znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 187/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   spoločnosťouAdvokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o.,Potočná 2835/1 A, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miroslav Stopka,vo veci namietaného porušenia základného podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikypostupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcC 16/2014 a jehouznesením z 12. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 8 NcC   16/2014   a jeho   uznesením   z 12.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnutéuznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 317/2012 (o právo prechodu) má sťažovateľpostavenie   odporcu.   Dňa   20.   novembra   2013   Advokátska   kancelária   JUDr.   Stopka,JUDr. Blendovský,   JUDr.   Strapáč,   PhD.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „advokátska   kancelária“),oznámila   okresnému   súdu   skutočnosti   dôležité   pre   súdne   konanie   okresného   súduv sťažovateľovej veci, a to, že prevzala v inej veci prerokovávanej pred okresným súdomobhajobu   obvineného   s   tým,   že   poškodený   v   tejto   veci   môže   byť   príbuzným   sudcuokresného súdu. Dňa 16. januára 2014 zákonná sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sudkyňa“) v rámci oznámenia skutočností podľa § 15 prvej vety zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) adresovanéhopredsedníčke   okresného   súdu   žiadala   o   vylúčenie   z   prerokovávania   a   rozhodovaniasťažovateľkiných vecí na základe podania advokátskej kancelárie. Sudkyňa sa vzhľadom natieto skutočnosti cítila byť zaujatá, keďže ide o osobný vzťah – poškodený v inej trestnejveci   prerokovávanej   okresným   súdom   je   jej   syn   a obvinený   je   zastúpený   advokátskoukanceláriou v tejto inej trestnej veci, ako aj vo veciach sťažovateľa. Napadnutým uznesenímkrajský   súd   sudkyňu   okresného   súdu   nevylúčil   z   prerokovávania   a   rozhodovaniasťažovateľovej veci vedenej na okresnom súde.

Podľa sťažovateľa k tomuto záveru nemal krajský súd dostatok podkladov, keďže užv minulosti v konaní pred okresným súdom sudkyňa požiadala o vylúčenie, pretože malanegatívny   vzťah   ku   klientovi   a   k   jeho   právnemu   zástupcovi   –   advokátskej   kancelárii.V prípise podpredsedovi okresného súdu z 9. januára 2012 sudkyňa pri návrhu na vylúčenieuviedla, že tento stav pretrváva aj v iných sporoch.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v totožných veciach krajský súd za tých istých okolnostív dvoch iných senátoch rozhodol uznesením sp. zn. 13 NCb 2/2014 z 5. februára 2014a uznesením sp. zn. 5 NcC 15/2014 z 29. januára 2014 tak, že sudkyňa okresného súdu jevylúčená   z   prerokovávania   a   rozhodovania   veci   na   okresnom   súde,   keďže   oba   senátydospeli k záveru, že sú dané dôvody na jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovaniapredmetnej veci v zmysle § 14 ods. 1 OSP, s tým, že skutočnosti uvádzané zákonnousudkyňou   sú   objektívne   spôsobilé   vyvolať   pochybnosti   o   jej   schopnostiach   nestrannea nezávisle   konať   a   rozhodovať   v   predmetnej   veci,   ako   aj   v   iných   veciach,   v   ktorýchzastupuje menovaná advokátska kancelária.

Sťažovateľ ďalej poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciPiersack v. Belgicko a doplnil, že sama sudkyňa v minimálne dvoch prípadoch deklarovalavšeobecnú   zaujatosť   voči   advokátskej   kancelárii,   a   teda   neboli   poskytnuté   dostatočnézáruky,   aby   sa   vylúčili   akékoľvek   pochybnosti   o   nezaujatosti   sudkyne,   a   jej   zaujatosťa napadnuté uznesenie krajského súdu porušuje čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľky totoporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy je o to vypuklejšie, že v iných veciach, ktoré sú skutkovototožné,   krajský   súd   vylúčil   sudkyňu   z   prerokúvania   veci   advokátskej   kancelárie,a „napádaným rozhodnutím teda bola porušená právna istota a dôveryhodnosť justície vzhľadom na to, že za tých istých okolností bolo napádané rozhodnutie opačné a v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Sťažovateľ   v závere   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   po   vykonanomdokazovaní vydal takéto rozhodnutie:

„Základné práva ⬛⬛⬛⬛... upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Krajského   súdu   Žilina   vo   veci   navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛...   proti   odporcovi... pod sp. zn. 16 C/3147/2012 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline 8 NcC/16/2014 -306 z 12.02.2014 sa zrušuje. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €.... ⬛⬛⬛⬛ priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorý   nevylúčil   sudkyňu   okresného   súduz prerokúvania jej veci vedenej na okresnom súde.

Z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   nevidel dôvodna vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania sťažovateľovej veci a aninemal pochybnosť o jej nezaujatosti. V tejto súvislosti krajský súd v napadnutom uzneseníuviedol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   s   advokátskou   kanceláriou   ako   splnomocnenýmzástupcom odporcu v žiadnom vzťahu a prichádza s ňou do kontaktu iba pracovne. Nejdeo priamy vzťah sudkyne k účastníkovi konania alebo k jeho splnomocnenému zástupcovi,ale ide o vzťah nepriamy, ktorý je sprostredkovaný cez inú osobu (syn zákonnej sudkyneako poškodený a obvinený v trestnom konaní zastúpený splnomocneným zástupcom, ktorýzastupuje   aj   sťažovateľku   v   predmetných   súdnych   konaniach).   Taktiež   krajský   súdzdôraznil,   že u   advokátskej kancelárie ako splnomocneného zástupcu   ide   o   štandardnývýkon činnosti v rámci poskytovania právnych služieb. Podľa krajského súdu sudkyňa tedanemá k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom žiaden vzťah uvedený v § 14 ods. 1OSP. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti, samotné vyjadrenie obavy sudkynez nestrannosti   nestačí   na   založenie   dôvodných   pochybností   o   nedostatku   nezaujatostivzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnostisudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Ak nedôjde k preukázaniukonkrétnych pochybností, nie je podľa krajského súdu dôvod pochybovať o nezaujatostisudkyne   zo   subjektívneho   hľadiska.   Vyjadrenie   dotknutej   sudkyne   neindikuje   podľakrajského   súdu   v   tejto   rovine   žiadne   konkrétne   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovalipochybnosť o jej nezaujatosti, a to ani z hľadiska teórie tzv. zdaní. Krajský súd skúmajúcsubjektívne aj objektívne hľadiská nestrannosti nezistil naplnenie predpokladov v zmysle§ 14 ods. 1 OSP zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti sudkyne určenej rozvrhom práce kprerokúvaniu   a   rozhodnutiu   sťažovateľovej   veci,   a   preto   zákonnú   sudkyňu   napadnutýmuznesením nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto vecí.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkýchorgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípadezlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci(napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danejveci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórneneskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď užostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   závero porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviťprocesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Pridržiavajúc   sa   svojej   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedaťproces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisíod pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m.   III.   ÚS   33/04,IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne akoz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V okolnostiach prípadu sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup auznesenie krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľa lenv prípade,   ak by   boli   spojené   s   konkrétnym   relevantným   nepriaznivým   dôsledkom   presťažovateľa,   ktorý   bol   týmto   postupom   a   uznesením   spôsobený,   pričom   by sa   tentonegatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možnékorigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

Preto   ak   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   v   jeho   veci   konajúca   sudkyňa   mala   byťvylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované ich procesnépráva pri rozhodovaní o uplatnenej námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, bude maťmožnosť   svoje   výhrady   uplatniť   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   muObčiansky súdny poriadok priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právona riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky protiprávoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiachtýkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôdnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva aleboslobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy prediným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jejprerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti   ústavný súd zistil,   že ochranusťažovateľom   označeného   základného   práva   na   podklade   jeho   možného   porušeniaz dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konanío riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej.Preto ústavný súd rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavyi svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   prax   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.

Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   o obdobných   sťažnostiach,   kde   inýchsťažovateľov zastupovala tá istá advokátska kancelária ako v prerokúvanej veci, boli tietosťažnosti   (založené   na   tom   istom   skutkovom   základe)   uznesením   ústavného   súdusp. zn. II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014 odmietnuté z toho istého dôvodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015