znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 188/03-9    

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2003 predbežne prerokoval sťažnosť F. C., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody K.,   pre   namietané porušenie   jeho základných   práv   ustanovených   v čl. 17   ods.   2,   čl.   17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. Tp 24/01 z 8. februára 2002, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici   sp.   zn.   4   Tpo   54/02   z 19.   marca   2002,   rozsudkom   Okresného   súdu   Žiar   nad Hronom sp. zn. 1 T 133/02 z 12. júna 2002, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 1043/02 z 10. októbra 2002, postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom pri vybavení jeho žiadosti o nazretie do spisu z 22. augusta 2002, ako aj postupom Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   pri   vybavovaní   jeho   sťažnosti   pre   porušenie   zákona z 25. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. C.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2003 doručená sťažnosť F. C., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody K., v ktorej namietal porušenie jeho základných práv ustanovených v čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj   v Dohovore   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 24/01 z 8. februára 2002, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn. 4 Tpo   54/02 z 19.   marca 2002,   rozsudkom   okresného súdu   sp.   zn. 1 T   133/02 z 12. júna   2002,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   1043/02   z 10. októbra   2002, postupom okresného súdu pri vybavení jeho žiadosti o nazretie do spisu z 22. augusta 2002, ako   aj   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) pri vybavovaní jeho sťažnosti pre porušenie zákona z 25. októbra 2002.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 8. februára 2002 bol na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 24/01 podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzatý do väzby   ako   obvinený   z trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a ods.   4   písm.   b) Trestného zákona (ďalej len „TZ“). Dôvody väzby uvedené v spomínanom uznesení podľa neho nemajú oporu v zákone a nie sú ničím podložené, pretože v uvedenom čase mal svojho obhajcu, ktorý bol v kontakte s vyšetrovateľom i s poškodeným a mal od neho aj oprávnenie preberať poštu. Sťažovateľ sám má trvalé bydlisko a jeho firma je „zaevidovaná aj na internete“.   Rovnako   v uznesení   uvedený   údaj,   že   sa   dlhodobo   zdržiaval   v zahraničí,   je podľa   neho zavádzajúci, čo vie preukázať aj listinne. Na tieto skutočnosti upozornil aj okresný   súd,   ktorý   ich   však   neakceptoval.   Rovnako   ich   neakceptoval   ani   krajský   súd (menovite JUDr. M.), ktorý uznesením sp. zn. 4 Tpo 54/02 z 19. marca 2002 „odvolanie“ sťažovateľa   zamietol.   Okresný   súd   sa   podľa   neho   neriadil   ustanoveniami   o objektívnej pravde, neakceptoval jeho pripomienky na predloženie potrebných dokladov.

V ďalšom texte svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 13. októbra 1999 v súlade s ustanoveniami   Obchodného   zákonníka   (ďalej   len   „ObchZ“)   uzatvoril   kúpno-predajnú zmluvu   o dodávke   pšenice   s P.   d.   D.   P.   (ďalej   len   „PD   D.   P.“).   Sťažovateľ   nedostal dohodnutú úhradu od firmy I. E., s. r. o., K., a preto sa dostal do platobnej neschopnosti voči PD D. P., ktoré od zmluvy v súlade s § 367 ObchZ odstúpilo a žiadalo úhradu. Sťažovateľ chcel podľa jeho tvrdení spomínanú úhradu riešiť vybavením pôžičky od firmy S. ž. s., a. s., B. vo výške 600 000 Sk. Predseda PD D. P. však „vydieraním“ zvýšil požiadavku na 1 000 000 Sk, sťažovateľ teda vybavil pôžičku v tejto výške a zároveň ho listom upozornil, že na neho podá trestné oznámenie pre trestný čin vydierania. Spomínané trestné oznámenia 6. júna 2002 zaslal Okresnej prokuratúre v Ž. n. H. a následne aj Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v K. n. H. Predseda PD D. P. podal na sťažovateľa trestné oznámenie pre trestný čin podvodu a vo svojej výpovedi podľa sťažovateľa zámerne zamlčal, že mu bola ponúknutá   úhrada   600   000   Sk   a následne   1 000 000   Sk.   Vyšetrovateľ   (Ing.   Č.)   podľa sťažovateľa jeho upozornenia neakceptoval a nevzal do úvahy ani to, že mu chýbali zo strany predsedu PD D. P. dôležité dôkazové materiály. Predseda PD D. P. taktiež podľa neho zamlčal, že vymáhaním pozdĺžnosti poveril bratislavskú firmu. Podľa sťažovateľa sú to všetko dôkazy o tom, že v predmetnej veci nešlo o podvod, ale len o insolventnosť jeho firmy K., s. r. o., ktorá bola riešená z jeho strany vybavením pôžičky, pričom v predmetnej veci   došlo   zo   strany   PD   D.   P.   k vydieraniu.   Okresný   súd   sa   podľa   neho   neriadil ustanoveniami   o zistení   objektívnej   pravdy   a neakceptoval   jeho   pripomienky   o doložení potrebných dokladov, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že šesť mesiacov nebol schopný predložiť na generálnu prokuratúru trestný spis, aby mohla konať v súlade s § 266 ods. 1 TP a vybaviť jeho sťažnosť.

Sťažovateľ 22. augusta 2002 požiadal okresný súd (menovite JUDr. Ľ. Š.) o nazretie do trestného spisu za účelom prípravy obhajoby pred krajským súdom. Podľa jeho tvrdenia mu spomínaná žiadosť bola zamietnutá listom z 2. septembra 2002.

V súlade s ustanovením § 266 ods. 1 TP sťažovateľ podal 25. októbra 2002 sťažnosť pre porušenie zákona proti právoplatnému rozsudku sp. zn. 1 T 133/02 z 12. júna 2002 generálnej prokuratúre, ktorá mu listom sp. zn. IV P

2 810/02-7 z 5. decembra 2002 oznámila, že   predmetný   spis   bude   preskúmaný.   Sťažovateľ   5.   februára   2003   podal   spomínanú sťažnosť   opakovane.   Listom   sp.   zn.   IV   P2 110/03-6 z 18.   februára   2003   mu   generálna prokuratúra oznámila, že v lehote do 10. apríla 2003 bude jeho vec vybavená. V ďalšom liste sp. zn. IV P2 110/03-12 z 10. apríla 2003 mu generálna prokuratúra oznámila, že sa jej nepodarilo zadovážiť trestný spis vo veci, a preto konanie v tejto veci predlžuje. Keďže od podania predmetnej sťažnosti už ubehlo viac ako sedem mesiacov a vec nebola ukončená, sťažovateľ 15. apríla 2003 podľa neho v súlade s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ustanovením § 158 ods. 1 písm. a), b) a c) TZ podal priamo generálnej prokuratúre trestné oznámenie pre trestný čin zneužitia právomoci   verejného činiteľa na JUDr. Ľ. Š. (sudcu), JUDr. V. K. (prokurátorku) a Ing. Č. (vyšetrovateľa), ktoré do dňa zaslania jeho sťažnosti ústavnému súdu nebolo vybavené.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ ďalej uviedol : „ (...) a preto, žiadam Ústavný súd SR, keďže som vyčerpal všetky dostupné opravné prostriedky na ochranu mojich práv. Aby zrušil uznesenie o väzbe sp. zn. T 24/01. Pretože bol zjavne porušený zákon a aby zrušil právoplatný rozsudok 1 T 133/02, v ktorom bol tiež zjavne porušený zákon. A aby v súlade s ustanovením § 57 ods. 2 zákona 38/1993 vrátil vec na prejednanie na občianske súdne konanie.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.V súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu. Táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa   Trestného   poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi   v odpise   doručuje   a ktorým   mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, nie však jeho právnemu zástupcovi (III. ÚS 90/03).

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   preskúmal   v rámci   predmetu   konania vymedzeného   v návrhu   rozhodnutia   (petite)   uvedenej   sťažnosti.   Z tvrdení   sťažovateľa uvedených   v sťažnosti,   ako   aj   z listinných   dôkazov,   ktoré   k nej   pripojil,   vyplýva,   že sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   24/01   z 8.   februára   2002 sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   54/02   z 19.   marca   2002 zamietnutá, uvedené uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 26. apríla 2002. Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 133/02 bolo skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 133/02 z 12. júna 2002, proti ktorému podal sťažovateľ včas odvolanie, ktoré bolo   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   1043/02   z 10.   októbra   2002   zamietnuté a následne bolo sťažovateľovi doručené 28. marca 2003. Sťažnosť sťažovateľa z 15. júna 2003 bola ústavnému súdu doručená 17. júna 2003.

Z vyššie uvedených   skutočností je teda   zrejmé, že sťažovateľ sa v tomto prípade ústavnej ochrany svojich základných práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   to   znamená   v tomto   prípade   zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, už bolo bezpredmetné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa zo 4. augusta 2003 o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003