znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 188/2012-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 2. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. H., L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. R., L., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   D.   H.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 49 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) unesením sp. zn. 1 Tdo/45/2011 zo dňa 09. 11. 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odmietol moje opakované   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   Vyššieho   vojenského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. 2 To/26/2008 zo dňa 23. 10. 2008. Opakované dovolanie odmietol s poukazom na §372 ods. 1 v spojení s §382 písm. f/ Trestného poriadku, pričom oba označené zákonné ustanovenia nadobudli účinnosť 01. 09. 2011, kým sťažovateľ opakované dovolanie podal dňa 04. 08. 2011.

Podľa sťažovateľa Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zasiahol do základného práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a je v rozpore so základnými princípmi právneho štátu, konkrétne zákazom retroaktivity...

Výklad podaný Najvyšším súdom vykazuje všetky znaky nepravej retroaktivity, keď síce uznáva, že dovolanie bolo podané v čase, keď zákon jeho prípustnosť nevylučoval, avšak mení právny následok tohto dovolania, t. j. povinnosť súdu sa ním vecne zaoberať... Retroaktivita § 372 ods. 2 v spojení s § 382 písm. f/ Trestného poriadku je z vyššie uvedených dôvodov neprípustná a preto aj výklad dotknutých zákonných ustanovení podaný Najvyšším súdom je neústavný. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy mal Najvyšší súd dotknuté ustanovenia   Trestného   poriadku   vyložiť   ústavne   konformným   spôsobom,   t.   j.   tak,   aby nepôsobili retroaktívne. V danom prípade to znamená vyložiť ich tak, že na opakované dovolanie   podané   pred   01.   09.   2011   nie   je   možné   aplikovať   ustanovenie   §372   ods.   2 Trestného poriadku, pretože toto v čase podania dovolania neexistovalo. Dovolanie potom spĺňa všetky podmienky prípustnosti podľa § 372 Trestného poriadku, nie je možné ho podľa § 382 písm. f/ Trestného poriadku odmietnuť a je potrebné sa ním zaoberať vecne. Ak by   žiaden   ústavne   konformný   výklad   podľa   Najvyššieho   súdu   možný   nebol,   najmä   s poukazom na prechodné ustanovenie podľa § 567j ods. 2 Trestného poriadku, mal konanie prerušiť a podať návrh podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku...

Druhý okruh porušenia práv sťažovateľa spočíva v porušení práva vyplývajúceho z článku   49   Ústavy   SR,   ktoré   bolo   porušené   rozsudkom   Vojenského   obvodového   súde v Banskej   Bystrici   pod   spisovou   značkou   3   T/51/2007   zo   dňa   19.   6.   2008   v   spojitosti s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 10. 2008 spisová značka 2 To/26/2008 a s nimi súvisiace uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené v predchádzajúcej časti.

V zmysle článku 49 Ústavy SR „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. K porušeniu tohto článku ústavy došlo výrokmi o vine v uvedených rozsudkoch, a to priamo výrokom: „... v nezistenú dobu a na nezistenom mieste si bez povolenia zaobstaral výbušninu z kategórie traskavín typu hexametyléntriperoxiddiamín...“.

Teda za vinu je sťažovateľovi kladené aj to, že si zaobstaral výbušninu z kategórie traskavín   typu   hexametyléntriperoxiddiamín,   ktorá   je   v   spise   na   niektorých   miestach označovaná aj ako HMTD. Takéto konštatovanie musí mať ale oporu najmä v tom, že k držbe uvedenej látky je potrebné povolenie...

Z rozsudkov vyplýva, že povolenie na nadobúdanie výbušnín vychádza zo zákona číslo 51/1988 Zb., o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe. Teda tento zákon je hmotnoprávnym predpisom, z ktorého vychádza i Trestný zákon.

Priamo v § 25 ods. 1 uvedeného zákona je uvedené: „Výbušniny možno nadobúdať len na základe povolenia na odber výbušnín vydaného obvodným banským úradom...“

Taktiež v tomto zákona je definovaná výbušnina, a to v ustanovení § 21 ods. 1 tak, že: „Výbušninami podľa tohto zákona sú látky a predmety, ktoré sa považujú za výbušné v I. triede podľa osobitného predpisu. 13b)

13b) Zákon č. 163/2001 Z. z. o chemických látkach a chemických prípravkoch v znení neskorších predpisov. Výnos Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 2/2002 Z. z. na vykonanie zákona č. 163/2001 Z. z. o chemických látkach a chemických prípravkoch (oznámenie č. 384/2002 Z. z.). Vyhláška ministerstva zahraničných vecí č. 64/1987 Zb. o Európskej dohode o medzinárodnej cestnej preprave nebezpečných vecí (ADR).“... K   porušeniu   tohto   článku   ústavy   došlo   i   ďalšími   výrokmi   o   vine   v   uvedených rozsudkoch, a to: „... v nezistenú dobu a na nezistenom mieste si bez povolenia zaobstaral... výbušninu   kategórie   strelivín   typu   nitrocelulózový   doštičkový   prach   o   množstve   71 gramov...“.

V prvom rade je uvedený zákon číslo 51/1988 Zb., o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe, konkrétne ustanovenie § 25 ods. 1, ktoré uvádza :

„Výbušniny možno nadobúdať len na základe povolenia na odber výbušnín vydaného obvodným banským úradom. Toto povolenie sa vyžaduje aj na odber bezdymového prachu alebo čierneho poľovníckeho prachu, ak sa použijú na trhacie alebo ohňostrojné práce.“... Do   pozornosti   dávame   práve   uvedený   zákon   číslo   190/2003   Z.   z.,   o   strelných zbraniach a strelive, platný v čase spáchania skutku. V § 2 zákona je vymedzenie niektorých pojmov. Konkrétne v písmene b) je vymedzenie streliva, a to:

„Na účely tohto zákona sa rozumie

b) strelivom súhrnné označenie nábojov, nábojok a striel do zbraní,“... (Na   vysvetlenie   uvádzame,   že   strelný   prach   akéhokoľvek   druhu   sa   do   režimu nadobúdania   na   základe   povolenia   dostal   až   zákonom   číslo   92/2010   Z.   z.,   ktorým   bol novelizovaný zákon o strelných zbraniach a strelive, a to s účinnosťou od 28. 7. 2010.) Opakovane   došlo   k   nesprávnemu   použitiu   iných   hmotnoprávnych   ustanovení a vytýkané   pochybenia   konania   na   súde   prvého   stupňa   neboli   napravené   v   konaní o riadnom opravnom prostriedku...»

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   45/2011 z 9. novembra 2011 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 49 ústavy tým, že odmietol jeho dovolanie proti rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) sp. zn. 2 To 26/2008 z 23. októbra 2008 bez   toho,   aby   sa   meritórne   zaoberal   jeho   dovolaním.   Najvyšší   súd   sa   pritom   odvolal na ustanovenie § 372 ods. 1 v spojení s § 382 písm. f) Trestného poriadku aj napriek tomu, že tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. septembra 2011, zatiaľ čo opakované dovolanie bolo sťažovateľom podané 4. augusta 2011. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo/45/2011 zo dňa 09. 11. 2011 bol porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo/45/2011   zo   dňa 09. 11. 2011 bol porušené právo sťažovateľa podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   1   Tdo/45/2011   zo   dňa   09.   11.   2011   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   namietané   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011 za ústavne nekonformné, je to, že podľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku vyššieho vojenského súdu sp.   zn.   2   To   26/2008   z   23.   októbra   2008   bez   toho,   aby   sa   meritórne   zaoberal   jeho dovolaním. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa s poukazom na ustanovenie § 372 ods. 1 v spojení s § 382 písm. f) Trestného poriadku aj napriek tomu, že tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. septembra 2011, zatiaľ čo opakované dovolanie bolo sťažovateľom podané 4. augusta 2011.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   1   Tdo   45/2011 z 9. novembra 2011 okrem iného uviedol:

«... Obvinený opätovne podal dovolanie svojim písomným podaním zo 4. augusta 2011. Podľa   §   372   ods.   2   Tr.   por.   v   znení   účinnom   od   1.   septembra   2011   ten,   koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže vlej istej veci podať ďalšie dovolanie; obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie podané v prospech obvineného.

Toto   nové   ustanovenie   Trestného   poriadku   nebolo   prechodným   ustanovením príslušnej novelizácie, teda zákona č. 262/2011 Z. z. (§ 567j Tr. por.) nijako dotknuté, počnúc prvým septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach o dovolaní v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.

Aj keď vyššie citovaná, novokoncipovaná formulácia textu zákona používa pojem „zamietnuté“, bráni aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c/ Tr. por., aby dovolateľ mohol dovolanie v tej istej veci opätovne podať (resp. aby mohlo byť podané dovolanie v prospech obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou). Pri riešení uvedenej otázky platí nasledovné: Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c/ Tr. por. obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávanému v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa §371 Tr. por.

Ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom od 1. septembra 2011 sa per analogiam použije aj vtedy, ak predchádzajúce dovolanie v tej istej veci bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c/ Tr. por. V takom prípade do volací súd ďalšie dovolanie odmietne podľa § 382 písm. d/ Tr. por.

Podľa ustanovenia § 382 písm. d/ Tr. por. totiž dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 Tr. por. alebo § 373 Tr. por. ani po postupe podľa § 379 ods. 1 Tr. por.

Prekážka   predchádzajúceho   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Tr.   por. a rovnako   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c/   Tr.   por.   je   prekážkou neodstrániteľnou.

Preto v prejednávanej veci neostávalo iné, ako bez vecného preskúmania dovolania obvineného Ing. D. H., toto dovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. d/ Tr. por., čo najvyšší súd ako dovolací súd (v zmysle § 377 Tr. por.) učinil výrokom tohto uznesenia, konajúc takto na neverejnom zasadnutí, nariadenom podľa § 381 Tr. por...»

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   45/2011 z 9. novembra   2011   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   pričom   jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva zaručeného čl. 49 ústavy, k tomuto malo dôjsť najmä nesprávnym hodnotením výbušniny najvyšším   súdom.   Toto   tvrdenie   sťažovateľa   nemá   opodstatnenie   v preskúmavanom rozhodnutí. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu má povahu procesného rozhodnutia, bez prejednania veci v jej merite.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   s konštatovaním,   že   by   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 49 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku na porušenie čl. 46 ústavy, v tejto časti ústavný súd konštatuje,   že   tento   článok   obsahuje   princíp,   ktorým   sa   riadi   trestné   konanie (III. ÚS 61/2001) a má povahu ústavnej normy, z ktorej možno vyvodiť podmienky a rozsah ochrany v trestnom konaní. Keďže samotný článok ústavy neobsahuje základné právo alebo slobodu, nemohlo dôjsť ani k jeho porušeniu. Ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012