znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 189/2010-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti J. L., K., a L. Č., V., zastúpených JUDr. T. G., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. L. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice-okolie   j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia J. L. v sume   297,84   €   (slovom   dvestodeväťdesiatsedem   eur   a osemdesiatštyri   centov)   na   účet Advokátskej kancelárie G., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Základné právo L. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   189/2010-16 z 12. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. L., K. (ďalej len „sťažovateľka“), a L. Č.,   V. (ďalej len „sťažovateľ“,   spolu   len „sťažovatelia“),   pre namietané porušenie ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987.

Sťažovatelia uviedli, že v konaní o určenie vlastníckeho práva vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 1115/1987, ktoré bolo začaté na základe návrhu J. M. doručeného okresnému   súdu   27.   novembra   1987,   vystupujú   ako   odporcovia.   Z   obsahu   sťažnosti vyplýva:

„V   predmetnom   konaní   počas   takmer   dvadsiatich   troch   rokoch   je   sústavne porušované právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V predmetnom konaní sú obdobia dlhšie ako šesť mesiacov, počas ktorých nebol konajúcim súdom vykonaný žiaden úkon. Jedná sa o nasledovné obdobia:

- 4. júl 1988 až 06. november 1989,

- 16. september 1993 až 31. máj 1994,

- 2. október 1996 až 13. jún 1997,

- 17. jún 1998 až 13. január 1999,

- 25. júl 2001 až 18. marec 2002,

- 18. marec 2002 až 9. apríl 2003, Len tieto obdobia dlhšie ako šesť mesiacov tvoria spolu 4 roky prieťahov v konaní. Počas období, ktoré tu nie sú spomenuté boli síce vykonané dielčie úkony, avšak tieto nijako nespejú   ku   konečnému   –   právoplatnému   rozhodnutiu.   Pre   dĺžku   konania   a   množstvo prieťahov navrhovateľka poukazuje na úkony z posledného obdobia:

- 09. 08. 2007 výzva žalobcovi a niektorým žalovaným na odstránenie vád podania,

- 26. 10. 2007 vydané uznesenie, ktorým bol odmietnutý vzájomný návrh a žalobcovi predĺžená lehota na odstránenie vád podania,

-   22.   1.   2007   výzva   žalobcovi   na   oznámenie,   aké   úkony   už   vykonal   v   súvislosti so zadovažovaním geometrického plánu.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   súd   opakovane   žalobcu   vyzýval   na   odstránenie   vád podania a predloženie geometrického plánu, dokonca mu aj napriek reštančnosti sporu predĺžil lehotu, čo len predlžuje trvanie samotného konania. Avšak pojednávanie vo veci sa počas celého roku 2007 neuskutočnilo a v roku 2008 až po uplynutí 9 mesiacov dňa 12. 9. 2008. Teda 21 mesiacov neprebehlo pojednávanie vo veci.

V období od 6. 11. 2008 do 17. 3. 2009, teda 4 mesiace opäť nijaké pojednávanie vo veci neprebehlo a nebol ani vykonaný nijaký relevantný úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

Od 17. 3. 2009 do 08. 10. 2009, ako aj od 08. 10. 2009 do dnešného dňa, teda spolu 13 mesiacov pojednávanie vo veci neprebehlo, kvôli opakovaným závadám v doručovaní. Pojednávanie   dňa   08.   10.   2009   bolo   odročené   s   tým,   že   po   22   rokoch   konania   bolo navrhovateľovi uložené preveriť vecnú legitimáciu odporcov, čo len dokazuje neefektívnosť činnosti súdu....

Vzhľadom na skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania, t. j. od roku 1987, konajúci súd prvého stupňa do dnešného dňa t. j. necelých 23 rokov o merite veci ani raz nerozhodol, ako aj na základe vyššie uvedených skutočností mám za to, že Okresný súd Košice - okolie vo veci riadne nekonal a stále nekoná, čím dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nedôvodným prieťahom v konaní.“

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby   mu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   zaplatiť   každému   z   nich primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 Spr.V294/2010 z 18. júna 2010   vyjadril   predseda   okresného   súdu,   v ktorom   okrem   podrobného   prehľadu   úkonov vykonaných vo veci uviedol:

„Predmetom konania, ktoré sa začalo na návrh žalobcu J. M. 27. 11. 1987 je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území V., vytvorených z častí parciel mpč.   156   a   155,   zapísaných   v   pozemnoknižných   vložkách   číslo   10   a   12,   v   súčasnosti zapísaných v katastri nehnuteľností na listoch vlastníctva číslo 535 a 382 ako parcely číslo 1055/2, 1057/2, 1055/4, 1057/4 v rozsahu, v akom sú geometrickým plánom firmy G. s. r. o. so   sídlom   v K.   číslo   145/2007,   overeným   Správou   katastra   K.   5.   12.   2007   pod   číslom 1055/2007 stotožnené s parcelami číslo :

- 109/2 - trvalý trávny porast s výmerou 254 m2,

- 112/2 - trvalý trávny porast s výmerou 265 m2,

- 109/3 - trvalý trávny porast s výmerou 175 m2,

- 112/3 - trvalý trávny porast s výmerou 269 m2....

Postup   v   konaní   bol   mimoriadne   komplikovaný   problematickou   identifikáciou predmetu sporu štyrmi znaleckými posudkami, identitou vlastníkov, neskôr zmenami zápisov v katastri nehnuteľností – založením listov vlastníctva, ktoré boli následne zrušené, zápismi po konaní o ROEP, čím došlo k rozsiahlym zmenám v okruhu vecne legitimovaných osôb a predchádzajúca identifikácia sporných nehnuteľností podľa geometrického plánu, ktorý bol súčasťou skoršieho znaleckého posudku už bola neaktuálna. Pre veľký počet žalovaných dochádza k závadám v doručovaní, čo vytvára prekážky pre vykonanie pojednávaní. DÍžku konania ovplyvnili i úkony žalobcu – vady podania, zmeny návrhu, nesprávne stotožnenie   sa   s   pozemnoknižným   spoluvlastníkom,   nedodržiavanie   určených   lehôt a v poslednom období i jeho zdravotný stav – nedoslýchavosť, pre ktorú nemôže bez ťažkostí vo veci vypovedať, reagovať na dokazovanie vykonávané na pojednávaniach.

Sťažovateľka J. L. bola za žalovanú označená až podaním žalobcu zo dňa 21. 12. 2005 doručeným súdu 23. 12. 2005, dovtedy nebola účastníčkou konania ani jej právna predchodkyňa M. H. rodená C., ktorá zomrela... a podľa osvedčenia o dedičstve č. k. D 525/99, D not 94/99 zo dňa 18. 8. 1999 vydaného JUDr. D. L., notárkou v K. sťažovateľka nadobudla podiel v 288/2880 z celku k nehnuteľnosti v katastrálnom území V., zapísaným na   liste   vlastníctva   382,   čo   k   sporným   novovytvoreným   parcelám   číslo   109/3   –   trvalé trávnaté porasty s výmerou 175 m2 a 112/3 – trvalé trávnaté porasty s výmerou 269 m2 predstavuje   výmeru   44,4   m2.   Tato   účastníčka   konania   sa   zúčastnila   len   jedného pojednávania vo veci, na ďalšom bola prítomná jej splnomocnená zástupkyňa, doposiaľ sa nevyjadrila k žalobe ani k vykonaným dôkazom. Z doposiaľ vykonaného dokazovania je zrejmé, že pôvodná pozemnoknižná parcela mpč. 155 z vložky číslo 12 bola v minulosti reálne rozdelená na tri rovnaké časti – z toho jednu časť zodpovedajúcu novovytvoreným parcelám číslo 109/3 a 112/3 užíval predchodca žalobcu – jeho otec J. M. a dva diely užívali J. C. a jeho manželka M. C. rodená M., rodičia starej matky sťažovateľky M. H. rodenej C. a z doposiaľ vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že túto časť pôvodnej parcely mpč. 155 užívala od 50-tych rokov žalovaná v 1. rade M. C. s manželom J. C. – synom J. C. a M. C. rodenej M. na časti bezprostredne susediacej so spornou novovytvorenou parcelou číslo 109/3 si vystavili rodinný dom. Žalovaná v 1. rade M. C. si vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam usporiadala osvedčením o vydržaní vlastníctva podľa notárskej zápisnice N 19/98, Nz 19/98 spísanej 12. 2. 1998 notárkou JUDr. M. K. (v spise na č. l. 547), k vyhláseniu   o   vydržaní vlastníctva boli doložené čestné   vyhlásenia   svedkov   i   pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov – M. H. rodenej C., M. M., M. T. a ďalších, ktorí okrem iného potvrdili i rozdelenie pôvodnej pozemnoknižnej parcely číslo 155.

Vzhľadom   na   dobu   trvania   účastníctva   sťažovateľky   J.   L.   v   konaní,   doposiaľ nevyjadrené stanovisko k prejednávanej veci, ako aj pre deľbu pôvodnej nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami   a   následné   usporiadanie   vlastníctva   k nej   v rodine predchodcov sťažovateľky v prospech žalovanej M. C. uvedeným osvedčením o vydržaní je potrebné hodnotiť tvrdenia sťažovateľky o nepriaznivom vplyve celej doby čakania na rozhodnutie súdu ako nepravdivé, účelové, s cieľom dosiahnuť finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ L. Č. je pôvodným účastníkom konania, jeho vecná pasívna legitimácia vyplývala   z   právneho   nástupníctva   po   jeho   matke   A.   Č.,   pozemnoknižnej   vlastníčke pôvodnej mpč. 156 z vložky 10.

Tento sťažovateľ už na prvom pojednávaní vo veci, ktoré sa vykonalo 11. 1. 1988 vo svojej výpovedi uviedol, že k návrhu nemá námietok, potvrdil žalobcom uvádzaný užívací stav i skutočnosť, že jeho matka A. Č. neužívala svoj podiel zo spornej parcely mpč. 156, prenechala ho K. Č. Sťažovateľ L. Č. sa najneskôr od roku 1990 už nezúčastňoval žiadnych úkonov v tejto veci, 10. 12. 2008 udelil plnomocenstvo na zastupovanie svojej dcére V. M., ktorá na pojednávaní vo veci 17. 3. 2009 oznámila, že otec sa nemieni vzdať svojho podielu bez náhrady, potvrdila však, že časť pôvodnej parcely, ku ktorej sa žalobca domáha určenia vlastníctva jej otec neužíval, avšak tieto vzťahy sa po roku 1990 stali neaktuálnymi a treba brať do úvahy údaje z listoch vlastníctva. Sťažovateľ v písomnom podaní zo dňa 22. 3. 2009 oznámil,   že   sa   nemieni   vzdať   svojich   vlastníckych   práv   k   sporným   pozemkom,   je   však ochotný   dohodnúť   sa   so   žalobcom   o odpredaji,   zároveň   oznámil,   že   pre   vysoký   vek   sa nebude zúčastňovať ďalších pojednávaní, iba v nevyhnutnom prípade. Podania s rovnakým obsahom doručili viacerí žalovaní.

Sťažovateľ L. Č. však podiel k sporným nehnuteľnostiam – pôvodnej parcele mpč. 156   z   vložky   10   v   podiele   48/768   z   celku   kúpnou   zmluvou   zo   dňa   21.   1.   2002,   vklad povolený pod V556/2002 dňa 23. 4. 2002 previedol na kupujúcu – žalovanú M. J. rodenú K., teda stratil vecnú legitimáciu v spore. Túto skutočnosť akceptovala aj jeho zástupkyňa pri dokazovaní na pojednávaní vo veci 8. 10. 2009. Žalobcovia podaním zo dňa 10. 11. 2009 vzali späť žalobu aj proti sťažovateľovi L. Č. z dôvodu zániku jeho vecnej legitimácie v spore. Teda tvrdenia sťažovateľa L. Č. o nepriaznivom vplyve dlhej doby čakania na rozhodnutie súdu na jeho psychiku a tvrdená neistota vo veci existencie vlastníckeho práva sú   zavádzajúce,   účelové,   s   cieľom   dosiahnuť   finančné   zadosťučinenie.   Tento   účastník konania sa od jeho začiatku necítil byť vlastníkom sporných nehnuteľností, ešte v roku 2002 previedol spoluvlastnícky podiel k nim na inú osobu. Uznesenie č. k. 10 C 1115/1987-723 zo dňa 14. 1. 2010, ktorým bolo aj proti nemu konanie zastavené síce ešte pre závady v doručovaní a odvolanie niektorých žalovaných nenadobudlo právoplatnosť,   sťažovateľ proti nemu však odvolanie nepodal, lehota na podanie odvolania mu uplynula 26. 4. 2010. K obdobiam tvrdenej úplnej neúčinnosti súdu - článok II sťažnosti J. L. i L. Č. je potrebné s poukazom na prehľad úkonov súdu a obsah spisu uviesť, že

-   uznesením   č.   k.   10   C   1115/1987   zo   dňa   7.   11.   1988   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie z odboru geodézia,

- uznesením č.   k.   10 C 1115/1987 zo dňa 29.   6.   1989 boli   doplnené úkony pre ustanoveného znalca,

- dňa 8. 1. 1997 bolo nariadené doručovanie žaloby právnym nástupcom zomrelých účastníkov a lustrácia v dedičskom oddelení,

-   9.   7.   1998   nariadené   urgovať   znalca   o   doručenie   geometrického   plánu a vyúčtovanie odmeny a náhrad,

- 24. 10. 2001 nariadené urgovať Okresný úrad K., katastrálny odbor o vybavenie dožiadania (žiadané údaje oznámené 10. 12. 2001)

- 11. 2. 2002 bolo určené pojednávanie na 18. 3. 2002. Z dôvodov odstraňovania vád podaní, zmien v okruhu účastníkov, početných závad v doručovaní   v   roku   2007   neboli   podmienky   pre   určenie   pojednávania   vo   veci   a   prvé pojednávanie v konaní o upravenej žalobe bolo určené na 12. 9. 2008. Pred úpravou žaloby neboli   určované   pojednávania,   úkonmi   súdu   vykonávanými   vo   vzťahu   k   žalobcovi, žalovanej,   ktorá   podala   vzájomný   návrh,   správe   katastra   neboli   ostatní   účastníci obťažovaní, ani sťažovatelia sa o konanie nezaujímali.

Vo vytýkanom období medzi pojednávaniami určenými na 6. 11. 2009 a 17. 3. 2009 bolo na deň 27. 1. 2009 určené pojednávanie, ktoré sťažovatelia neuvádzajú. V ďalšom vytýkanom období medzi pojednávaniami určenými na 17. 3. 2009 a 8. 10. 2009 boli určené termíny ďalších pojednávaní, a to na 2.   6.   2009 a 16.   7.   2009,   ktoré boli pre závady v doručeniach   odročené   bez   prejednania   veci,   avšak   dňa   2.   6.   2009   bolo   vykonané dokazovanie výsluchom svedkyne.“

Z obsahu sťažností a k nim priložených písomností, ako aj z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že konanie na okresnom súde začalo 27. novembra 1987, keď navrhovateľ J. M. podal proti pôvodne 16 odporcom „návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti“.

Okresný súd od 11. januára 1988 do 29. mája 1991 nariadil jedenásť pojednávaní, na ktorých postupne vypočul niektorých účastníkov konania.

Ďalšie pojednávania sa konali 16. septembra 1993 (odročené na neurčito na účely nariadenia   znaleckého   dokazovania,   doplnenie   znaleckého   posudku),   31.   mája   1994 a 12. januára 1995 (odročené opätovne na účely nariadenia znaleckého dokazovania). Okresný súd nariadil znalecké dokazovanie 29. júna 1989, 8. júla 1991, 17. marca 1992,   27.   apríla   1995   a   13.   júna   1997   (v   poslednom   prípade   bol   znalecký   posudok okresnému súdu doručený až 29. apríla 1998, resp. po jeho doplnení až 13. júla 1998).Okrem uvedeného okresný súd od apríla 2000 do augusta 2007 niekoľkokrát žiadal Okresný   úrad   K.,   katastrálny   odbor,   o   doručenie   výpisu   z   katastra   nehnuteľností   a identifikáciu parcely, zisťoval stav dedičských konaní po úmrtiach pôvodných účastníkov a urgoval   navrhovateľa   na   doplnenie   návrhu   v   dôsledku   zmien   vlastníkov   v   katastri nehnuteľností. Uznesením z 26. októbra 2007 odmietol vzájomný návrh M. K. podaný ešte 15. decembra 1989 a vypočul niektorých účastníkov (21. február, 17. máj a 21. október 2006, 24. január a 25. apríl 2007).

V   roku   2008   okresný   súd   zisťoval   pobyt,   resp.   úmrtia   účastníkov   konania, prostredníctvom registra obyvateľov a Obecného úradu vo V. a žiadal Okresný súd Košice II o zaslanie dedičských spisov.

Okresný súd ďalej vo veci vykonával dokazovanie na pojednávaniach 12. septembra 2008, 6. novembra 2008, 11. decembra 2008, 27. januára a 17. marca 2009.

Pojednávanie konané 2. júna 2009 bolo pre nedostatky v doručení odročené na 16. júl 2009; tento termín bol však na žiadosť žalobcu zrušený na účely vstupu jeho manželky do konania ako účastníčky na strane žalobcu.

Dňa 18. septembra 2009 okresný súd uznesením pripustil do konania vstup A. M. ako žalobkyne v druhom rade a pripustil zmenu žalobného návrhu.

Pojednávania   určené   na   8.   október   2009   a   26.   november   2009   boli   odročené z dôvodov nedostatkov v doručení a odborného semináru sudcov.

Dňa 12. novembra 2009 okresný súd uznesením rozhodol o späťvzatí žaloby proti žalovaným, ktorí už nie sú v spore vecne legitimovaní, a konanie proti nim zastavil.Dňa 7. decembra 2009 okresný súd zrušil svoje uznesenie z 12. novembra 2009 z dôvodu odvolania žalovaných M. K., J. Č., M. M., M. V., Ing. F. M., M. V., V. I., M. Š., proti ktorým bolo konanie zastavené, pretože neboli vyzvaní na vyjadrenie k späťvzatiu žaloby proti nim.

Dňa 7. decembra 2009 okresný súd vyzval dotknutých žalovaných na vyjadrenie k späťvzatiu   žaloby proti   nim.   Sťažovateľ   vyjadril   nesúhlas so   späťvzatím   žaloby proti nemu tvrdiac, že v konaní je veľa nejasností, chce sa ho naďalej zúčastňovať a nechce prísť o svoj majetok.

Dňa 14.   januára   2010   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   späťvzatí   žaloby   proti žalovaným, ktorí už nie sú v spore vecne legitimovaní (aj proti sťažovateľovi).

Dňa 22. februára 2010 okresný súd vyzval žalovaných J. M. a V. M. na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby proti nim.

Dňa   19.   mája   2010   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   späťvzatí   žaloby   proti žalovaným J. M. a V. M.

V súčasnosti sa odstraňujú nedostatky v doručeniach uvedených rozhodnutí a vec bude   potrebné   predložiť   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na rozhodnutie o odvolaní žalovaných proti uzneseniu č. k. 10 C 1115/1987-723 zo 14. januára 2010.

Právny zástupca sťažovateľov v sťažnostiach z 26. apríla 2010 a predseda okresného súdu   v   podaní   z   18.   júna   2010   uviedli,   že   netrvajú   na   verejnom   ústnom   pojednávaní. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťami domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Ústavný súd konštatuje, že v predmetom konaní ide o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré začalo na základe návrhu navrhovateľa v novembri 1987 a dosiaľ nie   je   právoplatne   skončené.   Takéto   typy   konania   možno   považovať   za   bežnú   súčasť sporovej agendy všeobecných súdov, podklad na rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a   používaná   právna   úprava   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   zákonníku.   Výklad a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované   v   pomerne   rozsiahlej   judikatúre všeobecných   súdov,   kde   je upravená aj metodika   postupu   všeobecných   súdov   v   týchto sporoch.   I   keď   na   priebeh   konania   mohol   mať   vplyv   väčší   počet   účastníkov   (zmeny v dôsledku   ich   úmrtí)   a „úkony   navrhovateľa   –   vady   podania,   zmeny   návrhu...   i   jeho zdravotný   stav   –   nedoslýchavosť,   pre   ktorú   nemôže   bez   ťažkostí   vo   veci   vypovedať, reagovať   na   dokazovanie   vykonávané   na   pojednávaniach“, ako   to   uviedol   vo   svojom vyjadrení okresný súd, a túto skutočnosť ústavný súd aj zobral do úvahy pri hodnotení zložitosti   veci,   avšak   vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a   doteraz dosiahnutých   výsledkov   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali doterajší priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pri hodnotení veci podľa ďalšieho kritéria – správania účastníkov konania ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka,   ktorá   bola   žalobcom   označená   za   účastníčku   konania   (žalovanú) podaním z 21. decembra 2005, sa zúčastnila len jedného pojednávania vo veci, na ďalšom pojednávaní bola prítomná jej splnomocnená zástupkyňa a dosiaľ sa nevyjadrila k žalobe ani k vykonaným dôkazom. Sťažovateľka 25. augusta 2009 podala predsedovi okresného súdu   sťažnosť   na   postup   v   konaní.   Jej   podiel   k sporným   nehnuteľnostiam   v súčasnosti predstavuje 288/2880 z celku.

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie o súčinnosť so súdom tak, aby mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   možno   konštatovať,   že   sťažovateľka   má čiastočný podiel na predĺžení tohto konania, čo ústavný súd zohľadnil pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ sa zúčastnil len pojednávania konaného 11. januára 1988 a od roku 1990 sa nezúčastňoval žiadnych úkonov v tejto veci. Okrem toho zmluvou z 21. januára 2002 previedol   svoj   spoluvlastnícky   podiel   na   M.   J.,   čím   stratil   vecnú   legitimáciu   v spore. Žalobcovia podaním z 10. novembra 2009 vzali žalobu proti sťažovateľovi späť a okresný súd uznesením č. k. 10 C 1115/1987-723 zo 14. januára 2010 konanie v tejto časti zastavil; sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu nepodal odvolanie.

3. Pri hodnotení samotného postupu okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že predmetom posúdenia je konanie, ktoré začalo už 27. novembra 1987. Vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 387/04).

V tejto súvislosti ústavný súd vyslovil, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základného práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom   hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo   alebo nedošlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04).

Ústavný   súd   zároveň   poznamenáva,   že   o sťažnostiach   iných   sťažovateľov analogického   skutkového   a právneho   obsahu   týkajúcich   sa   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 10 C 1115/87 už rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 283/09 z 27. apríla 2010.

Ústavný súd poukázal na to, že trvanie napadnutého konania od roku 1987 je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu konania, ktoré trvajú tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe ich posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Aj keď okresný súd vykonal množstvo jednoduchých procesných úkonov a ústavný súd nezistil väčšie obdobie nečinnosti ako 26 mesiacov, napr. od 27. apríla 1995, keď mu bol predložený znalecký posudok, až do 13. júna 1997, keď bol do konania pribratý iný znalec (v tomto období urobil len niektoré jednoduché výzvy), takmer celý priebeh konania je poznačený nesústredenosťou a neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu.

Okresný   súd   predovšetkým   nepostupoval   dôsledne   podľa   príslušných   ustanovení (§ 43   a   nasl.   OSP)   pri   odstraňovaní   nedostatkov   žalobného   návrhu   (petitu)   žalobcu (upresňovanie pasívne legitimovaných účastníkov od roku 2000 do roku 2007), čo malo za následok to, že do podania sťažnosti ústavnému súdu konal aj s tými sťažovateľmi, voči ktorým   malo   byť   konanie   už   dávno   zastavené.   Konanie   sa   vyznačovalo   aj   značnou nehospodárnosťou,   pretože   okresný   spolu   nariadil   viac   ako   18   termínov   pojednávaní, nariadil viackrát znalecké dokazovanie a vykonal niekoľko výsluchov účastníkov, ale dosiaľ vo veci samej ešte nevydal prvostupňové rozhodnutie a do dňa rozhodnutia ústavného súdu nie je celé konanie o predmete sporu právoplatne skončené.

Z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota účastníkov konania v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí 22 rokov od jeho začatia (m. m. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu   stáva   iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (m.   m.   I.   ÚS   39/00, I. ÚS 66/03, IV. ÚS 336/07 a III. ÚS 336/07).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   vzťahu   k sťažovateľke   (ako účastníčke konania pred okresným súdom)   vyslovil,   že doterajším   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o sťažovateľa, tento prevodom svojho spoluvlastníckeho podielu na inú fyzickú osobu stratil svoju vecnú pasívnu legitimáciu v spore ešte v januári 2002 a jeho vyjadrenia   z roku   2009,   že   sa   nemieni   vzdať   svojich   vlastníckych   práv   k sporným nehnuteľnostiam, sú vzhľadom na uvedené skutočnosti z právneho hľadiska irelevantné. Keďže   v okolnostiach   daného   prípadu   nie   je   fakticky   nositeľom   práv   vyplývajúcich z ústavy, keďže nevlastní už časť nehnuteľnosti, ktorá bola na začiatku predmetom sporu, a sťažovateľ navyše podal sťažnosť ústavnému súdu až 26. apríla 2010 (teda účelovo až po zastavení konania na okresnom súde 14. januára 2010), namietaným postupom okresného súdu nemohlo byť porušené ani jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (bod   4   výroku   nálezu).   Preto   ústavný   súd   už nerozhodoval ani o jeho ďalších návrhoch uvedených v sťažnosti.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   poznamenáva,   že   sťažovateľovi   z pohľadu spravodlivosti vo všeobecnosti nemožno priznať také postavenie v spore, aby mu okresný súd   mohol   spôsobiť   vážny   a podstatný   zásah   do   jeho   základného   práva   zakotveného v ústave,   aj   keď   v danom   prípade   ide   o značne   zdĺhavé   konanie.   Riešenie   takýchto malicherných   záležitostí   na   všeobecných   súdoch   neodráža   pravý   zmysel   hľadania spravodlivosti   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   71/09).   Pretože   po   zastavení   konania 14. januára 2010 okresný súd v súčasnosti vykonáva iba úkony spojené s doručovaním tohto rozhodnutia iným osobám a spis bude následne predložený krajskému súdu, ústavný súd konštatoval, že v čase podania sťažnosti (apríl 2010) namietaným postupom okresného súdu v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Keďže ústavný súd už nálezom sp. zn. III. ÚS 283/09 z 27. apríla 2010 prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 konal bez zbytočných prieťahov, v danom prípade tento príkaz opätovne nevydal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   s ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   finančné zadosťučinenie   v   sume   300   €   je   primeranou   satisfakciou   za   porušenie   označeného základného práva sťažovateľky (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila trovy právneho zastúpenia v sume 454,87 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €, ako aj za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Sťažovateľke v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“)   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   jeden   úkon   právnej   služby (prevzatie a príprava zastúpenia) uskutočnený v roku 2009 v sume 115,90 € a jeden režijný paušál v sume   6,95   € a za jeden   úkon   právnej   služby   (spísanie sťažnosti)   uskutočnený v roku 2010 v sume 120,23 € a jeden režijný paušál v sume 7,21 €, t. j. spolu 250,29 €, čo spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22 ods. 1 zákona č.   222/2004   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov)   predstavuje celkovú sumu 297,84 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010