znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 188/06-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti A. S. Ž., bytom Ukrajina, t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., K., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp   16/2006   v súvislosti   s   nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 16/2006, v rámci ktorého rozhodoval o zákonnosti väzby,   p o r u š i l   základné právo A. S. Ž. podľa čl. 17 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl. 5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   A.   S.   Ž. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je Okresný   súd   Michalovce p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. S. Ž.   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 5 788 Sk (slovom päťtisíc-sedemstoosemdesiatosem slovenských korún), ktoré j e   p o v i n n ý   zaplatiť Okresný súd Michalovce jeho právnej zástupkyni JUDr. J. F., K. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením sp. zn. III. ÚS 188/06 z 21. júna 2006 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   na ďalšie   konanie sťažnosť   A.   S.   Ž.,   bytom   Ukrajina, t. č. vo väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   F.,   K., pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Michalovce (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0 Tp   16/2006   v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby. Sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namietal   porušenie   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   a   3 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 16/2006, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či okresný súd v konaní vedenom pod   sp.   zn.   0   Tp   16/2006,   v ktorom   rozhodoval   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby,   dodržal požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad hraničnej a cudzineckej polície“) sp. zn. ČVS: PPZ-59/HCP-OV-2006 z 26. marca 2006 mu bolo   vznesené   obvinenie   za   trestný   čin   prevádzačstva   spáchaného   formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ uviedol, že 25. marca 2006 bol zadržaný a od tohto dátumu mu   začala   plynúť   aj   väzba,   do   ktorej   bol   vzatý   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 16/2006 z 27. marca 2006, a to z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu bola opatrením z 26. marca 2006 ustanovená obhajkyňa JUDr. J. F., ktorej uznesenie okresného súdu o jeho vzatí do väzby bolo doručené 4. apríla 2006.

Sťažovateľ uviedol, že jeho právna zástupkyňa podala 6. apríla 2006 proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2006 sťažnosť, ktorá bola daná na poštovú prepravu toho istého dňa.   Sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že   uznesenie   okresného   súdu   o vzatí   do   väzby   bolo doručené aj jemu, ale vzhľadom na to, že bolo vyhotovené v slovenskom jazyku, nerozumel jeho   obsahu.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   sa   jeho   právna   zástupkyňa   19.   apríla   2006 informovala   v kancelárii   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   o stave konania o sťažnosti.   Na základe toho jej bolo oznámené, že spis okresného súdu spolu so sťažnosťou nebol doposiaľ krajskému súdu predložený. Za účelom zistenia stavu konania o sťažnosti právna zástupkyňa sťažovateľa telefonicky kontaktovala zamestnankyňu trestnej kancelárie okresného súdu, ktorá jej oznámila, že spis nebol doposiaľ predložený krajskému súdu, pretože sudca pre prípravné konanie čerpá dovolenku a do práce nastúpi 20. apríla 2006.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieval, že postupom okresného súdu pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby došlo k prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uviedol: „V   prípade   osôb   nachádzajúcich   sa   vo   väzbe sa vyžaduje   uprednostnenie   a zvýšená   starostlivosť.   Osobitne   pokiaľ   ide,   ako   je   tomu v mojom   prípade,   o osoby   mladistvé,   u ktorých   k vzatiu   do   väzby   dochádza   len vo výnimočných prípadoch (§ 339 Tr. por.). I keď prípustnosť dĺžky lehôt bude závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A – 164, § 21, Neumeister z roku 1968, A – 8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A –107, § 55) tieto majú byť v zásade veľmi krátke, pričom nemožno akceptovať vôbec žiadne prieťahy.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 16/2006, priznal mu primerané finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk   a trovy   právneho   zastúpenia, ktoré jeho právna zástupkyňa vyčíslila sumou 5 788 Sk. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu   21.   apríla   2006   sťažovateľ   okrem   uvedeného   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu   urýchlene predložiť spis   spolu   so   sťažnosťou   jeho právnej   zástupkyne na rozhodnutie krajskému súdu. Podaním doručeným ústavnému súdu 25. mája 2006 právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila, že vzhľadom na to, že sťažovateľovi, ako aj jej samotnej už   bolo   doručené   rozhodnutie   krajského   súdu   o zamietnutí   sťažnosti,   nepožaduje, aby ústavný súd v náleze prikázal okresnému súdu urýchlene predložiť sťažnosť so spisom na rozhodnutie krajskému súdu.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril okresný súd prostredníctvom svojej predsedníčky listom   sp.   zn.   1 Spr   V/183/2006   z 19.   mája 2006. Predsedníčka   okresného súdu   v liste uviedla,   že   27.   marca   2006   bol   tamojšiemu   súdu   doručený   návrh   prokurátora   Krajskej prokuratúry v Košiciach na vzatie sťažovateľa a ďalšieho obvineného do väzby za obzvlášť závažný zločin prevádzačstva. Sudca pre prípravné konanie toho istého dňa sťažovateľa vypočul a rozhodol o jeho vzatí do väzby. Podľa vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bola   pri   výsluchu   sťažovateľa   prítomná   aj   tlmočníčka,   pričom   po   zákonnom   poučení o možnosti podania sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby sa sťažovateľ tohto práva vzdal.   Toho   istého   dňa   okresný   súd   predmetné   uznesenie   doručil   sťažovateľovi. Jeho právnej zástupkyni bolo uznesenie doručené 4. apríla 2006. Proti uzneseniu okresného súdu podala právna zástupkyňa sťažovateľa sťažnosť, ktorá bola okresnému súdu doručená 7.   apríla   2006.   Predsedníčka   okresného   súdu   poukázala   na   skutočnosť,   že   sťažnosť sa k asistentke   sudcu   dostala   10.   apríla   2006   a 13. apríla   2006   sudca   pojednával. Argumentovala aj tým, že od 14. apríla 2006 do 17. apríla 2006 boli veľkonočné sviatky a nasledujúce   dva   dni,   teda   18.   apríla   2006   a 19.   apríla   2006   sudca   čerpal   dovolenku. Spis spolu   so   sťažnosťou   bol   krajskému   súdu   predložený   20. apríla   2006.   V závere vyjadrenia vyslovila predsedníčka okresného súdu názor, že z uvedených dôvodov nebol vo veci spôsobený subjektívny prieťah.  

Listom sp. zn. 1 Spr V/183/2006 z 29. júna 2006 okresný súd oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prejednaní danej veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa listom zo 4. júla 2006 vyjadrila súhlas s upustením od ústneho prejednania danej veci.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Ústavný   súd   v súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   o nedodržaní   požiadavky urýchlenosti   a neodkladnosti   rozhodovania   o zákonnosti   jeho   väzby   v konaní   okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2006 rozhodol, že táto bude posudzovaná z hľadiska čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (obdobne napr. III. ÚS 7/00).   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   pod   takýmto   konaním   je   potrebné rozumieť nielen konanie, v rámci ktorého súdu rozhoduje na základe priameho podnetu sťažovateľa vo forme žiadosti   o prepustenie z väzby (periodická   súdna   kontrola), ale aj konanie, v rámci ktorého sťažovateľ iniciuje ďalší postup súdu podaním sťažnosti   proti rozhodnutiu súdu o vzatí do väzby (primárna súdna kontrola). Je nepochybné, že aj pri spomínanom   postupe   súdu   rozhodujúcom   o zákonnosti   väzby   musí   byť   dodržaná požiadavka neodkladnosti a urýchlenosti takéhoto rozhodovania.

Jedna   zo základných   zásad trestného konania zakotvená v ustanovení §   2 ods.   6 Trestného   poriadku   znie:   „Ak   tento   zákon   neustanovuje inak,   orgány   činné   v   trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene (...)“

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby, judikoval, že aj keď   sa jednotlivé lehoty z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03).

Aj   keď   v namietanom   prípade   nejde   o rozhodovanie   súdu   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby, ale o postup okresného súdu, ktorý bol v ďalšom štádiu podmienený sťažnosťou proti rozhodnutiu súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému   prípadu   konštatuje,   že   požiadavke   neodkladnosti   a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca   a ani   nečinnosť   trvajúca   týždne.   Obdobný   názor   vyslovil   aj   Európsky   súd pre ľudské práva v rozhodnutí Rehbock proti Slovinsku z 28. novembra 2000.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2006 ústavný súd zistil, že 27. marca 2006 bol okresnému súdu doručený návrh prokurátora krajskej prokuratúry na vzatie sťažovateľa a ďalšieho   obvineného   do   väzby   z dôvodov   podľa   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku. Toho istého dňa sudca pre prípravné konanie sťažovateľa vypočul. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   bol   ukrajinskej   národnosti,   jeho výsluch   sa   uskutočnil v prítomnosti   tlmočníčky,   ktorú   sudca   v súlade   s ustanovením   §   28   ods.   1   Trestného poriadku pribral do konania za účelom prekladu z jazyka ruského do jazyka slovenského a naopak. Po výsluchu sudca pre prípravné konanie vyhlásil uznesenie sp. zn. 0 Tp 16/2006 z 27.   marca   2006,   ktorým   rozhodol   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby.   Toto   uznesenie okrasného súdu bolo sťažovateľovi doručené toho istého dňa, pričom po jeho vyhlásení sa sťažovateľ vzdal práva podať proti nemu opravný prostriedok. Následne 4. apríla 2006 okresný   súd   doručil   uznesenie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   jeho   obhajkyni.   Tá   proti uzneseniu   podala   sťažnosť,   pričom   krajskému   súdu   ako   súdu   odvolaciemu navrhla, aby napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a sťažovateľa   prepustil na slobodu.

Ustanovenie § 186 ods. 1 Trestného poriadku okrem iného zakotvuje, že v prospech mladistvého obvineného môžu podať sťažnosť, a to aj proti jeho vôli, zákonný zástupca, obhajca, štátny orgán   starostlivosti   o mládež; lehota na podanie opravného prostriedku im plynie samostatne.

Keďže   v prípade   sťažovateľa   išlo   o mladistvého   obvineného,   v zmysle   vyššie citovaného   zákonného   ustanovenia   mala   jeho   obhajkyňa   právo   podať   proti   uzneseniu o jeho vzatí do väzby sťažnosť, a to aj napriek tomu, že on sa využitia tohto opravného prostriedku   výslovne   vzdal.   Lehota   na   podanie   sťažnosti   jej   plynula   samostatne,   teda od doručenia uznesenia jej samotnej.

Sťažnosť   obhajkyne   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   16/2006 z 27. marca 2006 bola doručená okresnému súdu 7. apríla 2006 a okresný súd ju predložil na rozhodnutie krajskému súdu 24. apríla 2006. Toho istého dňa krajský súd na neverejnom zasadnutí senátu rozhodol o zamietnutí sťažnosti obhajkyne proti rozhodnutiu okresného súdu   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby.   Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Tpo   20/2006 z 24. apríla 2006 bolo okresnému súdu doručené 10. mája 2006. Okresný súd zabezpečil doručenie rozhodnutia krajského súdu procesným stranám s tým, že sťažovateľovi a jeho obhajkyni bolo toto rozhodnutie doručené 18. mája 2006.  

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodol   o návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby v deň, keď bol okresnému súdu doručený jeho návrh, teda 27. marca 2006. Ďalších 8 dní mu trvalo, kým uznesenie doručil obhajkyni sťažovateľa. Sťažnosť obhajkyne   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 27.   marca   2006,   ktorú   podala   v prospech sťažovateľa, bola okresnému súdu doručená 7. apríla 2006. Okresný súd však sťažnosť, odvolávajúc   sa   na   veľkonočné   sviatky   a dovolenku   sudcu,   predložil   krajskému   súdu až 24. apríla 2006, teda v lehote 17 dní od doručenia sťažnosti obhajkyne okresnému súdu. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 20/2006 z 24. apríla 2006 bolo okresnému súdu doručené 10. mája 2006. Okresnému súdu však trvalo ďalších 8 dní doručovanie tohto uznesenia   sťažovateľovi   a jeho   obhajkyni.   Uznesenie   krajského   súdu   z 24.   apríla   2006 im bolo doručené 18. mája 2006.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   okresného   súdu,   predmetom   ktorého   bolo rozhodovanie o zákonnosti sťažovateľovej väzby, trvalo mesiac a 1 týždeň (38 dní) s tým, že táto doba zahŕňala nielen doručenie návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby, výsluch sťažovateľa na okresnom súde, vyhlásenie uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby, jeho doručenie sťažovateľovi a obhajkyni, predloženie sťažnosti obhajkyne proti uzneseniu okresného súdu krajskému súdu, ale aj doručovanie uznesenia krajského súdu okresným súdom.

Keďže konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2006 o návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa   do   väzby   trvalo   mesiac   a 1   týždeň,   ústavný   súd   ho   považuje   za   ústavne neakceptovateľný, čo má za následok vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čo ústavný súd vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v bode 1 výroku tohto nálezu.

Argumentácia   okresného   súdu,   ktorý   poukázal   na „objektívnu“ nemožnosť urýchleného a neodkladného rozhodovania vo veci z dôvodu čerpania dovolenky sudcu pre prípravné konanie, ako aj z dôvodu prebiehajúcich veľkonočných sviatkov, ho nezbavuje ústavnej   zodpovednosti   pri   dodržiavaní   základných   práv   a slobôd,   a   to   aj   osôb,   ktoré sú v konaní obvinené. Ústavný súd je toho názoru, že nevyhnutnosť dodržania požiadavky neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby zo strany okresného súdu bola umocnená aj skutočnosťou, že v čase rozhodovania bol sťažovateľ mladistvý, pričom voči   mladistvému sa   musí vo väzobných veciach   postupovať s náležitou starostlivosťou (primerane § 339 Trestného poriadku).

Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd je v právnom štáte povinný zabezpečiť a garantovať   reálne   a praktické   naplnenie   obsahu   základných   práv   a slobôd.   V danom prípade   si   však   okresný   súd   túto   povinnosť   nesplnil,   čo   viedlo   ústavný   súd   k záveru, že základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené (obdobne napr. III. ÚS 126/05).

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   50   000   Sk.   Jeho   priznanie   odôvodnil   tým,   že v čase   podania sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   ako   mladistvý   nachádzal   vo   väzbe   bez   právoplatného rozhodnutia   súdu   o zákonnosti   svojej   väzby,   pričom   postup   okresného   súdu   považoval za neprimerane   dlhý.   Táto   skutočnosť   zároveň   prehĺbila   stav   právnej   neistoty,   v ktorej sa do právoplatného rozhodnutia súdu nachádzal.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   a ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu,   hlavne   na   predmet   sporu   vyžadujúci   obzvlášť   urýchlené   konanie. Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Keďže ústavný súd deklaroval porušenie ústavného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 ústavy   a práva   zaručeného   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   rozhodol   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk, pričom zohľadnil dĺžku konania okresného súdu   rozhodujúceho   o zákonnosti   väzby   a jeho   závažný   dopad   na   osobnú   slobodu jednotlivca.   Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   uviedol   rozsah   požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk, ale v petite sťažnosti žiadal priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk.   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti   ústavný   súd   považoval   za   opodstatnené   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   sťažovateľovi   v sume   20   000   Sk   a   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu nevyhovel (bod 2 výroku nálezu).

3. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd rozhodol   aj o úhrade trov jeho právneho   zastúpenia.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   na   výzvu   ústavného   súdu,   aby vyčíslila trovy právneho zastúpenia, reagovala listom zo 4. júla 2006, v ktorom vyčíslila trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (za dva úkony právnej služby, a to prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa vykonala úkony právnej služby v priebehu roka 2006, ústavný súd vychádzal z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky, podľa   ktorého   za   prvý   polrok   2005   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   úkony   prevzatie   a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 2 730 Sk a za podanie sťažnosti ústavnému súdu taktiež 2 730 Sk, spolu 5 460 Sk.

Podľa § 15 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa okrem nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov   účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych služieb za oba úkony právnej služby v celkovej výške 328 Sk (164 Sk + 164 Sk).

S prihliadnutím na ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd uložil okresnému súdu   zaplatiť trovy   konania sťažovateľa   z titulu poskytnutia právnych služieb jeho právnej zástupkyni vo výške 5 788 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006