znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 189/2011-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   4   To   82/2010   vo   veci   žiadosti   o prepustenie   z väzby podanej 23. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2010 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 82/2010 vo veci žiadosti o prepustenie z väzby podanej 23. septembra 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   voči   sťažovateľovi   bolo   vedené na Okresnom   súde   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   väzobné   trestné   stíhanie   pre „dvojnásobný“ prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) zákona   č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. 3 T 93/2009 z 5. augusta 2010 uznal sťažovateľa vinným a odsúdil ho na nepodmienečný trest odňatia slobody. Sťažovateľ napadol toto rozhodnutie okresného súdu   odvolaním   z 18.   augusta   2010,   na   základe   čoho   bola   trestná   vec   sťažovateľa predložená krajskému súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 23. septembra 2010 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú „z nevedomosti“ adresoval okresnému súdu, pričom tento ju 27. septembra   2010   postúpil   krajskému   súdu   ako   príslušnému   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa   vyjadrenia sťažovateľa   ku   dňa   spísania   sťažnosti   nebolo   o predmetnej žiadosti rozhodnuté, pričom odo dňa jej podania uplynulo   „už 47 dní“   a „túto lehotu nemožno považovať   za akceptovateľnú,   a to najmä z hľadiska požiadavky neodkladnosti rozhodovania o takejto žiadosti“.

Uvedenú   situáciu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   svojho   základného   práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 82/2010 vo veci žiadosti   o prepustenie z väzby podanej 23. septembra 2010,   prikázal   krajskému   súdu,   aby   vo   veci   tejto   žiadosti „konal   a obvineného   P.   K. prepustil   z väzby   na   slobodu“,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v ustanovení čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy garantujúcom právo na osobnú slobodu   je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania. Obsah označeného ustanovenia   ústavy   korešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 345/2006).

Pri   preskúmaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   podaniu   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie na slobodu z 23. septembra 2010 predchádzala jeho žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorú podal na hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom 5. augusta 2010. Túto žiadosť odôvodnil sťažovateľ tým, že „si potrebuje na slobode vybaviť svoje pracovné záležitosti, kde mieni následne zo slobody nastúpiť výkon trestu, ktorého uloženie v danej trestnej veci očakáva, pričom sa nemieni vyhýbať výkonu tohto trestu“.

Okresný   súd   o predmetnej   žiadosti   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   T/93/2009 z 5. augusta 2010, ktorým podľa ustanovení § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol žiadosť ako nedôvodnú. Okresný súd vychádzal zo svojich záverov, v rámci ktorých skonštatoval, že u sťažovateľa stále trvajú dôvody väzby v zmysle ustanovení §   71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného   poriadku.   V odôvodnení   uznesenia   okresný   súd   uviedol,   že   u sťažovateľa   je dôvodná   obava   v zmysle   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   daná skutočnosťou, že „obžalovaný sa opakovane nedostavil na hlavné pojednávanie, pričom mu nebolo   možné   doručovať   ani   predvolania,   nakoľko   tento   napriek   vedomosti   o trestnom stíhaní si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť, kde neoznámil polícii, prokuratúre ani súdu zmenu miesta pobytu, pričom musel byť na tohto vydaný príkaz na zatknutie, ktorý bol realizovaný až dňa 23.7.2010“. Takisto okresný súd poukázal na okolnosť, že sťažovateľ bol v minulosti „viackrát súdne trestaný, kde trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia“, ktorá podľa názoru okresného súdu zakladala dôvodnú obavu v zmysle   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   a   to   z „pokračovania v páchaní trestnej činnosti“.

Uznesenie   okresného   súdu   z 5.   augusta   2010   nadobudlo   v spojení   s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 64/2010 právoplatnosť 8. septembra 2010.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku ak bola žiadosť obvineného o prepustenie   z väzby na slobodu   zamietnutá, môže   ju   obvinený, ak v nej neuvedie   iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

V sťažovateľovom   prípade   rozhodnutie   o   žiadosti   z 5.   augusta   2010   nadobudlo právoplatnosť   8.   septembra   2010.   Novú   žiadosť   o prepustenie   na   slobodu   (s   výnimkou prípadu, že by nová žiadosť obsahovala nové, odlišné dôvody) mohol sťažovateľ opakovať až   po   uplynutí   lehoty   30   dní   od   uvedeného   dátumu   právoplatnosti,   teda   po   dátume 8. október   2010.   Toto   právo   poskytované   príslušným   ustanovením   Trestného   poriadku sťažovateľ aj využil a po uplynutí označenej lehoty 2. novembra 2010 predložil krajskému súdu ďalšiu žiadosť o prepustenie na slobodu, ku ktorej pripojil aj návrh na nahradenie väzby poskytnutím písomného sľubu sťažovateľa a dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle ustanovení § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Krajský súd vo veci uvedenej žiadosti a návrhov rozhodol, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 79 ods. 3 Trestného   poriadku   požadujúce   urýchlené   rozhodovanie,   a   to   uznesením   sp.   zn. 4 To 82/2010   z 10.   novembra   2010,   ktorým   žiadosť   o prepustenie   na slobodu   zamietol, písomný sľub sťažovateľa neprijal a neakceptoval ani ponúkanú náhradu väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu žiadosť o prepustenie na slobodu z 23. septembra 2010 (podanú   pred   uplynutím   spomínanej   lehoty   30   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia o predchádzajúcej   žiadosti   z   5.   augusta   2010),   túto   sťažovateľ   založil   predovšetkým na argumentácii o zaujatosti „orgánov prípravného a súdneho konania“. Ďalej sťažovateľ v žiadosti   na   jednej   strane   bez   bližšieho   zdôvodnenia   tvrdil,   že   dôvody   väzby   zanikli, na druhej   strane   predložil   tomu   protirečivé   tvrdenie,   že   dôvody   väzby   v jeho   prípade od počiatku „nemali žiaden reálny základ“. Ústavný súd konštatuje, že vo svojej podstate odôvodnenie   tejto   žiadosti   sťažovateľa   neobsahovalo   žiadne   skutočnosti   relevantného charakteru, ktoré by zakladali možnosť preskúmania opodstatnenosti ďalšieho trvania väzby v sťažovateľovom   prípade.   Vzhľadom   na   uvedené   nebolo   povinnosťou   krajského   súdu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o prepustenie na slobodu podanou 23. septembra 2010, teda   pred   uplynutím   spomínanej   zákonnej   lehoty   30   dní   limitujúcej   právo   obvineného k iniciovaniu väzobného konania podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Táto žiadosť totiž neobsahovala   tie „iné   dôvody“,   ktoré   by   zakladali   zákonom   predvídanú   výnimku umožňujúcu preskúmanie takejto žiadosti.

Ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa nad rámec aj k tej skutočnosti, že k žiadosti   o prepustenie   na   slobodu   z 23.   septembra   2010   priložil   sťažovateľ   aj   návrh na nahradenie   väzby   poskytnutým   písomným   sľubom   a   dohľadom   probačného a mediačného   úradníka,   o   ktorom   nebolo   zo   strany   krajského   súdu   rozhodnuté.   Tento rozhodoval o rovnakom návrhu až na základe nového podania sťažovateľa z 2. novembra 2010. Námietku v naznačenom smere však sťažovateľ v sťažnosti neformuloval a ústavný súd sa vzhľadom na svoju viazanosť petitom sťažnosti v zmysle ustanovenie § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   prihliadnuc   tiež   na   skutočnosť   kvalifikovaného   právneho zastúpenia sťažovateľa touto otázkou zaoberať nemohol.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011