znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 189/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. L., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžo   182/2008 z 12. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2009 doručená   sťažnosť   Mgr.   Ľ.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 182/2008 z 12. februára 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   2   S 11/2006   z   29.   januára   2008   zamietol   žalobu   sťažovateľa o preskúmanie   rozhodnutia   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné riaditeľstvo“) sp. zn. 22029/06 zo 17. mája 2006, ktorým potvrdilo rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Č. (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. R-9470/2006 zo 14. marca 2006 o jeho prepustení   zo   služobného   pomeru   colníka,   na   tom   skutkovom   základe,   že   pri   výkone daňového   dozoru   nezistil,   že „v   miestnosti   daňového   skladu   bola   nelegálne   plnená liehovina v počte 39 ks a tiež že osoby, ktorým umožnil vstup do výrobných priestorov firmy, lepili   kontrolné   pásky   na   uvedené   liehoviny“.   Týmto   konaním   mal „porušiť   služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby“.

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie krajského súdu je „nepreskúmateľné, vychádza z nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu“, pretože   ten   si   osvojil „právne   názory správneho   orgánu   na   prvom   aj   na   druhom   stupni“ bez   toho,   aby   bral   do   úvahy, že svedkovia ktorí nelegálne plnili lieh a nalepovali kontrolné známky, nikdy nepotvrdili vo svojich výpovediach, že by sťažovateľ mal o ich nezákonnej činnosti vedomosť alebo im dal na to súhlas. Takisto to potvrdil konateľ firmy, v ktorej svedkovia pracovali.

Sťažovateľ tvrdí, že okrem tohto dôkazu, nebral všeobecný súd do úvahy ani jeho tvrdenia,   ktoré   sa   týkali   nedostatočne   vytvorených   podmienok   na   vykonávanie   colného dozoru   v daňovom   sklade,   pretože   by   počas   výkonu   služby   v tomto   sklade   mali byť prítomní minimálne dvaja colníci, ako to vyplýva podľa neho aj z režimových opatrení, ako aj z povinností zamestnávateľa zakotvených „v zákone č. 200/1998 Z. z.“.

Takisto uvádza, že v jeho služobnom hodnotení (doručenom mu 31. októbra 2005, teda už po skutočnosti, ktorá bola podnetom na jeho prepustenie z výkonu štátnej služby) bolo   uvedené,   že   je   spôsobilý   vykonávať   zastavanú   funkciu   colníka,   a po   niekoľkých mesiacoch   14.   marca   2006   mu   už   bolo   doručené   rozhodnutie   colného   úradu   o jeho prepustení zo služobného pomeru.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   jeho   žiadosťou   o   doplnenie dokazovania,   keď   v rozsudku   uviedol: „S   poukazom   na   skutočnosť,   že   vykonanie navrhnutého   dokazovania   nemohlo   mať   vplyv   na   posúdenie   zákonnosti   napadnutého rozhodnutia, súd toto dokazovanie nevykonal.“

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vôbec nie je presvedčivé, nie je riadne odôvodnené a nie je v súlade s § 157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože   nedalo   odpovede   na   všetky   jeho   námietky,   ktoré   dal   v žalobe   o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ aj odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 182/2008 z 12. februára 2009 tak, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 S 11/06 z 29. januára 2008 potvrdil.

Najvyšší   súd   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   námietkami   sťažovateľa sa vôbec   nezaoberal,   ale   len   v závere   vyslovil   stručný   názor, „že   sa   stotožnil   v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu“.

Najvyšší súd, ale aj krajský súd svojím postupom porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ostatnými článkami ústavy.

Sťažovateľ   sa   tiež   domnieva,   že „Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   a použitý výklad obsahu a zmyslu právnej normy súdom je takto v rozpore nielen s čl. 152 ods. 4 ústavy,   ale   aj   čl.   1   ods.   1   ústavy,   a teda   princípom   právneho   štátu,   ktorého   súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Mgr. Ľ. L., nar..., bytom P., okr. S., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžo 182/2008, zo dňa 12. februára 2009 bolo porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžo 182/2008, zo dňa 12. februára 2009, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ založil   svoje tvrdenie o porušení   základného práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v   spojení   s označenými   článkami   ústavy   v prvom   rade na skutočnosti,   že najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s jeho   námietkami,   ktorých   vykonanie navrhol   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   a preto   najvyšší   súd   rozhodol   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Podstata   námietok   spočíva   v tom,   že   jeho   konanie   nebolo   úmyselné,   a tým aj protizákonné,   a teda   nebol   daný   dôvod   na   jeho   prepustenie   zo   služobného   pomeru colníka, a všeobecné súdy vôbec nebrali do úvahy jeho námietky, že nadriadený služobný úrad   nevytvoril   pre   jeho   prácu   priaznivé   podmienky   na   riadny   výkon   štátnej   služby v zmysle „ustanovenia § 45 písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z.“, ako aj to, že z výpovedí svedkov nevyplývalo, že sťažovateľ vedel alebo sa podieľal na nezákonnej činnosti.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   výslovne arbitrárne a správny súd mal všetky jeho námietky zohľadniť pri preskúmaní rozhodnutí colného úradu a colného riaditeľstva.

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu, ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   (čl.   124 a čl. 142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd musí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v oblasti rozdelenia   právomoci,   a teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdov vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Vychádzajúc   z týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a podstaty sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by podľa názoru ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II. ÚS   8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01).

Vychádzajúc z uvedeného, z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z podstaty námietok sťažovateľa je však nepochybné, že rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k namietanému porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení   s inými článkami ústavy.

Vyplýva to aj z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý uviedol:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok   krajského   súdu   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru, že odvolaniu   žalobcu   nemožno   priznať   úspech.   Rozhodol   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250j ods. 3 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol   zverejnený   minimálne   päť   dní   vopred   na   úradnej   tabuli   a   na   internetovej   stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. 02. 2009 (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného postupoval v intenciách vyššie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Predpokladom   vzniku   služobného   pomeru   colníka   je   zloženie   služobnej   prísahy, v ktorej   je   subsumovaný   sľub   čestnosti,   statočnosti,   disciplinovanosti   ako   aj   ochrany bezpečnosti a verejného poriadku.

Služobné   povinnosti   colníka   zakotvené   v   ustanovení   §   43   a   44   zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“) sa odvíjajú od služobnej prísahy vymedzenej v § 17 zákona. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákona je treba uviesť, že základnou povinnosťou colníka je dôsledné   plnenie   povinností   stanovených   nielen   zákonom   a   všeobecne   záväznými právnymi   predpismi,   ale aj služobnou   prísahou,   rozkazmi,   nariadeniami,   príkazmi a pokynmi nadriadených.

Podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona služobný úrad prepustí colníka zo služobného pomeru, ak

- porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z obsahu spisu zistil odvolací súd nasledovné skutočnosti: Žalobca dňa 27. 05. 2005 vykonával daňový dozor v daňovom sklade L. s. r. o., P. a pri vykonávaní tohto daňového dozoru nezistil, že v miestnosti daňového skladu bola nelegálne   plnená   liehovina   napriek   tomu,   že   podľa   skladových   kariet   zásob   mal   byť v daňovom sklade od 18. 01. 2005 nulový stav zásob jemného liehu a od 27. 01. 2005 nulový   stav   zásob   veľmi   jemného   liehu,   a   teda   v   uvedený   deň,   t.   j.   27.   05.   2005, sa v predmetnom daňovom sklade nemal plniť ani vyvážať žiaden alkohol. V dennej zmene pri vykonávaní daňového dozoru tiež nezistil, že osoby, ktorým umožnil vstup do výrobných priestorov firmy lepili kontrolné pásky s číslom..., TUZEMSKÝ TRH, vytlačené výrobcom V., a. s., v počte 39 kusov na 1 litrové fľaše, čím konali v rozpore s § 59 ods. 43 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu, nakoľko podľa citovaného ustanovenia bolo možné spotrebiteľské balenie označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov uvádzať do daňového obehu najneskôr do 31. 07. 2004.

Z   ustanovenia   §   227   ods.   1   zákona   vyplýva,   že   za   dôkaz   môžu   slúžiť   všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci   a   ktoré   sú   v   súlade s právnymi predpismi.

Správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 227 ods. 4 zákona).

Náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 231 ods. 1 až 4 zákona. Úlohou   súdu   v   konaní   bolo   posúdiť,   či   správny   orgán   postupoval   v   súlade so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 183 ods.   1   písm.   a)   zákona,   z hľadiska jeho;   závažnosti   možného   negatívneho   vplyvu v služobnom pomere.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   vyhodnotení   v   administratívnom   konaní vykonaného dokazovania sa stotožnil so záverom/krajského súdu, že na základe správnym orgánom zadovážených a vykonaných dôkazov bolo možné   dôvodne   považovať   konanie žalobcu   kladené   mu   za   vinu   za   dostatočne   preukázané.   V   konaní   nebolo   spochybnené, že išlo   o   dôkazy   zadovážené   a   vykonané   v súlade   s ustanovením   §   227   ods.   1   zákona a vyhodnotené v súlade so zásadou   voľného   hodnotenia dôkazov   v zmysle   § 27   ods.   4 zákona, ktoré nasvedčovali tomu, že predmetný skutok sa stal tak, ako to uviedol správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.

Uvedeným   konaním   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   boli   naplnené   znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 183 ods. 1 písm. a) zákona, pretože žalobca ním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere colníka by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Rozhodnutia   prvostupňového   správneho   orgánu   ako   aj   žalovaného   majú   všetky formálne   a   obsahové   náležitosti   (§   231   zákona),   sú   náležité   a   podrobne   odôvodnené, pričom žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní.

Aj   keď   súd   nemal   dôvod   pochybovať   o   predchádzajúcom   čestnom,   statočnom a disciplinovanom   výkone   štátnej   služby   žalobcu   v   minulosti,   táto   okolnosť   nevyvrátila záver o nezlučiteľnosti preukázaného konania s postavením colníka a dôvodnosti aplikácie ustanovenia § 183 ods. 1 písm. d) zákona.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   nepovažoval   námietky   žalobcu   za   spôsobilé spochybniť   vecnú správnosť   napadnutého rozhodnutia   žalovaného   a   súd prvého stupňa nepochybil, ak žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Odvolací súd poznamenáva, že žalobca v podanom odvolaní uviedol tie isté námietky voči rozhodnutiam správnych orgánov, ako už uviedol v podanej žalobe. Keďže odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, postupujúc podľa ustanovenia § 219 ods.   1,   2 O.   s. p.   napadnutý rozsudok ako vence správny potvrdil.»

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho   poriadku)   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifická správneho   súdnictva.   V rámci   správneho   súdnictva súdy   preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   súdu   v   správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že v danom prípade najvyšší súd ako súd správny nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych   orgánov   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   považuje   ústavný   súd   rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné. Aj keď je stručné a nedáva odpoveď na všetky námietky sťažovateľa, ale opiera sa o zistenia správnych orgánov (a krajského súdu), ktoré konštatovali,   že   zo   strany   sťažovateľa   došlo   ku   konaniu,   ktoré   napĺňalo porušenie služobných povinností vyplývajúcich z ustanovení právnych predpisov (§ 43 a § 44 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré úzko súvisia s porušením služobnej prísahy vymedzenej v § 17 uvedeného zákona). Preto námietky sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu v tomto smere,   t. j.   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa, v kontexte   posúdenia   možného   porušenia   sťažovateľom   označeného   práva   na   súdnu ochranu nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne   a jasne   objasní   skutkový   stav   a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam na rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v odvolacom   konaní   (podobne napr. IV. ÚS 358/08).

Uvedený   postup najvyššieho súdu   pri   odôvodňovaní napadnutého rozsudku   preto nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   aj   vo   vzťahu   k iným   namietaným článkom   ústavy.   Právomoci   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu s ohľadom na námietky sťažovateľa považuje ústavný   súd   za   ústavne   akceptovateľné,   a preto   jeho   sťažnosť   vyhodnotil   ako   zjavne neopodstatnenú,   a z tohto   dôvodu   ju   už   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009