znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 189/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 14073/2012 a sp. zn. Rvp 18903/2013, zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich Paľko, s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava, v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na účinný   prostriedok   nápravy   a na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   47   Charty základných   práv   Európskej   únie   postupom   Okresného   súdu   Skalica   a jeho   uznesením sp. zn. 2 Er 3426/2008 z 10. novembra 2011 (Rvp 14073/2012), postupom Okresného súdu Trnava a jeho uznesením sp. zn. 29 Er 1271/2007 z 12. novembra 2010 (Rvp 18903/2013) a postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 47/2012 z 9. augusta 2012 (Rvp 14073/2012) a sp.   zn. 11 CoE 222/2011 z 22. júna 2012 (Rvp 18903/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami sp. zn. Rvp 14073/2012 a sp. zn. Rvp 18903/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 189/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. novembra 2012 a 1. júla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok   nápravy   a na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Skalica a jeho uznesením sp. zn. 2 Er 3426/2008 z 10. novembra 2011 (Rvp 14073/2012), postupom Okresného súdu Trnava a jeho uznesením sp. zn. 29 Er 1271/2007 z 12. novembra 2010 (Rvp 18903/2013) (ďalej   aj   „uznesenia   okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský   súd“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   5   CoE   47/2012   z   9.   augusta   2012 (Rvp 14073/2012), sp. zn. 11 CoE 222/2011 z 22. júna 2012 (Rvp 18903/2013) (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné konania.   V   ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa   taktiež   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu   Skalica,   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresné   súdy“)   v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojimi   rozhodnutiami   potvrdil   napadnuté   uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania.

V doplneniach   sťažností   doručených   ústavnému   súdu   25.   júla   2013   sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo   nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach   navrhne,   aby uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak zásada   kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd,   ktorý   konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,   aby   sa   k tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   47 charty postupom a uzneseniami okresných súdov a postupom   a   uzneseniami   krajského   súdu   v   uvedených   konaniach,   zruší   označené uznesenia   okresných   súdov   a   uznesenia   krajského   súdu,   veci   vráti   okresným   súdom na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 14073/2012 a sp. zn. Rvp 18903/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a krajského   súdu,   proti   ktorým   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o ich   spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresných   súdov v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.   S prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K sťažnostiam   namietajúcim   porušenie   označených   práv   postupom a označenými uzneseniami krajského súdu sp. zn. 5 CoE 47/2012 z 9. augusta 2012 (Rvp 14073/2012) a sp. zn. 11 CoE 222/2011 z 22. júna 2012 (Rvp 18903/2013)

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   viacero   takmer identických sťažností, ktoré boli ústavným súdom zaregistrované pod viacerými spisovými značkami Rvp.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľka   podala   viaceré   takmer   identické   sťažnosti smerujúce   proti   tomu   istému   porušiteľovi   –   krajskému   súdu,   ktorými   napádala   totožné uznesenia krajského súdu, ktoré sa líšili len rozsahom označených práv, ktorých porušenie namieta (čiastočne sa prekrývali), a čiastočne rozšírenou argumentáciou, konkrétne ústavný súd zistil, že o sťažnosťami napadnutých uzneseniach krajského súdu sp. zn. 5 CoE 47/2012 z   9.   augusta   2012   (Rvp 14073/2012),   sp.   zn.   11   CoE   222/2011   z   22.   júna   2012 (Rvp 18903/2013) ústavný súd už rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 56/2014 z 29. januára 2014, čo zakladá prekážku už rozhodnutej veci.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 14073/2012 a sp. zn. Rvp 18903/2012 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014