znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 188/2010-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 25. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 64/2009 z 11. marca 2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 64/2009 z 11. marca 2010   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   188/2010-13 z 12. mája   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. D.   B.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 64/2009 z 11. marca 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Počnúc 7. 4. 2008 prebieha v poisťovni R. a. s. dohľad na mieste, ktorý sa začal na základe   poverenia   Ing.   M.   B.   č.   ODO-3548/2008   z   14.   3.   2008.   Účelom   je   zistenie skutkového stavu v poisťovni a jeho konfrontácia so stavom právnym. V súlade s ust. § 5 ods. 2 zákona o dohľade (zák. č. 747/2004 Z. z. ďalej v texte len „zákon o dohľade“) patrí útvar dohľadu nad finančným trhom do riadiacej pôsobnosti viceguvernéra N. ktorým je Ing. M. B. Poverením zo dňa 16. 6. 2007 bol výkonom dohľadu nad poisťovňou poverený JUDr. P. K. Poverením č. ODO-3548/2008 z 14. 3. 2008 boli výkonom dohľadu na mieste poverení   aj   zamestnanci   N.   Mgr.   E.   P.,   Ing.   J.   F.   a   Ing.   H.   P.   Poverením   č.   ODO- 11883/2008 z 30. 7. 2008 bola výkonom dohľadu na mieste poverená JUDr. Ľ. H.

Pochybnosť   o   nezaujatosti   týchto   osôb   vznikla   na   základe   postojov   a   názorov menovaných osôb, ktoré boli prezentované v materiále nazvanom ako „Informácia pre OPK o rozsahu rizika spojenom so zmenami v poistných zmluvách“ zo dňa 11. 5. 2009. V tomto materiále   tieto   osoby   mimo   zákonom   predpísanej   formy,   t.   j.   nie   vo   forme   Protokolu z výkonu o dohľade na mieste, a bez akéhokoľvek predchádzajúceho procesu či vyjadrenia žalobcu vyslovili kategorické názory a závery o jednotlivých činnostiach poisťovne, ktoré sú predmetom prebiehajúceho dohľadu na mieste, čím prejudikovali záver dohľadu na mieste ešte pred tým, než bol výkon dohľadu na mieste ukončený. Závery formulované v tejto „Informácii“ sú jednoznačne negatívne voči žalobcovi, mimo právomoc orgánu dohľadu, v rozpore   s   realitou,   bez   akejkoľvek   nestrannosti   a   objektivity,   ale   najmä   bez   opory vo vykonanom dohľade na mieste. Tento materiál bol vypracovaný ako dôkaz za účelom sankcionovania   poisťovne   v   konaní   OPK-7151/2009,   nebol   žalobcovi   riadne   doručený a o jeho obsahu, a teda aj o dôvodoch zaujatosti sa žalobca dozvedel až dňa 24. 7. 2009 prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Namietaný   subjekt   Ing.   M.   B..   tento   materiál   využil   ako   dôkaz   v   konaní   OPK- 7151/2009, s týmto materiálom sa stotožnil a v dôsledku toho výrazne obmedzil slobodu podnikania žalobcu, a teda názory Ing. M. B. sú totožné s názormi vyššie menovaných osôb ako autorov tohto materiálu.

Žalobca v súlade s ust. § 7 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade podal voči osobe Ing. M. B. námietku zaujatosti, ktorou požiadal o vylúčenie Ing. M. B. z výkonu dohľadu na mieste,   ako   aj   z   akéhokoľvek   výkonu   dohľadu   na   diaľku   nad   sťažovateľom.   Dôvody zaujatosti Ing. M. B. uviedol žalobca v podanej námietke zo dňa 27. 7. 2009, pričom išlo o závažné dôvody, ktoré samostatne, alebo v spojení odôvodnene vyvolávajú pochybnosť o jeho nezaujatosti voči dohliadanému subjektu...

B. ako príslušný orgán podľa § 7 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím GUV-1/2009-80 zo dňa 7. augusta 2009 tak, že námietku zamietla...

Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie B. č. GUV-1/2009-80 napadol žalobou   proti   rozhodnutiu   a   postupu   správneho   orgánu   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia B. č. GUV- 1/2009-80 a jeho zrušenia...

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 11. marca 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. súd nepreskúmava...“ Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné...

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   posúdenie   ústavnosti   odmietnutia prístupu k súdu a s ním spätej súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku zastavenia konania rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 3 Sž 64/2009 z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa § 248 písm. a) OSP...

Námietku zaujatosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov možno vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v dvoch rozdielnych právnych režimoch. Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa § 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred N. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil: „Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta).

Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14 zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa   §   7   nemá   povahu   predbežného   rozhodnutia   a   nemá   ani   povahu   procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne. Sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom.

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány vykonávali   svoju   činnosť   nestranne.   To   sa   vzťahuje   aj   na   N.   pri   výkone   jej   správnych právomocí   vrátane   výkonu   dohľadu   podľa   zák.   č.   747/2004   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená, ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok, nepripustenie   súdneho   preskúmania   rozhodnutia   správneho   orgánu   je   výrazným obmedzením   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   v   ňom   implikovaného   práva   na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným, formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva, ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému sťažovateľom...

S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho nadradil   formálnu   ochranu   ústavnosti   nad   materiálnu   ochranu,   čím   spôsobil,   že sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala ústava.   Tým   Najvyšší   súd   SR   porušil   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu   sp. zn. 3 Sž 64/2009 z 11. marca 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, aby namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-49 z 10. júna 2010 vyjadril najvyšší súd, v ktorom uviedol, že „... zotrváva na svojom právnom názore, že rozhodnutie o námietke zaujatosti, vydané podľa § 7 ods. 5 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon), je možné právne kvalifikovať iba ako procesné rozhodnutie, ktorým sa v priebehu výkonu dohľadu   rozhoduje   o   procesných   právach   (nie   hmotných   právach)   a   týka   sa   vedenia konania.

Najvyšší súd preto v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 46 ods. 2 O. s. p. vykvalifikoval napadnuté rozhodnutie podľa § 248, písm. a) OSP ako procesné rozhodnutie týkajúce sa vedenia konania, ktoré súd nepreskúmava. Uvedené rozhodnutie je na princípe generálnej klauzuly výslovne zákonom vylúčené zo súdneho prieskumu...

Z   procesného   rozhodnutia   o   námietke   zaujatosti   účastníkovi   konania   pritom nevyplýva   dostatočne   významná   materiálna   ujma,   aby   vec   bola   ihneď   predkladaná správnemu súdu. Okrem iného je takýto účastník chránený inštitútom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP...

Pokiaľ   sťažovateľka   rozlišuje   medzi   uplatnením   námietky   zaujatosti   podľa   §   7 a podľa   § 14   zákona č.   747/2004   Z.   z.   medzi nimi   je zásadný rozdiel   iba s   v tom,   že námietka zaujatosti podľa § 7 zákona č. 747/2004 Z. z. sa uplatňuje pri dohľade na mieste a námietka zaujatosti podľa § 14 cit. zákona v konaní pred N. Inak v znení predmetných ustanovení   z   hľadiska   preskúmateľnosti   rozhodnutí   o   námietke   zaujatosti   podľa   názoru najvyššieho súdu nie je rozdiel. Ani v jednom prípade nemožno proti rozhodnutiu o vylúčení alebo zamietnutí námietky zaujatosti podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 veta piata a § 14 ods. 8 veta druhá zákona č. 747/2004 Z. z.), čo samé o sebe ešte neznamená, že nejde o procesné rozhodnutie.

Otázka zaujatosti je nepochybne jedným z kľúčových bodov práva na spravodlivý proces a rozhodovanie o vylúčení pre zaujatosť má špecifickú povahu. Ak by sa orgán rozhodujúci   o   vylúčení   dostatočne   nezaoberal   námietkou   zaujatosti   osoby,   poverenej výkonom dohľadu, vznesenou účastníkom konania či osobou, zúčastnenou na konaní, resp. by o nej rozhodol nezákonným spôsobom, zaťažil by tak konanie vadou, ktorá by mohla mať za   následok   nezákonné   rozhodnutie   o   veci   samej.   Preto   ani   v   danej   veci   v   prípade nespokojnosti s rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka v konečnom dôsledku nezostane bez súdnej ochrany.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   sťažnosti   nevyhovel   a   vo   veci   vyhlásil   nález,   že   základné   práva   sťažovateľky porušené neboli.“.

Najvyšší   súd   v   podaní   z   10.   júna   2010   uviedol,   že   netrvá   na   verejnom   ústnom pojednávaní vo veci. Na základe vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľky doručeného ústavnému   súdu   6.   júla   2010,   z   ktorého   vyplýva,   že sťažovateľka „trvá   na   ústnom prejednaní   veci“,   ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť prerokoval na ústnom pojednávaní konanom 25. januára 2011, ktorého sa zúčastnil právny zástupca sťažovateľky – JUDr. D. B. Predseda najvyššieho súdu listom č. KP 4/2010-49 z 11. januára 2011 ospravedlnil svoju neúčasť.

Zástupca sťažovateľky v závere uviedol: „Záverom by som dodal jednu ešte možno skutočnosť a to tú, že pokiaľ sa jedná o argumentáciu najvyššieho súdu, a teda, že v danom prípade sa jedná o rozhodnutie, ktoré nie je konečné, a teda z tohto dôvodu by nemalo podliehať vlastne súdnemu prieskumu, mám na mysli teda rozhodnutie N., chcel by som podotknúť, že do dnešného dňa a máme vlastne   január   roku   2011,   v predmetnej   veci   v konaní   pred   N.   nebolo   prijaté   žiadne rozhodnutie, ktoré by malo povahu konečného rozhodnutia, a ktoré akýmkoľvek spôsobom by mohol v podstate môj mandát napadnúť, a teda postupovať tak, ako to mal na mysli najvyšší súd vo svojich námietkach, pokiaľ teda tvrdil, že rozhodnutie, ktoré bolo pôvodne napádané, nepodlieha súdnemu prieskumu. Mám za to, že aj táto skutočnosť svedčí o tom, že takéto rozhodnutie, nejaké konečné a následné v tejto veci už ani nebude vydané, pretože jednoducho   ani   žiaden   právny   predpis   o žiadnom   takom   ďalšom   konečnom   rozhodnutí nehovorí.   Máme   za   to,   že   samotné   rozhodnutie,   ktoré   bolo   predmetom   konania   pred najvyšším súdom, a ktoré teda podľa nášho názoru nebolo riadne preskúmané, bolo tým konečným rozhodnutím. Ďakujem.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti   namietala porušenie svojho základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 64/2009 z 11. marca 2010, ku ktorému malo dôjsť „nesprávnym postupom pri uplatnení zákona v správnom súdnictve“. Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v konaní o jej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia B. (ďalej len „n.“) č. GUV-1/2009-80 zo 7. augusta 2009 (o zamietnutí námietky zaujatosti Ing. M. B.) namiesto toho, aby poskytol ochranu   jej   základnému   právu   na   „prejednanie   veci   pred   nezávislým   a   nestranným orgánom“ podliehajúcemu čl. 46 ods. 1 ústavy, konanie o jej žalobe podľa § 250d ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   zastavil,   čím   nadradil   formálnu   ochranu   ústavnosti   nad materiálnu ochranu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 64/2009 z 11. marca 2010 vyplýva:

„Podľa   najvyššieho   súdu   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   podľa   §   7   ods.   5 zák. č. 747/2004 Z. z. sa netýka základných práv a slobôd. N. v tomto prípade vykonáva dohľad na mieste nad žalobcom podľa zák. č. 747/2004 Z. z.

N. dohľadom zisťuje súlad skutočného stavu kontrolovaných záležitostí so stavom ustanoveným v právnych   predpisoch,   prípadne v interných normatívnych aktoch,   príčiny nesúladu tohto stavu, ako aj zodpovednosť príslušných subjektov. Vykonávaním dohľadu na mieste   N.   nejde   o prípad,   kedy   by   sa   žalobca   domáhal   svojho   práva   na   inom   orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, preto nemôže byť ani porušené jeho právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazujúc   na   uvedené   dospel   k záveru,   že predmet   konania   nemožno   vyhodnotiť   ako   rozhodnutie   správneho   orgánu   v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 O. s. p. a preto konanie podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.“

Ústavný súd sa v posudzovanom prípade zaoberal otázkou, či najvyšší súd mal dôvod zaoberať sa   v   žalobe uvedenou   argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   porušenia   jej práva na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“, teda n., rozhodnutie ktorej posúdil podľa § 248 písm. a) OSP ako také, ktoré je ex lege vylúčené zo súdneho prieskumu.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie n., ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3 OSP, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie preto   nie   je   preskúmateľné   v   správnom   súdnictve,   keďže   v   správnom   súdnictve   sa nepreskúmavajú postupy správneho orgánu, ktorými neboli priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti fyzických a právnických osôb. Ústavný súd poukazuje na   skutočnosť,   že   nie   každé   rozhodnutie   správneho   orgánu   má   povahu   individuálneho správneho aktu. Rozhodnutie o vylúčení pracovníka správneho orgánu, keďže má povahu úkonu, ktorým sa upravuje postup správneho orgánu posúdil najvyšší súd ako rozhodnutie procesnej povahy. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie meritórne, ktoré by zasahovalo priamo do subjektívnych práv sťažovateľky ako dohliadaného subjektu. Takáto klasifikácia je   podľa   názoru   ústavného   súdu   v súlade   s teóriou   správneho   práva   a aj   súčasnou judikatúrou najmä českého Najvyššieho správneho súdu, ktorú si osvojil aj najvyšší súd. Samotný zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) v § 6 ods. 5 uvádza, že na námietku zaujatosti sa nevzťahujú ustanovenia o konaní pred n. podľa   tohto   zákona   a   osobitných   zákonov,   ani všeobecné   predpisy   o správnom   konaní. Nemožno   ho   považovať   za   rozhodnutie   vydávané   v správnom   konaní   a samostatne   ho nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka správneho orgánu z konania vo veci   má   zmysel,   ak   ide   o postup,   ktorý   predchádza   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   teda k prijatiu   individuálneho   správneho   aktu   hmotnoprávnej   povahy.   Len   v tom   prípade   je podľa názoru ústavného súdu splnená podmienka na podanie žaloby k príslušnému súdu a napadnutie skutočnosti, že vo veci rozhodovala zaujatá osoba.

Ústavný súd k veci dodáva, že v rámci výkonu dohľadu vo verejnej správe samotní pracovníci poverení týmto výkonom ani nevydávajú rozhodnutia, ktoré možno posúdiť ako individuálny správny akt hmotnoprávnej povahy. V zmysle § 8 ods. 2 písm. c) zákona o dohľade nad finančným trhom vyhotovujú osoby poverené výkonom dohľadu písomný protokol   o vykonanom   dohľade   na   mieste,   príp.   vyhotovujú   priebežné   alebo   čiastkové protokoly.   Ide   o zápis   skutkových   zistení   vyplývajúcich   z vykonaného   dohľadu,   a nie o rozhodnutia, ktorými by sa záväzne určovali práva a povinnosti dohliadaného subjektu. O rozhodnutí   zasahujúcom   do   práv   dohliadaného   subjektu   možno   uvažovať,   len   ak   by sťažovateľke bola uložená konkrétna povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka vykonávajúceho dohľad nie je natoľko závažné, aby   ho   bolo   nevyhnutné   preskúmavať,   pretože   jeho   výsledok   nemôže   relevantným spôsobom   zasiahnuť   do   práv,   právom   chránených   záujmov   a povinností   dohliadaných subjektov, je posúdenie rozhodnutia o námietke zaujatosti ako úkonu procesného, ktorý je ex lege vylúčený zo súdneho prieskumu, ústavne konformné.

Pokiaľ   sťažovateľka   poukazuje   na   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   143/02 a III. ÚS 138/03 a ďalšie a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa   §   7   ods.   5   zákona   o dohľade   nad   finančným   trhom sa   netýka   základných   práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste n. nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Preto   nemôže   byť   ani   porušené   jej   právo   domáhať   sa   práva   na   nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru,   že   predmet   konania   nemožno   vyhodnotiť   ako   rozhodnutie   správneho   orgánu v zmysle   ustanovenia   §   244   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   n.   vo   vzťahu   k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie n. treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva“. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže   dôjsť   v   rámci   žaloby   o preskúmanie   zákonnosti   zásahu   do   práv   sťažovateľky (podobne II. ÚS 393/2010-14, II. ÚS 458/2010-17).

Keďže ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky porušené nebolo, je bez ďalšieho právneho významu skúmať ďalšie právne nároky sťažovateľky, ktoré sa viažu na úspech v konaní.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011