SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 187/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného spoločnosťouAdvokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o.,Potočná 2835/1 A, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miroslav Stopka,vo veci namietaného porušenia základného podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikypostupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcC 16/2014 a jehouznesením z 12. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 8 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 12. februára 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 317/2012 (o právo prechodu) má sťažovateľpostavenie odporcu. Dňa 20. novembra 2013 Advokátska kancelária JUDr. Stopka,JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o. (ďalej len „advokátska kancelária“),oznámila okresnému súdu skutočnosti dôležité pre súdne konanie okresného súduv sťažovateľovej veci, a to, že prevzala v inej veci prerokovávanej pred okresným súdomobhajobu obvineného s tým, že poškodený v tejto veci môže byť príbuzným sudcuokresného súdu. Dňa 16. januára 2014 zákonná sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sudkyňa“) v rámci oznámenia skutočností podľa § 15 prvej vety zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) adresovanéhopredsedníčke okresného súdu žiadala o vylúčenie z prerokovávania a rozhodovaniasťažovateľkiných vecí na základe podania advokátskej kancelárie. Sudkyňa sa vzhľadom natieto skutočnosti cítila byť zaujatá, keďže ide o osobný vzťah – poškodený v inej trestnejveci prerokovávanej okresným súdom je jej syn a obvinený je zastúpený advokátskoukanceláriou v tejto inej trestnej veci, ako aj vo veciach sťažovateľa. Napadnutým uznesenímkrajský súd sudkyňu okresného súdu nevylúčil z prerokovávania a rozhodovaniasťažovateľovej veci vedenej na okresnom súde.
Podľa sťažovateľa k tomuto záveru nemal krajský súd dostatok podkladov, keďže užv minulosti v konaní pred okresným súdom sudkyňa požiadala o vylúčenie, pretože malanegatívny vzťah ku klientovi a k jeho právnemu zástupcovi – advokátskej kancelárii.V prípise podpredsedovi okresného súdu z 9. januára 2012 sudkyňa pri návrhu na vylúčenieuviedla, že tento stav pretrváva aj v iných sporoch.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v totožných veciach krajský súd za tých istých okolnostív dvoch iných senátoch rozhodol uznesením sp. zn. 13 NCb 2/2014 z 5. februára 2014a uznesením sp. zn. 5 NcC 15/2014 z 29. januára 2014 tak, že sudkyňa okresného súdu jevylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci na okresnom súde, keďže oba senátydospeli k záveru, že sú dané dôvody na jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovaniapredmetnej veci v zmysle § 14 ods. 1 OSP, s tým, že skutočnosti uvádzané zákonnousudkyňou sú objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti o jej schopnostiach nestrannea nezávisle konať a rozhodovať v predmetnej veci, ako aj v iných veciach, v ktorýchzastupuje menovaná advokátska kancelária.
Sťažovateľ ďalej poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciPiersack v. Belgicko a doplnil, že sama sudkyňa v minimálne dvoch prípadoch deklarovalavšeobecnú zaujatosť voči advokátskej kancelárii, a teda neboli poskytnuté dostatočnézáruky, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o nezaujatosti sudkyne, a jej zaujatosťa napadnuté uznesenie krajského súdu porušuje čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľky totoporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy je o to vypuklejšie, že v iných veciach, ktoré sú skutkovototožné, krajský súd vylúčil sudkyňu z prerokúvania veci advokátskej kancelárie,a „napádaným rozhodnutím teda bola porušená právna istota a dôveryhodnosť justície vzhľadom na to, že za tých istých okolností bolo napádané rozhodnutie opačné a v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR“.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd po vykonanomdokazovaní vydal takéto rozhodnutie:
„Základné práva ⬛⬛⬛⬛... upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Krajského súdu Žilina vo veci navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛... proti odporcovi... pod sp. zn. 16 C/3147/2012 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline 8 NcC/16/2014 -306 z 12.02.2014 sa zrušuje. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €.... ⬛⬛⬛⬛ priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým uznesením krajského súdu, ktorý nevylúčil sudkyňu okresného súduz prerokúvania jej veci vedenej na okresnom súde.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd nevidel dôvodna vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania sťažovateľovej veci a aninemal pochybnosť o jej nezaujatosti. V tejto súvislosti krajský súd v napadnutom uzneseníuviedol, že zákonná sudkyňa nie je s advokátskou kanceláriou ako splnomocnenýmzástupcom odporcu v žiadnom vzťahu a prichádza s ňou do kontaktu iba pracovne. Nejdeo priamy vzťah sudkyne k účastníkovi konania alebo k jeho splnomocnenému zástupcovi,ale ide o vzťah nepriamy, ktorý je sprostredkovaný cez inú osobu (syn zákonnej sudkyneako poškodený a obvinený v trestnom konaní zastúpený splnomocneným zástupcom, ktorýzastupuje aj sťažovateľku v predmetných súdnych konaniach). Taktiež krajský súdzdôraznil, že u advokátskej kancelárie ako splnomocneného zástupcu ide o štandardnývýkon činnosti v rámci poskytovania právnych služieb. Podľa krajského súdu sudkyňa tedanemá k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom žiaden vzťah uvedený v § 14 ods. 1OSP. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti, samotné vyjadrenie obavy sudkynez nestrannosti nestačí na založenie dôvodných pochybností o nedostatku nezaujatostivzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnostisudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Ak nedôjde k preukázaniukonkrétnych pochybností, nie je podľa krajského súdu dôvod pochybovať o nezaujatostisudkyne zo subjektívneho hľadiska. Vyjadrenie dotknutej sudkyne neindikuje podľakrajského súdu v tejto rovine žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovalipochybnosť o jej nezaujatosti, a to ani z hľadiska teórie tzv. zdaní. Krajský súd skúmajúcsubjektívne aj objektívne hľadiská nestrannosti nezistil naplnenie predpokladov v zmysle§ 14 ods. 1 OSP zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti sudkyne určenej rozvrhom práce kprerokúvaniu a rozhodnutiu sťažovateľovej veci, a preto zákonnú sudkyňu napadnutýmuznesením nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto vecí.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkýchorgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípadezlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci(napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danejveci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórneneskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď užostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na závero porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to,že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedaťproces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisíod pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne akoz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V okolnostiach prípadu sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup auznesenie krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľa lenv prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom presťažovateľa, ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tentonegatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možnékorigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.
Preto ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho veci konajúca sudkyňa mala byťvylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované ich procesnépráva pri rozhodovaní o uplatnenej námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, bude maťmožnosť svoje výhrady uplatniť pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré muObčiansky súdny poriadok priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právona riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky protiprávoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiachtýkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôdnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva aleboslobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy prediným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranusťažovateľom označeného základného práva na podklade jeho možného porušeniaz dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konanío riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej.Preto ústavný súd rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavyi svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že o obdobných sťažnostiach, kde inýchsťažovateľov zastupovala tá istá advokátska kancelária ako v prerokúvanej veci, boli tietosťažnosti (založené na tom istom skutkovom základe) uznesením ústavného súdusp. zn. II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014 odmietnuté z toho istého dôvodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015