znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 187/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. K 29/1993 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013   doručená   a 25.   februára   2013   doplnená   sťažnosť   JUDr.   M.   P.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. K 29/1993.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že z titulu postavenia akcionára má povinnosť platiť „akési evidenčné poplatky“ C., a. s., za akcie obchodnej spoločnosti B., a. s. v konkurze, B., (ďalej   len   „obchodná   spoločnosť   v konkurze“),   vo   vzťahu   ku   ktorej   vedie   krajský   súd sťažnosťou napadnuté konkurzné konanie.

Sťažovateľ   uviedol,   že   pre   pretrvávajúce   prieťahy   v   konkurznom   konaní   podal predsedovi krajského súdu sťažnosť podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), keďže   stav   veci   nemôže   svojím   konaním   inak   ovplyvniť.   Sťažovateľ   nevidí „žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti Krajského súdu v Košiciach... Spôsob vedenia procesu pred KS v Košiciach a neúmerne dlhý celkový čas procesu očividne ohrozujú elementárne práva“ sťažovateľa. V sťažnosti ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a namieta, že nedohľadný   výsledok   konkurzného konania extrémne škodí postaveniu sťažovateľa. Sťažovateľ súčasne uvádza, že mu nie sú známe „žiadne   extrémne   zložitosti“ veci   a   svojím   správaním   neprispel   k predĺženiu predmetného   konania.   Finančné   zadosťučinenie   požaduje   z   dôvodu „výraznej   intenzity zásahu“ do jeho práv.

V   petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. K 29/1993 bolo porušené jeho právo, „aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“, aby krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhom na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej   sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak,   že   je   ním   namietané   len   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. K 29/1993, nie však práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy,   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sťažovateľ   síce   v   úvode   sťažnosti   označil,   avšak   v   petite   sťažnosti   sa   vyslovenia   ich porušenia už nedomáhal a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnil.

Ústavný   súd   súčasne   konštatuje,   že   sťažovateľ   prostredníctvom   kvalifikovanej právnej   zástupkyne   (ktorá   koncipovala   samotný   návrh,   pozn.)   v   texte   sťažnosti nekonkretizoval   svoje   postavenie   v   predmetnom   konaní   ani nepredložil   listinné   dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností (napríklad kópiu žiadosti o podanie informácie, kópiu sťažnosti podanej predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch). Okrem uvedenia dĺžky konania nekonkretizoval ani dôvody, ktoré by mali signalizovať záver o existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikoval napríklad konkrétne obdobia nečinnosti, resp. obdobia neefektívnej činnosti konajúceho súdu a pod.).

Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa preto ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje nedostatky náležitostí predpísané zákonom, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho   zastúpenia   v   konaní pred   ústavným súdom   a   publikovaná judikatúra,   z ktorej jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na obsah sťažnosti, z ktorej síce vyplýva, že sťažovateľ je akcionárom obchodnej spoločnosti v konkurze, avšak nevyplýva z nej, že by bol veriteľom označeného úpadcu,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ „nie   je   účastníkom   konkurzného   konania evidovaného   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   1   K/29/1993,   nakoľko   s poukazom   na ustanovenie   §   7   ZKV   sa   nestal   veriteľom   prihlásením   si   pohľadávky   v predmetnom konkurznom konaní a účastníkom konania nie je ani ako akcionár úpadcu, za ktorého sa... považuje... V nadväznosti na vyššie uvedené... nie je oprávnený podať sťažnosť na priebeh súdneho konania.“.

Podľa   §   7   ods.   1   a   2   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) účastníkmi konkurzu sú veritelia,   ktorí   podali   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   veritelia,   ktorí   prihlásili   svoje pohľadávky podľa § 20 (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník. Účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Veriteľmi   pohľadávok   proti   podstate   sú   veritelia   pohľadávok,   ktoré   vznikli po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu, ako aj veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní (pracovné nároky), ktoré vznikli a sú splatné tri mesiace pred vyhlásením konkurzu a v priebehu konkurzu (§ 31 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Veriteľmi   pohľadávok   podľa   §   31   ods.   1   písm.   a)   až   c)   zákona   o   konkurze a vyrovnaní sú veritelia, ktorí majú nároky na vrátenie preddavku na trovy konania (§ 5 ods. 2),   nároky   na   vrátenie   preddavku   na   odmenu   predbežného   správcu   (§   9b   ods.   3), a nároky   na   trovy   výkonu   rozhodnutia   a   trovy   exekúcie,   ak   výkon   rozhodnutia   alebo exekúcia boli prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d)].

Postavenie sťažovateľa ako niektorého zo subjektov vymenovaných v § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní nevyplýva ani z obsahu sťažnosti ani zo zistení ústavného súdu, čo potvrdil aj predseda krajského súdu v oznámení sp. zn. 1 SprV/370/2013 z 18. apríla 2013.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   domáhať   sa   ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme   ochrany   svojich   základných   práv   (napr.   II.   ÚS   32/06,   II.   ÚS   80/06,   III.   ÚS 108/2012).

Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa preto ústavný súd konštatuje, že táto nebola podaná osobou, ktorá by v danom konaní mala procesné postavenie účastníka konkurzného konania. V konkurznom konaní je účastníkom konania ako dlžník len akciová spoločnosť, ktorej je sťažovateľ akcionárom. V danej veci aplikovaný zákon o konkurze a vyrovnaní však   akcionára   obchodnej   spoločnosti   z   dôvodu   existencie   jeho   právneho   vzťahu s obchodnou   spoločnosťou,   ktorej   akcie   vlastní,   za účastníka   konkurzného   konania nedefinuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   podanú   zjavne neoprávnenou   osobou   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013