znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 188/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AQUA GLOBAL, s. r. o.,Boženy Němcovej 4771/4, Nové Zámky, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom,PhD., advokátska kancelária, Jazerná 19, Nové Zámky, pre namietané porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veciv prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súduNové Zámky č. k. 15 Cb 82/2015-21 z 8. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AQUA GLOBAL, s. r. o.,o d m i e t a preneprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolaprostredníctvom elektronickej podateľne 9. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnejspoločnosti AQUA GLOBAL, s. r. o., Boženy Němcovej 4771/4, Nové Zámky (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veciv prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 15 Cb 82/2015-21 z 8. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnémusúdu 11. februára 2015 sa obchodná spoločnosť,(ďalej len „žalobkyňa“), domáhala proti sťažovateľkeako žalovanej zaplatenia sumy 1 422,85 € s príslušenstvom z titulu neuhradenej kúpnej cenyza tovar dodaný na základe faktúry č. 20141041. Keďže po podaní žaloby 10. marca 2015sťažovateľka uhradila žalobkyni sumu 500 €, žalobkyňa 11. marca 2015 vzala žalobu v tejtočasti späť a navrhla konanie v tejto časti zastaviť.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že napriek tomu, že pokus okresného súduo doručenie predvolania na pojednávanie stanoveného na 8. apríl 2015„na adresu sídla“sťažovateľky nebol úspešný, keďže na tejto adrese si poštovú zásielku v odbernej lehoteneprevzala, napadnutým rozsudkom (okrem iného) uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiťžalobkyni sumu 922,85 € s príslušenstvom, ako aj sumu 61,70 € z titulu náhrady iných trovkonania a sumu 315,13 € z titulu náhrady trov právneho zastúpenia, pričom v odôvodnenítohto rozhodnutia uviedol:„Keďže súdu nie je známa iná adresa žalovaného ako adresa uvedená vo výpise z jeho OR, súd ju postupom podľa § 48 ods. 2 O. s. p. považoval za riadne doručenú.Rovnaké problémy sa opakovali aj pri doručovaní napadnutéhorozsudku, ktorý okresný súd zaslal„na adresu sídla“sťažovateľky, avšak ani túto poštovúzásielku si v odbernej lehote neprevzala.

Na základe napadnutého rozsudku ako exekučného titulu následne okresný súd vydalpoverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorému sa upovedomenie o začatíexekúcie podarilo osobne doručiť sťažovateľke 7. septembra 2015 na adresu jejprevádzkarne – Komárňanská cesta 3, Nové Zámky.

Sťažovateľka argumentuje, že„informácia o prevádzkarni sťažovateľa je verejne dostupná vo výpise zo živnostenského registra“, a ak okresný súd konštatuje, že mu nie jeznáma iná adresa sídla sťažovateľky,„je zrejmé, že to zapríčinila nedbanlivosť súdu v konaní“. Po doslovnom citovaní znenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka svoju sťažnosť uzatvára tým,že„sa o porušení práva dozvedel dňa 7. 9. 2015. V tento deň mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. So samotným rozsudkom sa sťažovateľ oboznámil neskôr. Z hľadiska plynutia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti však treba vychádzať z toho, že rozhodujúcim dňom na začatie jej plynutia je 7. september 2015. Koniec lehoty pripadol na víkend, posledným dňom lehoty na podanie ústavnej sťažnosti je teda pondelok 9. 11. 2015.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 15 Cb 82/2015-21 z 8. apríla 2015 boliporušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vecvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal finančnézadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd jeviazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatkyupozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanieveci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súduč. k. 15 Cb 82/2015-21 z 8. apríla 2015.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažnosť koncipovalkvalifikovaný právny zástupca, táto ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvárapriestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných právv konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012,III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014, III. ÚS 349/2015).

Po oboznámení sa s odôvodnením sťažnosti ústavný súd zistil, že sa tu nenachádzaani jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by malasvedčať v prospech záveru„o porušení práva“sťažovateľky okresným súdom, a to najmäso zreteľom na obsah jednotlivých práv, ktoré špecifikovala v petite.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísanýchnáležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súdposudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady.

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa, proti ktorému jev zmysle § 201 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prípustný riadnyopravný prostriedok – odvolanie, čo napokon vyplýva aj z poučenia nachádzajúceho sa naštvrtej strane napadnutého rozsudku. Okresnému súdu pritom vytýka, že jej uvedenýrozsudok riadne nedoručil a o jeho existencii sa dozvedela až po tom, ako jej súdnyexekútor osobne doručil upovedomenie o začatí exekúcie na základe tohto rozsudku akoexekučného titulu na adresu jej prevádzkarne zapísanej v živnostenskom registri.

Sťažovateľka k sťažnosti pripojila výpis z Obchodného registra, z ktorého vyplýva,že je právnickou osobou – obchodnou spoločnosťou (spoločnosťou s ručením obmedzeným)– sídliacou na adrese„Boženy Němcovej 4771/4 Nové Zámky 940 75“, pričom na rovnakejadrese býva aj jej jediná spoločníčka a konateľka. Predmetom jejpodnikania je osem rôznych činností. V tomto výpise sa nenachádza žiadne označenieprevádzkarne.

Okrem toho sťažovateľka k sťažnosti pripojila aj výpis zo živnostenského registra,z ktorého vyplýva, že sídli na totožnej adrese„940 75 Nové Zámky, Boženy Němcovej 4771/4“. Predmetom jej podnikania je desať rôznych činností, z ktorých tri vykonávav prevádzkarni„940 01 Nové Zámky, Komárňanská cesta 3“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedkysúdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnenínie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobodysťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011). K tomu treba dodať, že sťažovatelia nemajú podľaústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorýz oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovaťod súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú jekompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútornálogika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základnýchpráv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 Občianskehosúdneho poriadku).

Ak sťažovateľka namieta neúčinné doručenie rozsudku, mala možnosť napadnúť horiadnym opravným prostriedkom – odvolaním (§ 201 a nasl. OSP), prípadne aj v spojení sožiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty (§ 58 OSP).

Ak účastník konania pred všeobecnými súdmi namieta, že zákonom ustanovenýpostup pri doručovaní toho-ktorého dokumentu nebol dodržaný, resp. spochybňujesprávnosť údajov uvedených na doručenke, je povinný o tom predložiť dôkazy a týmtospôsobom preukázať svoje tvrdenie.

To však sťažovateľka v danom prípade neurobila.

Sťažovateľkav sťažnostinielenže nespochybňuje oprávnenosťžalobkyňouuplatneného nároku, ale ani netvrdí, že by proti napadnutému rozsudku chcela podať riadnyopravný prostriedok – odvolanie. Aj vo svetle tejto skutočnosti sa námietka sťažovateľky„o porušení práva“okresným súdom z dôvodu riadneho nedoručenia napadnutéhorozsudku javí ako zjavne neopodstatnená. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právoplatnýma vykonateľným rozsudkom„oboznámila neskôr“, t. j. o niekoľko mesiacov, keď nazrelado súdneho spisu, nemá v danom prípade žiadnu právnu relevanciu. Z uvedeného dôvoduústavný súd nesúhlasí ani s názorom sťažovateľky, že svoju sťažnosť mu podala včas, t. j.v lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V danom prípade okresný súd doručoval napadnutý rozsudok účastníčke konania –žalovanej (sťažovateľke) ako právnickej osobe – obchodnej spoločnosti (spoločnostis ručením obmedzeným), ktorá v predmetnom konaní nebola právne zastúpená, poštou naadresu jej sídla zapísaného v obchodnom registri, pričom išlo o zásielku, ktorú bolopotrebné doručiť do vlastných rúk (§ 48 ods. 1 a 2 OSP).

Z piatej strany napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd ho„vypravil 15. 4.2015“právnemu zástupcovi žalobkyne a žalovanej (sťažovateľke).

Pre účely overenia opodstatnenosti vznesenej námietky si ústavný súd vyžiadalod okresného súdu doručenku, z ktorej zistil, že prvý neúspešný pokus o doručenienapadnutého rozsudku sťažovateľke s výzvou o opakované doručenie bol vykonaný16. apríla 2015. Opakované doručenie bolo vykonané 17. apríla 2015. Dňa 17. apríla 2015bola poštová zásielka uložená. Keďže poštová zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote,6. mája 2015 bola vrátená okresnému súdu, ktorý ju prevzal nasledujúci deň, t. j. 7. mája2015. Podľa vyznačenej doložky právoplatnosti napadnutý rozsudok okresného súdunadobudol právoplatnosť 26. mája 2015 a vykonateľnosť 30. mája 2015.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolisplnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany sťažovateľke, a keďže nezistil, že byv jej veci prichádzal do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľaktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľaodseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodnýchosobitného zreteľa, sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej neprípustnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky, pretože rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušeniapráva alebo slobody.

Napriek tomu ústavný súd k námietkam sťažovateľky týkajúcich sa nesprávnehodoručovaniaobiter dictumpovažuje za potrebné dať do pozornosti, že Občiansky súdnyporiadok pri doručovaní písomností účastníkom konania súdom precízne rozlišuje, či ideo právnickú osobu alebo fyzickú osobu – podnikateľa, pričom práve fyzické osobyoprávnené konať v mene právnickej osoby zapísanej v obchodnom registri sú zodpovednéza úplnosť údajov, na základe ktorých možno túto právnickú osobu jednoznačneidentifikovať [§ 5 ods. 6. zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono obchodnom registri“)].

Okresný súd pri doručovaní napadnutého rozsudku aj vzhľadom na právnu formuadresáta (sťažovateľky) neporušil postup stanovený Občianskym súdnym poriadkom,pričom v danom prípade vznikla fikcia doručenia podľa § 48 ods. 2 OSP. Uvedený odsekupravuje špecifickú formu náhradného doručenia písomností určených právnickým osobám.Úprava náhradného doručenia písomnosti určenej právnickej osobe vychádza zo záväznostiúdajov uvedených v obchodnom či inom registri a spája s vrátením zásielky doručenejna adresu právnickej osoby uvedenú v obchodnom alebo inom registri a s uplynutímtrojdňovej lehoty počítanej od vrátenia nedoručenej zásielky účinky riadneho doručeniapísomnosti právnickej osobe. „Zo znenia zákona nevyplýva, že by súd mal zisťovať inúadresu právnickej osoby. Dôvodom je skutočnosť, že každá právnická osoba musí mať prisvojom vzniku uvedené sídlo [§ 2 ods. 1 písm. a) zákona o obchodnom registri] a každújeho zmenu sú zodpovedné osoby povinné dať do súladu so zápisom v obchodnom registritak, že v zákonom ustanovenej lehote podajú na registrový súd návrh na zápis zmeny sídla(§ 5 zákon o obchodnom registri). Nesplnenie tejto zákonnej povinnosti je pri doručovanídané na ťarchu právnickej osoby“ (Števček M., Ficová S. a kol. Občiansky súdny poriadok,I. diel. Komentár. 2. vydanie, Praha : C. H. BECK, 2012, s. 159).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016