znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 188/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom   JUDr.   Erikom   Šablatúrom,   Holíčska   13,   Bratislava,   vo   vecinamietaných jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 14 Co 283/2012 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl.12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 283/2012 (ďalejaj   „napadnuté   konanie“)   a jeho   rozsudkom   z 25.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnutýrozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«... postupom Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod spis. zn.: 14 Co 283/2012,   týkajúcom   sa   ochrany   osobnosti   proti   odporcovi

, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej ako „ ⬛⬛⬛⬛ “), ktorý rozsudkom zo dňa 25. 02. 2014 pod spis. zn.: 14 Co 283/2012-161 rozhodol tak, že rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   1   zo   dňa   01.   02.   2012,   č.   k.:   12 C   56/2010-122 potvrdil a týmto rozhodnutím neboli ochránené jeho zákonné práva, odvolací súd spôsobil v konaní prieťahy a sťažovateľ sa cíti byť v porovnaní s inou kategóriou občanov - verejnými činiteľmi znevýhodnený pri domáhaní sa spravodlivého rozhodnutia.

Dňa 08. 04. 2010 podal sťažovateľ na Okresný súd Bratislava I proti

návrh na ochranu osobnosti. Konanie bolo na okresnom súde vedené pod spis. zn.: 12 C/56/2010 a spis bol pridelený sudcovi JUDr. Beate Bizoňovej (ďalej ako „konajúca sudkyňa“). Okresný súd rozhodol rozsudkom zo dňa 01. 02. 2012, č. k.: 12C 56/2010-122 a návrh zamietol. Proti rozsudku prvostupňového súdu č. k.: 12 C 56/2010-122 podal dňa 03. 03. 2012 sťažovateľ na Krajský súd v Bratislave odvolanie.

Predmetná   odvolacia   vec   bola   pridelená   na   rozhodnutie   senátu   pod   vedením predsedkyne JUDr. Kataríny Javorčíkovej (ďalej ako „konajúci senát“). Odvolací súd bol nečinný a vo veci nekonal do 25. 02. 2014, kedy konajúci senát rozhodol rozsudkom dňa 25. 02. 2014, č. k.: 14 Co 283/2012-161 a potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 12 C 56/2010-122, tzn. že návrh na ochranu osobnosti zamietol. Podľa poučenia uvedeného v rozsudku, odvolanie proti rozsudku nebolo prípustné.

Sťažovateľ sa s dôvodmi zamietnutia návrhu na ochranu osobnosti nestotožnil a jeho toho   názoru,   že   konajúce   všeobecné   súdy   (nijako)   neochránili   jeho   právo   na   ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena v zmysle čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Obidve rozhodnutia (č. k.: 12 C 56/2010-122, 14 Co 283/2012-161) pokladá sťažovateľ za zjavne neodborné a v rozpore s právnym stavom platným v Slovenskej republike.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne opisuje z jeho pohľadu skutkový stavveci, ktorý predchádzal napadnutému konaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež uviedol:«V priebehu súdneho konania 12 C 56/2010 na ochranu osobnosti splnomocnený zástupca odporcu uvádzal, že je jeho zákonným právom zvoliť si spôsob akým bude v konaní hájiť záujmy účastníka, ktorého v konaní zastupuje. Podľa toho mohol teda aj účelovo šíriť nepravdivé   a   zavádzajúce   veci,   ktorými   zasahoval   do   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti a dobrého mena sťažovateľa. S takýmto postupom obhajoby právneho zástupcu odporcu sťažovateľ nesúhlasil a poukazoval (je) na § 101 ods. 1 O. s. p., v ktorom je zakotvené, že účastníci sú povinní pravdivo opísať všetky rozhodné skutočnosti a označiť relevantné dôkazy.   Bolo   preukázané   listinnými   dôkazmi   predloženými   splnomocneným   zástupcom odporcu (bod č. 4, 5), že aj mimo merita sporu útočil na česť a dobré meno sťažovateľa, robil to systematicky a účelovo, aby aj za pomoci takéhoto nečestného konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, bol úspešný v súdnom spore.

V rozsudku č. k.: 14 Co 283/2012-161 zo dňa 25. 02. 2014 Krajský súd v Bratislave uviedol, že pre vznik práva na ochranu osobnosti podľa § 11 O. Z. musia byť splnené dve základné   podmienky,   a   to   že   zásah   musí   byť   neoprávnený   a   súčasne   musí   objektívne spôsobiť ujmu na chránených osobnostných právach. Podľa právnej úvahy odvolacieho súdu   uvádzané   v   rozsudku   niektoré   zásahy,   i   keď   sa   zdanlivo   javia   ako   odporujúce objektívnemu   právu,   nemožno   považovať   za   neoprávnené.   O   neoprávnený   zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takýchto okolnosti je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby do osobnosti, do ktorej sa zasahuje dostáva do kolízie s iným „verejným tzn. vyšším záujmom“, ktorému nepriznáva prednosť. Prednes účastníka občianskeho   súdneho   konania   je   výkon   jeho   oprávnenia.   Pokiaľ   pri   výkone   tohto oprávnenia dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, neposudzuje sa takýto zásah   ako   neoprávnený,   pokiaľ   sa   osoba   vykonávajúca   právo   nedopustí   „excesu   - vybočenia“. Odvolací súd na základe tohto právneho zdôvodnenia potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na ochranu osobnosti.»

V závere sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že:„Krajský súd v Bratislave, ktorý vo veci odvolania sťažovateľa proti zamietnutiu návrhu na ochranu osobnosti konal od 25. 06. 2012 a rozhodnutie vydal až 25. 02. 2014, kedy bol nečinný 20 mesiacov. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je doba nečinnosti súdu   viac   ako   šesť   mesiacov   kvalifikovaná   ako   zbytočný   prieťah   v   konaní.   Sťažovateľ poukazuje pritom na skutočnosť, že na Krajskom súde Bratislava sú prieťahy v konaniach už veľa   rokov   bežnou   záležitosťou   s   nikto   zodpovedný   tento   protiústavný   stav   doteraz nevyriešil. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ namieta, že týmto (ne)konaním Krajského súdu v Bratislave bolo porušené jeho ústavné práva upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, t. j. práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Zbytočné   prieťahy   v   konaní,   č.   k.:   14 Co 283/2012 potvrdila dňa 16. 05. 2014 aj podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave, listom zo dňa 16. 05. 2014, č. Spr. 2133/2014.“

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   považuje   napadnutý   rozsudok   za   nespravodlivý,v súvislosti   s čím   poukazuje   na   spor   o ochranu   osobnosti,   v ktorom   ako   uvádza,„ ⬛⬛⬛⬛ vysúdil v spore s Generálnou prokuratúrou SR o ochranu osobnosti 150.000.00 EUR“.

Ďalej   sťažovateľ   nesúhlasí   s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   ani   s právnymia skutkovými závermi, ku ktorým v napadnutom rozsudku dospel.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ upravené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 12 ods. 1,2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn.: 14 Co 283/2012 porušené boli.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov,   a   aby   vo   veci   konal   ako   nezávislý   a   nestranný   súd.   Právoplatný   rozsudok Krajského súdu zo dňa 25. 02. 2014, č. k.: 14 Co 283/2012-161 sa ruší a prikazuje sa, aby bol rešpektovaný platný právny stav najmä, aby boli riadne vykonané dôkazy v zmysle § 122 ods. 1, § 129 ods. 1 O. s. p. a vyhodnotené povinnosti vyplývajúce z 6 ods. 4 vyhl. č. 164/1997 Z. z., konanie bolo vedené za podmienok stanovených v zmysle § 101 ods. 1 O. s. p. a aby bolo rozhodnuté súladne s Ústavou SR a Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách.

3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie 150 000,00 EUR (slovom stopäťdesiattisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).

4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho zastúpenia 1 466,66 EUR (slovom jedentisícštyristošesťdesiatšesť EUR 66 centov), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. Bratislava, číslo účtu: 0173 742 168/0900 do dvoch mesiacov od tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho prijatiu   na   ďalšie konanie. Podľa tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupomvšeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto   možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemázásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistenýskutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavnýmsúdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, alechrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medziústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   jeopravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavaťrozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlades právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavyústavy   (čl. 46   až   čl. 50   ústavy).   Z týchto   hľadísk   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniunapadnutého rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:„Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O.   s.   p.)   preskúmal a prejednal   vec   v   zmysle   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez   nariadenia   ústneho   odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., a dospel k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a ani jeho zmenu. Súd prvého   stupňa   náležité   zistil   skutkový   stav   veci   (§   120   O.   s.   p.),   vec   posúdil   správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O. s. p.), a s uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Odvolací súd predovšetkým skúmal odvolaciu námietku, že postupom súdu prvého stupňa   mala   byť   navrhovateľovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Takúto   skutočnosť nezistil, pretože navrhovateľ okrem ústnych prednesov na pojednávaniach založil do spisu viaceré písomné podania, ktorými sa podrobne vyjadril k žalovanému nároku a s ktorými sa súd prvého stupňa oboznámil. Na záverečnom pojednávaní dňa 1.2.2012 navrhovateľ nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Z týchto dôvodov na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd neprihliadal.

Hodnotením zásahu   do osobnostných   práv v   rámci obrany v   súdnom konaní   sa zaoberal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 74/2008, v ktorom konštatoval, že pre vznik práva domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka musia byť splnené kumulatívne dve zákonné podmienky - zásah musí byť neoprávnený a súčasne objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Niektoré zásahy, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva   alebo   plnenie   zákonom   uloženej   povinnosti.   Tu   totiž   dochádza   k   stretu   dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s iným (verejným - vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť.   Prednes   účastníka   občianskeho   súdneho   konania,   pri   ktorom   sa   vyjadruje k prejednávanej veci alebo k výsledkom vykonaného dokazovania alebo pri ktorom opisuje rozhodujúce skutočnosti, je výkonom jeho procesného oprávnenia (obdobne je výpoveď svedka alebo podanie znaleckého posudku znalcom v občianskom súdnom konaní plnením ich zákonnej povinnosti). Pokiaľ pri realizácii tohto procesného oprávnenia (pri plnení tejto procesnej povinnosti) dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, neposudzuje sa takýto zásah ako neoprávnený potiaľ, pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo (plniaca túto   povinnosť)   nedopustí excesu (vybočenia). Pri posudzovaní správania určitej osoby zúčastnenej na občianskom súdnom konaní (napríklad účastníka konania, svedka, znalca) z hľadiska toho, či sa pri výkone svojich procesných oprávnení alebo pri plnení svojich procesných povinností dopustila excesu a neoprávnene zasiahla do osobnostných práv inej osoby, treba za exces v uvedenom zmysle považovať každé konanie, ktoré vybočilo z rámca zodpovedajúceho výkonu príslušného procesného oprávnenia.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok od piatich tvrdení, špecifikovaných v žalobnom návrhu, z ktorých štyri boli súčasťou vyjadrení zástupcov odporcu ( a ⬛⬛⬛⬛ ) k žalobe navrhovateľa v rámci súdneho konania vedeného pod sp. zn. 20 C 61/06 a sp. zn. 18 C 377/04, a ktoré boli predmetom dokazovania a hodnotenia súdov v týchto konaniach. Časť výrokov sa týkala zdravotného stavu navrhovateľa a jeho schopnosti   vykonávať   prácu   vodiča   trolejbusu   v   súvislosti   s   príkazom   odporcu   ako zamestnávateľa navrhovateľovi ako zamestnancovi, aby sa podrobil lekárskym vyšetreniam mimo zákonom stanovených termínov, pričom pre nerešpektovanie tohto príkazu odporca s navrhovateľom   ukončil   pracovný   pomer.   Časť   výrokov   sa   týkala   vyjadrení   odporcu, že zákonný sudca rozhodol vo veci pod neprípustným nátlakom navrhovateľa. Tieto výroky odzneli len v rámci procesných oprávnení odporcu brániť sa proti žalovanému nároku navrhovateľa, a neboli prednesené verejne. Aj v prípade ich nepravdivosti by samy osobe neboli spôsobilé znížiť česť a dobré meno navrhovateľa vo vzťahu k tretím osobám, a neboli takého charakteru, aby ich bolo možné označiť za exces z procesných oprávnení odporcu (t. j. neboli hrubourážlivé, zosmiešňujúce, priečiace sa dobrým mravom, a časť z nich bola len dôvodom na prípadné vylúčenie zákonného sudcu z rozhodovania veci). Tvrdenie pod bodom 1. zo dňa 19.5.2006 nebolo preukázané, a malo byť navyše prednesené len v úzkom kruhu   medzi   navrhovateľom,   hlavným   majstrom ⬛⬛⬛⬛ a   prokuristom ⬛⬛⬛⬛. Pre neoprávnený zásah sa okrem samotnej existencie difamujúceho výroku vyžaduje, aby bol prednesený spôsobom, ktorý objektívne môže ohroziť vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, nie len v úzkom kruhu osôb, napríklad na pracovisku. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

III.

1.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   preskúmalpredovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupomkrajského   súdu   v odvolacom   konaní   (vrátane   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu)a základným   právom   upraveným   v čl. 46   ods. 1   ústavy,   porušenie   ktorého   sťažovateľv sťažnosti namieta.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkýmpráva   na   prístup   k súdu   a práva   na   spravodlivý   proces.   Podľa   konštantnej   judikatúryústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sasvojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súdodmietol konať   a rozhodovať o podanom návrhu   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby(II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní byvšeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby homeritórne   preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím(IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následokporušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právona   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľasubjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s obsahom   rozhodnutiakrajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   do   sféry   pôsobnosti všeobecných   súdov   môžezasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podliehaprincípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinnýmprocesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňavšeobecného súdu.

Ústavný   súd   po   dôslednom   preskúmaní   rozsudku   krajského   súduč. k. 14 Co 283/2012-161 z 25. februára 2014 konštatuje, že ako celok obsahuje dostatokskutkových a právnych záverov na jeho potvrdzujúci výrok. Ústavný súd nezistil nič, čo bysignalizovalo   možnosť   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   krajskýmsúdom   podľa   čl. 46   až   čl. 50   ústavy,   a   tiež   nezistil,   že   by   závery   krajského   súdurozhodujúceho   o odvolaní   sťažovateľa   proti   zamietajúcemu   prvostupňovému   rozsudkuv konaní   o ochrane   osobnosti   boli   svojvoľné   alebo   v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   čiurobené   v zrejmom   omyle,   prípadne v nesúlade   s platnou   právnou   úpravou,   navyšeodôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   je   dostatočné,   zrejmé   a je   vypracované   ajv dostatočnom rozsahu. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávneniena   prehodnocovanie   záverov   krajského   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto   podľa   názoruústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny napadnutého rozsudku, čo však nemožnospájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu   základného   právana spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní predvšeobecným súdom úspešný, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníka vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesnýpostoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   implikovať   povinnosť   všeobecného   súduakceptovať všetky jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súdje však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavneakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj prirešpektovaní   tohto   druhu   civilného   procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svojenároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecnýsúd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmikonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. II. ÚS 98/06).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil,že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného právaalebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietneako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorýmu predchádzal, konštatuje, že krajský súd rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, abypo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o porušeníobsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, a preto sťažnosťv tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súduv napadnutom konaní vrátane vydania príkazu konať bez zbytočných prieťahov, ústavný súdpoukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   štandardnú   judikatúru,   podľa   ktorej   zjavnáneopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenieuvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označenývšeobecný   súd   meritórne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy(II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánunemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlotrvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnostiústavnému   súdu   už   nemohlo   dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (pozri ⬛⬛⬛⬛ proti Slovenskej republike, rozhodnutieo sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   a samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konaniekrajského   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   14   C   283/2012   bolo   právoplatne   skončené14. apríla 2014, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu z 25. februára 2014.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnémusúdu až 4. júna 2014, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené,a preto k namietanému porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzaťa právna neistota sťažovateľa už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlades § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   muselodmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, keďže záveryprijaté   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   časti   namietajúcej   porušenie   základnéhopráva na súdnu ochranu sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenostisťažnosti   vo   vzťahu   k   označeným   článkom   ústavy,   ktoré   už   preto   nie   je   potrebnépodrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž nič nesignalizuje možnosť porušenia základného právana súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súde konanie), potom sa krajský súd nemoholdopustiť ani porušenia predmetných článkov ústavy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015