znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 189/2012-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 2. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., P., a spoločnosti B., s. r. o., P., zastúpených advokátom JUDr. J. G., P., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., a spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012 doručená sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., P., a spoločnosti B., s. r. o., P. (ďalej aj „sťažovateľka   v 1.   rade“,   „sťažovateľka   v 2.   rade“   alebo   „sťažovateľky“),   zastúpených advokátom JUDr. J. G., P., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   v 1.   rade je vlastníčkou pozemku (zastavané plochy a nádvoria o výmere 385 m2) nachádzajúceho sa v katastrálnom   území   S.,   zapísaného   na   LV   č.   3963,   parc.   č.   3292/12,   a sťažovateľka v 2. rade   je   vlastníčkou   pozemku   (zastavané   plochy   a nádvoria   o výmere   351   m2) nachádzajúceho sa v katastrálnom území S., zapísaného na LV č. 3828, parc. č. 3292/6. Na uvedených   pozemkoch   sa   nachádza   stavba   –   cesta   III.   triedy,   ktorej   vlastníkom   je P. (ďalej len „vlastník stavby“). Na základe žiadosti vlastníka stavby je v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,   ktoré   prešli   z   vlastníctva   štátu   na obce   a   vyššie   územné   celky,   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č.   66/2009   Z. z.“)   na   Obvodnom pozemkovom   úrade   P.   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“)   pod   č.   OPÚ   2010/1966   vedené konanie o usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom.

V zmysle   §   3   ods.   3   písm.   c)   zákona   č.   66/2009   Z.   z.   sťažovateľky   listom z 19. augusta   2010   požiadali   pozemkový   úrad   o usporiadanie   vlastníckych   vzťahov k pozemkom, ktorých sú vlastníčkami, vo forme finančnej náhrady.

Listom z 15. októbra 2010 sťažovateľky podali pozemkovému úradu sťažnosť na nečinnosť.   Dňa   15.   novembra   2010   bolo   sťažovateľkám   doručené   rozhodnutie pozemkového úradu z 8. novembra 2010, ktorým prerušil konanie do vyriešenia predbežnej otázky   vo   veci   poskytnutia   náhradných   pozemkov   Slovenským   pozemkovým   fondom. Dňa 10.   januára   2011   bola   sťažovateľkám   doručená   odpoveď   pozemkového   úradu z 31. decembra   2010   na   ich   sťažnosť   na   nečinnosť,   v ktorej   okrem   iného   uviedol,   že usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom môže byť vykonané až po vysporiadaní reštitučných   náhrad   a vysporiadaní   vlastníctva   v zriadených   záhradkových   osadách „v zmysle pokynu GR č. 11/2009“.

Z dôvodu nečinnosti pozemkového úradu sťažovateľky návrhom zo 4. októbra 2010 podaným krajskému   súdu   žiadali o poskytnutie   súdnej   ochrany. Krajský   súd   uznesením sp. zn.   3   S 112/2010   z 18.   augusta   2011   (právoplatným   14.   septembra   2011)   návrh sťažovateliek zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že od   podania   žiadosti   vlastníka   stavby   pozemkový   úrad   konal   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov; zároveň   poukázal   na   to,   že   sťažovateľky   nevyčerpali   prostriedky   nápravy poskytnuté osobitným zákonom, ktorý   ukladá správnemu orgánu konať. Sťažovateľky sú toho názoru,   že uvedené rozhodnutie krajského súdu   je v rozpore so   zákonom, pretože 14. januára 2011 predložili krajskému súdu odpoveď pozemkového úradu na ich sťažnosť na nečinnosť, a teda vyčerpali prostriedky nápravy poskytnuté osobitným zákonom.

Dňa 23. septembra 2011 sťažovateľky podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   podali   krajskému   súdu   žalobu   proti   nečinnosti   pozemkového   úradu, v ktorej žiadali, aby krajský súd uložil pozemkovému úradu v konaní vedenom pod č. OPÚ 2010/1966   konať a rozhodnúť o žiadosti   sťažovateliek z 19. augusta   2010.   Sťažovateľky zároveň   navrhli,   aby   krajský   súd   prevzal   dôkazy   vykonané   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 S 112/2010.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   S/60/2011-42   z 29.   decembra   2011   návrh sťažovateliek proti nečinnosti pozemkového úradu   zamietol, pričom   v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol:

«Krajský súd v konaní podľa § 250t O. s. p. preskúmal dôvodnosť podaného návrhu a po   oboznámení   sa   s   obsahom   vyjadrení   odporcu   a   nadriadeného   správneho   orgánu, po oboznámení   sa   s   obsahom   administratívneho   spisu   dospel   jednohlasne   k   záveru,   že návrh nie je dôvodný...

V   danom   prípade   sa   navrhovatelia   domáhajú   súdnej   ochrany   pred   nečinnosťou orgánu verejnej správy, ktorá má spočívať v tom, že odporca nekoná bez vážneho dôvodu o ich žiadostiach o poskytnutie finančnej náhrady zo dňa 19. 8. 2010... podľa § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 66/2009 Z. z.

Návrh odôvodnili ust. § 49 ods. 1, 2 Správneho poriadku, ust. § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009, Z. z., poukázali na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 3S 112/2010 zo dňa 18. 8. 2011...

... základom bolo vyriešenie otázky, či z ustanovení § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva   pre   odporcu   povinnosť   rozhodnúť   o   žiadostiach   navrhovateľov   o   poskytnutie finančnej náhrady najneskôr v lehotách podľa § 49 ods. 1, 2 Správneho poriadku, a teda, či je z týchto dôvodov odporca nečinný.

Je potrebné zdôrazniť, že každé konanie začaté na návrh fyzickej alebo právnickej osoby   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   je   samostatným   konaním   ukončeným právoplatným uznesením súdu, preto nie je možné, aby sa navrhovatelia v konaní 3 S 60/11 odvolávali   na   dôkazy   a   skutočnosti   uplatnené   v   konaní   3   S   112/2010,   ktoré   bolo právoplatne ukončené dňa 14. 9. 2011.

Z obsahu administratívneho spisu aj vyjadrení správnych orgánov ďalej vyplýva, že žiadosť navrhovateľov o poskytnutie finančnej náhrady je potrebné posudzovať v kontexte s návrhom P.,   na ktorý prešlo s účinnosťou od 1.   1.   2004 podľa zákona o pozemných komunikáciách vlastníctvo k stavbám – cestám II. a III. triedy, vrátane ich prejazdových úsekov cez   obce,   o   nariadenie pozemkových   úprav z dôvodu   usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbou.

Na základe tejto žiadosti rozhodnutím zo dňa 16. 4. 2010, číslo: OPÚ 2010/1966- 11/ZJ,   t.   j.   pred   podaním   žiadosti   navrhovateľov   o   poskytnutie   finančnej   náhrady..., odporca nariadil konanie o začatí pozemkových úprav (prípravné konanie) podľa § 7 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb...

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa   osobitných   predpisov   vlastníkom   stavby   prechodom   z   vlastníctva   štátu   bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu.

Osobitným   predpisom   je   zákon   č.   330/1991   Zb.   o   pozemkových   úpravách, usporiadaní   pozemkového   vlastníctva,   pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde a o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“).

V danom prípade postup podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. uplatnený nebol (poskytnutie   náhradných   pozemkov   P.),   preto   zo   zákona   bolo   potrebné   uplatniť   postup podľa § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z...

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   je   nepochybné,   že   v   konaní   o   žiadostiach navrhovateľov   o   poskytnutie   finančnej   náhrady   bolo   úlohou   odporcu   postupovať   podľa zákona č. 330/1991 Zb.

Tak ako správne argumentovali správne orgány, konanie o pozemkových úpravách podľa zákona č. 330/1991 Zb. prebieha v etapách.

Prvou etapou je prípravné konanie... Nasleduje etapa vypracovania úvodných podkladov a zásad pre umiestnenie nových pozemkov...

... tretia etapa – vypracovanie pozemkových úprav a projektu pozemkových úprav... končí rozhodnutím o schválení projektu pozemkových úprav...

Až   po   schválení   projektu   pozemkových   úprav   pozemkový   úrad   nariadi   jeho vykonanie   podľa   §   14   ods.   1   zákona   č.   330/1991   Zb.   (štvrtá   etapa),   pričom   až   dňom právoplatnosti   rozhodnutia   o   schválení   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   alebo neskorším   dňom   určeným v rozhodnutí nadobudne   sa   vlastníctvo k novým pozemkom... alebo   právo   na   vyrovnanie   v   peniazoch   podľa   rozdeľovacieho   plánu   vo   forme umiestňovacieho a vytyčovacieho plánu...

Správne   dôvodili   správne   orgány,   že   konanie   o   žiadostiach   navrhovateľov o poskytnutie   finančnej   náhrady   je   súčasťou   konania   o   pozemkových   úpravách   podľa zákona č. 330/1991 Zb., ktoré ako také tvorí jeden celok, že ide o konanie prebiehajúce postupne v etapách, pričom až po skončení skoršej etapy môže začať nasledujúca etapa konania a z týchto dôvodov nemožno rozhodnúť o ich žiadostiach samostatne, v lehotách podľa Správneho poriadku, lebo to zo zákona č. 330/1991 Zb. nevyplýva a nevyplýva to ani z   §   3   ods.   3   zákona   č.   66/2009   Z.   z.,   na   ktorý   ako   jediný   poukazovali   navrhovatelia v návrhu.

Keďže   konanie   o   poskytnutie   finančných   náhrad   tvorí   jeden   celok   s   konaním o poskytnutie   náhradných   pozemkov   (v   rámci   konania   o   pozemkových   úpravách),   bolo povinnosťou správneho orgánu postupovať podľa § 3 ods. 4 zákona č. 66/2009 Z. z., podľa ktorého pri poskytovaní náhradných pozemkov správca prihliada na potreby poskytnutia náhrad podľa osobitného predpisu.

Správcom je v danom prípade Slovenský pozemkový fond, ktorý listom doručeným odporcovi dňa 29. 7. 2010 oznámil, že pri poskytovaní náhradných pozemkov za účelom usporiadania vlastníctva k pozemkom pod stavbami podľa zákona č. 66/2009 Z. z. prihliada na   potreby   náhrad   podľa   osobitných   predpisov,   preto   žiada   odporcu   o   informáciu o podaných žiadostiach oprávnených osôb podľa osobitného predpisu a až po obdržaní týchto   informácií   môže   spracovať   ponuku   náhradných   pozemkov.   Ďalšiu   informáciu súvisiacu s problematikou náhradných pozemkov požadoval od odporcu listom zo dňa 16. 9. 2010,   nepochybil   preto   odporca,   ak   z   dôvodu   riešenia   predbežnej   otázky   týkajúcej   sa problematiky poskytnutia náhradných pozemkov Slovenským pozemkovým fondom, čo je pomerne   časovo   náročný   proces,   konanie   podľa   §   29   ods.   1   Správneho   poriadku (rozhodnutie   zo   dňa   8.   11.   2010,   číslo:   OPÚ   2010/1966-30/ZJ)   prerušil   a   správne vyhodnotil, že ide o konanie o predbežnej otázke.

Je   bez   právneho   významu,   že   sa   Slovenský   pozemkový   fond   v   svojich   listoch a odporca v rozhodnutí o prerušení konania zo dňa 8. 11. 2010 okrem iného odvolávali na Interný pokyn generálneho riaditeľa č. 11/2009, pretože povinnosť správcu prihliadať na potreby poskytnutia náhrad podľa osobitných predpisov vyplýva zo zákona (§ 3 ods. 4 zákona č. 66/2009 Z. z.).

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250t ods. 4 O. s. p. návrh ako nedôvodný zamietol.»

Sťažovateľky v sťažnosti namietali, že uznesenie krajského súdu č. k. 3 S/60/2011-42 z 29.   decembra   2011   je   v rozpore   so   zákonom,   pretože   podľa   §   3   ods.   3   zákona č. 66/2009 Z.   z.   usporiadanie   vlastníckych   vzťahov   k   pozemku   pod   stavbou   sa   vykoná formou   poskytnutia   náhradného   pozemku   v   obvode   pozemkových   úprav   v   tom   istom katastrálnom území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce, v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, alebo formou finančnej náhrady, ak

a) v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady,

b) ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m2,

c) o to požiada vlastník pozemku.

Sporným bodom v konaní pred správnym orgánom je skutočnosť, či v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. má vlastník pozemku (teda sťažovateľky) na základe svojej žiadosti   nárok   na   usporiadanie   vlastníckych   vzťahov   k pozemku   vo   forme   finančnej náhrady v lehotách „v zmysle zákona o správnom konaní“, resp. či je povinný absolvovať niekoľkoročné konanie pred správnym orgánom a čakať za „vyrovnaním v peniazoch“ do skončenia konania o pozemkových úpravách, pokiaľ sa na neho nevzťahujú jednotlivé etapy konania o pozemkových úpravách, keďže nežiada usporiadať vlastnícky vzťah k pozemku poskytnutím náhradného pozemku, ale vybral si možnosť usporiadať tento vzťah formou finančnej náhrady. Podľa   názoru   sťažovateliek ustanovenie § 3 ods.   3 písm. c)   zákona č. 66/2009 Z. z. má kogentnú povahu a nepripúšťa možnosť voľnej úvahy, t. j. usporiadať tento vzťah inak – pridelením náhradného pozemku. Ani v prípade   sťažovateliek, ktoré požiadali o usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku formou finančnej náhrady podľa § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 66/2009 Z. z., a ani v prípade postupu podľa § 3 ods. 3 písm. a) a písm. b) zákona č. 66/2009 Z. z. sa na účastníkov nevzťahujú ustanovenia zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   330/1991   Zb.   o pozemkových   úpravách,   usporiadaní pozemkového   vlastníctva,   obvodných   pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde a o pozemkových   spoločenstvách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 330/1991   Zb.“).   Sťažovateľky   nežiadali   o finančné   vyrovnanie   v peniazoch   v zmysle zákona   č.   330/1991   Zb.,   ale   o usporiadanie   vlastníckych   vzťahov   k pozemku   formou finančnej náhrady v zmysle § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 66/2009 Z. z.

Tým,   že   krajský   súd   pochybenie   správneho   orgánu   nenapravil,   porušil   základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rozhodovanej veci sa preto postup krajského súdu nedá nazvať ináč ako svojvôľa.

Sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   a aby   sťažovateľkám   priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011.

Z obsahu tejto sťažnosti vyplýva, že námietky sťažovateliek v podstate smerujú proti konaniu pozemkového úradu a sú obsahovo totožné s tými, ktoré predniesli už krajskému súdu.   Tým,   že   krajský   súd „pochybenie   správneho   orgánu   nenapravil“,   malo   dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateliek.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 317/04 z 21. októbra 2004 ústavný súd judikoval, že prostredníctvom   ustanovenia   §   250t   OSP   poskytuje   zákonodarca   fyzickým   osobám a právnickým osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   čl.   48   ods.   2   ústavy v konaniach   pred   orgánmi   verejnej   správy,   pokiaľ   tieto   nekonajú   bez   vážneho   dôvodu spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   sú   v konaní   nečinné. Z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ďalej   vyplýva,   že   súd   príslušný   rozhodovať   o návrhu namietajúcom   nečinnosť   správneho   orgánu   musí   splnenie   podmienky   vyčerpania prostriedkov   nápravy,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu rešpektujúc účel konania podľa § 250t OSP, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.   V zásade   možno   vyžadovať   využitie   takých   osobitných   právnych   prostriedkov nápravy, pri ktorých možno rozumne očakávať v prípade ich využitia zo strany fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   dotknutej   nečinnosťou   správneho   orgánu   naplnenie uvedeného účelu aj bez ingerencie zo strany súdnej moci.

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemá právomoc opätovne posudzovať postup orgánu verejnej správy v správnom konaní, pokiaľ tento bol preskúmaný všeobecným súdom v konaní podľa § 250t OSP.

Ústavný súd poznamenáva, že v súvislosti s námietkou porušenia označených práv sťažovateliek   nie   je   predmetom   jeho   preskúmania   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 3 S 112/2010 z 18. augusta 2011 (právoplatné 14. septembra 2011), ktorým tento zamietol (prvý) návrh sťažovateliek zo 4. októbra 2010 proti nečinnosti pozemkového úradu z dôvodu   nevyčerpania   prostriedkov   nápravy   poskytnutých   osobitným   zákonom. Prípadného   preskúmania   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   sa   sťažovateľky   mohli domáhať v lehote dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo však neurobili. Pozornosti ústavného súdu však neušla skutočnosť, že sťažovateľky   uvedený   prostriedok   nápravy,   t.   j.   sťažnosť   podanú   pozemkovému   úradu na nečinnosť   (z 15.   októbra   2010),   podali   až   po   podaní   návrhu   krajskému   súdu (zo 4. októbra 2010).

Úlohou ústavného súdu v danom prípade bolo posúdiť, či závery krajského súdu, ku ktorým   dospel   v konaní   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   OSP vedenom   pod   sp.   zn.   3   S/60/2011,   nie   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a teda majúce za následok porušenie označených práv sťažovateliek.

Krajský súd so zreteľom na účel uvedeného konania uznesením č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011 (druhý) návrh sťažovateliek ako nedôvodný zamietol. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia jasne vyplýva, že dôvodom nekonania/nečinnosti pozemkového úradu v konaní vedenom pod č. OPÚ 2010/1966 je prerušenie tohto konania podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutím z 8. novembra 2010, a to do vyriešenia predbežnej otázky vo veci poskytnutia náhradných pozemkov Slovenským pozemkovým fondom. V súvislosti so žiadosťou sťažovateliek z 19. augusta 2010 krajský súd zároveň podrobne (pozri I. časť tohto uznesenia) poukázal na špeciálnu úpravu konania o nariadení pozemkových úprav z dôvodu   usporiadania   vlastníckych   vzťahov   k pozemkom,   ktoré   prebieha   postupne v jednotlivých   etapách,   a preto „nemožno   rozhodnúť   o   ich   žiadostiach   samostatne, v lehotách   podľa   Správneho   poriadku,   lebo   to   zo   zákona   č.   330/1991   Zb.   nevyplýva a nevyplýva to ani z § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z., na ktorý ako jediný poukazovali...“.

Preskúmaním sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa vysporiadal s argumentáciou   sťažovateliek   a jeho   rozhodnutie   (uznesenie)   nemožno   považovať   za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   teda   také,   ktoré   má   za   následok   porušenie označených   práv   sťažovateliek.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateliek, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.   Z tohto   dôvodu   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať   o ďalších návrhoch sťažovateliek uvedených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012