znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 187/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti   R.,   a. s.,   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 a 2 v spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   187/2010-13 z 12. mája   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. D.   B.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «N. má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy podľa zák. č. 747/2004 Z. z. o   dohľade   nad   finančným   trhom   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“). N. je orgánom verejnej správy, ktorý podľa zákona o dohľade nad finančným trhom o. i. je oprávnený vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľom. Dňa 7. 4. 2008 sťažovateľ obdržal Poverenie N. zo dňa 14. 3. 2008 Č. j. ODO 3548/2008, ktorým bol poverený Ing. J. F. výkonom dohľadu na mieste. Na základe tohto poverenia sa v súlade s § 6 a nasl. zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade začal dohľad na mieste nad činnosťou žalobcu.

Žalobca v súlade s ust. § 7 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade podal voči osobe Ing. J.   F.   námietku   zaujatosti.   Dôvody   zaujatosti   Ing.   J.   F.   uviedol   žalobca   v podanej námietke zo dňa 30. 7. 2008 pričom išlo o závažné dôvody, ktoré samostatne, alebo v spojení odôvodnene vyvolávajú pochybnosť o jeho nezaujatosti voči dohliadanému subjektu aj predmetu dohľadu. Tieto dôvody spočívali v jeho účelovej, protizákonnej a tendenčnej činnosti voči žalobcovi...

B. ako príslušný orgán podľa § 7 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím GUV-588/2008-46 zo dňa 5. augusta 2008 tak, že námietku zamietla...

Sťažovateľ   v   zákonom   ustanovenej   lehote   rozhodnutie   B.   č.   GUV-588/2008-46 napadol   žalobou   proti   rozhodnutiu   a   postupu   správneho   orgánu   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia B. č. GUV-588/2008-46 a jeho zrušenia...

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29. septembra 2009 konanie o sťažovateľovej žalobe prerušil až do odpadnutia prekážky, z dôvodu efektívnosti a s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c). Žalobca na pojednávaní vykonanom dňa 29. septembra 2009 predložil svoju ústavnú sťažnosť z 3. 11. 2008, ktorou sa domáhal rozhodnutia o porušení jeho práva na spravodlivý proces, ktorá je vzhľadom na rovnaký predmet konania a namietané skutočnosti podstatná aj pre toto konanie.

Ďalej Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26. januára 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt,   ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. súd nepreskúmava...“ Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné...

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojho práva na spravodlivý proces B. žalobou, ktorú podal na príslušnom súde. Najvyšší súd SR však svoju zákonom priznanú právomoc neuplatnil. Tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prístup k súdu priznanému čl. 46 ods. 1 Ústavy SR....

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   posúdenie   ústavnosti   odmietnutia prístupu k súdu a s ním spätej súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku zastavenia konania rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 5 Sž 76/2008 z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa § 248 písm. a) OSP...

Námietku zaujatosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov možno vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v dvoch rozdielnych právnych režimoch. Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa § 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred N. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil: „Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta).

Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14 zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa   §   7   nemá   povahu   predbežného   rozhodnutia   a   nemá   ani   povahu   procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne.

Sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom.

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány vykonávali   svoju   činnosť   nestranne.   To   sa   vzťahuje   aj   na   N.   pri   výkone   jej   správnych právomocí   vrátane   výkonu   dohľadu   podľa   zák.   č.   747/2004   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená, ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok, nepripustenie   súdneho   preskúmania   rozhodnutia   správneho   orgánu   je výrazným obmedzením   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   v   ňom   implikovaného   práva   na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným, formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva, ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému sťažovateľom...

S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho nadradil   formálnu   ochranu   ústavnosti   nad   materiálnu   ochranu,   čím   spôsobil,   že sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala ústava.   Tým   Najvyšší   súd   SR   porušil   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, aby namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 382,32 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-51 z 10. júna 2010 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:

„K námietkam uvádzaným sťažovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za   potrebné   uviesť,   že   zotrváva   na   svojom   právnom   názore,   vyslovenom   vo   svojom rozhodnutí,   že   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti,   vydané   podľa   §   7   ods.   5   zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, obdobne ako rozhodnutie o tom, či je v súdnom konaní sudca, či zamestnanec súdu alebo notár   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   určitej   právnej   veci,   je   rozhodnutím procesným, ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP súd samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť tohto rozhodnutia – jeho vady bude možné namietať v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci samej. Podľa názoru najvyššieho súdu tým nedošlo k sťažovateľkou namietanému   porušeniu   jej   práv   na   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom (čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky)   ani   jej   práva   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poznamenáva,   že   vylúčením   súdneho   prieskumu rozhodnutí predbežnej povahy a procesných rozhodnutí, týkajúcich sa vedenia konania, sa vytvárajú   medze   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky, čím nie sú podstata a zmysel tohto základného práva dotknuté. Právo fyzickej a právnickej osoby na súdnu ochranu je dostatočne zaistené tým, že je v právomoci súdu preskúmavať rozhodnutia správneho orgánu, ktoré majú povahu rozhodnutia konečného. Pokiaľ   sťažovateľka   rozlišuje   medzi   uplatnením   námietky   zaujatosti   podľa   §   7 a podľa   § 14   zákona č.   747/2004   Z.   z.   medzi nimi   je zásadný rozdiel   iba s   v tom,   že námietka zaujatosti podľa § 7 zákona č. 747/2004 Z. z. sa uplatňuje pri dohľade na mieste a námietka zaujatosti podľa § 14 cit. zákona v konaní pred N. Inak v znení predmetných ustanovení   z   hľadiska   preskúmateľnosti   rozhodnutí   o   námietke   zaujatosti   podľa   názoru najvyššieho súdu nie je rozdiel. Ani v jednom prípade nemožno proti rozhodnutiu o vylúčení alebo zamietnutí námietky zaujatosti podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 veta piata a § 14 ods. 8 veta druhá zákona č. 747/2004 Z. z.), čo samé o sebe ešte neznamená, že nejde o procesné rozhodnutie.

Otázka zaujatosti je nepochybne jedným z kľúčových bodov práva na spravodlivý proces a rozhodovanie o vylúčení pre zaujatosť má špecifickú povahu. Ak by sa orgán rozhodujúci   o   vylúčení   dostatočne   nezaoberal   námietkou   zaujatosti   osoby,   poverenej výkonom dohľadu, vznesenou účastníkom konania či osobou, zúčastnenou na konaní, resp. by o nej rozhodol nezákonným spôsobom, zaťažil by tak konanie vadou, ktorá by mohla mať za   následok   nezákonné   rozhodnutie   o   veci   samej.   Preto   ani   v   danej   veci   v   prípade nespokojnosti s rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka v konečnom dôsledku nezostane bez súdnej ochrany.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   sťažnosti   nevyhovel   a   vo   veci   vyhlásil   nález,   že   základné   práva   sťažovateľky porušené neboli.“

Najvyšší súd v podaní z 10. júna 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní z 1. júla 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti   namietala porušenie svojho základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010, ku ktorému malo dôjsť „nesprávnym postupom pri uplatnení zákona v správnom súdnictve“. Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v konaní o jej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia B. (ďalej len „N.) č. GUV-588/2008-46 z 5. augusta 2008 (o zamietnutí námietky zaujatosti Ing. J. F.) namiesto toho, aby poskytol ochranu   jej   právu   na   „prejednanie   veci   pred   nezávislým   a   nestranným   orgánom“ podliehajúcemu čl. 46 ods. 1 ústavy, sa uspokojil s povrchným, formálnym konštatovaním, že mu v tom bráni ustanovenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, a konanie o jeho žalobe podľa §   250d   ods.   3   OSP zastavil,   čím   nadradil   formálnu ochranu ústavnosti   nad materiálnu ochranu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010 vyplýva:

„...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ustálil,   že   napadnuté   rozhodnutie   nie   je individuálnym   správnym   aktom,   ktorým   by   opatrením   alebo   rozhodnutím   prijatým   pri výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov osôb a ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade nad finančným trhom, t. j. o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP súd samostatne   nepreskúmava.   Nezákonnosť   tohto   rozhodnutia   –   jeho   vady   bude   možné namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci samej. Tým nedôjde ani k žalobcom namietanému porušeniu jeho práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom   (čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky)   ani   jeho   práva   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250d ods. 3 veta prvá OSP konanie zastavil.“

Ústavný súd sa v posudzovanom prípade zaoberal otázkou, či najvyšší súd mal dôvod zaoberať sa   v   žalobe uvedenou   argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   porušenia   jej práva na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“, teda N. rozhodnutie ktorej posúdil podľa § 248 písm. a) OSP ako také, ktoré je ex lege vylúčené zo súdneho prieskumu.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie n., ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3 OSP, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie preto   nie   je   preskúmateľné   v   správnom   súdnictve,   keďže   v   správnom   súdnictve   sa nepreskúmavajú postupy správneho orgánu, ktorými neboli priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti fyzických a právnických osôb. Ústavný súd poukazuje na   skutočnosť,   že   nie   každé   rozhodnutie   správneho   orgánu   má   povahu   individuálneho správneho aktu. Rozhodnutie o vylúčení pracovníka správneho orgánu, keďže má povahu úkonu, ktorým sa upravuje postup správneho orgánu, posúdil najvyšší súd ako rozhodnutie procesnej povahy. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie meritórne, ktoré by zasahovalo priamo do subjektívnych práv sťažovateľky ako dohliadaného subjektu. Takáto klasifikácia je   podľa   názoru   ústavného   súdu   v súlade   s teóriou   správneho   práva   a aj   súčasnou judikatúrou najmä českého Najvyššieho správneho súdu, ktorú si osvojil aj najvyšší súd. Samotný zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom) v § 7   ods.   5   uvádza,   že   na   rozhodovanie   o námietke   zaujatosti   sa   nevzťahujú   ustanovenia o konaní   pred   N.   podľa   tohto   zákona   a   osobitných   zákonov   ani   všeobecné   predpisy   o správnom konaní. Nemožno ho považovať za rozhodnutie vydávané v správnom konaní a samostatne ho nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka správneho orgánu z konania vo veci   má zmysel, ak ide   o postup, ktorý   predchádza rozhodnutiu vo veci samej, teda k prijatiu   individuálneho   správneho   aktu   hmotnoprávnej   povahy.   Len   v tom   prípade   je podľa názoru ústavného súdu splnená podmienka na podanie žaloby k príslušnému súdu a napadnutie skutočnosti, že vo veci rozhodovala zaujatá osoba.

Ústavný súd k veci dodáva, že v rámci výkonu dohľadu vo verejnej správe samotní pracovníci poverení týmto výkonom ani nevydávajú rozhodnutia, ktoré možno posúdiť ako individuálny správny akt hmotnoprávnej povahy. V zmysle § 8 ods. 2 písm. c) zákona o dohľade nad finančným trhom vyhotovujú osoby poverené výkonom dohľadu, písomný protokol   o vykonanom   dohľade   na   mieste,   príp.   vyhotovujú   priebežné   alebo   čiastkové protokoly.   Ide   o zápis   skutkových   zistení,   vyplývajúcich   z vykonaného   dohľadu,   a nie o rozhodnutia, ktorými by sa záväzne určovali práva a povinnosti dohliadaného subjektu. O rozhodnutí   zasahujúcom   do   práv   dohliadaného   subjektu   možno   uvažovať,   len   ak   by sťažovateľke bola uložená konkrétna povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka vykonávajúceho dohľad, nie je natoľko závažné, aby ho bolo nevyhnutné preskúmavať, keďže jeho výsledok nemôže relevantným spôsobom zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov a povinností dohliadaných subjektov, je posúdenie   rozhodnutia   o námietke   zaujatosti   ako   úkonu   procesného,   ktorý   je   ex   lege vylúčený zo súdneho prieskumu ústavne konformné.

Pokiaľ sťažovateľka   poukazuje na nálezy ústavného súdu   sp.   zn. II.   ÚS   143/02, III. ÚS 138/03 a ďalšie a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste n. nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Preto   nemôže   byť   ani   porušené   jej   právo   domáhať   sa   práva   na   nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru,   že   predmet   konania   nemožno   vyhodnotiť   ako   rozhodnutie   správneho   orgánu v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 OSP, a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   n.   vo vzťahu   k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie n. treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva“. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže   dôjsť   v   rámci   žaloby   o preskúmanie   zákonnosti   zásahu   do   práv   sťažovateľky (podobne II. ÚS 393/2010, II. ÚS 458/2010).

Keďže ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky porušené nebolo, je bez ďalšieho právneho významu skúmať ďalšie právne nároky sťažovateľky, ktoré sa viažu na úspech v konaní.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011