SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 89/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom JUDr.Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práva slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014 a jeho uznesením z 5. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014a jeho uznesením z 5. februára 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduPiešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 86/2010 z 2. júla 2012 uznaný vinným zospáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“), za čo mu bol podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona a § 36 písm. j) a § 38 ods. 3Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov, ktorý mu okresný súdpodľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil a určilskúšobnú dobu v trvaní jedného roka.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súdv Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 To 108/2012-319 zo 17. januára 2013ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ následne proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa podal mimoriadnyopravný prostriedok – dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesenímsp. zn. 3 Tdo 4/2014 z 5. februára 2014 podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol,pretože nepovažoval dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku za splnené.
Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd svojím postupom a označenýmrozhodnutím porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36ods. 1 listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:
«Skutok ustálený v trestnom konaní nie je správne právne kvalifikovaný, pretože nenapĺňa všetky zákonné znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľ podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák…
Aby sťažovateľ ako obvinený mohol byť považovaný za verejného činiteľa, nepostačuje len zistenie, že v čase činu bol príslušníkom PZ SR, a že sa podieľal na plnení úloh spoločnosti a štátu, ale musí byť splnená aj podmienka, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou…
Chápanie pojmu právomoci a zodpovednosti v súvislosti s poskytnutím informácie o umiestnení policajnej hliadky ⬛⬛⬛⬛ nebolo vyhodnotené správne.
Prvok právomoci a zodpovednosti musí v sebe zahrňovať vždy prvok moci a prvok rozhodovania následne vynútiteľného štátnou mocou.
Keďže v danej veci sťažovateľ nespáchal trestný čin v súvislosti s právomocou rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a ani zodpovednosťou zaň, pričom takéto rozhodovanie neobsahuje v danej veci prvok moci a prvok rozhodovania, nemôže byť konanie sťažovateľa kvalifikované ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
Sťažovateľ v skutku uvedených súvislostiach nevykonával právomoc verejného činiteľa, a preto nebol verejným činiteľom, nekonal v takomto postavení.
K posudzovaniu právnych východísk možno odkázať na ustálenú súdnu prax NS SR, konkrétne napríklad na rozsudok č. k. 1 TdoV 14/2012 zo dňa 25. 4. 2013.
Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí vyhol posúdeniu tejto otázky a pojem „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ vysvetlil ústavne neakceptovateľným spôsobom tak, že ide o obchádzanie zákona o Policajnom zbore… Takýto výklad zákona nemožno ani nazvať výkladom, preto sa sťažovateľ domnieva, že ide o prejav svojvôle pri rozhodovaní, rozhodovanie bez uvedenia akýchkoľvek právnych úvah a bez vysporiadania sa k konkrétnou obranou sťažovateľa k tejto otázke, hoci nie je zrejme bezvýznamná a obdobné veci sa v súdnej praxi riešia inak.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na tomto súde pod č. k. 3 Tdo 4/2014 v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 4/2014 zo dňa 5. 2. 2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd…).
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 4/2014 zo dňa 5. 2. 2014 sa zrušuje.“
Zároveň sťažovateľ žiadal nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom v sume 340,89 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva nasúdnu ochranu, základného práva na osobnú slobodu a práva na spravodlivé súdne konaniepostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014 a jeho uznesenímz 5. februára 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nesprávne vyložila aplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenia Trestného zákona, čo v konečnom dôsledkuviedlo k odsúdeniu sťažovateľa za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa avšakpri absencii naplnenia všetkých zákonom vyžadovaných znakov označenej skutkovejpodstaty.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavnýmpostavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadneoprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názoryvšeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvoriliskutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásenáspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Ústavný súd ďalej zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre ajEurópsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,Recueil III/1997). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tentonatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Berúc na zreteľ uvedené hľadiská ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 4/2014 z 5. februára 2014, v odôvodnení ktoréhovo vzťahu k námietkam uvedeným v sťažnosti dovolací súd uviedol tieto relevantnéskutočnosti:
«... prvý dovolací dôvod obvineného sa týkal porušenia ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento dovolací dôvod je naplnený vtedy, keď rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Po preskúmaní veci dovolacím súdom, tento zistil, že skutková veta tak, ako bola ustálená nižšími súdmi, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený ⬛⬛⬛⬛ právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Zistený skutkový stav bol správne právne kvalifikovaný, pretože obvinený ⬛⬛⬛⬛ svojím konaním naplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických osôb. Na naplnenie tejto skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby sa činu dopustil špeciálny subjekt, t. j. verejný činiteľ, a to jednou z troch taxatívne uvedených foriem konania. Z hľadiska zavinenia úmysle páchateľa musí zahŕňať aj spôsobenie škody, alebo zadováženie či už sebe alebo inému neoprávneného majetkového prospechu. Neoprávneným prospechom môže byť aj neoprávnené zvýhodnenie inej osoby, ktorú páchateľ v postavení verejného činiteľa v rozpore so svojimi povinnosťami informuje o pripravovanej policajnej akcii, zameranej na odhalenie trestnej činnosti, v úmysle umožniť tejto osobe sa vyhnúť prípadnej zodpovednosti za protiprávne konanie. O to skôr, že v prípade ⬛⬛⬛⬛ išlo o osobu uvedenú v zozname polície tzv. „záujmových osôb“.
Všeobecnými podmienkami uznania osoby za verejného činiteľa na účely trestného zákona sú:
a) konkrétne postavenie, povolanie, služobný pomer alebo určitá funkcia osoby,
b) podieľanie sa na plnení úloh spoločnosti a štátu,
c) používanie zverenej právomoci danej v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.
Pri zisťovaní obsahu pojmu „právomoc“ je potrebné vo všeobecnosti vychádzať z osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich pôsobnosť, oprávnenia a povinnosti toho – ktorého subjektu v postavení verejného činiteľa.
Oprávnenia a povinnosti verejných činiteľov priznávajú a stanovujú osobitné zákony, na tom ktorom úseku verejnej správy. Ide predovšetkým o procesné normy – Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok, Správny zákon, ďalej sú to zákony stanovujúce postavenie a úlohy ozbrojených zborov a mestskej polície (konkrétne zákon o Policajnom zbore č. 171/1993 Z. z.)
Pojem „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ treba vykladať tak, že ide o obchádzanie už uvedeného zákona.
Je nepochybné, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ dňa 29. mája 2009 konal ako verejný činiteľ a spáchal trestný čin v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. V uvedenom prípade mali príslušní policajti na základe rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave č. 56/2007 a rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava č. 34/2007 vykonávať opatrenia na zamedzenie závažného protiprávneho konania osôb, teda vykonávali svoju právomoc v súlade s úlohami, ktoré má Policajný zbor plniť podľa zák. č. 171/1993 Z. z. Všetky zúčastnené hliadky vrátane hliadky č. 4 v zložení ⬛⬛⬛⬛ dostali písomnú inštruktáž spolu so zoznamom záujmových osôb, medzi ktorými bola aj osoba ⬛⬛⬛⬛. Hliadky mali pokyn, že v prípade, ak by boli svedkami páchania trestnej činnosti alebo protiprávneho konania, majú zasiahnuť. Obvinený o policajnej akcii telefonicky informoval ⬛⬛⬛⬛, čím mu umožnil vyhnúť sa policajnej kontrole príslušníkmi Policajného zboru.
K námietke obvineného, že postup polície bol nezákonný a služobný zákrok bol vykonaný protiprávne, dovolací súd uvádza, že Policajný zbor podľa § 2 ods. 1 písm. b), ods. 3 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v rámci svojich úloh okrem iných odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov, plní úlohy na úseku prevencie v rozsahu pôsobnosti ustanovenej zákonom, preto postup polície bol zákonný. V posudzovanej veci boli všetky dôkazy vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákon a v tomto smere postupu súdov ani orgánom činných v trestnom konaní niet čo vyčítať.»
Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súdkonštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ústavnoprávnymiprincípmi. Jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd vo svojom uznesení primeraneokolnostiam veci vyčerpávajúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia,ktoré mohol podrobiť dovolaciemu prieskumu, pričom svoje úvahy zdôvodnil v podrobnejargumentácii.
Ako z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd sa splneniuobligatórnych znakov skutkovej podstaty prečinu, za ktorý bol sťažovateľ stíhanýa odsúdený, v dostatočnej miere venoval. Jednotlivé znaky primeraným spôsobom definovala premietol ich na situáciu sťažovateľa. Vysvetlil zmysel jednotlivých ťažiskovýchzákonných pojmov, ktoré boli vo veci sťažovateľa rozhodujúcimi, a spôsob, akým na tietobolo potrebné v danej veci nazerať. Vychádzal pritom zo skutkových zistení jednoznačnepreukázaných v trestnom konaní a zodpovedajúcich právnych noriem (Trestný zákona zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v zneníneskorších predpisov). Výsledkom preskúmania trestnej veci sťažovateľa bol závernajvyššieho súdu, že skutková veta, tak ako bola súdmi nižších stupňov ustálená,obsahovala všetky zákonné znaky prečinu, z ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, a tedazistený skutkový stav bol správne právne kvalifikovaný.
Najvyšší súd tak zohľadňujúc účinnú právnu úpravu vylúčil možnosť subsumovaniaargumentácie sťažovateľa pod namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)Trestného poriadku, pritom konštatovanie o nesplnení dôvodov dovolania sťažovateľa bolozaložené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnejprávnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvodna odmietnutie dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočnýzáklad pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahya vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorejtento postavil svoje rozhodnutie.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávaniaa predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, abybol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoruústavného súdu základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako podľa čl. 36 ods. 1listiny) a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou,že sa všeobecné súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania.
Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutomuznesení nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené a nenachádzaani žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdua sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8ods. 2 listiny najvyšším súdom vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného základnéhopráva, ktoré garantuje stíhanie a pozbavenie osobnej slobody len z dôvodov a spôsobomustanoveným zákonom. V danom prípade sťažovateľ bol odsúdený na základe rozsudkuokresného súdu sp. zn. 1 T 86/2010 z 2. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu. k. 6 To 108/2012-319 zo 17. januára 2013, ktorým bol uznaný vinným z prečinuzneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa nebol zrušený ani v konaní o dovolaní napadnutýmrozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré aj ústavný súd vyhodnotil ako ústavne akceptovateľné,preto nemožno dospieť ani k záveru, že by sťažovateľ nebol stíhaný (v procesepredchádzajúcom ústavne prijateľným rozhodnutiam) v súlade so zákonom, a teda nedošloani k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny.
Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými základnými právamizaručenými čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a právom zaručeným čl. 6ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosťza zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalšejpožiadavke sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu) sa vzhľadom naznenie ustanovenia čl. 127 ods. 2 ústavy (podmienka vyhovenia sťažnosti) stalobezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015