znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 188/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosti Ing. M. S., B., a D. D., B., zastúpených advokátkou JUDr. J. F.,   B.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   10662/2013   a sp. zn. Rvp 10666/2013,   pre   namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Ing. M. S. a D. D. vedené pod sp. zn. Rvp 10662/2013 a sp. zn. Rvp 10666/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 188/2013.

2. Sťažnosti Ing. M. S. a D. D.   o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenými osobami.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. februára 2013 doručené sťažnosti Ing. M. S., B., a D. D., B. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že z titulu postavenia akcionárov majú povinnosť platiť „akési   evidenčné   poplatky“ C.,   a.   s.,   za akcie   obchodnej spoločnosti   S.,   a.   s.   v konkurze, B. (ďalej len „obchodná spoločnosť v konkurze“), vo vzťahu ku ktorej vedie krajský súd sťažnosťou napadnuté konkurzné konanie.

Sťažovatelia   uviedli,   že   pre   pretrvávajúce   prieťahy   v   konkurznom   konaní   podali predsedovi krajského súdu sťažnosť podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), keďže stav veci   nemôžu svojím konaním inak ovplyvniť. Sťažovatelia nevidia „žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti Krajského súdu v Bratislave... Spôsob vedenia procesu pred KS v Bratislave a neúmerne dlhý celkový čas procesu očividne ohrozujú elementárne práva“ sťažovateľov. V sťažnosti ďalej poukazujú na judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a namietajú, že nedohľadný výsledok konkurzného konania extrémne škodí postaveniu sťažovateľov. Sťažovatelia súčasne uvádzajú, že im nie sú známe „žiadne extrémne zložitosti“ veci a svojím správaním neprispeli k predĺženiu predmetného   konania.   Finančné   zadosťučinenie   požadujú   z   dôvodu „výraznej   intenzity zásahu“ do ich práv.

V   petite   sťažnosti   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 bolo porušené ich právo, aby sa ich „vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“, aby krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby každému z nich   priznal   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6   000   €,   ako   aj   úhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   takmer   totožný   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp.   zn.   Rvp   10662/2013   a sp.   zn.   Rvp   10666/2013,   ktorými   sťažovatelia   namietajú porušenie   toho   istého   základného   práva,   v   tom   istom   konaní   krajského   súdu   a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v prvom bode výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označeného   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej   sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V   zmysle   uvedeného   ústavný   súd   predmet   konania   o   sťažnostiach   sťažovateľov vymedzil tak, že je ním namietané len porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000, nie však práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy,   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sťažovatelia síce v úvode sťažnosti označili, avšak v petite sťažností   sa vyslovenia ich porušenia už nedomáhali a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnili.

Ústavný   súd   súčasne   konštatuje,   že   sťažovatelia   prostredníctvom   kvalifikovanej právnej   zástupkyne   (ktorá   koncipovala   samotný   návrh,   pozn.)   v   texte   sťažnosti nekonkretizovali svoje postavenie v predmetnom konaní ani nepredložili listinné dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností (napríklad kópiu žiadosti o podanie informácie, kópiu sťažnosti podanej predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch). Okrem uvedenia   dĺžky   konania   nekonkretizovali   ani   dôvody,   ktoré   by   mali signalizovať   záver o existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikovali napríklad konkrétne obdobia nečinnosti, resp. obdobia neefektívnej činnosti konajúceho súdu a pod.).

Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov preto ústavný súd konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   nedostatky   náležitostí   predpísaných   zákonom,   ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na obsah sťažností, z ktorých síce vyplýva, že sťažovatelia sú akcionármi obchodnej spoločnosti v konkurze, avšak nevyplýva z nich, že by boli veriteľmi označeného úpadcu, ústavný súd zistil, že „sťažovatelia nepodali konkurznú prihlášku do uvedeného konkurzu...,   tzn.,   že   nie   sú   veriteľmi,   a tým   ani   nie   sú   účastníkmi   tohto   konkurzného konania“. Keďže sťažnosti sťažovateľov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch boli podané neoprávnenými   osobami,   nedošlo   k ich   prešetreniu   krajským   súdom,   o čom   aj   boli informovaní oznámeniami z 21. februára 2013, resp. zo 4. marca 2013.

Podľa   §   7   ods.   1   a   2   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) účastníkmi konkurzu sú veritelia,   ktorí   podali   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   veritelia,   ktorí   prihlásili   svoje pohľadávky podľa § 20 (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník. Účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Veriteľmi   pohľadávok   proti   podstate   sú   veritelia   pohľadávok,   ktoré   vznikli po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu, ako aj veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní (pracovné nároky), ktoré vznikli a sú splatné tri mesiace pred vyhlásením konkurzu a v priebehu konkurzu (§ 31 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Veriteľmi   pohľadávok   podľa   §   31   ods.   1   písm.   a)   až   c)   zákona   o   konkurze a vyrovnaní sú veritelia, ktorí majú nároky na vrátenie preddavku na trovy konania (§ 5 ods. 2),   nároky   na   vrátenie   preddavku   na   odmenu   predbežného   správcu   (§   9b   ods.   3), a nároky   na   trovy   výkonu   rozhodnutia   a   trovy   exekúcie,   ak   výkon   rozhodnutia   alebo exekúcia boli prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d)].

Postavenie sťažovateľov ako niektorého zo subjektov vymenovaných v § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní nevyplýva ani z obsahu sťažnosti ani zo zistení ústavného súdu, čo potvrdil aj predseda krajského súdu v oznámení sp. zn. Spr. 3213/13 z 22. apríla 2012.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   domáhať   sa   ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme   ochrany   svojich   základných   práv   (napr.   II.   ÚS   32/06,   II.   ÚS   80/06,   III.   ÚS 108/2012).

Po preskúmaní sťažností sťažovateľov preto ústavný súd konštatuje, že tieto neboli podané   osobami,   ktoré   by   v   danom   konaní   mali   procesné   postavenie   účastníkov konkurzného konania. V konkurznom konaní je účastníkom konania ako dlžník len akciová spoločnosť, ktorej sú sťažovatelia akcionármi. V danej veci aplikovaný zákon o konkurze a vyrovnaní   však   akcionára   obchodnej   spoločnosti   z   dôvodu   existencie   jeho   právneho vzťahu s obchodnou spoločnosťou, ktorej akcie vlastní, za účastníka konkurzného konania nedefinuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosti   odmietol   ako   podané   zjavne neoprávnenými osobami (§   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde),   pričom   rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013