znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 189/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., R., zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia   jeho základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie,   práva   na   obhajobu   a práva   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie   a   výsluch   svedkov   vo   svoj   prospech   za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A.   o d m i e t a   pre neprípustnosť

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013 doručená sťažnosť M. A., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie, práva na obhajobu a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov   proti   sebe   podľa   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   c)   a d)   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   4   T   45/2012   z 12. júla   2012   a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby   omamných   látok   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia   slobody   nepodmienečne   v trvaní   10   rokov   a ochranný   dohľad   na   dobu   1   roka. Sťažovateľ uviedol, že proti prvostupňovému rozsudku podal odvolanie aj on. V odvolacom konaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výrokoch o trestoch a spôsobe ich výkonu. Na základe   odvolania   podaného   prokurátorom   bol   sťažovateľovi   uložený   trest   odňatia slobody   vo   výmere   16   rokov   a 8   mesiacov,   pričom   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru. V tejto súvislosti tvrdil, že on i jeho obhajca v priebehu konania navrhovali vykonanie dôkazu výsluchom svedka, avšak okresný súd tento návrh zamietol s odôvodnením, že daný úkon bol vykonaný podľa §   263   ods.   3   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   však   namietal,   že   na prečítanie zápisnice o výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní nebola splnená podmienka uvedená v § 263 ods. 1 Trestného poriadku, a teda že na tento úkon nebol daný jeho súhlas. Aj napriek   tomu,   že   uvedenú   skutočnosť   namietal   aj   v odvolaní   proti   prvostupňovému rozsudku, krajský súd túto „právnu vadu“ konania neodstránil.

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namietal, že okresný súd a krajský súd „svojvoľne aplikovali   na   zistený   skutkový   stav   ustanovenie   §   173   ods.3   písm.   c)   TZ,   čím   došlo k nesprávnej   právnej   kvalifikácii   skutku   ako   obzvlášť   závažného   zločinu...   je   možné konštatovať,   že   postupom   súdu   došlo   k   svojvoľnému   posúdeniu   rozsahu   spáchaného trestného činu a teda aj k svojvoľnej kvalifikácii skutku, nakoľko dohodnutá suma 13 500 €, za ktorú bola droga predávaná nesvedčí naplneniu skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu v zmysle § 172 ods. 3 písm. c) TZ, ale skutok mal byť kvalifikovaný ako trestný čin podľa   §   172   ods.   2   písm.   e)   TZ...   Cena   predávanej   drogy   mala   byť   teda   stanovená maximálne na hodnotu 6 026,042 € a pri cene najnižšej len na sumu 3 990,217 €. Vzhľadom na uvedené je rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nepreskúmateľný.“. Sťažovateľ v tejto súvislosti dodal, že aj keď predmetné námietky predostrel v odvolaní, krajský súd nezjednal nápravu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal, že pokiaľ ide o otázku ukladania trestu, krajský súd sa ňou náležite nezaoberal, a teda „žiadnym ďalším spôsobom neskúmal a nevyhodnocoval pomery   sťažovateľa   a   teda   neodstránil   vadu   nepreskúmateľnosti   prvostupňového rozhodnutia... V tomto prípade ide o vážny zásah do práv sťažovateľa, keďže na základe takéhoto   nepreskúmateľného   a   arbitrárneho   rozsudku   došlo   k   navýšeniu   trestu pre sťažovateľa o 6 rokov a 8 mesiacov a teda bol celkovo odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne.“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal,   že   spoluobžalovaný   sa   viackrát v priebehu konania domáhal ustanovenia tlmočníka v jeho materinskom jazyku, ktorým je jazyk „paštu“. Sťažovateľ vyslovil názor, že tým, že spoluobžalovanému nebolo vyhovené tejto požiadavke, došlo aj k porušeniu jeho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru,   pretože   mu   tým   bolo   znemožnené   klásť spoluobžalovanému otázky.

Sťažovateľ   v sťažnosti   taktiež   uviedol: „Ako   vyplýva   zo   zápisnice   o   verejnom zasadnutí   zo   dňa   13.   11.   2012...,   na   ktorom   bolo   prejednané   odvolanie   obžalovaných i okresného prokurátora, Krajskú prokuratúru K. na tomto verejnom zasadnutí zastupoval prokurátor   JUDr.   B.   B.   Ako   bolo   neskôr   zistené,   uvedený   prokurátor   je   zaradený   na Okresnej prokuratúre K., ale v danom období bol na stáži na Krajskej prokuratúre v K. JUDr. B. B. je synom predsedu senátu JUDr. L. B., ktorý v tejto veci rozhodoval na súde prvého stupňa. Zastávame názor, že v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 TP ide o osobu, ktorá mala byť z tohto konania vylúčená pre jeho pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Uvedeným došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základných   zásad   ukladania sankcií,   pričom   v tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   že   podľa   jeho   názoru   sa   krajský   súd nedostatočne   vysporiadal   s jeho   pomermi,   že   bez   ďalšieho   konštatoval   nesplnenie podmienok pre mimoriadne zníženie trestu a podľa neho sa nevysporiadal ani s otázkou pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo M. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo M. A. na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, právo na obhajobu zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a právo vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj   prospech za rovnakých podmienok,   ako v prípade svedkov proti nemu zakotvené v čl.   6   ods. 3   písm.   d)   Dohovoru   bolo porušené Rozsudkom Krajského   súdu Košice, sp. zn. 7 To 78/2012-806 zo dňa 13. 11. 2012 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu   Košice   I,   sp. zn.   4   T   45/2012   zo   dňa   12.   07.   2012   a   postupom   súdov,   ktoré   im predchádzalo.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods.3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zrušuje Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 7 To 78/2012-806 zo dňa 13. 11. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa 12. 07. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť M. A. trovy právneho zastúpenia v sume 165,56,-   eur   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   A.   T.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od doručenie tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv toho-ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietal   porušenie   zásad spravodlivého procesu a zároveň porušenie práva na obhajobu [čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy,   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   c)   a d)   dohovoru]   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 4 T 45/2012   z 12.   júla   2012   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   To   78/2012 z 13. novembra   2012.   Vo   svojej   sťažnosti   argumentoval   tým,   že   nesprávnym postupom súdov nebolo vyhovené jeho návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, že došlo k nesprávnemu   určeniu   rozsahu   škody   a k nesprávnej   právnej   kvalifikácii   skutku,   že neustanovením   tlmočníka   spoluobžalovanému   v jeho   materinskom   jazyku   došlo   aj k porušeniu   jeho   práva   na   obhajobu,   že   pri   ukladaní   trestu   krajský   súd   nedostatočne vyhodnotil jeho pomery a že v rámci odvolacieho konania vznikol dôvod na postup podľa § 31 a násl. Trestného poriadku, pretože na verejnom zasadnutí krajského súdu o odvolaní bol prítomný prokurátor, ktorý je synom predsedu senátu okresného súdu, ktorý v tejto veci rozhodol v prvom stupni.

Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ 5. marca 2013 doručil okresnému súdu dovolanie,   ktoré   podal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu.   Z obsahu   dovolania vyplýva, že sťažovateľ v ňom namietal totožné skutočnosti, ktoré predostrel aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu smerujúcej proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že o ochrane označených práv, ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   bude   vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu a rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania   a   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 227/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa situácia, keď najvyšší súd dovolanie odmietne. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, konštatuje, že v   prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013