znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 19/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť D. H., bytom O. P., zastúpeného advokátom JUDr.   J.   P.,   Advokátska   kancelária,   D.   K.,   ktorou   namietal   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 598/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 598/95 p o r u š i l   v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 52/99 z 8. septembra 1999 základné právo D. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 598/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Dolnom   Kubíne p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. decembra 2002 doručená sťažnosť D. H., bytom O. P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D. K., ktorou namietal porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   v   Dolnom   Kubíne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o jeho pracovnoprávnej veci (neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, náhrada mzdy, neplatnosť preradenia a neplatnosť výpovede) vedenom pod sp. zn. 6 C 598/95.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 19/03-15 z 15. januára 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadril okresný súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   č.   Spr.   54/03   zo   4.   februára   2003 (sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, v oznámení z 19. februára 2003 k obsahu vyjadrenia okresného súdu nezaujal stanovisko). Okresný súd vo vyjadrení podal chronológiu (faktografiu) svojich úkonov a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „v neskorších štádiách konania, najmä v druhej polovici roka 2001 do mesiaca máj 2002 nebola vo veci zabezpečená požadovaná plynulosť konania. Pritom v rokoch   2000 až 2002 bola konajúca sudkyňa viackrát práceneschopná...   V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť, že najmä v období rokov 1996 až 2000 bol stav sudcov tunajšieho súdu značne poddimenzovaný... a preto nebolo v možnostiach súdu   pri   akejkoľvek   organizácii   práce   zabezpečiť   plynulosť   konania   vo   všetkých veciach“.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Pri   prejednávaní   predmetnej   veci   ústavný   súd   vychádzal   zo   skutočnosti, že o predchádzajúcom návrhu na začatie konania (v tom čase podnete) sťažovateľa dotýkajúceho   sa   toho istého pracovnoprávneho   sporu   vedeného na okresnom   súde (sp. zn. 6 C 598/95) rozhodol ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 52/99 z 8. septembra 1999 tak, že:

„Právo D. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní na Okresnom súde v Dolnom Kubíne vo veci 6 C 598/95 porušené nebolo.“

Z vyššie uvedeného dôvodu sa ústavný súd nezaoberal posudzovaním celého sťažovateľom uvádzaného obdobia, t. j. od 28. júla 1995, keď podal žalobu okresnému súdu,   ale   len   obdobia   po   8.   septembri   1999,   teda   dni,   keď   ústavný   súd   nálezom rozhodol o jeho predchádzajúcom návrhu na začatie konania.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   a stanovísk účastníkov konania, z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu a zo spisu sp. zn. II. ÚS 52/99 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci, najmä po 8. septembri 1999:

Žaloba,   ktorou   sa   sťažovateľ   dožadoval   vyslovenia   neplatnosti   okamžitého zrušenia pracovného pomeru, neplatnosti prevedenia na inú prácu, neplatnosti danej mu výpovede a priznania náhrady mzdy, bola doručená okresnému súdu 4. augusta 1995.Okresný súd v časti rozsudku č. k. 6 C 598/95-32 z 5. decembra 1995 určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru sťažovateľa je neplatné (táto časť rozsudku nadobudla právoplatnosť, lebo nebola napadnutá odvolaním).

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 6 C 598/95-162 zo 6. mája 1999 žalobu o vyslovenie neplatnosti výpovede zamietol a prevedenie na inú prácu vyhlásil za neplatné.

Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   52/99   z 8.   septembra   1999   vyslovil, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní porušené nebolo.

Okresný súd 4. októbra 1999 zaslal Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) súdny spis spolu s návrhom sťažovateľa na vylúčenie sudcov okresného súdu z prejednávania predmetnej veci na rozhodnutie.

Krajský súd uznesením č. k. 23 Nc 378/99-184 z 30. októbra 1999 vyslovil, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z ďalšieho konania vo veci. Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 27. januára 2000 a uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom 10. a 15. februára 2000.

Okresný súd 2. marca 2000 doručil krajskému súdu súdny spis na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov proti jeho medzitýmnemu rozsudku č. k. 6 C 598/95-162 zo 6.   mája   1999,   ktorým   bola   žaloba   o vyslovenie   neplatnosti   výpovede   danej sťažovateľovi 1. júna 1995 zamietnutá a jeho prevedenie na inú prácu (tiež 1. júna 1995) vyhlásené za neplatné.

Krajský súd na pojednávaní konanom 15. júna 2000 za účasti účastníkov a ich právnych zástupcov rozsudkom č. k. 5 Co 656/00-196 zmenil rozsudok okresného súdu   tak,   že   určil,   že   výpoveď   daná   sťažovateľovi   1.   júna   1995   je   neplatná, a odvolacie konanie proti časti rozsudku o neplatnosti prevedenia sťažovateľa na inú prácu zastavil a ponechal prvostupňový rozsudok v tejto časti nedotknutý.

Súdny spis bol okresnému súdu vrátený 7. augusta 2000 a rozsudok krajského súdu bol doručený účastníkom 28. augusta a 5. septembra 2000.

Sťažovateľ 12. októbra 2000 písomne urgoval na okresnom súde pokračovanie v konaní, a to o náhrade ušlej mzdy.

Okresný   súd   14.   decembra   2000   žiadal   žalovanú   organizáciu   o predloženie podrobného vyčíslenia priemerného zárobku sťažovateľa, ktoré bolo okresnému súdu predložené 4. januára 2001.

Podaním   z 11.   januára   2001   sťažovateľ   upravil   žalobný   petit   tak,   že   žiadal zaplatiť náhradu mzdy za jednotlivé mesiace od júna 1995 do septembra 2000, včítane úrokov z omeškania.

Na   pojednávaní   konanom   11.   januára   2001   za   prítomnosti   účastníkov   a ich právnych zástupcov okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 598/95-223 uložil žalovanej organizácii zaplatiť sťažovateľovi náhradu priemernej mzdy za obdobie od 4. augusta 1995 do 6. septembra 2000 vo výške 305 054 Sk so 17,6 % úrokom od 6. septembra 2000 do zaplatenia.

Predmetný   rozsudok   napadli   obaja   účastníci   konania   odvolaniami,   žalovaná organizácia 20. februára 2001 a sťažovateľ 23. februára 2001.

Súdny spis na konanie o odvolaniach bol doručený krajskému súdu 12. marca 2001.Na pojednávaní konanom 7. júna 2001 za prítomnosti sťažovateľa a právnych zástupcov oboch účastníkov konania krajský súd uznesením č. k. 5 Co 683/01-237 zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Súdny   spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   3.   augusta   2001   a druhostupňový rozsudok bol účastníkom doručený 15. augusta 2001.

Dňa   4.   februára   2002   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   žalovanej organizácie,   ktorá   žiadala   nepriznať   sťažovateľovi   náhradu   mzdy   za   obdobie 6 mesiacov po rozviazaní pracovného pomeru.

Okresný   súd   19.   apríla   2002   žiadal   žalovanú   organizáciu   o predloženie originálov   mzdových   listín   sťažovateľa,   evidencie   jeho   práceneschopnosti a mesačného výkonu práce od 1. januára 1995 do 6. septembra 2000.

Žalovaná organizácia predložila 21. mája 2002 okresnému súdu iba mzdový list sťažovateľa za rok 1995, lebo sťažovateľ pracoval u nej len do 30. júna 1995.

Okresný súd uznesením č. k. 6 C 598/95-247 zo 14. októbra 2002 ustanovil znalca z odboru personalistika - mzdy (krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zo 7. júna 2001 odporučil na výpočet priemernej mzdy sťažovateľa nariadiť znalecké dokazovanie).

Znalcom vypracovaný znalecký posudok č. 1/2002 z 22. novembra 2002 bol 17. januára 2003 doručený účastníkom.

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení z 31. januára 2003 žiadal doplniť znalecký posudok pre jeho nedostatočnosť. Právny zástupca žalovanej organizácie vo vyjadrení   zo   4.   februára   2003   nenavrhol   vypočuť   znalca,   lebo   k jeho   znaleckému posudku nemal pripomienky.

Súdny spis sp. zn. 6 C 598/95 bol 6. februára 2003 doručený ústavnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   odseku   3   citovaného   článku   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V petite sťažnosti (jej doplnení) sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „po prijatí podnetu   na   ďalšie   konanie   a vykonaní   dokazovania   na   náležité   zistenie   stavu veci,   vydal   nález   v ktorom   vysloví   porušenie   základného   práva   navrhovateľa na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   ustanovené   v čl.   48   ods.   2   prvá veta   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne, v konaní pod sp. zn. 6 C 598/95 a prizná mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000,- Sk“.

V odpovedi   č.   Spr   2007/02   z 15.   februára   2002   na   sťažnosť   sťažovateľa z 31. januára 2002 predseda okresného súdu uviedol, že:

„Preskúmaním   k veci   sa   vzťahujúceho   materiálu   som   zistil,   že   na   základe odvolania oboch účastníkov konania, Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu v Dolnom Kubíne zrušil a vec mu vrátil   na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spisový materiál bol doručený nášmu súdu 03. 08. 2001, pričom II. stupňové rozhodnutie bolo doručené účastníkom   13.   08.   2001.   Od tohto dátumu sa   vo   veci   nekoná, čo   bolo zapríčinené podľa vyjadrenia JUDr. S. jej práceneschopnosťou a vybavovaním agendy exekučnej.

Aj napriek uvedeným skutočnostiam vo veci konštatujem prieťahy objektívneho charakteru, pretože konajúca sudkyňa okrem agendy C vybavuje aj pracovnú časť exekučnej agendy a vzhľadom na počet vecí v jej senáte nemôže v každej konkrétnej veci konať priebežne.“

Okresný súd vo svojom už vyššie uvedenom vyjadrení zaslanom ústavnému súdu konštatuje, že „najmä v druhej polovici roka 2001 do mesiaca máj 2002 nebola vo   veci   zabezpečená   požadovaná   plynulosť   konania“   -   uvedené   mal   spôsobiť poddimenzovaný stav sudcov „nedosahujúci prevažne ani 50 %-tný stav plánovaného počtu“.

Aj keď to okresný súd jednoznačne neuviedol, z obsahu jeho vyššie uvedených vyjadrení vyplýva, že konanie zákonnej sudkyne v predmetnej pracovnoprávnej veci nepovažuje za konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zdôraznil, že „Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 15. 6. 2000 rozhodol   o neplatnosti   výpovede   z 1.   6.   1995   a tento   rozsudok   nadobudol právoplatnosť po doručení obom stranám dňa 6. 9. 2000. Od tejto doby sa malo konať o náhrade ušlej mzdy podľa ust. § 61 ods. 1 Zák. práce, avšak aj rozhodovanie o tejto časti sporu naráža na prieťahy a dodnes o ňom nie je právoplatne rozhodnuté“.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho právna neistota, ako aj neistota jeho rodiny „trvá už ôsmy rok a s pribúdajúcim časom narastá - stupňuje sa!“

Aj   napriek   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   o urýchlenie   konania   k náprave nedošlo.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 598/95 bolo   rozhodovanie   o neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   a   neplatnosti prevedenia na inú prácu a v súčasnosti je ním rozhodovanie o náhrade mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru.

Právna   úprava   predmetu   sporu   je   vykonaná   Zákonníkom   práce   a s ním súvisiacimi   (vykonávacími)   právnymi   predpismi.   Problematika   zániku   pracovného pomeru   a určovania   náhrady   mzdy   z neho   vyplývajúceho   patrí   v súčasne   platnej a účinnej   pracovnoprávnej   úprave podľa   názoru   ústavného   súdu   k právne   náročnej problematike,   ktorej   náročnosť   je   častokrát   zvýšená   pomerne   komplikovaným zisťovaním   právne   relevantných   faktických   skutočností   (zabezpečovanie   listinných dôkazov,   odborných   svedeckých   vyjadrení   a pod.)   potrebných   na   rozhodnutie a v danom prípade (posudzovanom období konania) aj znaleckým zisťovaním výšky priemernej mzdy.

Pri hodnotení postupu okresného súdu v predmetnom konaní prihliadal preto ústavný súd aj na právnu a faktickú náročnosť posudzovanej veci, najmä jej vplyvu na celkový priebeh konania.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil takú závažnú skutočnosť,   ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

Aj   keď   sťažovateľom   namietaná   predpojatosť   sudcov   okresného   súdu a rozhodovanie   o tejto   námietke   mali   vplyv   na   predĺženie   konania   v jeho posudzovanej etape (cca o 9 mesiacov), nie je možné využívanie oprávnení daných účastníkom   konania   platnými   procesnoprávnymi   predpismi   (napr.   namietanie predpojatosti   sudcov)   kvalifikovať   ako   skutočnosť   spôsobujúcu   zbytočné   prieťahy v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomných dokumentov,   z obsahu   súdneho   spisu   okresného   súdu   a zo   stanovísk   účastníkov konania ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní (v jeho posudzovanej etape) spôsobené okresným súdom, ktorý vo veci nevykonal žiadny procesný úkon v čase   od   doručenia   druhostupňového   rozhodnutia   účastníkom   konania   (t.   j.   od 15.   augusta   2001)   do   výzvy   adresovanej   žalovanej   organizácii   na   zaslanie   mu požadovaných písomných materiálov (t. j. do 19. apríla 2002), čím spôsobil zbytočné prieťahy v trvaní vyše 9 mesiacov.

Taktiež   ustanovenie   súdneho   znalca   (uznesením   zo   14.   októbra   2000)   na vypočítanie priemerného zárobku sťažovateľa (odporúčané uznesením krajského súdu) až po uplynutí približne 5 mesiacov po oznámení žalovanej organizácie, že nemôže predložiť   okresnému   súdu   všetky   ním   požadované   písomnosti,   lebo   sťažovateľ vykonával u nich prácu len do 30. júna 1995 (skutočnosť, ktorá bola okresnému súdu už   známa   z doterajšieho   priebehu   konania),   považuje   ústavný   súd   za   konanie   so zbytočnými prieťahmi.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že z posudzovaného obdobia konania okresného súdu v predmetnej veci (od 11. augusta 1999 - súdny spis vrátený   z ústavného   súdu   do   6.   februára   2003   -   opätovné   zaslanie   súdneho   spisu ústavnému súdu) trvajúceho vyše 3 rokov a 5 mesiacov vykazuje konanie okresného súdu   v období   trvajúcom   vyše   14   mesiacov   (9   +   5   mesiacov)   znaky   konania   so zbytočnými prieťahmi.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.   K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   teda   k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych problémoch ako dôvod, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z dôvodov   vyššie   uvedených   v predmetnom   pracovnoprávnom súdnom   konaní   nemožno   hodnotiť   postup   okresného   súdu   v posudzovanej   veci (a etape jeho konania) ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sú nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   spôsobujúci   zdĺhavosť   namietaného konania nevykazoval   podľa   názoru   ústavného súdu   znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí vyše 3 rokov okresný súd ešte o náhrade mzdy nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   priznať tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu   porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   sťažnosti   súčasne   domáhal   „aj   priznania   náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Sk z nasledovných dôvodov:

-   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v konaní   pred   Okresným   súdom   v Dolnom Kubíne   6   C   598/95   sa   rozhodovalo   o neplatnosti   výpovede   a trvaní   pracovného pomeru, navrhovateľ nemohol byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie ani   nemohol   poberať   iné   dávky   podpory   pri   zamestnaní   alebo   dávky   sociálneho zabezpečenia alebo sociálnej podpory.   Počas celého konania bol bez akýchkoľvek príjmov. Tým sa on aj jeho rodina dostala do hmotnej núdze a faktické príjmy sa znížili pod hranicu životného minima. Uvedená finančná situácia nepriaznivo pôsobila na vzťahy vo vnútri navrhovateľovej rodiny   a aj vo vzťahu navrhovateľa k okoliu a spoločnosti.   Navrhovateľ   nemohol   zabezpečiť   ani   základné   potreby   seba,   svoju manželku a deti.

-   neustálym   odďaľovaním   rozhodnutia   vo   veci   a spôsobovaním   prieťahov v konaní zo strany Okresného súdu v Dolnom Kubíne sa značne znížilo aj uplatnenie navrhovateľa   v spoločnosti   a to   nielen   nedostatkom   finančných   prostriedkov. Navrhovateľ stratil základné istoty a možnosť uplatnenia v spoločnosti, ohrozené bolo aj   zabezpečenie   ubytovania   jeho   rodiny   vzhľadom   na   ubytovanie   v pridelenom služobnom byte.

- postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne sa narušila dôvera navrhovateľa v možnosť   spravodlivej   súdnej   ochrany   jeho   oprávnených   práv   a záujmov a vymožiteľnosti práva.

-   spôsobenie prieťahov v konaní umožňovalo vytváranie prekážok zo strany odporcu   v konaní   pred   Okresným   súdom   v Dolnom   Kubíne   či   už   v konaní,   alebo možnosti   pokračovať   v zamestnaní   u odporcu   a vykonávanie   pracovnej   činnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Navrhovateľovi bola zo strany jeho zamestnávateľa doručená   ďalšia   výpoveď,   boli   pokusy   o jeho   vypratanie   z bytu   a pod.,   pričom uvedené skutočnosti vyvolali následné spory.

Vyššie uvedené skutočnosti pociťoval navrhovateľ ako ďalšiu ujmu spôsobenú popri skutočnej finančnej ujme.

Nemateriálna ujma navrhovateľa spočíva v značnom znížení jeho postavenia v spoločnosti   a rodine,   vytvorení   sociálnej   neistoty   a znížení   uplatnenia   jeho oprávnených práv a záujmov. Nárok na jej náhradu navrhuje navrhovateľ priznať vo výške   100.000,-   Sk.   Priznaním   náhrady   nemajetkovej   ujmy   je   možné   čiastočne napraviť   alebo   znížiť   dôsledky   niektorých   stavov   spôsobených   porušením   práv navrhovateľa.“

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia,   resp.   uvedenie   do   pôvodného   stavu.   Daný   prípad   je   práve   takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). V danom prípade   ústavný   súd   považoval   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu   (najmä na   posudzovanie   postupu   okresného   súdu   len   v časti   napadnutého   konania), ako aj vzhľadom na zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003