znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 189/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., trvale bytom B., toho času bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Oddelenia skráteného vyšetrovania Bratislava –   Dúbravka   Odboru   skráteného   vyšetrovania   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava IV   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. ČVS: ORP-679/1-OSV-B4/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2006 doručená sťažnosť E. V., trvale bytom B., toho času bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Oddelenia skráteného vyšetrovania Bratislava – Dúbravka Odboru skráteného   vyšetrovania   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV (ďalej len „oddelenie skráteného vyšetrovania“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-679/1-OSV-B4/2006.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   29.   januára   2003   podala   Okresnej prokuratúre   B.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   trestné   oznámenie   o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že V. G. spáchal trestný čin. Na základe jej trestného oznámenia bolo uznesením   z 26.   marca   2003   podľa   §   160   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra 2005 začaté trestné stíhanie vo veci. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla   procesné úkony, ktoré   podľa   jej   vedomostí   boli   v danej   veci   vykonané. V tejto súvislosti okrem iného uviedla, že 19. augusta 2003 a 20. augusta 2003 bol vykonaný jej výsluch. Vzhľadom na nečinnosť vyšetrovateľa v danej veci bola na základe rozhodnutia okresnej   prokuratúry   zo   4.   júna   2004   táto   vec   odňatá   vyšetrovateľovi   Ing.   S.   Podľa vyjadrenia sťažovateľky boli vo veci vykonané ďalšie procesné úkony (výsluchy svedkov a konfrontácia), a to v septembri, októbri a novembri 2004, ako aj v septembri a októbri 2005. Sťažovateľka uviedla, že namietané trestné konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. ČVS:ORP-185/03 na príslušnom odbore úradu justičnej a kriminálnej polície a toho času je spis   vedený   na   oddelení   skráteného   vyšetrovania   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-679/1-OSV-B4/2006.

Sťažovateľka   uviedla,   že   v rámci   namietaného   trestného   konania   žiadala niekoľkokrát o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, ale po nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu   zistila, že sťažnosť,   ktorú   podala 9.   marca 2005,   sa   v spise   nenachádza. Zároveň uviedla,   že   vo   veci   konajúceho   vyšetrovateľa   niekoľkokrát   telefonicky   urgovala,   aby postupoval bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   v sťažnosti   argumentovala   aj   judikatúrou   ústavného   súdu   ustálenou pre posudzovanie   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov.   V tejto   súvislosti   uviedla,   že   k   odstráneniu   právnej   neistoty dochádza   až právoplatným rozhodnutím   vo   veci   a že   pre   dosiahnutie   účelu   základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov nestačí,   ak príslušný   orgán   štátu v danej veci len koná.

Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že v namietanom prípade nejde o právnu a ani faktickú zložitosť veci. Predmetom konania je trestný čin, ktorého sa mal dopustiť V. G. tým, že 27. augusta 2002 uzatvoril so sťažovateľkou zmluvu o pôžičke a zmluvu o zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.   Po   splnení   záväzku sťažovateľky voči V. G. malo toto zabezpečenie zaniknúť. Podľa vyjadrenia sťažovateľky však   V.   G.   odmietol   splnenie   jej   záväzku   a   po   nadobudnutí   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti ju obratom previedol na tretie osoby. Z uvedeného sťažovateľka vyvodila záver, že už pri uzatváraní zmluvy V. G. nemal úmysel rešpektovať jej obsah, a preto od zmluvy odstúpila, pričom jeho konaním jej vznikla škoda vo výške 1 000 000 Sk.

Sťažovateľka   vyjadrila   názor,   že   ona   sama   sa   nijakým   spôsobom   nepodieľala na prieťahoch   vo   vyšetrovaní,   ale podľa   jej   mienky   vyšetrovateľ   nepostupoval tak,   aby vyšetrovanie bolo čo najskôr ukončené. A preto sa sťažovateľka domnieva, že postupom oddelenia skráteného vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-679/1-OSV-B4/2006   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„1. Základné právo E. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   Okresného   riaditeľstva   PZ,   Oddelenie skráteného vyšetrovania Dúbravka pod ČVS: ORP 679/1-OSV-B4/2006.

2.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   riaditeľstvu   PZ,   Oddelenie   skráteného vyšetrovania   Dúbravka,   aby   v konaní   pod   ČVS:   ORP   679/1-OSV-B4/2006   konal   bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.

3. Ústavný súd priznáva E. V. primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk. Okresnému riaditeľstvu PZ, Oddelenie skráteného vyšetrovania Dúbravka ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk a uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie Ústavného súdu SR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   6   854   Sk   a Kancelárii   Ústavného   súdu   SR   ukladá povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 6 854 Sk na účet právneho zástupcu sťažovateľky – JUDr. S. J..“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   29.   januára   2003   podala   sťažovateľka okresnej prokuratúre trestné oznámenie za skutok, ktorého sa mal dopustiť V. G. tým, že 27. augusta 2002 ako veriteľ uzatvoril so sťažovateľkou ako dlžníkom zmluvu o pôžičke a zmluvu   o zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.   Po splnení záväzku sťažovateľky voči veriteľovi malo dôjsť k zániku dočasného prevodu vlastníckeho práva   k nehnuteľnosti   na   veriteľa.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   však   V.   G.   odmietol splnenie jej záväzku a po nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ju previedol na tretie osoby. Sťažovateľka sa domnievala, že už pri uzatvorení zmluvy nemal V. G. úmysel rešpektovať   podmienky   zmluvy,   a preto   podala   naňho   trestné   oznámenie,   pretože   jeho konaním jej vznikla škoda vo výške 1 000 000 Sk.

Na základe trestného oznámenia sťažovateľky 26. marca 2003 začal orgán činný v trestnom   konaní   v súlade   s ustanovením   §   160   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra 2005 trestné stíhanie vo veci. Predmetné trestné konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-185/03. V rámci konania vyšetrovateľ vykonal výsluchy svedkov,   ako   aj   konfrontáciu   medzi   sťažovateľkou   a V.   G.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľka prejavovala nespokojnosť s postupom vyšetrovateľa, 9. marca 2005 podala okresnej prokuratúre sťažnosť na odstránenie prieťahov v jeho postupe.

Ústavný súd zistil, že namietané trestné konanie od marca 2006 vedie oddelenie skráteného   vyšetrovania   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-679/1-OSV-B4/2006,   pričom   doposiaľ nebolo   právoplatne   skončené   a v jeho   priebehu   zatiaľ   nedošlo   k vzneseniu   obvinenia konkrétnej osobe.

Podľa   ustanovenia   §   1   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 účelom trestného poriadku je upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. (...)

Podľa   ustanovenia § 46 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody...

Podľa   ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola   spôsobená   trestným   činom,   je   tiež   oprávnený   navrhnúť,   aby   súd   v   odsudzujúcom rozsudku   uložil   obžalovanému   povinnosť   nahradiť   túto   škodu;   návrh   musí   poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.Obdobné   práva,   ako   priznáva   poškodenému   v súčasnosti   účinná   procesná   norma regulujúca priebeh trestného konania v ustanovení § 46 ods. 1 a 3, priznával poškodenému v ustanovení § 43 ods. 1 a 2 Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi   základné   práva   a slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a ani ho   nemožno   odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00, III. ÚS 16/06).

Ani   z   čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu [rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vec Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991, § 29; vec Perez v. France z 12. februára 2004, § 70].

ESĽP   v rozhodnutí   Krumpel   a   Krumpelová   v.   Slovensko   z   5.   júla   2005 (č. k. 56195/00)   uviedol,   že   poškodené   osoby   uplatňujúce   si   nárok   na   náhradu   škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“. Je potrebné poznamenať,   že   ESĽP   sa   v danom   prípade   z hľadiska   porušenia   základných   práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 324/05).

V súlade so základnými zásadami trestného konania orgány činné v trestnom konaní a súd postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav, o ktorom niet pochybností, a to v rozsahu   nevyhnutnom   pre   rozhodnutie.   Dôkazy   pritom   hodnotia   zákonným   spôsobom podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, súd alebo niektorá zo strán (primerane § 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku účinného   do   31.   decembra   2005   a   §   2   ods.   10   a 12   Trestného   poriadku   účinného od 1. januára 2006).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v sťažovateľkinom   prípade   orgány   činné   v trestnom konaní neodmietli zaoberať sa   jej   trestným oznámením, pretože   v súlade s ustanovením § 160 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 začali trestné stíhanie vo veci   a vykonali   procesné   úkony   za   účelom   zistenia   skutkového   stavu   v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Skutočnosť, že procesné úkony vykonávali sporadicky ešte neznamená,   že   ich   obsah   nevyhodnotili   zákonne.   Nedospeli   však   k záveru,   že   niet pochybností o tom, aby mohlo byť vznesené obvinenie konkrétnej osobe.

V označenom   trestnom   konaní   vedenom   na   oddelení   skráteného   vyšetrovania pod sp. zn.   ČVS:   ORP-679/1-OSV-B4/2006   nebolo   doposiaľ   vznesené   obvinenie konkrétnej osobe. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že uplatnenie práva poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní je výlučne spojené s osobou obvineného, pričom   len   voči   tejto   osobe   si   poškodený   môže   toto   svoje   právo   uplatniť.   V prípade absencie osoby obvineného sa právo poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom míňa svojmu významu.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98);   inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také   porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (III. ÚS 106/06).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa návrhom sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006