znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 19/05-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Eduarda   Báránya   vo   veci   sťažnosti   V.,   spol.   s r.   o.,   Ž., zastúpenej advokátom JUDr. K. G., Ž., v ktorej namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 414/99, na neverejnom zasadnutí 18. mája 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   Cb   414/99   p o r u š i l základné právo V., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   V.,   spol.   s r.   o.,   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 15 000 Sk   (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania   V., spol. s r. o., v sume 7 321 Sk (slovom sedemtisíctristodvadsaťjeden slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. K. G., Ž. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti V., spol. s r. o., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 19/05-8 z 27. januára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť V., spol. s r. o., Ž.   (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. K. G., Ž., v ktorej namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 414/99.

Z obsahu sťažovateľkinej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 7. apríla 1999 podala na okresnom   súde   žalobu o zaplatenie 825   000   Sk   s prísl.   proti   S.   p.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „žalovaná“), ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 Cb 414/99.

Platobným rozkazom č. k. 11 Cb 414/99-7 z 26. apríla 1999 okresný súd zaviazal žalovanú uhradiť sťažovateľke predmetnú sumu. Dňa 10. mája 1999 bol okresnému súdu doručený odpor žalovanej proti tomuto platobnému rozkazu.

Okresný súd podľa sťažovateľky od podania odporu žalovanou, t. j. od 10. mája 1999, „vo   veci   viac   ako   tri   roky   nekonal“,   a preto   6.   marca   2000   podala   predsedovi okresného súdu   sťažnosť   na prieťahy v konaní.   Keďže odpoveď   okresného   súdu   na ňu nedostala a okresný súd vo veci naďalej nekonal, sťažovateľka podala 31. októbra 2001 sťažnosť na prieťahy v konaní opakovane. Okresný súd na jej sťažnosť z 31. októbra 2001 odpovedal listom z 25. februára 2002, v ktorom konštatuje, že „sudca pravidelne dotazuje a urguje konanie, v ktorom sa vykonávajú úkony potrebné pre rozhodnutie veci“.

Až po podaní sťažností na prieťahy v konaní vykonal v predmetnej veci okresný súd procesný úkon, ktorým vyzval sťažovateľku na upresnenie názvu žalovanej a na vyjadrenie k podanému odporu. Sťažovateľka sa mala možnosť vyjadriť k podanému odporu až po troch rokoch od jeho podania a počas tejto doby okresný súd vo veci vôbec nekonal.

Posledným   úkonom   okresného   súdu   v predmetnej   veci   bolo   vydanie   uznesenia č. k. 11   Cb   414/99-71   z 2.   februára   2004,   ktorým   okresný   súd   prerušil   konanie   až   do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v T. pod sp. zn. ČVS: OUV-578/20-2001 Hk.

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konanie začalo už v roku 1999, nečinnosť okresného   súdu   v doterajšom   priebehu   konania   vyvoláva   u sťažovateľky   stav   právnej neistoty.

Predmetné konanie začalo ešte v apríli 1999 a do dnešného dňa nebolo rozhodnuté vo veci samej ani v rámci prvostupňového konania. Uvedeným postupom okresného súdu dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky uvedeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, aj keď podľa sťažovateľky skutkový stav veci a platná právna úprava týkajúca sa predmetnej veci nie je náročná.

Sťažovateľka   považuje   za   primerané   vzhľadom   na   závažnosť   porušenia   ňou označeného práva a okolností, za ktorých k jeho porušeniu došlo, finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Na základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„Okresný súd v Žiline postupom v konaní 11 Cb 414/99 o zaplatenie 825.000,- Sk porušil základné právo spoločnosti V., spol. s r. o., Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   konať   vo   veci   sp.   zn.   11   Cb   414/99   do   15   dní od doručenia tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   zaplatiť   spoločnosti   V.,   spol.   s r.   o.,   Ž.   sumu 100 000,-- Sk z titulu primeraného finančného zadosťučinenia pre porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka ústavnému súdu predložila taktiež fotokópiu odpovede okresného súdu sp. zn. Spr 2686/01 z 25. februára 2002 na jej sťažnosť na prieťahy preukazujúcu využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Právny zástupca sťažovateľky listom z 18. februára 2005 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   vyjadril   listom   sp.   zn.   Spr   3511/05 z 30. marca   2005   prostredníctvom   svojho   predsedu.   Predseda   okresného   súdu   v prílohe tohto   listu   ústavnému   súdu   zaslal   prehľad   procesných   úkonov   v predmetnej   veci   a vo svojom vyjadrení k veci uviedol: „Súhlasíme s upustením od ústneho prejednania veci. K veci: 1/   Nie   je   pravdivé   tvrdenie   sťažovateľa   o rozsahu   nečinnosti   súdu.   Zo   spisu a z prehľadu úkonov je zrejmé, aké úkony súd robil a za aké obdobie, nemožno o nečinnosti hovoriť.

2/   Rozhodovať   o povinnosti   nášho   súdu   konať,   je   bezpredmetné,   lebo   súd   koná. Návrh v tejto časti je potrebné zamietnuť.

3/ Sám sťažovateľ priznáva spoluúčasť na prieťahoch – až na výzvu súdu musel opraviť návrh – napriek právnemu zastúpeniu.

4/   Z vyššie   uvedených   dôvodov   suma   100.000,-   Sk   nemá   opodstatnenie   – nezodpovedá ani skutkovému stavu ani judikatúre Ústavného súdu.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka podala 7. apríla 1999 na okresnom súde žalobu, ktorou sa od žalovanej domáhala zaplatenia pohľadávky vo výške 825 000 Sk s príslušenstvom uplatňujúc nárok na plnenie podľa § 9 ods. 2 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (platnej a účinnej v tom čase).

Úpravou z 12. apríla 1999 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať právneho zástupcu sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 26. apríla 1999 vydal okresný súd vo veci platobný rozkaz č. k. 11 Cb 414/99-7, ktorým uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľke 825 000 Sk s 18 % úrokom z omeškania od 7. decembra 1998 do zaplatenia. Žalovaná podala proti platobnému rozkazu odpor, ktorý bol okresnému súdu doručený 10. mája 1999, dôvodiac: „(...) Vo veci sme podali oznámenie podľa § 8 Tr. poriadku Okresnej prokuratúre v N.   nakoľko na   základe našich   zistení   sa   domnievame,   že v uvedenej   veci   ide   o pokus o podvod.   Žiadame   týmto,   aby   Okresný   súd   v Žiline   pokračoval   v občiansko–právnom konaní vo veci náhrady škody až po ukončení šetrenia vo veci nášho oznámenia podľa § 8 Tr. poriadku.“

Úpravou zo 17. marca 2000 nechal vo veci konajúci sudca predložiť spis predsedovi okresného súdu. Nasledujúcou úpravou z 5. mája 2000 nariadil súdnej kancelárii vyzvať žalovanú, aby v lehote 10 dní oznámila okresnému súdu, v akom štádiu sa nachádza trestné konanie, na ktoré sa žalovaná odvolávala v odpore proti platobnému rozkazu, a aby zároveň okresnému   súdu   oznámila,   pod   akým   číslom   a na   ktorom   orgáne   toto   trestné   konanie prebieha. Výzva bola odosielaná 18. mája 2000. Odpoveď žalovanej bola okresnému súdu doručená 2. júna 2000. Okresný súd žiadal výzvou z 12. júna 2000 Okresnú prokuratúru v N.,   aby   mu   v lehote   10   dní   oznámila   stav   preverovania   podnetu   žalovanej   pod č. Pn 2058/99-2 s údajom, kedy je možné očakávať „skončenie veci“.

Okresná prokuratúra v N. listom z 23. júna 2000 doručeným okresnému súdu 3. júla 2000 oznámila odstúpenie veci Okresnej prokuratúre v Ž.

Pokynom   z 13.   júla 2000 nechal zákonný sudca   zaslať obdobnú   výzvu   Okresnej prokuratúre v Ž. Tá vo svojom liste z 10. augusta 2000 okresnému súdu oznámila vrátenie spisového materiálu v predmetnej veci Okresnej prokuratúre v N „na ďalšie konanie“.

Pokynom   zo 4.   septembra   2000   preto   zákonný   sudca   nariadil   opätovne   vyzvať Okresnú   prokuratúru   v N,   aby   mu   v lehote   10   dní   oznámila stav   preverovania   podnetu žalovanej ohľadne poistnej udalosti. Odpoveď bola okresnému súdu doručená 19. októbra 2000   s tým,   že „(...)   preverovanie   predmetnej   veci   doposiaľ   nebolo   skončené. Predpokladaný termín ukončenia veci nie je možné v súčasnosti stanoviť“.

Pokynom   z 3.   októbra   2001   zákonný   sudca   nariadil   súdnej   kancelárii   opätovne vyzvať   Okresnú   prokuratúru   v N.,   aby   mu   v lehote   10   dní   oznámila   stav   preverovania podnetu   žalovanej.   Podľa   odpovede   doručenej   okresnému   súdu   16. novembra   2001   bol obsah dozorového spisu odstúpený Okresnej prokuratúre v T. „z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti“.

Pokynom z 11. marca 2002 zákonný sudca nariadil súdnej kancelárii vyzvať Okresnú prokuratúru v T., aby mu v lehote 10 dní oznámila stav konania v postúpenej veci.

Dňa 15. apríla 2002 bola okresnému súdu doručená odpoveď Okresnej prokuratúry v T.,   podľa   ktorej   bolo   trestné   stíhanie   v predmetnej   veci   zastavené   uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v T. z 20. novembra 2001 a následná   sťažnosť   žalovanej   bola   uznesením   Okresnej   prokuratúry   v T.   sp.   zn. 1 Pv 572/2001 zo 7. februára 2002 zamietnutá, v dôsledku čoho „je uznesenie vyšetrovateľa právoplatné dňom vydania rozhodnutia o sťažnosti S. p. a. s. (...)“.

Pokynom z 28. mája 2002 zákonný sudca nariadil súdnej kancelárii zaslať odpor žalovanej   na   vyjadrenie   sťažovateľke, vyzvať   žalovanú   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a právneho   zástupcu   sťažovateľky   vyzvať   na   doplnenie   označenia   žalovanej   (uvedenie sídla).

Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   upresnila   označenie   žalovanej (vrátane uvedenia odštepného závodu, ktorého sa spor týka) a zároveň sa vyjadrila k odporu podanému proti platobnému rozkazu v podaní z 29. júla 2002 doručenom okresnému súdu 30. júla 2002. Žalovaná zaplatila súdny poplatok za podaný odpor 14. augusta 2002.

Pokynom   z 24.   októbra   2002   zákonný   sudca   opätovne   nariadil   súdnej   kancelárii vyzvať právneho zástupcu sťažovateľky na doplnenie označenia žalovanej (uvedenie sídla, prípadne označenia a sídla jej organizačnej zložky).

Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   podaním   z 5.   decembra   2002   doručeným okresnému súdu 6. decembra 2002, v ktorom opäť doplnil označenie žalovanej (vrátane uvedenia   odštepného   závodu,   ktorého   sa   spor   týka)   s poznámkou,   že   tak   urobil   už   aj v predchádzajúcom podaní z 29. júla 2002.

Zákonný sudca nariadil 10. decembra 2002 pojednávanie na 22. január 2003. Súdnej kancelárii nariadil predvolať účastníkov konania.

Dňa 20. januára 2003 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej k žalobe (vrátane stanoviska   k vyjadreniu   právneho zástupcu   sťažovateľky   ohľadne argumentácie žalovanej obsiahnutej v odpore podanom proti platobnému rozkazu – v podaní z 29. júla 2002).   Žalovaná   argumentovala   najmä   tým,   že   podľa   záverov   znaleckého   posudku vypracovaného znalcom na základe jej požiadavky pre účely posúdenia dopravnej nehody, v súvislosti   s ktorou   škoda   vznikla,   zistené   poškodenie   motorových   vozidiel   účastníkov dopravnej nehody sa technicky nezlučuje s priebehom dopravnej nehody, ako ho popísali účastníci. Zároveň predložila okresnému súdu kópiu uznesenia Okresného úradu justičnej polície   Policajného   zboru   v T.   (ďalej   len   „úrad   justičnej   polície“)   sp.   zn. ČVS: OUV-578/20-2001 Hk z 1. októbra 2002 o začatí trestného stíhania vo veci, z ktorého vyplýva, že vo veci bolo opätovne začaté trestné stíhanie na základe opakovaného podnetu žalovanej doručeného Krajskej prokuratúre v T. 24. mája 2002 s tým, že do konania bude pribratý Ústav súdneho inžinierstva v Ž.

Podaním z 22. januára 2003 žalovaná pred začatím pojednávania namietla miestnu nepríslušnosť okresného súdu na konanie v predmetnej veci, navrhla zrušenie vydaného platobného   rozkazu   (podľa   §   173   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a požiadala o vrátenie   súdneho   poplatku   za podaný odpor.   Pojednávanie nariadené na uvedený   deň okresný   súd   odročil   za   účelom   rozhodnutia   o vznesenej   námietke.   Uznesením   č.   k. 11 Cb 414/99-53 zo 4. júna 2003 okresný súd zamietol námietku miestnej nepríslušnosti okresného súdu, ako aj návrh na zrušenie vydaného platobného rozkazu a rozhodol, že poplatok   zaplatený   za   podaný   odpor   nevracia.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   účastníkom zasielané 26. júna 2003. Žalovaná proti nemu podala 22. júla 2003 odvolanie. Pokynom z 30. júla   2003   uložil   zákonný   sudca   predložiť   vec   odvolaciemu   súdu.   Spis   však   bol Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) predložený až 24. septembra 2003.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   20   Cob   406/03   z 11.   novembra   2003   odvolanie odmietol   ako   podané   oneskorene.   Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie 27. novembra 2003.

Úpravou   z 1.   decembra   2003   nariadil   zákonný   sudca   súdnej   kancelárii   doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania a vyzvať úrad justičnej polície na podanie správy o stave trestného konania v súvisiacej veci.

Podľa odpovede úradu justičnej polície doručenej okresnému súdu 29. januára 2004 bol v danej veci pribratý do konania Ústav súdneho inžinierstva Ž. za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku s tým, že skončenie vyšetrovania možno predpokladať do dvoch mesiacov.

Okresný súd uznesením č. k. 11 Cb 414/99- 71 z 2. februára 2004 prerušil konanie do právoplatného   skončenia   trestného   konania   vedeného   na   úrade   justičnej   polície   pod sp. zn. ČVS: OUV-578/20-2001 Hk. Rozhodnutie bolo stranám doručené 13. februára 2004 a nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2004.

Okresný súd zisťoval stav označeného trestného konania výzvou z 13. júla 2004. Podľa odpovede úradu justičnej polície doručenej 23. augusta 2004 sa spis „asi mesiac nachádza na Okresnej prokuratúre T. s (...) návrhom na zastavenie trestného stíhania (...)“.

Okresný   súd   zisťoval   opätovne   stav   označeného   trestného   konania   výzvou z 26. októbra 2004. Podľa odpovede úradu justičnej polície doručenej 9. novembra 2004 sa spis „asi 3 mesiace nachádza na Okresnej prokuratúre T. s (...) návrhom na zastavenie trestného stíhania (...)“.

Okresný   súd   zisťoval   následne   stav   označeného   trestného   konania   výzvou z 19. januára 2005. Podľa odpovede úradu justičnej polície doručenej 8. februára 2005 bolo označené   trestné   stíhanie   zastavené   28.   januára   2005.   V prílohe   bola   okresnému   súdu doručená kópia príslušného rozhodnutia vyšetrovateľa.

Úpravou zo 6. februára 2005 nariadil zákonný sudca súdnej kancelárii uložiť spis na lehotu   1   mesiaca a následne   vyzvať úrad justičnej   polície,   aby oznámil, či   rozhodnutie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť, a ak áno, kedy sa tak stalo. Výzva bola zasielaná 15. marca 2005.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného sporového konania pred okresným súdom je návrh na zaplatenie   pohľadávky   z   titulu   náhrady   škody   spôsobenej   prevádzkou   dopravného prostriedku. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na dĺžku trvania konania na okresnom súde. Po skutkovej stránke vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní bola   spochybnená   aj   existencia   príčinnej   súvislosti   medzi   vzniknutou   škodou a protiprávnym konaním subjektu, ktorý ju zavinil, však možno konštatovať, že v danom prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitejšiu,   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho dokazovania   (napr.   vypočutie   viacerých   svedkov,   zabezpečenie   znaleckých   posudkov a pod.), ktoré môže spôsobiť predĺženie konania.

Ústavný súd v tomto prípade prihliadol aj na skutočnosť, že na dĺžku posudzovaného konania mali, resp. majú vplyv aj súbežne s ním prebiehajúce trestné konania vedené proti sťažovateľke, v ktorých sa riešili, resp. riešia otázky, ktoré môžu mať zásadný význam pre zistenie úplného skutkového stavu v predmetnej veci, resp. pre rozhodnutie v predmetnej veci, pričom predĺženie konania v dôsledku tejto skutočnosti nemožno započítať na ťarchu okresného súdu.

Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu v konaní o návrhu sťažovateľky.

B)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné,   sťažovateľka bola v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym   zástupcom, reagovala na výzvy okresného súdu (výzvy na zaplatenie súdneho poplatku a na doplnenie označenia žalovanej) a na ochranu svojich práv využila účinný prostriedok nápravy, ktorý jej zákon na ochranu práv poskytuje. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhšie   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé obdobie nečinnosti okresného   súdu   trvajúce   takmer   dvanásť   mesiacov   začalo   10.   mája   1999,   keď   bol okresnému súdu doručený odpor žalovanej proti platobnému rozkazu, a trvalo do 5. mája 2000,   keď   vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   súdnej   kancelárii   vykonať   viacero procesných úkonov v predmetnej veci. Okresný súd taktiež v období od 20. januára 2003 (keď uskutočnil pojednávanie v predmetnej veci) do 4. júna 2003 (keď bola uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   11   Cb   414/99   zamietnutá   námietka   miestnej   nepríslušnosti okresného   súdu   podaná   žalovanou)   nevykonával   v predmetnom   konaní   takmer   päť mesiacov žiadne procesné úkony. Uvedené obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu trvajúce viac ako sedemnásť mesiacov mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania, a preto je potrebné ich považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   však   okrem   uvedených   období   nečinnosti   bolo predmetné   konanie   sčasti   poznačené   aj   nesústredeným   postupom   okresného   súdu, v dôsledku   ktorého   vo   veci   konajúci   sudca   nechal   odpor   podaný   žalovanou   (doručený okresnému súdu 10. mája 1999) zaslať na vyjadrenie sťažovateľke až po viac ako troch rokoch (28. mája 2002) a sťažovateľke zasielal okresný súd duplicitne výzvu (24. októbra 2002) na doplnenie skutočností, ktoré už oznámila na základe jeho predchádzajúcej výzvy podaním doručeným mu 30. júla 2002.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo od jeho začiatku až do vydania uznesenia sp. zn. 11 Cb 414/94 z 2. februára 2004 viac ako štyri roky a deväť mesiacov. Z uvedenej doby sedemnásť mesiacov (jeden rok a päť mesiacov) tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   11   Cb   414/94   z   2.   februára   2004,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2004, však došlo k prerušeniu posudzovaného konania, a teda k vzniku zákonnej prekážky, ktorá trvá až dosiaľ.

Ústavný   súd   preto   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľky   v časti,   v ktorej   žiadala,   aby okresnému súdu prikázal konať vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 Cb 414/94 bez prieťahov.

Ak táto zákonná prekážka odpadne, bude povinnosťou okresného súdu vyplývajúcou z čl. 48 ods. 2 ústavy konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, ktoré odôvodnila tak, že „(...) Nečinnosť OS v Žiline v súvislosti s doterajším priebehom konania vyvoláva u sťažovateľa stav právnej neistoty, keďže celé konanie sa začalo už v roku 1999. (...)“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 15 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (sedemnásť   mesiacov)   a s nimi   spojenú   ujmu sťažovateľky.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 360 Sk, ktoré tento bližšie špecifikoval ako odmenu za dva úkony právnej pomoci - príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu (2 x 4 540 Sk = 9 080 Sk) vrátane režijného paušálu (2 x 136 Sk = 272 Sk).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal v súlade s § 1, § 11 ods.   2, § 14, § 15 a § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený   v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 4 534 Sk (v období od 1. januára 2005 predstavuje 2 501 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk (v období od 1. januára 2005 predstavuje 150 Sk).

V súlade s týmito ustanoveniami možno trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za jeden   úkon   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci)   vykonaný   v roku   2004   vrátane režijného paušálu (1 x 4 534 Sk + 136 Sk = 4 670 Sk) a odmeny za jeden úkon právnej služby   (písomné   podanie   na   súd)   vykonaný   v roku   2005   vrátane   režijného   paušálu (1 x 2 501 Sk + 150 Sk = 2 651 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy predstavuje spolu 7 321 Sk.

Ústavný súd preto sťažovateľke priznal náhradu trov konania v predmetnej veci vo výške 7 321 Sk a vo zvyšnej časti uplatnenému nároku sťažovateľky nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005