znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 19/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   ZIPP   BRATISLAVA,   spol.   s   r.   o.,   Stará Vajnorská 16, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   41   Cb   78/98-175   z 18.   apríla   2002   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 49/03 z 23. mája 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   ZIPP   BRATISLAVA,   spol.   s   r.   o.,   Stará   Vajnorská   16,   Bratislava, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2003 doručená sťažnosť spoločnosti ZIPP BRATISLAVA, spol. s r. o., Stará Vajnorská 16, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   z 15.   novembra   2003,   v   zastúpení   advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 Cb 78/98-175 z 18. apríla 2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 49/03 z 23. mája 2003.

Sťažovateľka bola rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Cb 78/98-175 z 18. apríla 2002 zaviazaná zaplatiť spoločnosti I. M. GOSTIN, spol. s r. o., Bakošova 38, Bratislava (ďalej len „žalobca“), sumu 2 529 867 Sk s 20 % úrokom z omeškania od 2. decembra 1997 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania 223 776 Sk.

Predmetom   sporu   bola   žalobcom   uplatnená   pohľadávka   za   realizované   stavebné práce na základe zmluvy o dielo. Sťažovateľka odôvodnila nezaplatenie dohodnutej ceny stavebných prác ich nekvalitným prevedením a nedodržaním stanoveného termínu.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Obo 49/03 z 23. mája 2003 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 41 Cb 78/98-175 z 18. apríla 2002 vo veci samej a v časti týkajúcej sa trov konania rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi (na účet jeho právneho zástupcu) náhradu trov konania vo výške 179 186 Sk. Sťažovateľku tiež zaviazal žalobcovi zaplatiť 18 320 Sk ako náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 16. septembra 2003.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   napadnutými   rozsudkami   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej   základné   práva   a slobody,   ktoré „svojou   povahou patria do inštitútu práva na spravodlivý proces a garantujú právo každého domáhať sa svojho práva stanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde“.

Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v „nesprávnom posúdení splnenia   dôkazného   bremena“,   ako   aj   v nesprávnych   skutkových   a právnych   záveroch oboch súdov, ktoré navyše „bez zdôvodnenia (...) lege artis nevyložili, prečo nepristúpili, resp. nepovažovali za dôvodnú skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľa (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti právnej zástupkyne sťažovateľky skúmajúc, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta, že k zásahu do jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Cb 78/98-175 z 18. apríla 2002 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 49/03 z 23. mája 2003 v dôsledku nesprávnych skutkových a právnych záveroch oboch súdov.

Z argumentácie   sťažovateľky   vyplýva,   že   zásah   do   svojich   základných   práv   vidí predovšetkým   v tom,   ako   krajský   súd   a   najvyšší   súd   vyhodnotili   dôkazy   vykonané v priebehu konania.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (vychádzajúc   z princípu   subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy) ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom subsidiarity. Ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (obdobne napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 225/03).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu (rozhodnutím krajského súdu sa ústavný súd zaoberal, pretože s jeho skutkovými a právnymi závermi vo veci samej sa stotožnil aj najvyšší súd) sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami podľa ústavy a dohovoru.

Po oboznámení sa s oboma napadnutými rozsudkami ústavný súd dospel k záveru, že oba   súdy   svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodnili.   Súd   prvého   stupňa   uviedol,   ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel   svoje   skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu vo veci samej stotožnil a v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol aj dôvody, pre ktoré zmenil rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania.

Pokiaľ sťažovateľka namietala „nesprávne posúdenie“ unesenia dôkazného bremena účastníkmi   konania, „nezohľadnenie“ výpovedí   niektorých   svedkov,   ktorí   tvrdili,   že stavebné práce neboli vykonané v dostatočnej kvalite, či nevyvodenie záverov z niektorých skutkových   okolností   v súlade   s predstavou,   resp.   názorom   sťažovateľky,   ústavný   súd pripomína, že podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Do rámca úvahy súdu pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní patrí aj hodnotenie ich pravdivosti, resp. vierohodnosti najmä s ohľadom na vzájomnú súvislosť s ostatnými dôkazmi vykonanými vo veci. Záver súdu o nevierohodnosti, resp. nepravdivosti niektorých dôkazov   vykonaných   v sporovom   konaní   na   návrh   niektorého   z účastníkov,   prípadne vyvodenie   záverov   zo   zistených   skutkových   okolností,   ktoré   nie   sú   v súlade   s názorom účastníka   konania,   nemôže   bez   ďalšieho   viesť   k záveru   o porušení   základného   práva účastníka konania na súdnu ochranu alebo k záveru o porušení jeho práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   41   Cb   78/98-175 z 18. apríla 2002, na základe vykonaného dokazovania mal (výsluchom účastníkov konania, zmluvou o dielo uzavretou medzi účastníkmi konania, faktúrami vystavenými žalobcom, výsluchom svedkov, stavebným denníkom a ďalšími listinnými dôkazmi) za dokázané, že medzi   účastníkmi   konania   existoval   platný   záväzkovoprávny   vzťah   na   základe   zmluvy o dielo.

Podľa záverov krajského súdu: „Zo stavebného denníka je zjavné, že navrhovateľ robil záznamy v ňom denne i to, že tieto podpisoval kompetentný pracovník objednávateľa (pozn.: v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka). Tento fakt vyvracia tvrdenie odporcu i ním navrhnutých svedkov, že stavebný denník nebol na stavbe k dispozícii.(...) v stavebnom denníku sa nenachádza žiadny záznam objednávateľa, ktorým by upozorňoval zhotoviteľa na nekvalitu práce a sklzy v termínoch. Ak nedostatky v práci zhotoviteľa boli také závažné a v rozsahu ako na to poukázal a vyjadroval sa objednávateľ (pozn.: v konaní pred súdom), nie je vieryhodné, že by sa to nepremietlo aj v záznamoch v stavebnom denníku, aj preto ako uviedli svedkovia, že z interných porád sa žiadne záznamy nezhotovovali.“

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol: „Hlavný stavbyvedúci objednávateľa   potvrdil,   že   predmetné   faktúry   zhotoviteľa   posudzoval   podľa   pripojenej prílohy   vykonaných   prác   a tiež   ich   podpísal.“ Krajský   súd   taktiež   poukázal   na   §   550 Obchodného zákonníka podľa ktorého ak objednávateľ zistí, že zhotoviteľ vykonáva dielo v rozpore so   svojimi povinnosťami,   je objednávateľ oprávnený dožadovať sa   toho,   aby zhotoviteľ   odstránil   vady   vzniknuté   vadným   vykonávaním   a   dielo   vykonával   riadnym spôsobom. Ak tak zhotoviteľ diela neurobí ani v primeranej lehote mu na to poskytnutej a postup zhotoviteľa by viedol nepochybne k podstatnému porušeniu zmluvy (§ 345), je objednávateľ   oprávnený   odstúpiť   od   zmluvy.   Zo   zisteného   skutkového   stavu   je   podľa krajského súdu zjavné, že „zhotoviteľ takto nepostupoval, naopak, faktúry, ktoré odsúhlasil a podpísal, zhotoviteľovi neuhradil a preto tento mal právo postupovať podľa citovaného čl. VIII. Zmluvy o dielo (pozn.: prerušenie prác).“

Z uvedených   dôvodov   dospel   krajský   súd   k záveru,   že   žalobca   uniesol   dôkazné bremeno   ohľadne   svojich   tvrdení,   t.   j.   že   vykonal   zmluvne   dohodnuté   stavebné   práce, ktorých   cenu   sťažovateľke   vyúčtoval,   pričom   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho zodpovedného zamestnanca žalobcove faktúry odsúhlasila no v lehote zmluvne dohodnutú cenu za ich vykonanie nezaplatila. Naopak obranu sťažovateľky posúdil ako „účelovú (...) čo sa vzťahuje aj na vyjadrenie svedkov odporcu, ktorí väčšinou ako zodpovední pracovníci na predmetnej stavbe svojimi výpoveďami sledovali rovnaký zámer“.

Najvyšší súd sa ako súd odvolací so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu stotožnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že „faktúry, ktorých zaplatenia sa žalobca svojou žalobou domáha sú za práce, ktorých vykonanie stavbyvedúci žalovaného potvrdil   svojím   podpisom,   čiže   na   základe   horeuvedenej   dohody   mali   byť   uhradené v dohodnutej   lehote   21   dní“. Pokiaľ   ide   o námietky   žalovaného, „že   faktúry   neuhradil z dôvodu nekvality vykonaných prác zhotoviteľom, pre nepredkladanie stavebného denníka, ako   aj   preto,   že   na   stavbe   pracovali   nekvalifikovaní   pracovníci   väčšinou   ukrajinského pôvodu, že teda zhotoviteľ nezabezpečil disciplínu ako aj nebránil používania alkoholických nápojov“, najvyšší súd uviedol: „Žalovaný ako objednávateľ stavebných prác nepredložil žiadny   doklad   o svojich   tvrdeniach.   Zo   zápisov   v stavebnom   denníku   je   zrejmé,   že   bol riadne vedený, práce boli žalovaným kontrolované a nenachádza sa v ňom žiadny zápis, ktorý by namietané tvrdené skutočnosti potvrdzoval. Žalovaný taktiež nepredložil žiadny zápis   z rokovania   s takýmto   obsahom   alebo   korešpondenciu,   v ktorej   by   na   namietané skutočnosti   upozorňoval.   (...)   žalovanému   je   známe,   že   svoje   tvrdenia   musí   preukázať. Tvrdí,   že   na   stavbe   konštatoval   vážne   nedostatky,   ale   do   stavebného   denníka   to nezaznamená, kontrolné dni sú bez písomných záznamov (...)“ Najvyšší súd poukázal, že o pravdivosti   námietok   sťažovateľky   svedčili   len   svedecké   výpovede,   ktoré   však   boli v rozpore   so   svedeckými   výpoveďami   svedkov   žalobcu,   ako   aj   s ostatnými   listinnými dôkazmi vo veci.

Z rozhodnutí všeobecných súdov je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa zaoberali námietkami sťažovateľky. Závery súdov, s ktorými sa sťažovateľka nestotožňuje, sú zasadené do kontextu dôkazov vykonaných vo veci, nevyplýva z nich jednostrannosť ani popretie   zásad   logického   myslenia   a uvažovania.   Namietanej   nepresnosti   vyjadrenia najvyššieho súdu (v rámci odôvodnenia rozsudku sp. zn. 2 Obo 49/03 z 23. mája 2003) ohľadne   doby   existencie   sťažovateľky   ako   obchodnej   spoločnosti   podnikajúcej v stavebníctve a jej skúsenostiach v tejto oblasti, nemožno prikladať podstatný význam vo vzťahu k jeho skutkovým alebo právnym záverom v predmetnej veci.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by skutkové   alebo   právne   závery   všeobecných   súdov   v predmetnej   veci   bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) alebo k záveru o porušení jej práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľkou   označenými   právami   podľa   ústavy   a dohovoru, sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2004