníkom je samotný správca konkurznej podstaty, v uznesení sp. zn. 2 Obo 283/04 najvyšší súd rozhodoval vo veci zmeny   účastníka   konania   v rámci   konkurzného   konania   na   majetok   iného   úpadcu   ako sťažovateľa).

Sťažovateľka opomínajúc túto skutočnosť a zovšeobecňujúc konkrétne právne závery v jednotlivých   právnych   prípadoch   v priložených   a v novej   sťažnosti   rozvedených rozhodnutiach   najvyššieho   súdu   poukazuje   na   porušenie   práv   iných   subjektov   a na obdobnosť s porušením jej označených základných práv.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že sťažovateľka môže uplatňovať na ústavnom súde len vyslovenie porušenia svojich práv.

Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd už vyslovil, že „Ak sa niekto domáha svojou sťažnosťou vyslovenia porušenia svojich základných práv prostredníctvom, resp. z dôvodu   porušenia   základných   práv   iného,   takáto   sťažnosť   nespĺňa   požiadavky predpísaných   náležitostí   sťažnosti   ani   opodstatnenosti   sťažnosti,   ani   podania   sťažnosti oprávnenou osobou“ (II. ÚS 191/04).

Okrem toho, podľa názoru ústavného súdu, aj napriek konečnému právoplatnému potvrdeniu   vyhlásenia konkurzu   na majetok sťažovateľky,   v rámci   povinnosti   krajského súdu skúmať podmienky pre ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty do funkcie a rozhodnúť o tejto veci (najvyšší súd v uznesení sp. zn 6 Obo 190/05 z 28. júna 2005 k tomu prvostupňový súd náležite usmernil), sa bude musieť tento súd procesne vysporiadať s otázkou   platnosti   postúpenia   pohľadávky   na   spoločnosť   V.,   následkami   popretia   tejto pohľadávky   pôvodnou   správkyňou   konkurznej   podstaty   a ďalšími   súvisiacimi náležitosťami, či už pri prieskumnom pojednávaní alebo následnej schôdzi konkurzných veriteľov vrátane priznania hlasovacieho práva. Riešenie týchto právnych otázok, ktoré sa dotýkajú   aj   samotnej   sťažovateľky   ako   úpadcu   (jej   majetku),   všeobecným   súdom   však súvisí   s nedostatkom   subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006