SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 187/2016-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Pavlom Antošom, advokátska kancelária, Námestie sv. Egídia 93, Poprad,vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom GenerálnejprokuratúrySlovenskejrepublikyv konanívedenompod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 a jej uznesením zo 6. novembra 2014 a upovedomenímz 24. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1,2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosťzaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky(ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 a jejuznesením zo 6. novembra 2014 a upovedomením z 24. februára 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesenímvyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnejprotizločineckej jednotky, expozitúry Východ, Košice (ďalej len „vyšetrovateľ Policajnéhozboru“) vydaným 14. októbra 2014 pod ČVS: PPZ-804/NKA-PZ-VY-2014 podľa § 206ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný poriadok“) vznesené obvinenie pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344ods. 1 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalejlen „Trestný zákon“).

Proti rozhodnutí o vznesení obvinenia sťažovateľ podal sťažnosť z 20. októbra 2014,ktorú generálna prokuratúra uznesením č. k. XIV Gv 56/14/1000-48 zo 6. novembra 2014podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.

Podaním z 2. februára 2015 adresovaným generálnemu prokurátorovi Slovenskejrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) sťažovateľ podal podľa § 364 Trestnéhoporiadku„Návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní“, ktorémugenerálny prokurátor nevyhovel, o čom upovedomil obhajcu sťažovateľa prípisomč. k. XVI/2 Pz 11/15/1000-5 z 24. februára 2015.

V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením sudcu Okresného súdu BanskáBystrica (ďalej len „okresný súd“) pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 115/2014zo 16. októbra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 48/2014 zo 4. novembra 2014 vzatý do väzby z dôvodovuvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

O následne podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu sudcaokresného súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. 0 Tp 115/2014zo 4. decembra 2014 rozhodol tak, že jej vyhovel a sťažovateľa prepustil, avšak krajský súduznesením sp. zn. 5 Tpo 58/2014 z 11. decembra 2014 opravným prostriedkom napadnutéprvostupňové rozhodnutie zrušil a sám žiadosť sťažovateľa zamietol. Súčasne sľubsťažovateľa ako náhradu za väzbu neprijal, a rovnako tak nenahradil väzbu dohľadomprobačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ 19. februára 2015 znovu požiadal o prepustenie z väzby na slobodu,ktorej generálna prokuratúra nevyhovela, a preto ju 9. marca 2015 predložila na rozhodnutieokresnému súdu.

Cestou obhajcu sťažovateľ 4. marca 2015 na okresnom súde opäť požiadalo prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu. Túto žiadosť okresný súd doručil generálnejprokuratúre na vyjadrenie, pretože trestná vec bola stále v štádiu prípravného konania.Generálna prokuratúra túto žiadosť predložila okresnému súdu späť na rozhodnutie o nej18. marca 2015.

O oboch uvedených žiadostiach sťažovateľa (z 19. februára 2015 a 4. marca 2015)rozhodol sudca okresného súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. 0 Tp 115/2014z 18. marca 2015 tak, že ho podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku prepustil z väzbyna slobodu.

Proti tomuto rozhodnutiu sudcu okresného súdu pre prípravné konanie podalaprokurátorkagenerálnejprokuratúrysťažnosť,ktorúkrajskýsúduznesenímsp. zn. 5 Tpo 9/2015 z 24. marca 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného priadkuzamietol.

Vo vzťahu k nevyhoveniu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na sloboduz 19. februára 2015 prokurátorom sťažovateľ namieta, že toto nebolo«odôvodnené žiadnym dôvodom kolúznej väzby. Trvajúce podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré prokurátor uvádza, je obligatórnou podmienkou, ale nie dôvodom väzby. V odôvodnení svojho postupu prokurátor neuvádza jediný procesný úkon, ktorý by sťažovateľ naďalej mohol v prípade prepustenia na slobodu mariť alebo ovplyvniť. Dôvody neprepustenia sťažovateľa prokurátor uvádza ako „trestného činu sa dopustil v budove súdu...“ a „dnes bude podaná obžaloba...“ Žiadne iné odôvodnenie dôvodnosti väzby zo strany dozorujúceho prokurátora sa v súdnom spise nenachádza.».

Podľa názoru sťažovateľa„Z odôvodnenia rozhodnutia prokurátora o žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 19. 2. 2015 je zrejmé, že hlavným dôvodom väzby má byť pretrvávajúca existencia podozrenia zo spáchania trestného činu. Táto je však logickou podmienkou nielen dôvodnosti väzby, ale aj dôvodnosti samotného trestného stíhania. Ak sa k tejto podmienke nepridružuje konkrétny dôvod vyvolávajúci obavu z kolúzneho konania, nie je možné konštatovať zákonnosť väzby.“.

V ďalšom sťažovateľ v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na sloboduz 19. februára 2015 postupu generálnej prokuratúry vytýka, že túto žiadosť predložilana rozhodnutie sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie až 9. marca 2015, t. j.po 18 dňoch. Ako sťažovateľ uvádza,„Dĺžka rozhodovania o sťažnosti bola... 33 dní, z toho na generálnu prokuratúru pripadla takmer polovica tejto lehoty. V druhej polovici lehoty stihli o veci rozhodnúť dva súdy. Prokurátorovi pritom stačí v prípade nesúhlasu so žiadosťou, vec so stručným prípisom predložiť sudcovi pre prípravné konanie.“.

Sťažovateľ túto časť uzatvára, že„má za to, že nejde o primeranú lehotu ale o prieťah v konaní, nevyvolaný objektívnymi okolnosťami a povahou veci“.

Následne sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta aj okolnostitýkajúce sa rozhodnutia, ktorým mu bolo vznesené obvinenie. Proti tomuto rozhodnutiu sabránil sťažnosťou z 20. októbra 2014, ktorou„namietal trestnosť skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom svoje právne stanovisko podrobne a zrozumiteľne formuloval“.

Napriek tomu„prokurátor sťažnosť zamietol a podstatným argumentom obhajoby sa vyhol tak, že ich v celom rozsahu v odôvodnení opomenul vyvrátiť alebo sa nimi vyporiadať iným ústavne konformným spôsobom“.

Z tohto dôvodu podal sťažovateľ návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutiav prípravnom konaní, ktorý zdôvodnil nedostatkom„odôvodnenia uznesenia o zamietnutí sťažnosti zo dňa 6. 11. 2014 a súčasne zopakoval svoju argumentáciu proti trestnosti skutku a vyzval generálneho prokurátora, aby sa s touto jeho obranou vyporiadal, t. j., aby ju uznal ako dôvodnú a uznesenie zrušil alebo aby ju presvedčivo vyvrátil“.

Podľa názoru sťažovateľa však„Ani tento orgán sa s námietkami sťažovateľa nevyporiadal a obvinenie alebo druhostupňové rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nezrušil, hoci výslovne uviedol, že nižší orgán povinnosť vyporiadať sa s námietkami zanedbal.“.Sťažovateľ je presvedčený, že ním vznesené námietky boli právne relevantnévo vzťahu„k meritu veci. A hoci išlo o námietky opakované, ani jeden z prokurátorov GP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s nimi nevyporiadal.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„I. Generálna prokuratúra SR (konajúca povereným prokurátorom Generálnej prokuratúry), v trestnom konaní proti sťažovateľovi vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000, tým, že po doručení žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby dňa 19. 2. 2015, napriek zániku dôvodov väzby a napriek neexistencii vzniku nových dôvodov väzby, neprepustila sťažovateľa z väzby na slobodu, porušila ústavné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, ako aj právo na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, zaručené článkom 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a právo na osobnú slobodu zaručené čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Generálna prokuratúra SR (konajúca povereným prokurátorom Generálnej prokuratúry) v trestnom konaní proti sťažovateľovi vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 tým, že nekonala bez zbytočných prieťahov vo veci posudzovania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 19. 2. 2015 a predložila ju na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie až dňa 9. 3. 2015, porušila ústavné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, ako aj právo na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, zaručené článkom 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR; právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR; právo na slobodu zaručené čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

III. 3.1. Generálna prokuratúra SR (konajúca povereným prokurátorom Generálnej prokuratúry) v trestnom konaní proti sťažovateľovi vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 tým, že svoje uznesenie zo dňa 6. 11. 2014 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 14. 10. 2014, riadne neodôvodnila, porušila právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.2. Generálna prokuratúra SR (konajúca generálnym prokurátorom v zastúpení) v trestnom konaní proti sťažovateľovi vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 tým, že po doručení návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľa zo dňa 14. 10. 2014, toto rozhodnutie nezrušila, hoci nebolo riadne odôvodnené a tým, že sama svoj postup v upovedomení zo dňa 24. 2. 2015 riadne neodôvodnila, porušila právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

IV. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- € a zaväzuje Generálnu prokuratúru SR, aby túto sumu vyplatila sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

V. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania a zaväzuje Generálnu prokuratúru SR, aby sumu priznaných trov vyplatila k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú sloboduzaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručenéhov čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenompod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 a jej uznesením zo 6. novembra 2014 a upovedomenímz 24. februára 2015.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stanev súlade s konaním ustanoveným zákonom:..

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak súoprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebov úteku po jeho spáchaní;...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa tým, že generálna prokuratúra„po doručení žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby dňa 19. 2. 2015, napriek zániku dôvodov väzby a napriek neexistencii vzniku nových dôvodov väzby, neprepustila sťažovateľa z väzby na slobodu, porušila ústavné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, ako aj právo na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná“.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na citované znenie čl. 127 ods. 1 in fine ústavy(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v ktorom je zakotvený princípsubsidiarity, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktoránamieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgánverejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu(podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05).

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovipre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti samusí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedieiné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jehopredchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku jasne a zreteľne vyplýva, ktorý orgánverejnej moci bol povolaný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základnému právuna osobnú slobodu v prípade, ak by došlo k jeho porušeniu postupom generálnejprokuratúry.

Týmto orgánom bol jednoznačne okresný súd (sudca pre prípravné konanie),ktorému bola žiadosť sťažovateľa predložená na rozhodnutie po tom, ako jej príslušnáprokurátorka generálnej prokuratúry nevyhovela. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jejprerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa tým, že generálna prokuratúrav trestnom konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000„nekonala bez zbytočných prieťahov vo veci posudzovania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 19. 2. 2015 a predložila ju na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie až dňa 9. 3. 2015“.

2.1 V uvedenom sťažovateľ vidí okrem iných aj porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu jegarantované v čl. 17 ústavy (ods. 1, 2 a 5) a je v ňom obsiahnuté aj právo obvinenéhoiniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadilprepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšieako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môžev zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavykorešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky okreminého aj na rýchlosť tohto preskúmania.

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzilazáver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sarozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konaniasúvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenostiobvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúskoz 26. júna 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie prisúdnej kontrole väzby v zmysle, v akom sa jej dožaduje sťažovateľ, poskytuje čl. 5 ods. 4dohovoru.

Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konaniavšeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinenísamotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniamio právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru(napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).

Pokiaľ ide o vzťah čl. 48 ods. 2 ústavy upravujúceho základné právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecifickyzákladného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňazákladné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane právana jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochranazahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutímna povahu a účel konania o väzbe, vrátane práva na urýchlene konanie (čo platí aj vovzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu oväzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nievšeobecné ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09,IV. ÚS 327/07, III. ÚS 304/06, III. ÚS 195/2010).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti̶namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry pri predkladaní žiadosti sťažovateľaz 19. februára 2015 okresnému súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona̶o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťounapadnutým postupom generálnej prokuratúry v konaní o väzbe a obsahom čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.2 Rovnako práva zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa na vecsťažovateľa v ním namietanej súvislosti nevzťahujú. V danom prípade totiž ide námietkunedodržania urýchlenosti rozhodovania o ďalšom trvaní väzby, na čo sa vzťahuje čl. 5ods. 4 dohovoru, a nie o prípady, ktoré predpokladajú čl. 5 ods. 3 dohovoru v spojení s čl. 5ods. 1 písm. c) dohovoru, t. j. nešlo prvotné vzatie do väzby – uvalenie väzby [čl. 5 ods. 1písm. c)], resp. o rýchlosť postupu v konaní o merite, t. j. o vine a treste osoby, ktorá jev rámci tohto konania pozbavená osobnej slobody (k tomu pozri napr. IV. ÚS 327/07,uznesenie z predbežného prerokovania vo veci I. ÚS 65/05 a pod.).

Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo viedlo k jejodmietnutiu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3 Iná je situácia, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na osobnúslobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu zaručeného v čl. 5ods. 4 dohovoru, ktoré sa na namietanú rýchlosť postupu pri rozhodovaní o väzbejednoznačne vzťahujú.

Sťažovateľ postupu generálnej prokuratúry vytýka, že po tom, ako jeho žiadostio prepustenie z väzby na slobodu doručenej 19. februára 2015 nevyhovela, túto predložilaokresnému súdu na rozhodnutie až 9. marca 2015, t. j. po 18 dňoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu jegarantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovaťkonanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenieobvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobunevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonomurčených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavykorešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ževäzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontrolyv krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz„speedily“a francúzsky výraz„a bref délai“(v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čomusí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budúakceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieriz roku 1989, A – 164, § 21, Neumester z roku 1968, A – 8, § 24 a Sancher – Reisse z roku1986, A – 107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právoiniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmtoosobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnutéo zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,rozsudok z 21. 12. 2000, § 33̶§ 36).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sazaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ajz hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviekneodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásadevšak požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmyslečl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, alena týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúcana jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne(III. ÚS 255/03, IV. ÚS 190/07 a iné).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“.Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnýmivnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5, to znamená s ochranoujedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhláseniarozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko z 25. 10. 1990, § 27).

Ústavný súd pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľa postupoval aj v súlades doterajšou judikatúrou ústavného súdu (pozri napr. rozhodnutia I. ÚS 223/04,II. ÚS 142/2012 – v ktorých bol takisto posudzovaný postup príslušnej prokuratúry,I. ÚS 94/06), pri ktorej súčasne prihliadol najmä na konštantnú judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva, v zmysle ktorej„ak sa o zákonnosti väzby rozhoduje na viacerých stupňoch, lehota končí až konečným rozhodnutím súdu, ale postup sa posudzuje globálne“(napr. Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. 11. 1993).

Ústavný súd preto považoval napadnutý postup generálnej prokuratúry spolus postupom okresného súdu a krajského súdu ako jeden celok, a tak ho aj posudzoval.

Ako sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza, po predložení predmetnej žiadostisťažovateľa generálnou prokuratúrou okresnému súdu (sudcovi pre prípravné konanie)na rozhodnutie 9. marca 2015 tento o nej rozhodol 18. marca 2015 tak, že sťažovateľauznesením sp. zn. 0 Tp 115/2014 podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku prepustil z väzbyna slobodu. Na tomto mieste je pre úplnosť potrebné uviesť, že okresný súd (sudcapre prípravné konanie) zohľadnil dĺžku predkladania žiadosti sťažovateľa generálnouprokuratúrou, keď v odôvodnení uznesenia sa tejto skutočnosti dostatočne venoval.Druhostupňový súd opravný prostriedok generálnej prokuratúry proti prvostupňovémurozhodnutiu uznesením sp. zn. 5 Tpo 9/2015 z 24. marca 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku zamietol. Ústavný súd akceptuje tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého„Dĺžka rozhodovania o sťažnosti bola teda 33 dní“.

Ústavný súd vzhľadom na uvedený skutkový stav veci dospel k záveru, že lehota,v ktorej bolo rozhodnuté o žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa uvedenými orgánmiverejnej moci, nebola neprimeraná a nepredstavovala čas, v ktorom by sa o návrhunerozhodlo urýchlene, čo súčasne znamená, že nedošlo k porušeniu práva zaručeného v čl. 5ods. 4 dohovoru ani základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Neexistujetotiž nijaká pevne ustanovená lehota, v rámci ktorej by sa malo o väzbe rozhodnúť. Či sarozhodne urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Ako už bolospomenuté, spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavkerýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri c. Taliansko, Sanchez – Reissec. Švajčiarsko). V aktuálnom prípade skutočná doba rozhodovania o osobnej slobodesťažovateľa bola ďaleko od prekročenia tolerovanej lehoty jedného mesiaca na jednomstupni, preto aj keď sa postup generálnej prokuratúry v tejto záležitosti môže javiť akozdĺhavý, celkovo je potrebné považovať lehotu rozhodovania o väzbe za akceptovateľnú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa tým, že generálna prokuratúrav konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000„svoje uznesenie zo dňa 6. 11. 2014 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 14. 10. 2014, riadne neodôvodnila“, ako aj tým, „že po doručení návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia... zo dňa 14. 10. 2014, toto rozhodnutie nezrušila, hoci nebolo riadne odôvodnené a tým, že sama svoj postup v upovedomení zo dňa 24. 2. 2015 riadne neodôvodnila“.

3.1 Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ proti uzneseniu prokurátorkygenerálnej prokuratúry č. k. XIV Gv 56/14/1000-48 zo 6. novembra 2014, ktorým podľa§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesenímu obvinenia zamietla ako nedôvodnú, podal mimoriadny opravný prostriedok – návrhna zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestnéhoporiadku, na základe ktorého generálny prokurátor preskúmal označené uznesenieprokurátorky generálnej prokuratúry zo 6. novembra 2014 a vec vybavil prípisomz 24. februára 2015.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich právuplatnením právneho prostriedku nápravy adresovaného generálnemu prokurátorovi podľapríslušných ustanovení Trestného poriadku [(§ 363 a nasl. Trestného poriadku), čosťažovateľ aj využil, pozn.], ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniuprokurátorky generálnej prokuratúry č. k. XIV Gv 56/14/1000-48 zo 6. novembra 2014odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

3.2.1 Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva sťažovateľa na inú právnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom generálnej prokuratúry tým, žena základe návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konanínezrušila uznesenie o vznesení obvinenia zo 14. októbra 2014 a svoj postup v tejtosúvislosti v upovedomení z 24. februára 2015 riadne neodôvodnila, ústavný predovšetkýmpoukazuje na absenciu zákonom požadovanej náležitosti spočívajúcej v riadnom označeníkonania, v ktorom sa porušili označené práva sťažovateľa [§ 50 ods. 1 písm. b) zákonao ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20musí obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,ktorým sa porušili základné práva alebo slobody]. V odôvodnení sťažnosti, ale ajv samotnom návrhu na rozhodnutie (petite) absentuje uvedenie spisovej značky konaniagenerálnej prokuratúry, v rámci ktorého malo dôjsť k porušeniu označených právsťažovateľa.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinnýodstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právnehozastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkoneadvokácie postupovať s odbornou starostlivosťou a dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Napokon aj sám právnyzástupca sťažovateľa v odôvodnení sťažnosti z 20. októbra 2014 proti uzneseniu o vzneseníobvinenia uviedol, že„advokát je oprávnený poskytovať právne poradenstvo za peniaze, ako druh podnikania. V súvislosti s tým sa predpokladá vyššia miera odbornosti a vyššia miera zodpovednosti vo vzťahu ku klientom.“. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, abyústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, abytaké úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnostina ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platípre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavnýmsúdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti moholodmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

3.2.2 Napriek uvedenému ústavný súd aj v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmupreskúmal z ústavnoprávneho hľadiska prípis generálneho prokurátora (v zastúpení)č. k. XVI/2 Pz 11/15/1000-5 z 24. februára 2015, ktorým bol vybavený návrh sťažovateľana zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení mu obvinenia.

Z obsahu napadnutého upovedomenia (prípisu) vyplýva, že generálny prokurátor(v zastúpení) preskúmal„na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, Expozitúra Východ v Košiciach sp. zn. PPZ-804/NKA-PZ-VY-2014 a dozorový spis prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 56/14/1000, avšak nebolo zistené porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo použitie mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je oprávnenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“.K tomuto záveru dospel generálny prokurátor na základe týchto v prípisez 24. februára 2015 uvedených skutočností:

«Vychádzajúc z vyšetrovacieho spisu... a dozorového spisu..., ktoré boli preskúmané so zreteľom na všetky skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu Vášho návrhu, možno konštatovať správnosť a zákonnosť uznesenia prokurátorky... zo 6. novembra 2014, ako aj predchádzajúceho uznesenia vyšetrovateľa PZ... zo 14. októbra 2014 o vznesení obvinenia... Z obsahu... spisových podkladov bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby bolo ⬛⬛⬛⬛... vznesené obvinenie za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona. Vyšetrovateľ PZ rozhodol o vznesení obvinenia na základe výpovede svedkyne ⬛⬛⬛⬛, svedka ⬛⬛⬛⬛ a ďalších dôkazov, ktoré boli vykonané po začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku... a dostatočne odôvodňujú záver, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ sa dopustil skutku kladeného mu za vinu tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia vyšetrovateľa PZ... zo 14. októbra 2014, a svojím konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/Trestného zákona.

Vyšetrovateľ PZ pri zadovažovaní dôkazov postupoval zákonným spôsobom, v súlade s ustanovením § 2 ods. 6, ods. 10 Trestného poriadku a ustanovením § 126 ods. 1 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na § 138 Trestného poriadku, pričom v ďalších podrobnostiach možno poukázať aj na odôvodnenie uznesenia sp. zn. PPZ-804/NKA-PZ-VY-2014 zo 14. októbra 2014, z obsahu ktorého vyplývajú všetky skutočnosti tak, ako to ukladá ustanovenie § 176 ods. 1 ods. 2 Trestného poriadku a § 206 ods. 3 Trestného poriadku.

Navyše, v súvislosti s obsahom Vášho návrhu možno len zdôrazniť, že v zmysle platnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj ustálenej justičnej praxe a napokon aj samotného znenia ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní vyšetrovateľa a prokurátora o vznesení obvinenia sa nevyžaduje úplná istota, ale len vyšší stupeň pravdepodobnosti, že sa trestného činu dopustila určitá osoba, ktorý sa neskôr na základe ďalšieho vykonaného dokazovania potvrdí alebo vyvráti. Úlohou ďalšieho vyšetrovania bude zabezpečiť vykonanie ďalších dôkazov, ktoré sú potrebné na zistenie skutkového stavu tak, ako to ukladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a až po ich vykonaní a vyhodnotení v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, bude možné v trestnej veci rozhodnúť v súlade so zákonom.

Návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, ktorý vyplýva z obsahu Vášho podania z 2. februára 2015, možno považovať za dôvodný len v časti, v ktorej namietate, že sa prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. XIV Gv 56/14/1000-48 zo 6. novembra 2014 v dostatočnej miere nezaoberala všetkými skutočnosťami, ktoré vyplývajú z obsahu Vašej sťažnosti z 20. októbra 2014, ktorú ste podali v zastúpení obvineného... proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ... o vznesení obvinenia...

Neobsahuje všetky skutočnosti tak, ako to ukladá ustanovenie § 176 ods. 2 Trestného poriadku, avšak uvedené porušenie zákona nemožno považovať za „podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci“ tak, ako to vyžaduje zákon v ustanovení § 363 ods. 1 Trestného zákona.

Vzhľadom na to, že preskúmaním postupu orgánov činných v trestnom konaní som nezistil porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo zrušenie namietaného uznesenia prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 56/14/1000-48 zo 6. novembra 2014 a ani predchádzajúceho uznesenia vyšetrovateľa PZ sp. zn. PPZ-804/NKA-PZ-VY-2014 zo 14. októbra 2014 za použitia mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, Vášmu návrhu, ktorý ste podali v zastúpení obvineného ⬛⬛⬛⬛ a vyplýva z obsahu Vášho podania z 2. februára 2015, nebolo nevyhovené, o čom Vás upovedomujem...»

Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebozistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestnýčin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoréihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvinenýmsúdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti, a akje obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej komore; o tomto úkone upovedomí bezmeškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie o vznesení obvinenia oznámenéjeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia bezmeškania.

Z namietaného prípisu vyplýva, že generálny prokurátor akceptoval nielen záverprokurátorky generálnej prokuratúry vyjadrený v jej uznesení č. k. XIV Gv 56/14/1000-48zo 6. novembra 2014, v ktorom vyhodnotila postup a uznesenie vyšetrovateľa Policajnéhozboru ako správne, ale aj uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení obvinenia,ktoré je podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené zistenými skutočnosťami. Pokiaľ ajgenerálny prokurátor vytkol prokurátorke generálnej prokuratúry určité nedostatky jejrozhodnutia zo 6. novembra 2014, uviedol, že tieto nebolo možné považovaťza«„podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci“ tak, ako to vyžaduje zákon v ustanovení § 363 ods. 1 Trestného zákona».

Vychádzajúc z obsahu dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd konštatuje,že argumentáciu uvedenú v namietanom prípise generálnej prokuratúry nemožno považovaťza zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názoromgenerálneho prokurátora (totožným s názorom prokurátorky generálnej prokuratúry)nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchtonázorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonných predpisov generálnou prokuratúrou(generálnym prokurátorom, pozn.) možno uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľkoodchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by sa tým zásadne poprel ich účela význam. Ústavný súd nezistil, že by namietanému prípisu č. k. XVI/2 Pz 11/15/1000-5z 24. februára 2015 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebotakú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Ústavný súd ale zároveň považoval za potrebné poukázať aj na skutočnosť, žev danom prípade sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd na základe ním namietanýchpochybení orgánu činného v trestnom konaní už v počiatočnom štádiu trestného stíhaniavyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo jevybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí. V danejveci preto ani nepovažuje za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa,pretože aj v prípade opodstatnenosti jeho tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšompriebehu trestného konania, na čo stabilne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre, podľaktorej trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho skončenie procesom, v ktorom sav rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôdmôžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivépochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenieznamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboloodstránené v jeho priebehu (III. ÚS 64/04, III. ÚS 3/02, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 197/08).Z toho dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva treba v kontexteuvedeného považovať aj za predčasné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právnaúprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi aj v ďalšom štádiu trestného konania(po podaní obžaloby) ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu právneúčinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malopodľa jeho názoru dôjsť v dôsledku protiprávneho postupu vyšetrovateľa Policajného zborua prokurátorky generálnej prokuratúry, ako aj generálneho prokurátora v predmetnej trestnejveci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať a rozhodovať v trestnejveci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci súsúdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantnýchskutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánovprípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhaniapredchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 aleboII. ÚS 294/06).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu, aby ústavný súdrozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016