SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 89/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom JUDr.Jurajom   Gavalcom,   Advokátska   kancelária,   Teodora   Tekela   23,   Trnava,   vo   vecinamietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práva slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014 a jeho uznesením z 5. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014a jeho uznesením z 5. februára 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduPiešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 86/2010 z 2. júla 2012 uznaný vinným zospáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“), za čo mu bol podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona a § 36 písm. j) a § 38 ods. 3Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov, ktorý mu okresný súdpodľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil a určilskúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   Krajský   súdv Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 To 108/2012-319 zo 17. januára 2013ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ   následne   proti   rozhodnutiu   súdu   druhého   stupňa   podal   mimoriadnyopravný   prostriedok   –   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   napadnutým   uznesenímsp. zn. 3 Tdo 4/2014 z 5. februára 2014 podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol,pretože nepovažoval dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku za splnené.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   najvyšší   súd   svojím   postupom   a   označenýmrozhodnutím porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36ods. 1 listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

«Skutok ustálený v trestnom konaní nie je správne právne kvalifikovaný, pretože nenapĺňa   všetky   zákonné   znaky prečinu   zneužívania právomoci   verejného   činiteľ   podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák…

Aby   sťažovateľ   ako   obvinený   mohol   byť   považovaný   za   verejného   činiteľa, nepostačuje len zistenie, že v čase činu bol príslušníkom PZ SR, a že sa podieľal na plnení úloh spoločnosti a štátu, ale musí byť splnená aj podmienka, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou…

Chápanie pojmu právomoci a zodpovednosti v súvislosti s poskytnutím informácie o umiestnení policajnej hliadky ⬛⬛⬛⬛ nebolo vyhodnotené správne.

Prvok právomoci a zodpovednosti musí v sebe zahrňovať vždy prvok moci a prvok rozhodovania následne vynútiteľného štátnou mocou.

Keďže   v   danej   veci   sťažovateľ   nespáchal   trestný   čin   v   súvislosti   s   právomocou rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a ani zodpovednosťou zaň, pričom takéto rozhodovanie neobsahuje v danej veci prvok moci a prvok rozhodovania, nemôže byť konanie sťažovateľa kvalifikované ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Sťažovateľ   v   skutku   uvedených   súvislostiach   nevykonával   právomoc   verejného činiteľa, a preto nebol verejným činiteľom, nekonal v takomto postavení.

K posudzovaniu právnych východísk možno odkázať na ustálenú súdnu prax NS SR, konkrétne napríklad na rozsudok č. k. 1 TdoV 14/2012 zo dňa 25. 4. 2013.

Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí vyhol posúdeniu tejto otázky a pojem „vykonáva   svoju   právomoc   spôsobom   odporujúcim   zákonu“   vysvetlil   ústavne neakceptovateľným spôsobom tak, že ide o obchádzanie zákona o Policajnom zbore… Takýto výklad zákona nemožno ani nazvať výkladom, preto sa sťažovateľ domnieva, že ide o prejav svojvôle pri rozhodovaní, rozhodovanie bez uvedenia akýchkoľvek právnych úvah a bez vysporiadania sa k konkrétnou obranou sťažovateľa k tejto otázke, hoci nie je zrejme bezvýznamná a obdobné veci sa v súdnej praxi riešia inak.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na tomto súde pod č. k. 3 Tdo 4/2014 v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 4/2014 zo dňa 5. 2. 2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu jeho ústavného práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (aj   porušenie   čl.   8   ods.   2   a   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd…).

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 4/2014 zo dňa 5. 2. 2014 sa zrušuje.“

Zároveň sťažovateľ žiadal nahradiť   mu trovy právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom v sume 340,89 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   nasúdnu ochranu, základného práva na osobnú slobodu a práva na spravodlivé súdne konaniepostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014 a jeho uznesenímz 5.   februára   2014,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   nesprávne   vyložila aplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenia Trestného zákona, čo v konečnom dôsledkuviedlo k odsúdeniu sťažovateľa za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa avšakpri   absencii   naplnenia   všetkých   zákonom   vyžadovaných   znakov   označenej   skutkovejpodstaty.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôžezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavnýmpostavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadneoprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názoryvšeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvoriliskutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásenáspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd ďalej zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetomsúdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre ajEurópsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   v   tejto   súvislosti   najmä   uviedol:   „Právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso   zreteľom   na   konkrétny   prípad“   (napr.   Georgidias   c.   Grécko   z   29.   5.   1997,Recueil III/1997).   Aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tentonatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Berúc na zreteľ uvedené hľadiská ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 4/2014 z 5. februára 2014, v odôvodnení ktoréhovo   vzťahu   k   námietkam   uvedeným   v sťažnosti   dovolací   súd   uviedol   tieto   relevantnéskutočnosti:

«... prvý dovolací dôvod obvineného sa týkal porušenia ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento dovolací dôvod je naplnený vtedy, keď rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Po preskúmaní veci dovolacím súdom, tento zistil, že skutková veta tak, ako bola ustálená   nižšími   súdmi,   obsahuje   všetky   zákonné   znaky   trestného   činu,   z   ktorého   bol obvinený ⬛⬛⬛⬛ právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Zistený skutkový stav bol správne   právne   kvalifikovaný,   pretože   obvinený ⬛⬛⬛⬛ svojím   konaním   naplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Objektom   tohto   trestného   činu   je   záujem   štátu   na   riadnom   výkone   právomoci verejných   činiteľov   a   na   ochrane   práv   a   povinností   fyzických   a   právnických   osôb. Na naplnenie tejto skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby sa činu dopustil špeciálny subjekt, t. j. verejný činiteľ, a to jednou z troch taxatívne uvedených foriem konania. Z hľadiska zavinenia úmysle páchateľa musí zahŕňať aj spôsobenie škody, alebo zadováženie či už sebe alebo inému neoprávneného majetkového prospechu. Neoprávneným prospechom môže byť aj   neoprávnené   zvýhodnenie   inej   osoby,   ktorú   páchateľ   v   postavení   verejného   činiteľa v rozpore so svojimi povinnosťami informuje o pripravovanej policajnej akcii, zameranej na odhalenie   trestnej   činnosti,   v   úmysle   umožniť   tejto   osobe   sa   vyhnúť   prípadnej zodpovednosti za protiprávne konanie. O to skôr, že v prípade ⬛⬛⬛⬛ išlo o osobu uvedenú v zozname polície tzv. „záujmových osôb“.

Všeobecnými podmienkami uznania osoby za verejného činiteľa na účely trestného zákona sú:

a) konkrétne postavenie, povolanie, služobný pomer alebo určitá funkcia osoby,

b) podieľanie sa na plnení úloh spoločnosti a štátu,

c) používanie zverenej právomoci danej v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.

Pri   zisťovaní   obsahu   pojmu   „právomoc“   je   potrebné   vo   všeobecnosti   vychádzať z osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich pôsobnosť, oprávnenia a povinnosti toho – ktorého subjektu v postavení verejného činiteľa.

Oprávnenia a povinnosti verejných činiteľov priznávajú a stanovujú osobitné zákony, na   tom   ktorom   úseku   verejnej   správy.   Ide   predovšetkým   o   procesné   normy   –   Trestný poriadok,   Občiansky   súdny   poriadok,   Správny   zákon,   ďalej   sú   to   zákony   stanovujúce postavenie a úlohy ozbrojených zborov a mestskej polície (konkrétne zákon o Policajnom zbore č. 171/1993 Z. z.)

Pojem „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ treba vykladať tak, že ide o obchádzanie už uvedeného zákona.

Je nepochybné, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ dňa 29. mája 2009 konal ako verejný činiteľ a spáchal trestný čin v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. V uvedenom prípade   mali   príslušní   policajti   na   základe   rozkazu   riaditeľa   Krajského   riaditeľstva Policajného   zboru   v   Trnave   č.   56/2007   a   rozkazu   riaditeľa   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Trnava   č.   34/2007   vykonávať   opatrenia   na   zamedzenie   závažného protiprávneho konania osôb, teda vykonávali svoju právomoc v súlade s úlohami, ktoré má Policajný zbor plniť podľa zák. č. 171/1993 Z. z. Všetky zúčastnené hliadky vrátane hliadky č. 4 v zložení ⬛⬛⬛⬛ dostali písomnú inštruktáž spolu so zoznamom záujmových osôb, medzi ktorými bola aj osoba ⬛⬛⬛⬛. Hliadky mali pokyn, že v prípade, ak by boli svedkami páchania trestnej činnosti alebo protiprávneho konania, majú zasiahnuť. Obvinený o   policajnej   akcii   telefonicky   informoval ⬛⬛⬛⬛,   čím   mu umožnil vyhnúť sa policajnej kontrole príslušníkmi Policajného zboru.

K námietke obvineného, že postup polície bol nezákonný a služobný zákrok bol vykonaný protiprávne, dovolací súd uvádza, že Policajný zbor podľa § 2 ods. 1 písm. b), ods. 3 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v rámci svojich úloh okrem iných odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov, plní úlohy na úseku prevencie v rozsahu pôsobnosti ustanovenej zákonom, preto postup polície bol zákonný. V posudzovanej veci boli všetky dôkazy vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákon a v tomto smere postupu súdov ani orgánom činných v trestnom konaní niet čo vyčítať.»

Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súdkonštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné   pre posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   v súlade   s ústavnoprávnymiprincípmi. Jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne   a   právne   akceptovateľné.   Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   primeraneokolnostiam veci vyčerpávajúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia,ktoré mohol podrobiť dovolaciemu prieskumu, pričom svoje úvahy zdôvodnil v podrobnejargumentácii.

Ako z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd sa splneniuobligatórnych   znakov   skutkovej   podstaty   prečinu,   za   ktorý   bol   sťažovateľ   stíhanýa odsúdený, v dostatočnej miere venoval. Jednotlivé znaky primeraným spôsobom definovala premietol   ich   na   situáciu   sťažovateľa.   Vysvetlil   zmysel   jednotlivých   ťažiskovýchzákonných pojmov, ktoré boli vo veci sťažovateľa rozhodujúcimi, a spôsob, akým na tietobolo potrebné v danej veci nazerať. Vychádzal pritom zo skutkových zistení jednoznačnepreukázaných   v trestnom   konaní   a zodpovedajúcich   právnych   noriem   (Trestný   zákona zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v zneníneskorších   predpisov).   Výsledkom   preskúmania   trestnej   veci   sťažovateľa   bol   závernajvyššieho   súdu,   že   skutková   veta,   tak   ako   bola   súdmi   nižších   stupňov   ustálená,obsahovala všetky zákonné znaky prečinu, z ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, a tedazistený skutkový stav bol správne právne kvalifikovaný.

Najvyšší súd tak zohľadňujúc účinnú právnu úpravu vylúčil možnosť subsumovaniaargumentácie   sťažovateľa   pod   namietaný   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)Trestného poriadku, pritom konštatovanie o nesplnení dôvodov dovolania sťažovateľa bolozaložené   na   racionálnom,   podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnejprávnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvodna odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočnýzáklad   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o   náležité   vysvetlenie   právnej   úvahya vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorejtento postavil svoje rozhodnutie.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávaniaa predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, abybol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoruústavného súdu základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako podľa čl. 36 ods. 1listiny) a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou,že sa všeobecné súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutomuznesení nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené a nenachádzaani   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdua sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8ods. 2 listiny najvyšším súdom vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného základnéhopráva, ktoré garantuje stíhanie a pozbavenie osobnej slobody len z dôvodov a spôsobomustanoveným zákonom. V danom prípade sťažovateľ bol odsúdený na základe rozsudkuokresného súdu sp. zn. 1 T 86/2010 z 2. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu. k. 6 To 108/2012-319 zo 17. januára 2013, ktorým bol uznaný vinným z prečinuzneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa nebol zrušený ani v konaní o dovolaní napadnutýmrozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré aj ústavný súd vyhodnotil ako ústavne akceptovateľné,preto   nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   sťažovateľ   nebol   stíhaný   (v   procesepredchádzajúcom ústavne prijateľným rozhodnutiam) v súlade so zákonom, a teda nedošloani k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými základnými právamizaručenými čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a právom zaručeným čl. 6ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosťza zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalšejpožiadavke sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu) sa vzhľadom naznenie   ustanovenia   čl.   127   ods.   2   ústavy   (podmienka   vyhovenia   sťažnosti)   stalobezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015