znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 189/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o.,Holubyho 12, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁNLaw firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. RóbertRužbašán, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 63/2014z 26. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra2015 doručená sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako ajporušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžso 63/2014 z 26. augusta 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podniká v oblastimedzinárodnej kamiónovej dopravy a pre jej realizáciu zamestnáva vodičov nákladnýchvozidiel, ktorí svoje pracovné povinnosti realizujú mimo administratívneho sídlaspoločnosti a mimo územia Slovenskej republiky.

Žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sasťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústredia práce sociálnych vecía rodiny (ďalej len „ústredie“) č. AA/2012/37406/12015/OPČ-SSZ z 23. júla 2012, ktorýmústredie zamietlo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodinyč. KE/2012/22568, č. záz. KE/2012/052988z 24. apríla 2012, ktorým bola sťažovateľkeuložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanovso zdravotným postihnutím za rok 2008 v sume 2 320,23 €. Krajský súd v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S 254/2012-56 z 15. mája 2014 žalobu zamietol.Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd ako súd odvolací tento rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že ako správne orgány, tak aj oba súdy nesprávne vyložili§ 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službáchzamestnanosti“), v dôsledku čoho sťažovateľku sankcionovali za postup, ktorý právnanorma nezakazuje. Uviedla, že si splnila všetky zákonom ukladané povinnostizamestnávateľa a predložila všetky doklady (najmä pracovné zmluvy, výkazy jázd) jasnepreukazujúce, že jej zamestnanci – vodiči vykonávali svoju pracovnú činnosť výlučne mimoúzemia Slovenskej republiky.

Najvyšší súd podľa sťažovateľky nezohľadnil vznesené námietky a predloženédôkazné prostriedky, nevysporiadal sa s otázkou miesta skutočného výkonu prácezamestnancov, čím jeho rozsudok trpí vadami v rozpore s požiadavkou na riadneodôvodnenie. Namietla, že najvyšší súd pri výklade sporného ustanovenia § 63 ods. 3zákona o službách zamestnanosti nepostupoval v zmysle skoršieho vlastného rozhodnutiavo veci sp. zn. 8 Sžp 1/2010, že„Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, a neurčitý pojem„zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí“nevyložil v jej prospech.Týmto mal najvyšší súd vyložiť a aplikovať § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanostiv rozpore s ústavou, čím súčasne porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 152 ods. 4ústavy.

S ohľadom na uvedené argumenty, ktoré sa snažila podporiť poukazmina rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, Ústavného súdu Českej republiky, ako ajEurópskeho súdu pre ľudské práva, je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd svojímrozsudkom porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jeho rozsudokje tiež v priamom rozpore so zásadou právnej istoty a má za následok zásah do jejmajetkových práv v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k dôležitosti požiadavky ústavne konformného výkladu a aplikáciezákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov sťažovateľka poukázalana rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napr. II ÚS 148/06, III. ÚS 348/06,IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07; nálezy IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04, I. ÚS 236/06;nález sp. zn. PL. ÚS 67/07 a i.), podobne tak aj vo vzťahu k dôležitosti odôvodneniasúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, poukázalana judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), Ústavného súdu Českejrepubliky (I. ÚS 1561/08), Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Podľa sťažovateľky je rozsudok najvyššieho súdu v priamom rozpore so zásadouprávnej istoty, porušuje jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože„nebral do úvahy skutočnosti, ktoré sťažovateľ namietal a na ktoré aj adekvátne upozorňoval vo svojich vyjadreniach, a s ktorými sa mal NS SR vysporiadať pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa vo veci žaloby o preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu“, ako aj s jej základným právom vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré (porušenie) osobitne nešpecifikovala. Dodala však, že„názor Ústavného súdu SR má pre sťažovateľa podstatný význam, nakoľko má vplyv pre stav právnej istoty aj do budúcna, pretože sa jedná o podstatnú právnu otázku s dopadom na vlastnícke právo sťažovateľa (povinnosť uhradiť odvody vo výške niekoľko tisíc eur ročne)“.

Sťažovateľka si uplatnila aj priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €z dôvodu dlhotrvajúcej nepriaznivej a nekomfortnej situácie s negatívnym dopadom na jejmajetkovú sféru v súvislosti s vydaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosťna ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso/63/2014 zo dňa 26.08.2015.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vedené pod sp. zn. 10 Sžso/63/2014 zo dňa 26.08.2015 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,00 € (jeden tisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu č. ú:, vedený v, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavyrozsudkom najvyššieho súdu, ktorým ako potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecnesprávny a vydaný bez procesných pochybení.

Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky jednaks výkladom a aplikáciou § 63 zákona o službách zamestnanosti, z ktorého zamestnávateľomvyplýva povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnávanajmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanovso zdravotným postihnutím, v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jehozamestnancov [§ 63 ods. 1 písm. d)], a jednak v nespokojnosti so spôsobom, akým najvyššísúd svoj rozsudok odôvodnil. Je toho názoru, že najvyšší súd pri určovaní počtuzamestnancov nesprávne interpretoval a aplikoval § 63 ods. 3 zákona o službáchzamestnanosti a do celkového počtu jej zamestnancov v rozpore so zákonom započítal ajzamestnancov vodičov plniacich jej úlohy ako zamestnávateľa v zahraničí, a súčasnesa nedostatočne vysporiadal so sťažovateľkou vznesenými námietkami a dôkazmismerujúcimi k preukázaniu nesprávnosti záverov správneho orgánu a následne aj krajskéhosúdu, resp. aj samého najvyššieho súdu.

Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že„Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho možno považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom použití ustanovení Zákonníka práce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce. Žalobca(v konaní predústavným súdom sťažovateľka, pozn.)nepreukázal a ani netvrdil, že zamestnáva zamestnancov v takomto pracovnom zaradení, ale práve naopak z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce zamestnancov žalobcu sú K.“.Najvyšší súd výslovne skonštatoval, že v pracovných zmluvách predloženýchsťažovateľkou majú jej zamestnanci uvedené miesto výkonu práce,,, K “,čo bolo Dodatkom 1 k jednotlivým zmluvám zmenené tak, že miestom výkonu práce sú„jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa“.

Ústavný súd pripomína, že na pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonomzávislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo právnické osoby sa, ak Zákonníkpráce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskehozákonníka (§ 1 ods. 1 a 4 Zákonníka práce). Z toho tiež vyplýva požiadavka určitostipodstatných náležitostí pracovnej zmluvy, medzi ktoré patrí aj miesto výkonu práce[§ 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce]. Jeho určenie ako„jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa“túto požiadavku nespĺňa.

Rovnako sa do správneho konania s pracovnoprávnymi aspektmi premietapožiadavka zvýšenej ochrany zamestnanca, ktorá sa odráža aj v prístupe k interpretáciia aplikácii právnych predpisov na úseku zamestnanosti v prospech jednak zamestnancov,ale tiež osôb uchádzajúcich sa o zamestnanie (potenciálnych zamestnancov), a to osobitnevo vzťahu k osobám požívajúcim osobitnú ochranu v zmysle predpisov pracovného práva(maloletí zamestnanci, ženy, tehotné ženy, rodičia nezaopatrených detí, osobyso zdravotným postihnutím a pod.).

Najvyšší súd s poukazom na zákon o službách zamestnanosti a Zákonník prácedospel k záveru, že„Z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci, vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú osobu.“.

Tento právny záver najvyššieho súdu nevybočuje z logiky výkladu dotknutýchprávnych predpisov. Ústavný súd dodáva, že za zamestnanca plniaceho úlohyzamestnávateľa v zahraničí nemožno považovať zamestnanca na zahraničnej pracovnejceste (§ 57 Zákonníka práce). Celkovo ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konalv medziach svojej právomoci a príslušné ustanovenia zákona o službách zamestnanostiv spojení s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce podstatné pre posúdenie danej veciinterpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.Najvyšší súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkouvznesené námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné procesnoprávneustanovenia a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2OSP. Najvyšší súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto jeho záveryv žiadnom prípade nemožno považovať za z ústavnoprávneho hľadiska arbitrárne alebozjavne neopodstatnené, ani za nedostatočne odôvodnené z hľadiska požiadaviekustanovenia § 157 ods. 2 OSP (v danej veci v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP a §211 ods. 2 OSP).

Stabilná judikatúra ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07,I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožnostotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovaťv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodova námietok.

Judikatúra, na ktorú vo svojej sťažnosti sťažovateľka poukázala, je síce relevantnávo vzťahu k vzneseným námietkam dôležitosti odôvodnenia rozhodnutia z hľadiskazaistenia realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právana spravodlivé súdne konanie, ako aj požiadavky na ústavne konformný výklad zákonoma ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, avšak z jej obsahu nevyplýva nijakýzásadný argument z ústavnoprávneho hľadiska spochybňujúci postup a rozhodnutienajvyššieho súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejtočasti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavyústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorýmpatrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základnýchpráv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného právasťažovateľky podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súdo ďalších návrhoch sťažovateľky (najmä o priznaní primeraného finančného zadosťučineniaa náhrady trov konania) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016